Záškodníci

Ahojte  Tak dnes som tu s ďalšími dvoma kapitolkami. Taak si ich užite a krásny víkend! 

Vaša Lizy

Unavene som sa hodila na svoju posteľ a prv, než som sa stihla prezliecť a umyť, zaspala som. Celý deň sme so Snapom strávili v jeho dome na Pradiarskej uličke. Na otázku prečo sme po plese zakotvili práve tam, mi odpovedal zmrazujúcim pohľadom. Isteže, dožadovala som sa odpovede aj naďalej. Chodila som za ním ako jeho tieň (alebo chvost, neviem, čo znie lepšie) všade po celom dome. A aj keď práve študoval akési spisy, tváriac sa pritom vskutku zamyslene a trochu sa mračiac, rýpala som doňho, aby mi to povedal. Napokon to celé uzavrel jediným slovom: „Sklapnite.“ Nuž som sklapla na zvyšok dňa.

***

Vošla som do Veľkej siene a posadila sa až na úplný koniec stola. Pohľad mi mimovoľne zabehol k profesorskému stolu. Snape tam nebol, čo ma ani veľmi neprekvapilo. Sedel tam Hagrid, ktorý mi hneď zvesela zakýval, profesorka Sproutová a vedľa nej McGonagallová, zamračene hľadiaca na dvere. Pozrela som ta. Do siene práve vošiel Snape. Na sebe mal cestovný plášť a zdalo sa, že sa kamsi ponáhľa, súdiac podľa jeho rýchlej chôdze. Podišiel k McGonagallovej, niečo jej potichu povedal a keď neochotne prikývla, zvrtol sa na päte a vykročil preč zo siene. Zjavne na sebe zacítil môj pohľad, pretože na mňa uprel svoje ebenové oči. Nuž som od neho hneď odvrátila zrak a radšej sa pustila do raňajok.

So Snapom sme sa nerozprávali už viac ako dva týždne. Nie, neboli sme pohádaní. Len... ja som mala mnoho povinností- úlohy na vyučovanie a musím vám povedať, bolo ich dosť, tiež prefektské povinnosti- a aj on mal veľa práce ako riaditeľ Rokfortu. A navyše tu boli aj iné veci.

Luna sa totiž nevrátila po prázdninách späť tu a všetci sú presvedčení, že ju uniesli smrťožrúti. A uvažujte, čia vina to mohla byť? Alebo, kto sa pri tom zúčastnil? Samozrejme, JA! Aspoň to tvrdia ostatní! Úžasné, čo? Už som myslela, že ich to prešlo, no očividne som sa mýlila. Jedno väčšie klamstvo ako druhé. A ešte sa aj k tomu niekto „preriekol“, že som bola na smrťožrútskom plese. Ťažko povedať, kto to vytáral.

Nie, samozrejme, nezvaľovala som to všetko na Snapa a ani som to nemala v pláne robiť. Iba som skrátka potrebovala istý čas len pre seba. Za posledných päť týždňov sa toho udialo veľa a ja som si to všetko potrebovala nutne premyslieť. A tak som sa pokúšala vyhnúť akejkoľvek spoločnosti. Myslím, že mi to zatiaľ išlo skvele. Aj Dumbledore mi dal pokoj. Bolo to po tom, čo sa ma „v mene Snapa“ prišiel opýtať, čo sa deje, keď som už tri dni nenavštívila jeho pracovňu. Celé som to prešla strohou odpoveďou, že potrebujem byť chvíľu sama.

Keď som sa po raňajkách vrátila do izby a zbadala na stoličke položené Snapove veci, ťažkopádne som si povzdychla. Ležali tam už, ak správne rátam, sedemnásť dní, teda odvtedy, čo som sa vrátila z plesu. A boli to tie veci, ktoré mi Snape požičal, aby som v jeho dome nemusela celý čas chodiť v šatách. Cítila som sa trochu hlúpo, že som mu ich ešte stále nevrátila. No nechcelo sa mi za ním chodiť.

