Záškodníci

Ahojte  Tak, dnes pridávam kapitolky a dúfam, že sa budú páčiť.

Čo sa tejto kapitoly týka, rozhodla som sa zobraziť v nej Dumbledorovu minulosť- alebo aspoň ako to asi mohlo byť (z môjho uhla pohľadu).

Tak si ich obe užite

Vaša Lizy

Ocitla som sa na slnkom zaliatej chodbe. Bola mi veľmi povedomá. Obzrela som sa vôkol seba. Ach, áno, veď to bolo pri nádvorí. Len niekoľko metrov odo mňa som zbadala stáť malého chlapca, pravdepodobne to bol prvák. Tvár mal posiatu malými jazvami zjavne od dračích kiahní a svetlohnedé vlasy mu stáli na všetky strany ako malému vrabčekovi. Musela som sa pousmiať. Pripomínal mi mňa samotnú pred niekoľkými rokmi. Až na to, že som mala dlhšie vlasy a dračie kiahne neboli dračie, ale muklovské, ktoré som chytila od jedného dievčaťa v sirotinci.

Odrazu k nemu podišli traja mladíci o niekoľko rokov starší od toho malého.

„No čo, šereda, ešte si sa toho nezbavil?“ zasmial sa jeden z nich výsmešne a kývol hlavou k jeho tvári. Zamračila som sa. On za to predsa nemohol!

„Mali by vymyslieť nejaký elixír proti jazvám, aby sa po Rokforte nemuselo pohybovať viac takýchto škaredých ľudí,“ pridal sa k nemu druhý. Všetci traja sa veselo rozosmiali. V tej chvíli spoza mňa vyšiel nejaký chlapec. Dlhšie hnedé vlasy mu padali do tváre. Do tej známej tváre.

„Nechajte ho. Trúfate si naňho len preto, lebo ste starší,“ vytkol im hneď namosúrene. Tí traja starší si nového chlapca pobavene prezreli.

„Povedz, Dumbledore, ako sa má tvoj otec? Už si zvykol na tmavú celu Azkabanu?“ zatiahol posledný chlapec s blonďavými vlasmi. Hrozne mi pripomínal Malfoya. A kto vie, možno to bol jeho predok.

Sledovala som, ako sa menovaný vystrel. Takže to musel byť predsa len Dumbledore. Ale čo to má znamenať? Jeho otec a v Azkabane?

Od toľkého premýšľania mi ušlo, čo povedal. Tí traja chalani sa napokon spakovali a odkráčali preč. Dumbledore podišiel k chlapčekovi s jazvami na tvári. Zdalo sa, že sú v tom istom ročníku. Nikdy som si nevedela predstaviť Dumbledora takéhoto malého.

„Si v poriadku, Elphias?“ spýtal sa ho. Chlapec len prikývol a nesmelo sa na Dumbledora usmial.

„Ďakujem,“ šepol.

Vtom sa scéna zmenila. Stála som v spálni a na jednej z postelí sedel Dumbledore. Vyzeralo to tak, že je ešte stále v tom istom ročníku. Pri ňom stál ten chlapec z chodby, Elphias, no teraz už vyzeral o niečo lepšie.

„Prepáč, že som sa ťa to spýtal, len... si môj kamarát, Al. Myslel som, že by sa ti mohlo uľaviť, ak o tom niekomu povieš,“ vravel Elphias trochu nervózne a kajúcne. Podišla som bližšie k nim. Na Dumbledorovej tvári som videla smútok. Po chvíli ticha si povzdychol.

„Určite si o tom čítal v novinách. Proste sa to stalo. Smiali sa z Ariany a možno sa jej aj trochu zľakli, keď videli, že dokáže trochu čarovať. No a... otec na nich zaslal nejakú kliatbu. Chcel ich len odohnať, ale zlosť v ňom vyhrala. S mamou a Aberforthom sme tomu nestihli zabrániť,“ vysvetlil a po poslednom slove potiahol nosom. Utrel si neposlušné slzy, zdvihol hlavu a vstal. Tváril sa normálne, akoby sa nič nestalo. Akoby sa s Elphiasom rozprávali o normálnych bežných veciach. „Viem, že môj otec urobil chybu. Zaslúžil si trest. Ale, samozrejme, mrzí ma to.“

Cítila som nával ľútosti. Jeho otec skončil vo väzení?

