Záškodníci

„Potrebuje spánok, veľa spánku. Nebudem ju teraz kvôli vám budiť. Môžete sa s ňou porozprávať, keď sa bude cítiť lepšie,“ začula som hlas rokfortskej ošetrovateľky.

Ležala som chrbtom k nim a cez polo zatiahnuté závesy okolo postele som ich počula dobre. Tvárila som sa však, že spím. Nechcela som s nikým hovoriť. Nemohla som. Carrow už síce ten akonit nemá, no stále by mohlo hroziť, že ublíži niekomu, na kom mi záleží. A to by som nezvládla. Musela som si najprv vymyslieť vhodnú historku. Nemohla som to na Carrowa povedať. I keď by som mu najradšej spôsobila takú bolesť...

Nastalo ticho. Zdalo sa, že všetci odišli a že ma nechala osamote aj Pomfreyová. Vydýchla som a privrela viečka.

„Viem, že nespíte,“ ozval sa hlboký hlas za mojím chrbtom. Nie, neviete. Aj naďalej som sa tvárila, že spím. No Snape sa zjavne nechcel dať len tak odradiť. Prešiel vôkol postele a odrazu som zacítila jeho prítomnosť len zopár centimetrov od svojej tváre. „Tvárite sa veľmi presvedčivo, no už by ste s tým mohli prestať. Potrebujem s vami hovoriť.“

On je obmedzený alebo čo? Hádam si len nemyslí, že sa len tak ľahko nechám. Povzdychol si.

„V poriadku, ale potom vás to neminie,“ oznámil mi akože prísne a odkráčal preč. Keď sa za ním zabuchli dvere, prerývane som vydýchla. Musím si niečo vymyslieť.

Skutočne som si myslela, že umriem. Že už nikdy neuvidím svojich priateľov, steny tejto školy, profesorov (až na Carrowovcov). Ťažkopádne som si vzdychla.

„Bola to nehoda,“ povedala som už asi stý krát. Pri mojej posteli stála ošetrovateľka, vedľa nej McGonagallová, Slughorne, Carrow a Snape. Carrow sa tváril normálne. Ruky mal prekrížené na hrudi, akoby sa ho nič z toho netýkalo, a kútiky pier jemne pozdvihnuté. Nevenovala som mu však ani jeden jediný pohľad navyše.

„Skúste byť konkrétnejšia,“ požiadala ma McGonagallová jemne. Pretrela som si tvár dlaňou. Snape stojaci pri mojich nohách na mňa skúmavo hľadel. Jeho pohľad ma hrozne znervózňoval. Zhlboka som sa nadýchla, aby som pôsobila čo najpresvedčivejšie.

„Našla som ten jed a chcela som zistiť, čo to je,“ začala som, no Snape ma nenechal dohovoriť.

„Tak ste si povedali, že ho ochutnáte,“ zatiahol sarkasticky. Zamračila som sa.

„Nemala som ani poňatia, že to môže byť jed. Myslela som... pomýlila som si ho s iným.“

„S akým?“ spýtala sa McGonagallová. Pozrela som si na ruky. Nechcela som viac klamať. Prečo ma nútili? Prečo sa ma pýtali? Zúfalo som vydýchla.

„Myslím, že to stačí,“ zakročila madam Pomfreyová. Vďačne som na ňu pozrela. „Rachel vám zaiste povedala dosť. Bola to nehoda. Najdôležitejšie je, že je v poriadku. A predovšetkým sa musí poriadne vyliečiť, no to nebude môcť, ak ju bude stále niekto otravovať.“

„Áno, áno, už ideme, Poppy,“ zamrmlal Slughorne a spolu s McGonagallovou sa pobrali preč. Carrow mi venoval posledný pohľad.

„Dúfam, že sa čoskoro vyliečite, slečna Nicholsonová,“ zatiahol. Prižmúrila som oči, načo sa uškrnul a nasledoval McGonagallovú a Slughorna.

„Pán riaditeľ, aj vy by ste mali ísť,“ spýtavo naňho pozrela Pomfreyová. Ja som si zatiaľ napravovala prikrývku.