Dlhšie som však čakať nemohla. A teraz sa mi navyše naskytla skvelá šanca, Snape bol preč. Nuž som si ich vzala do rúk a nenápadne sa vytratiac z klubovne- tak, aby si ma nik nevšimol a nestihol ma počastovať nejakými štipľavými poznámkami- pobrala som sa do riaditeľne. Bez zaklopania som vošla dnu. Dumbledore v obraze sa na mňa hneď zoširoka usmial.

„Rachel,“ oslovil ma. Potom sa ale zarazil a jeho úsmev poklesol. „Pán riaditeľ tu teraz nie je. Nedávno odišiel.“

„Ja viem, preto som tu,“ prikývla som nedbalo. Podišla som k dverám do Snapovej spálne, otvorila ich, vošla dnu a položila mu veci na posteľ. Keď som sa vrátila do pracovne, Dumbledore na mňa nechápavo pozrel.

„Len som mu priniesla veci a už odchádzam,“ vysvetlila som mu, hoci sa nepýtal. Už som vykročila ku dverám a chcela čo najrýchlejšie odísť, no Dumbledore ma zastavil.

„Si v poriadku, Rachel?“ spýtal sa ma opatrne. Zasekla som sa uprostred pohybu. Pomaly som sa k nemu otočila a vyčarila na tvári úsmev.

„Áno, som,“ odvetila som. Pozrel na mňa ponad polmesiačikovité okuliare tými svojimi jasno modrými kukadlami. Zamrvila som sa na mieste. „Len sa toho v poslednej dobe udialo veľa. Potrebujem trochu času, aby som to strávila.“

„Iste, samozrejme,“ pritakal horlivo. Pohľad mi zabehol ku krbu. Podišla som teda k nemu. Vzala som do rúk brošňu, ktorú odo mňa Snape dostal na Vianoce a chvíľu si ju prezerala. Potom som si sťažka povzdychla, vrátila ju na miesto a s tichým rozlúčením sa s Dumbledorom som vyšla z riaditeľne.

Stačila som urobiť zopár krokov, keď mi cestu skrížil Seamus. Zúfalo som vydýchla. Už išiel niečo povedať, no ja som mu to nedovolila.

„Seamus, ja viem, sľúbila som ti, že si to premyslím. A aj to robím, celý čas, ale nechci odo mňa odpoveď. Nie teraz. Ja viem, že čakáš už dosť dlho. Ja ti odpoviem, len teraz nie, prosím,“ vravela som rýchlo. Do očí sa mi tlačili slzy, preto som chcela odísť čo najrýchlejšie preč.

Seamus na mňa mlčky hľadel, zjavne neschopný akejkoľvek reakcie. Zhlboka som sa nadýchla a pohladila ho po ramene.

„Prepáč, no teraz musím ísť,“ povedala som potichu, usmiala sa naňho a odkráčala preč. Nenechala som ho čokoľvek povedať, ani zareagovať.

„Rachel,“ ozvalo sa vedľa mňa. Strhla som sa a zastavila na mieste, obzrúc sa vôkol seba. Pohľad rozmazaný slzami mi zastavil na obraze na stene, z ktorého na mňa pozeral Dumbledore. Povzdychla som si a opäť vykročila chodbou. Dumbledore ma nasledoval, prechádzajúc z jedného obrazu do druhého. „Rachel, čo sa stalo?“

Neodpovedala som mu. Naďalej som kráčala chodbou, utierajúc si pritom slzy spod očí.

„No tak, Rachel, hovor so mnou,“ naliehal Dumbledore vľúdnym hlasom. Zastavila som a tvrdo naňho pozrela. Práve bol v obraze s akousi mladou a veľmi peknou slečnou s lýrou.

„Vy to nepochopíte, nemôžete to pochopiť,“ vyhŕkla som zo seba. Musela som však krotiť samú seba, aby som nezvýšila hlas. Nepotrebovala som totiž, aby sem niekto pribehol a roztruboval po škole, že ma videl hádať sa s bývalým riaditeľom.

Dumbledore mlčal a zjavne čakal, či budem pokračovať ďalej. Frustrovane, zúfalo a trochu i nervózne som zastepovala na mieste a dlaňou si prešla po tvári.