Znova som sa ocitla na inom mieste. Tentoraz som bola vo Veľkej sieni, no bol to len kratučký útržok zo spomienok. Dumbledore držal v rukách akýsi pohár a skromne sa usmieval na študentov. Vyzeralo to tak, akoby bol ocenený. Áno, počula som už o tom, koľko ocenení získal.

A potom sa scéna znova zmenila. Predo mnou kráčal Dumbledore už oveľa starší, no ešte stále študent Rokfortu, a vedľa neho kráčal Elphias. Obaja vyzerali tak vyzreto. Zrejme už boli siedmaci. Dumbledore mal rovnako dlhé vlasy, vyrastenú postavu v školskej uniforme a na jednom pleci brašnu plnú kníh. Elphias už vyzeral oveľa krajšie. Teda, krajšie ako v prvom ročníku. Jazvy od kiahní už nebolo skoro vôbec vidieť, vlasy sa zdali byť poslušnejšie, no sivomodré oči na Dumbledora hľadeli s rovnakým údivom ako predtým.

„Grécko bude najlepšie, tam začneme. Bude to skvelé,“ rozplýval sa Elphias a takmer od radosti až nadskakoval.

„Máš pravdu, bude to úžasné. Spoznáme veľa čarodejníkov, veľa nových miest,“ pridal sa k nemu nadšene aj Dumbledore. Kráčala som za nimi a počúvala ich rozhovor. Takže to vyzeralo tak, že sa chcú kamsi vydať, na nejakú cestu.

A potom sa scény znova menili, no rýchlejšie a trvali len niekoľko krátkych sekúnd. Videla som ich oboch v akejsi starej izbe, Dumbledore držal v rukách list a z očí mu tiekli slzy.

„Musím ísť, Elphias, mrzí ma to, no nemôžem ich nechať samých. Moje povinnosti najstaršieho syna sú dôležitejšie než cesty, mrzí ma to, Elphias,“ povedal Dumbledore skormútene. Vstal, vzal si svoj kufor a vyšiel z izby. Elphias hľadel na dvere so smútkom v očiach.

Ďalšia scéna bola na nejakom dvore pri rodinnom dome. Stál tam Dumbledore a ešte nejaký chlapec s postaršou pani. Jej tvár mi bola odniekiaľ známa. Podišla som teda bližšie k nim.

„Albus, dovoľ mi predstaviť ti môjho pra-synovca, Gellerta Grindelwalda,“ prehovorila tá pani a natočila sa viac na mladíka s blond vlasmi po jej boku. Tváril sa dôstojne, akoby bol práve na nejakej schôdzi diplomatov. Podal ruku Dumbledorovi oproti nemu.

„Veľmi ma teší, Gellert,“ usmial sa Dumbledore na svojho nového známeho. Tá pani sa od nich o kúsok oddialila, široko sa usmievajúc.

„Tak vás nechám samých. Zaiste si máte čo povedať.“

Scéna sa opäť zmenila. Teraz som bola v izbe. Vôkol mňa bolo šero, takže som videla veľmi málo. Začula som zašuchotanie, až som nadskočila. Vôkol mňa prešla nejaká postava a rozsvietila prútik. Bol to Dumbledore. Tváril sa veľmi zaujato a zjavne nad niečím tuho premýšľal. Sadol si za stôl, vytiahol čistý pergamen, brko a kalamár a začal horlivo písať. Podišla som bližšie k nemu. Čítala som jeho slová, ktoré písal na pergamen a každou vetou som sa tvárila viac a viac prekvapene i nechápavo. Čo to, dočerta....?

Gellert,

Tvoj nápad týkajúci sa vlády čarodejníkov PRE VLASTNÉ DOBRO MUKLOV – to je podľa mňa kľúčovou myšlienkou. Áno, bola nám daná moc, a áno, tá moc nám dáva právo vládnuť, ale zároveň nám dáva zodpovednosť za tých, ktorým vládneme. Práve toto musíme zdôrazniť, bude to základný kameň všetkého, čo sa chystáme vybudovať. Tam, kde budeme v opozícii – a to rozhodne budeme – to musí tvoriť základ všetkých našich protiargumentov. Prevezmeme kontrolu PRE VYŠŠIE DOBRO. A na to nadväzuje to, že kde narazíme na odpor, tam musíme použiť len toľko sily, koľko bude potrebné – a nie viac (to bola chyba, ktorú si robil v Durmstrangu! Ale nesťažujem sa, lebo nebyť tvojho vylúčenia, nikdy by sme sa nestretli).