„Chvíľu tu ešte ostanem. Slečne Nicholsonovej to určite nebude prekážať, nie je tak?“ odvetil Snape, pozrúc mi pritom do očí. Niečo tušil. Naprázdno som preglgla. Niekoľko sekúnd bolo ticho, až kým ho neprerušila ošetrovateľka.

„V poriadku, ale len chvíľu. Potom, Rachel, vypijete tento elixír, dobre?“

Prikývla som a sledovala, ako zmizla za dverami svojej kancelárie. Snape siahol po stoličke, prisunul si ju k mojej posteli a posadil sa. Neustále som na sebe cítila jeho pohľad. No neopätovala som mu ho. Hľadela som buď na svoje ruky alebo na stenu pred sebou.

„Niečo mi nechcete povedať,“ skonštatoval. Vravela som už niekedy, že je veľmi vnímavý? Neodpovedala som, len som zaťato mlčala. Naklonil sa dopredu a oprel sa lakťami o kolená. „Povedzte mi to. Máte moje slovo, že to nikomu nepoviem, pokiaľ to nebudete chcieť sama.“

„Neviem, ako ste prišli na niečo také, že vám niečo zatajujem,“ odpovedala som stroho.

Povzdychol si. Prisunul sa bližšie ku mne a opatrne sa svojimi chladnými prstami dotkol mojej ruky. Už som myslela, že sa strhnem, no neprišlo to. Naopak. Chcela som ho chytiť za ruku, no on to zjavne bral za akési povolenie alebo čo. Uchopil moju ruku a schoval ju vo svojej veľkej dlani. Dlhú chvíľu som na ňu hľadela.

„Ani ty nie si taká hlúpa, Rachel, aby si ochutnávala hocaký elixír, ktorý ti príde pod ruku. Buď si si to celé s tým omylom vymyslela, alebo ťa niekto prinútil,“ pokračoval ďalej tichým hlasom. S trhnutím som naňho pozrela. Hľadel mi priamo do očí. Vymámila som si ruku z jeho zovretia, načo vydýchol a vystrel sa ako slamka.

„Mýlite sa, pane, a to veľmi. No mali by ste si uvedomiť, že nie vždy mávate pravdu,“ ukončila som týmto našu debatu. Viem, že som znova bola drzá, dobre som si to uvedomovala. No ak ma bol Snape schopný držať za ruku a znova mi tykať, nemyslela som si, že by mi za tú moju drzosť chcel nejako vynadať.

Naliala som do seba elixír, ktorý mi tu nechala Pomfreyová, skĺzla sa pod perinu a zakryla sa ňou takmer až po nos. Snape na mňa ešte niekoľko sekúnd hľadel, no napokon vstal. Zdvihol ruku, jemne mi končekmi prstov prešiel po čele, akoby ma chcel pohladiť, no popritom sa tomu bránil, napravil si habit a odkráčal preč. Predtým, než vyšiel z ošetrovne, otočil sa na mňa ponad plece.

„Oddýchni si,“ a stratil sa za dverami. Zastonala som, pretočila sa na bok a po chvíli som zaspala.

***

V nohách som pocítila hroznú slabosť, podlomili sa mi kolená a takmer som spadla na zem, no zachytila som sa dverí. Snape, ktorý práve zatváral okno, si to nevšimol. Pozrela som si na nohy. Boli tam, obe a navonok úplne v poriadku. No mala som pocit, akoby som pravú nohu ani nemala. Zastonala som. Otrasný pocit. Otrasný.

„Pane,“ hlesla som. Otočil sa ku mne. Natiahla som k nemu ruku so slzami v očiach, načo ku mne rýchlo podišiel a podoprel ma.

„Čo je? Je ti zle?“ spýtal sa ma opatrne, pomaly so mnou vykročiac k posteli. Ťažkopádne som preglgla a lepšie ho uchopila okolo pliec.