„Ja skrátka nemôžem,“ hlesla som napokon a zakryla si oči dlaňou, aby Dumbledore nevidel, že sa mi z nich vykotúľali neposlušné slzy. „Je to zložité.. veľmi zložité... a navyše...“

„Vieš, že sa mi môžeš zveriť. Tak do toho,“ povzbudil ma. Myslím, že keby bol nažive, pohladil by ma po pleci. Zvykol to takto robiť. A teraz som to potrebovala. Potrebovala som také pohladenie, alebo objatie. Utrela som si slzy a opatrne naňho pozrela. Prívetivo sa na mňa usmieval. Spustila som plecia a oprela sa chrbtom o stenu vedľa obrazu, v ktorom bol.

„Občas sa mi toho zdá byť príliš veľa a potom neviem, čo skôr. Neustále musím myslieť na Harryho, Hermionu a Rona, na mojich priateľov a na spôsob, ako im to celé vysvetliť bez toho, aby som im  povedala o tom mojom osude. Chcem, aby vedeli, že som a stále budem pri nich, ale nejde to. Nejde to tak ľahko. A navyše, je tu Seamus,“ ťažkopádne som si povzdychla. Pozrela som do zeme. „Neviem.. skutočne neviem... možno by som to chcela skúsiť, možno by bolo krásne dať sa s ním dokopy, no potom je tu Snape,“ na sekundu som zmĺkla. Zhlboka som sa nadýchla a prehrabla si vlasy. „Ako to mám urobiť? Ak by som sa so Seamusom dala dokopy, čo by bolo so Snapom? Nemohla by som s ním tráviť toľko času ako teraz. Nemohla by som naňho dávať pozor. A ešte k tomu aj ON,“ to slovo som zo seba zhnusene vypľula, takže Dumbledorovi muselo hneď dôjsť, že hovorím o Voldemortovi, „zmyslel si, že uverí tej hlúposti rovnako ako ostatní. A teraz som nútená správať sa ako Snapova... Snapova žena. Je to hlúposť. Úplná hlúposť! Dočerta s tým!“

Stíchla som. Zopár sekúnd bolo ticho a ja som sa pokúšala upokojiť, aby som sa tu nezložila a nerozplakala sa.

„Nezabudni na to, že to bol práve profesor Snape, ktorý ho v tom utvrdil. A tiež, že vlastne nemal na výber. Urobil dobre. Zachránil vás oboch, mala by si si to ceniť, Rachel,“ vravel potichu a jemne, akoby sa bál, ako zareagujem. Odfrkla som si.

„Cením si to, viem, prečo to urobil, ale skúste to vidieť trochu aj z mojej strany,“ utrúsila som. „Som naňho hrdá a veľmi. Za všetko, čo urobil, pretože keby nebolo jeho, možno by som tu už nebola. A myslím, že nielen ja.... No pochopte, že je to všetko príliš zložité.“

„Chápem ťa, Rachel,“ odvetil. Na krátku chvíľu nastalo ticho. Napokon som to nevydržala.

„Mala som znova zlý sen,“ šepla som. „Bol v ňom muž s čiernym plášťom a kapucňou a nejaká miestnosť. Bola tma, takže som ju nemohla poriadne vidieť. A ani tomu mužovi do tváre. No videla som, ako lial do akéhosi pohára niečo tmavomodré. Bolo to...“

Už som chcela pokračovať, no začula som známe hlasy, ktoré sa k nám blížili. Pomaly som sa odlepila od steny, ostražito sledujúc druhý koniec chodby.

„Fajn, fajn, zmizni. Potom sa uvidíme, keď bude všetko hotové,“ povedal nespokojný chrapľavý hlas.

Otočila som sa na Dumbledora a kývla mu rukou, aby odišiel preč. Ďalej som mu už svoju pozornosť nevenovala, pretože spoza rohu vyšiel majiteľ hlasu, ktorý sa pred chvíľočkou ozval chodbou. Bol to Carrow. Keď ma tu zbadal stáť, uškrnul sa a podišiel až ku mne.