Albus.

Keď dopísal, rýchlo pergamen zroloval, zviazal ho čiernou stuhou a pripevnil ho hnedej sovičke o labku. Potom otvoril okno, načo sovička odletela do tmy vonku. Sledovala som Dumbledora, ako si niečo zapísal na akýsi pergamen, potom si ľahol späť do postele a zamyslene sa zadíval na strop.

Neschopná reakcie som sledovala, ako sa ocitám na obrovskej lúke plnej kvetov tých najrôznejších farieb. Pod stromom som zbadala sedieť dvoch mladíkov- Dumbledora a Grindelwalda. Bola som príliš ďaleko na to, aby som počula o čom hovoria. Chcela som podísť bližšie, aby som im rozumela, no keď sa tak stalo, scéna sa zmenila a ja som tvrdo dopadla na chodidlá. Stála som uprostred chodby. Predo mnou bol Grindelwald a tváril sa zamračene. Hľadel kamsi za môj chrbát. Otočila som sa na päte. Predo mnou sa odohrávala bitka dvoch chlapcov- Dumbledora a ešte jedného, ktorý sa naňho dosť podobal. V rohu miestnosti stála mladá dievčina s blonďavými vlasmi a plecia si objímala rukami, akoby sa bála. Vravel mi to aj jej vystrašený pohľad.

„Nikdy si sa nestaral ani o mňa, ani o Arianu!“ skríkol neznámy mladík, kývnuc rukou k dievčine v kúte. „Vždy sme ti boli ukradnutí! Ja jediný som bol pri nej, keď matka umrela! Čo z toho, že si sa vrátil? Držal si ju v pivnici ako väzňa! Nebolo dosť, že ju takto držala matka?!“

„A čo som mal podľa teba urobiť?“ obraňoval sa Dumbledore. Jeho hlas znel naštvane. Skákala som pohľadom z jedného na druhého a občas mi pohľad zaletel aj k Ariane.

„Nechať ju normálne žiť!“ skríkol mladík. Zjavne to bol Dumbledorov brat. Nemýlila som sa.

„Aberforth, snažil som sa zabrániť tomu, čo sa stalo vtedy! Je príliš slabá na to, aby niečo také zvládla znova-“

„To tvrdíš ty!“ skočil mu Aberforth do reči. „Nevieš o nej nič. Nevieš nič ani o mne. Nestaráš sa! Si môj brat, ale toto je už dosť!“

Nastalo ťaživé ticho. Obaja Dumbledorovie chlapci si hľadeli navzájom do očí. Odrazu sa Dumbledore, teda Albus, otočil tvárou ku Grindelwaldovi.

„Gellert,“ začal, no menovaný ho nenechal pokračovať.

„To nemôžeš myslieť vážne, Albus,“ zjavne dobre vedel, čo chce mladý Albus povedať. Ustúpila som o krok vzad a napäto pozorovala oboch mladíkov. Grindelwald sa teraz mračil ešte viac. „Ty si myslíš, že ma tvoja sestra alebo tvoj brat zaujíma? Mám svoje plány, Albus, a nehodlám sa ich vzdať. Kvôli nikomu.“

Albus sa zatváril, akoby ho jeho slová zamrzeli. Zhlboka sa nadýchol.

„V tom prípade sa naše cesty musia rozísť, Gellert,“ odvetil. Menovanému sa na tvári objavilo mierne šokovanie.

„Chceš sa všetkého vzdať? Chceš zahodiť naše sny, chceš sa vzdať hesla Pre vyššie dobro?“ spýtal sa. Albus mu chvíľu mlčky hľadel do očí. Napokon prikývol.

„Bol som zaslepený a teraz to vidím. Pre teba nie je žiadne Pre vyššie dobro, chceš ovládnuť svet a obaja vieme, akým spôsobom. Nemám v pláne sa k tebe v tomto pripojiť. Je koniec, Gellert,“ dokončil Albus. Otočil sa späť k svojmu bratovi, keď vtom...