„Nie, ne-necítim si nohu.. necítim si ju,“ šepla som vystrašene. Vzal ma do náruče. V tej chvíli sa dvere do krídla otvorili a ja som periférnym videním zbadala trojicu Chrabromilčanov. Keď ma uvideli, ako ma Snape nesie k posteli, nechápavo pozreli jeden na druhého.

Položil ma na posteľ a venoval im letmý pohľad.

„Teraz nie,“ prikázal.

„Ale-“

„Vydržte chvíľu za dverami, pán Finnigan,“ skočil Snape Seamusovi do reči a prebodol ho tvrdým pohľadom. Klesla som do vankúšov. „Poppy, poď sem rýchlo! A vy za dvere. Teraz hneď!“

Nuž Seamus, Neville a Ginny vyšli z ošetrovne a zabuchli za sebou dvere. Vtom k nám pribehla Pomfreyová. Začala si ma skúmavo prezerať a mávať pritom prútikom. Snape mi prechádzal po tvári mokrou látkou. Potom si Pomfreyová odbehla a späť ku mne sa už vrátila s niekoľkými elixírmi, ktoré ma hneď prinútila vypiť. Nedobrovoľne som ich do seba naliala.

Cítila som, ako sa moje rýchlo bijúce srdce upokojuje a ako sa mi na hrudi usádza pokoj. Privrela som viečka a zdĺhavo vydýchla.

„To nič, všetko je v poriadku. Nie je to nič zvláštne, sú to vedľajšie účinky, ale čoskoro pominú. Po tom jede sa to stáva,“ upokojovala ma rokfortská ošetrovateľka.

Chvíľu mi ešte kontrolovala svaly na nohách, či cítim jej dotyky. Spočiatku som ich necítila vôbec, no po pár sekundách sa to zlepšilo. Vraj to bola len porucha citlivosti končatín.

„Smiem ich už vidieť?“ spýtala som sa jej konečne. Vľúdne sa na mňa usmiala a prikývla. Potom podišla k dverám a keď ich otvorila, všetci traja sa pomaly pobrali k mojej posteli. „Nech vám to netrvá príliš dlho, práve vypila niekoľko elixírov, takže bude potrebovať spánok. A pokúste sa ju nerozrušiť,“ začula som, ako im hovorí cestou k mojej posteli.

Podišli až úplne ku mne. Pomfreyová ma ešte skontrolovala pohľadom a pobrala sa do svojej pracovne. Pozrela som na Snapa po mojej pravici. Stále mi utieral tvár, no už len občas. Díval sa mi priamo do očí. Chytila som ho za zápästie a slabo prikývla. Netváril sa nadšene, ale nemal na výber. Nuž položil mokrý kus látky na nočný stolík.

„Budem na chodbe,“ oznámil mi šeptom. Prikývla som, pustila jeho ruku a sledovala, ako vychádza z miestnosti. Zabuchol za sebou dvere nahlas tak, ako to vedel len on. V duchu som sa zachechtala.

„Rachel,“ oslovil ma opatrne Seamus. Až vtedy som si uvedomila, že sú vedľa mňa. Letmo som naňho pozrela a uprela svoj pohľad na prikrývku, ktorú som v rukách žmolila. „Ako ti je?“

„Žijem,“ pokrčila som plecami.

„Čo sa vlastne stalo?“ ozval sa tentoraz Neville. Potichu som vydýchla.

„Urobila som hlúposť, ale to je vlastne jedno,“ odvetila som. Skôr som si to zamrmlala popod nos.

„Rachel-“

„Nechcem o tom hovoriť, dobre?“ skočila som Seamusovi do reči. Sklonil hlavu, no nepokúšal sa viac presvedčiť ma.

„Ako bolo na tom plese?“ spýtala sa po chvíli Ginny. Uvažovala som nad tým, čo im mám povedať. Mám im povedať pravdu, alebo si mám niečo vymyslieť? Mám im klamať tak ako ostatným?

Rýchlym pohľadom som si ich prezrela a potom som sa opäť zadíval na svoje ruky.