„No čo, Rachel, bola si navštíviť svojho princa?“ podpichol do mňa výsmešným hlasom. Zamračila som sa.

„Áno, no bohužiaľ je preč,“ odsekla som. Carrowovi zažiarili očká. Och, to som asi nemala povedať. Vyzerá to tak, že teraz budem nútená viesť s ním rozhovor. No nechcelo sa mi. Znova ma bude len urážať. „A teraz, ak dovolíte, pán profesor, rada by som sa vrátila na svoj internát.“

„Ale, ale, ale, keď už mi vtáčik sám vlietol do cesty, prečo sa s ním trochu nepohrať?“ zatiahol hlbokým hlasom. Vystrela som sa a vytrčila bradu. Tušila som nejaké problémy. Ustúpila som o krok vzad, keď ku mne urobil zopár krokov. Zdvihol ruku, naťahujúc ju ku mne. „Pšt, len pokoj, nemusíš sa báť. Ja ti nechcem ublížiť. Chcem sa s tebou len pozhovárať.“

Pocítila som, ako sa ma jeho drsné prsty dotkli na tvári. Zhnusene som sa odtiahla. Uškrnul sa, odhaliac pritom rad nerovnomerných škaredých zubov. Nestihla som nijako zareagovať. Odrazu som stála opretá chrbtom o múr. Carrow sa na mňa lačne díval, akoby som mala byť jeho budúcou potravou a pritom ma pritláčal tvrdo o múr. Zdvihol ruku, prešiel mi prstom po líci, po perách, až ku krku. Prudko som do seba vdychovala vzduch. Odtiahla som od neho svoju tvár a pokúsila sa vyslobodiť z jeho zovretia, no márne. Zachechtal sa.

„Povedz mi, drahá Rachel, ako sa ti darí so Snapom? Je k tebe dobrý? Vie byť romantický? Alebo je to drsný chlap, ktorý si vezme všetko, čo chce?“ šepkal mi chrapľavým hlasom do ucha. Privrela som viečka a pokúsila sa nezastonať od strachu. Bála som sa čo i len pomyslieť na to, čo sa môže stať.

„Pustite ma,“ zavrčala som. Prezeral si moju tvár, na perách chlipný úsmev.

„Aký chceš, aby som bol? Mám byť nežný?“ posledné slovo sarkasticky zvýraznil. Vydýchla som. Ach, drahý Merlin, len to nie. Prosím, nech sa mýlim, nech nechce urobiť to, čo si myslím, že chce.

„Dajte mi pokoj, inak-“

„Čo? Povieš to svojmu drahému Severusovi?“ dokončil za mňa. Otvorila som oči, tvrdo naňho pozrúc.

„A nielen to,“ povedala som pomedzi zaťaté zuby. Carrow sa chrapľavo rozosmial. Odrazu stíchol, nešetrne ma chytil za zátylok a lačne sa mi vpil do pier. Pretočil sa mi žalúdok. V sebaobrane som ho uhryzla do pery, načo sa odo mňa hneď odtiahol a odstúpil odo mňa, chytiac sa za krvácajúcu peru.

„Ty hlupaňa! Čo si to dovoľuješ?!“ vybrechol na mňa. Vtom som si všimla niečo, čo držal v ruke. Bol to malý flakón s kráľovsky modrou tekutinou. Zalapala som po dychu. Ten sen. To musel byť on. Takže... Pozrela som mu do tváre s rozšírenými zreničkami.

„Vy... to vy ste bol ten muž... vy...“ nebola som schopná pokračovať.

Carrow nechápal, o čom hovorím, no zjavne ho to ani nezaujímalo. Rýchlosťou svetla som siahla po prútiku a už som vyslovovala zaklínadlo, no odrazu mi prútik vyletel z ruky a so slabým žuchnutím dopadol na podlahu. Carrow sa spokojne uškrnul a pomaly ku mne vykročil.