„Nie! To nemôžeš myslieť vážne, Albus!“ zopakoval Gellert rozhorčene. Pozrela som naňho. Vyzeral byť hrozne sklamaný. „Mali sme plány, Albus. Chceli sme získať relikvia smrti! Mohli sme sa stať nesmrteľnými, pánmi smrti! Toto chceš? Chceš sa skutočne starať o svoju rodinu, ktorú si sám zavrhol?! Tak chceš?! Pozri sa na mňa, Albus!“

Posledné slová zúrivo vykríkol, až som nadskočila. Albus sa k nemu otočil. V Grindelwaldovi blčal hnev, z očí mu prskali iskry.

„Odíď, Gellert,“ povedal Albus pevným hlasom. Gellert odrazu vytasil prútik a namieril ho na Albusa. Ten však neurobil nič. No jeho mladší brat namieril svoj prútik na Grindelwalda v snahe obrániť  brata, hoci sa s ním pred malou chvíľou hádal.

„Ozbroj sa, Dumbledore. Ozbroj sa, nech to ukončíme tak, ako sa patrí. Ozbroj sa, Albus!“ prikázal mu Gellert. Albus pokrútil hlavou.

„Nebudem s tebou bojovať, Gellert.“

„Naposledy ťa varujem, ozbroj sa,“ zopakoval menovaný šeptom. No jasným a zreteľným šeptom.

Cítila som problémy. Bála som sa, ako to dopadne. A zjavne som nebola jediná. V jednom okamihu sa udialo niekoľko vecí. Grindelwald mávol prútikom, načo Albus vytiahol ten svoj a v poslednej chvíli odvrátil kúzlo, ktoré skoro trafilo Aberfortha.

Vtom sa pri mne znenazdajky zjavila Ariana. Až v tej chvíli som si všimla, ako veľmi podobné má črty tváre spolu s Albusom. Keď zbadala, ako jej brat bojuje s jeho kedysi najlepším priateľom, od strachu vykríkla. Takmer som zamrela, keď som uvidela zelené lúče smrteľnej kliatby, letiacej na Albusa. Našťastie ich šikovne odvrátil. Nik ale nečakal, že sa odrazené kúzlo vydá na cestu ďalej. Neviem, prečo som to urobila, veď som bola aj tak len niečo ako prízrak, skočila som pred Arianu, na ktorú sa kúzlo rútilo. Preletelo mi cez hruď, akoby som tam ani nebola- čo som vlastne ani nebola- a trafilo ju priamo do srdca.

„Nie!“ ozval sa bolestivý výkrik mladšieho Dumbledorovie chlapca. Postavila som sa na nohy a rýchlo pozrela tým smerom. Zdesene som sa chytila za pery. Mladá dievčina ležala na zemi, s očami dokorán otvorenými, no nebol v nich ani náznak života, len prázdnota. „Ari... Ariana... nie... prosím, nie...“ vzlykal Aberforth pri jej nehybnom tele.

Pozrela som na donedávna bojujúcu dvojicu mladíkov. Albus rýchlo podišiel k svojmu bratovi a sestre. V očiach mal šok a bolesť. Zjavne neveril tomu, čo sa stalo. A Gellert. V tvári mal vpísané zdesenie. Zaspätkoval. Albus naňho skormútene pozrel. Niekoľko sekúnd si takto hľadeli do očí, až Gellert tackavo vyšiel z domu.

Z očí sa mi kotúľali slzy ešte stále po tom, čo sa scéna dávno zmenila. Teraz som stála pri náhrobnom kameni a sledovala som Dumbledorovie chlapcov ako sa hádajú, nedbajúc na to, že tá troška ľudí, ktorí tu boli, ich sledovali a že hádka pri hrobe ich zosnulej sestry bola absolútne nevhodná.

„Je to tvoja chyba, Albus! To kvôli tebe zomrela!“ vybrechol naňho Aberforth. Tvár mal červenú od zlosti a v očiach slzy žiaľu. Albus sa zatváril nanajvýš zronene. Slová jeho brata sa ho museli hrozne dotknúť.

„Vi-videl si... čo sa stalo,“ hlesol potichu. Odrazu sa ozval zvláštny zvuk. Odtrhla som uslzený pohľad od hrobu Ariany Dumbledorovej a pozrela na mladíkov. Albus kľačal na kolenách a držal sa za krvácajúci nos. Aberforth sa naňho zvrchu díval plný zlosti, šúchajúc si pritom päsť.

„Je to tvoja chyba,“ vytkol mu naposledy.