„Dopadlo to lepšie, než som čakala,“ odvetila som napokon. Zdalo sa mi to však málo a príliš strohé. Vlastne, celá táto debata bola akási... strojená. Odkašľala som si, zastrčiac si pritom neposlušný kader za ucho. „Bolo to celé zvláštne. Hrozne som sa toho bála. A všetci tí ľudia... oni... oni tam neboli kvôli nejakým oslavám. Užívali si, že sa môžu opiť a hromadne sa baviť na účet muklov a muklorodených.“

Chcela som pokračovať, no Ginny mi skočila do reči.

„A čo si čakala?“

Zaklapla som ústa a s trhnutím na ňu pozrela. Stála pri posteli, ruky mala prekrížené na hrudi a na tvári kamenný výraz. A jej otázka... znela tak chladne. Nechápavo som zmraštila tvár. Odfrkla si a neveselo sa zasmiala.

„Čo si si myslela? Že všetci tam budú ako z hodvábu?“ neveriacky si ma prezrela. „Nebuď hlúpa, Rachel. Každý jeden z nich je vrah. Každý jeden z nich má na rukách krv a keby mohol, možno by zabili aj teba za to, že si Chrabromilčanka. Ale nebyť tvojho prestupu na ich stranu,“ tie slová vyslovila s toľkým sarkazmom v hlase, až ma pichlo pri srdci, „asi by si sa tak nebavila. Kto vie, možno by si sa zvíjala na zemi ako had. Tak, ako si zaslúžiš. Zradila si mňa, zradila si Harryho, zradila si nás všetkých a ešte sa ideš hrať na neviniatko! Ó, ja som úbožiatko, som sirôtka, nemám rodičov, všetci ma ľutujte, lebo ma chceli otráviť, ľutujte ma, mňa Rachel Snapovú,“ napodobňovala detský hlások.

Hľadela som na ňu neschopná akejkoľvek reakcie. Do očí sa mi tlačili slzy. Ginny na mňa hľadela nenávistne, Neville sa díval do zeme a Seamus sa pokúšal zastaviť príval Ginniných slov. Napokon ale sama zmĺkla a prebodla ma pritom tvrdým pohľadom.

Zhlboka prerývane som sa nadýchla a pozrela jej priamo do očí. Dala som si záležať na tom, aby sa v nich neodrážal žiaden cit. Odkryla som sa, pomaly zliezla z postele, nespúšťajúc z Ginny zrak, a vytrčila bradu.

„Nevieš vôbec nič, Ginny. Nemáš ani poňatia. Tak sa nepokúšaj súdiť ma. Nepokúšaj sa!“ povedala som pomedzi zuby. Posledné slová som zo seba vyhŕkla. Vtom okamihu sa otvorili vchodové dvere, v ktorých sa zjavil Snape. Tváril sa naštvane, z očí mu prskali iskry zlosti. Už išiel niečo povedať- a ja som vedela presne čo- no zastavila som ho. „To nie je potrebné. Oni už aj tak odchádzajú.“

Venovala som im trom posledný pohľad plný sklamania a ľútosti a otočila sa im chrbtom. Chvíľu sa nedialo nič, no potom som začula ich kroky. Po niekoľkých sekundách sa dvere zabuchli. V tej chvíli som klesla na posteľ a schovala si tvár do dlaní. Snape ku mne hneď podišiel. Chytil mi zápästia a odkryl mi tvár.

„Rachel,“ oslovil ma opatrne. Prudko som sa postavila, vytrhla si ruky z jeho zovretia a podišla k oknu.

„Rachel, čo sa-“

„Nechajte ma,“ nenechala som ho dohovoriť. No on nič. Letmo som naňho pozrela ponad svoje plece. Stál tam, kde som ho nechala, teda pri mojej posteli. „Odíďte. Nechajte ma samú,“ zopakovala som, rázne vyslovujúc všetky slová.

Zopár sekúnd na mňa ešte mlčky hľadel, no potom sa vystrel ako slamka a odkráčal preč. Dvere za ním opäť raz buchli. Spustila som plecia, zadívajúc sa na veľké vločky poletujúce za oknom. Po tvári sa mi skotúľali otravné slzy.