„A čo urobíš teraz, maličká?“ spýtal sa, zle napodobňujúc detský hlas. Cúvla som späť k múru a oprela sa oň. Carrow zastavil celkom pri mne. Všimol si, že hľadím na flakón, nuž ho zdvihol pred moju tvár a zamával ním. „Vieš, čo to je, Rachel?“

„Akonit,“ šepla som. Po tvári sa mu rozlial ešte väčší úškrn.

„Správne, si šikovná. A vieš, čo spôsobuje?“ odpovedala som mu len prikývnutím hlavy. Akonit je jed, veľmi nepríjemný a ešte nepríjemnejšia smrť. „Chceš ho vypiť ty?“ zavrčal mi do tváre.

Privrela som viečka.

„Tak chceš?“ zopakoval ráznejšie. Pokrútila som hlavou. „Dobre, tak potom asi vieš, čo to znamená. Budeš pekne mlčať a ak zistím, že si o tomto niekomu povedala, vyšmykne sa mi z ruky a zopár kvapiek skončí v tvojej vode. Alebo vode tvojich priateľov. Rozumieme si?“

„Áno,“ hlesla som. Odstúpil odo mňa, načo som otvorila oči a pozrela naňho. Ešte si ma premeral pohľadom, otočil sa na päte a vykročil chodbou. Neváhala som. Pribehla som k svojmu prútiku, zdvihla ho a skríkla: „Petrificus Totalus!“

Na moje nešťastie bol Carrow rýchlejší. Odvrátil kúzlo jedným ľahkým pohybom prútika. V tom okamihu som si uvedomila, aká som len hlúpa. So zlosťou vpísanou v očiach ku mne podišiel a strelil mi jednu poriadnu facku, až som tvrdo dopadla na zem. Flakón mu však vyletel z ruky a roztrieštil sa na podlahe na niekoľko maličkých kúsočkov. Tekutina sa rozliala a ja som v tej chvíli pocítila akúsi úľavu.

Chcela som sa zdvihnúť, no odrazu sa Carrow ocitol pri mne, nešetrne ma chytil za vlasy a potiahol ma za ne, načo som naňho nedobrovoľne pozrela. V rukách držal malú črepinku, v ktorej mal zopár kvapiek jedu.

„Tak ty si si myslela, že ma zastavíš?“ drsne sa mi zasmial do tváre. „Pozri, len sa pozri, ešte mi tu zopár kvapiek ostalo. A ja pôjdem urobiť, čo som mal v pláne, kým si mi do cesty nevliezla ty. Ty jedna hlúpa sirota!“

Prstami som nenápadne vyhľadala prútik, ktorý mi vyletel z ruky. Carrow si to však všimol. Pustil mi vlasy, schmatol môj prútik a šmaril ho o niekoľko metrov ďalej. Potom vstal a s úškrnom vykročil chodbou. V zúfalstve som sa postavila na nohy, rozbehla sa za ním, chytila ho za ruku a chcela mu z nej vytrhnúť čriepok s jedom, no on ma chytil za moju ruku a vykrútil mi ju, až som myslela, že mi ju zlomil. Od bolesti som vykríkla, klesnúc pritom na kolená. A v tom slede niekoľkých vecí sa to stalo.

Rozkašľala som sa v snahe vypľuť zo seba tmavomodrú tekutinu, no ešte mi aj zabehlo. Pokúšala som sa neprehltnúť. No ako naschvál ma moje vlastné telo zradilo. Zhrozene som pozrela na Carrowa. Stál nado mnou, týčil sa ako vysoká temná veža a na tvári sa mu usadil spokojný výraz. Takého som ho ešte nevidela asi ani raz. Pustil mi ruku, akoby bola niečo ohavné, napravil si plášť a odkráčal preč.

Hľadela som za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom. Chytila som sa za krk. Z pľúc mi unikal kyslík a prepadával ma pocit úzkosti. Klesla som na všetky štyri a pomaly sa doplazila k svojmu prútiku. Nevládala som. Cítila som slabosť v končatinách. Ľahla som si na studenú zem na brucho, so všetkou silou, ktorú som v sebe našla, som mávla prútikom a vyčarovala patronusa.