Scéna sa opäť zmenila. Dívala som sa na Albusa, ktorý nešťastne vzlykal do svojich dlaní, sediac pod stromom, kde predtým sedel s Grindelwaldom. Telo sa mu triaslo od vzlykov. Po tvári sa mi skotúľali krokodílie slzy. V hrdle som cítila obrovskú hrču a vnútro mi zaplavovala ľútosť.

Nestihla som sa ani spamätať, keď som stála uprostred ulice. Z jednej strany sa na mňa díval Albus a z druhej Grindelwald. Obaja vyzerali byť o niečo starší, no nie veľmi. Mierili na seba prútikmi.

„Máš pravdu, chcel som im vládnuť, chcel som vládnuť muklom, ale to všetko pominulo! Uvedomil som si, aká hlúposť to bola, no ty... Ty si sa o to pokúšal ďalej, Gellert!“ vravel Albus naštvane.

Znenazdajky po sebe začali páliť kúzla. Udivene som sledovala ich súboj. Nikdy predtým som nič také nevidela. Používali také kúzla, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Toto bol súboj... poriadny súboj. V ktorom išlo o veľa.

Potom sa scéna zmenila a ja som sledovala, ako znavený Albus sleduje svojho bývalého priateľa, ktorého vlečú zviazaného. V očiach som mu videla štipku smútku. No hneď ho zahnal potrasením hlavy.

Znova som sa ocitla pri dome Dumbledorovcov. Albus ta stál opäť raz o niečo starší a smutne hľadel na vchodové dvere. Zjavne sa rozhodoval, čo robiť. Či vojsť alebo nie. Po tvári mu tiekli slzy. Spakruky si ich utrel, otočil sa na päte a zmizol v jesennom vánku.

Pocítila som, ako moje nohy pristáli na pevnej podlahe riaditeľovej pracovne. Vystrela som sa a potichu vzlykajúc som tam stála a pevne sa pritom držala okraja stola. Chvíľu som tam takto plakala. Pokúšala som sa ovládnuť nával smútku a ľútosti. Bolo mi hrozne. A väčšmi z toho, že som od Dumbledora žiadala, aby mi to všetko prezradil.

Pomaly som naňho pozrela. Zbadala som jednu jedinú slzu, ktorá sa mu skotúľala po líci a zmizla v bielej brade. Na tvári mal smutný úsmev.

„Je... je mi to... hrozne ľúto, pane,“ utrúsila som. Klesla som na stoličku a schovala si tvári do dlaní.

Po chvíli som sa upokojila. Vystrela som sa, utrela si slzy a pozrela späť na bývalého riaditeľa.

„Čo sa stalo s Grindelwaldom?“ opýtala som sa ho opatrne.

„Zatvorili ho do Nurmengardu, väzenia, ktoré dal sám postaviť,“ vysvetlil tichým hlasom.

„A... a vaša sestra? Prečo... prečo bola zatvorená?“ odvážila som sa vysloviť tú otázku. Dumbledore sklonil hlavu, povzdychol si a prešiel si dlaňou po tvári.

„Po tom, čo sa stalo tým trom muklom, po tom, čo bol môj otec zatvorený do Azkabanu, matka zatvorila Arianu do pivnice. Spočiatku sa mne a môjmu bratovi snažila nahovoriť, že je to pre jej vlastné dobro. Že tam vonku ju nič nečaká. Nič dobré. Nevedela ovládať svoje schopnosti, bola nebezpečná nielen pre ostatných, ale aj pre seba. A tým, že ju matka držala v pivnici, zhoršilo sa to. Ariana bola slabá, veľmi krehká. A tá hádka medzi mnou a Grindelwaldom,“ stíchol. Súcitne som mu pozrela do očí.

„Veľmi ma to všetko mrzí, pane,“ šepla som. „Váš brat na vás musel byť naštvaný. Nepokúšali ste sa vysvetliť mu to?“

„Ale áno, pokúšal, myslím, že si to mohla vidieť,“ unavene prikývol. Naprázdno som preglgla. Opatrne som vstala a podišla o krok k nemu. Teda k obrazu, na ktorom bol.

„Prepáčte mi to, prepáčte mi, že som bola tak zvedavá, že som vás prosila, aby ste mi to ukázali, prepáčte,“ dokončila som zronene. Do očí sa mi opäť natlačili slzy.

„To je v poriadku, Rachel, zaslúžila si si vedieť to,“ odpovedal Dumbledore. Klesla som späť na stoličku a opäť si schovala tvár do dlaní. Cítila som sa hrozne previnilo.