Nič o mne nevedia, vôbec nič... ako si dovoľujú?!... ako môžu...?!

***

Prevrátila som sa na druhý bok. V tom okamihu hodiny na veži odbili polnoc. Zadívala som sa na tmavú siluetu pri mojej posteli. Sedel na pohodlnej a mäkkej stoličke, chrbtom opretý o jej operadlo a s hlavou položenou o nočný stolík po jeho boku. Do tváre som mu nevidela, no bolo mi jasné, že spí. A musel sem prísť, keď som spala ja. No už dosť dlhú chvíľu som sa prehadzovala na posteli.

Chvíľu som sa naňho ešte takto dívala, až som napokon vstala z postele, snažiac sa nezobudiť ho. Vzala som do rúk deku z vedľajšej postele a opatrne ho ňou prikryla. Trocha sa zamrvil, no našťastie sa neprebral. Ďalej pokojne spal. Čupla som si k jeho nohám. Mesačný svit mu teraz osvetľoval časť tváre. Mal privreté viečka a vyzeral tak pokojne. Ťažkopádne som si povzdychla, vstala, prehodila si cez plecia svoj plášť, obula si teplé papuče a potichu vyšla z ošetrovne. Zamierila som do riaditeľne. Cestou som si nasadila kapucňu, aby ma nik nespoznal.

Keď som došla do cieľa, zašepkala som kamennej príšere heslo, naskočila na schody a nechala sa vyviesť pred veľké tmavé dvere. Neunúvala som sa na ne klopať. Potichu som ich otvorila, vošla dnu a rozsvietila svoj prútik. Všetci bývalí riaditelia vo svojich obrazoch tvrdo spali. Len jeden z nich sa zobudil na môj príchod sem. A bol to presne ten, s ktorým som chcela hovoriť. Zložila som si z hlavy kapucňu. V tej chvíli sa na mňa Dumbledore zadíval ponad polmesiačikovité okuliare.

„Vedel som, že prídeš,“ šepol do ticha prerušovaného len slabým cinkaním prístrojov a občasným zachrápaním riaditeľov. Podišla som bližšie k nemu.

„Povedzte mi to,“ požiadala som ho tichým hlasom. Na tvári sa mu usadil smutný úsmev.

„Rachel,“ oslovil ma znavene. Spustila som plecia a ťažko si vzdychla.

„Všetci o tom už možno vedia, len ja nesmiem nič vedieť. Prosím, povedzte mi pravdu. Žiadate odo mňa, aby som vám verila v každom kroku. Vám a profesorovi Snapovi. O ňom už celú pravdu viem. Teraz je rad na vás, pane,“ vravela som prosebne. Dívali sme si vzájomne do očí a ja som cítila, ako mi telom prechádza neochvejná zvedavosť, no i súcit, keď som sa tak dívala do jeho smutných očí. „Prosím, pane, dovoľte mi to. Dovoľte mi odkryť vaše tajomstvo.“

Niekoľko dlhých sekúnd sme sa na seba takto pozerali, až napokon dlho vydýchol. Kývol hlavou ku skrinke s množstvom flakónov.

„Ten úplne navrchu,“ povedal potichu. Usmiala som sa.

„Ďakujem, pane,“ hlesla som. Venoval mi jemný úsmev. Podišla som ku skrinke a vytiahla z nej najvrchnejší flakón so spomienkami. Vytiahla som mysľomisu, položila ju na stôl a odzátkovala flakón.

„Rachel,“ zastavil ma na poslednú chvíľu bývalý riaditeľ, načo som naňho pozrela, „neodsudzuj ma, bol som hlúpy.“

Povzbudivo som sa usmiala.

„Pane, ako by som vás mohla odsudzovať? Všetci robíme chyby, je to prirodzené. Navyše, ani ja nie som svätá, nemám právo vás súdiť,“ odvetila som. Dumbledore mi venoval ešte posledný úsmev. Naliala som jeho spomienky do mysľomisy, zhlboka sa nadýchla a ponorila sa do tekutiny, nechajúc sa vtiahnuť do víru spomienok.