„Riaditeľňa... pomôžte mi,“ zachrčala som. Strieborný orol rozprestrel krídla a odletel opačným smerom ako Carrow. Položila som si hlavu na studenú zem.

Jed začínal pôsobiť. A ja som s tým nemohla nič urobiť. Cítila som otrasné bodanie v prstoch a okolo uší a mravčenie na celej tvári. Zúfalo som sa rozvzlykala. Ach, nie, ja nechcem umrieť. Ešte nie. Kto Snapa ochráni? Nesmiem umrieť, nemôžem!

Pocítila som na tvári kvapôčky potu a chlad na celom tele. Začala som sa slabo chvieť. Nevládala som sa ani pohnúť. Už som mravčenie cítila aj na hrudi a začínalo mi byť nevoľno. Mala som pocit, akoby som na tejto studenej chodbe bola celú večnosť. Akoby som tu pomaly umierala.

Vtom som začula náhlivé kroky. Pocítila by som aj radosť, keby mi nebolo tak zle a keby som sa tak netriasla.

„Ó, Merlin, čo sa vám stalo, slečna Nicholsonová?“ ozval sa pri mne hlas vedúcej mojej fakulty. Opatrne ma chytila za plecia a vo chvíli, keď ma chcela pretočiť na chrbát, sa mi zdvihol žalúdok. „Pre Merlina, čo je vám? Slečna, odpovedzte mi. Rachel, hovorte so mnou!“

Keby som mohla, bola by som odpovedala. No v tej chvíli som sa pokúsila ovládnuť dávenie. McGonagallová ma opatrne posadila a prezrela si moju tvár. Vtom som si všimla niekoho ďalšieho. Za jej chrbtom som zbadala stáť vystrašeného Seamusa.

„Čo to je?“ spýtal sa, ukazujúc na rozbitý flakón. Podišiel k nemu a vzal ho do rúk.

„Pán Finnigan, pomôžte mi s ňou. Musíme ju odniesť do Nemocničného krídla,“ prikázala McGonagallová.

Seamus podišiel ku mne a statočne ma vzal do náručia, vykročiac so mnou chodbou. McGonagallová kráčala vedľa nás v ruke držiac kúsky flakónu, ktorý predtým patril Carrowovi. Ach, ako veľmi som ho nenávidela. Ak prežijem, odpyká si to. Vlastnoručne ho zmlátim.

Oprela som si hlavu o Seamusovo plece. Začula som, ako sťažka dýcha a to sme prešli ešte len na koniec chodby. Ako ma chcel odniesť až do Nemocničného krídla, keď som bola taká ťažká? Znenazdajky k nám niekto pribehol. Teda, bolo ich viac. Medzi študentmi som spoznala Parvati a Nevilla. Niečo si horlivo šepkali, no ja som sa im nerozumela. Počula som svoje srdce, ako nahlas a nepravidelne udiera do mojej hrude.

„Akonit! Veď to je akonit! Pre Merlinove gate, otrávili ju!“ vyhŕkol odrazu niekto. Neviem, kto to povedal, zatvárali sa mi oči.

Chcela som pokojne dýchať, nešlo to. Nielenže som dýchala rýchlo, ale ešte sa mi aj dostávalo do pľúc málo kyslíka. Mala som pocit, akoby som bola v úzkej miestnosti, meter krát meter, a dochádzal mi kyslík. Triasla som sa asi ešte viac ako predtým.

„Snape! Zavolajte niekto Snapa! Choďte poňho!“ skríkol niekto ďalší.

„Riaditeľ tu nie je,“ povedal zhrozene ženský hlas. Nevedela som ich bližšie rozoznávať. Chcela som niečo povedať, chcela som, ale nešlo to. Prestávala som si cítiť vlastné telo. Merlin, ja umieram. Ja umieram! Ja tu zomriem!

Neviem, kde sme boli a čo sa dialo, počula som len hlasy, ako čosi horlivo hovoria. Myslela som, že sa do krídla nikdy nedostaneme. Že umriem cestou ta. No vtom sme zastavili a niekto ma vzal zo Seamusovho náručia a vzal do toho svojho. Pocítila som tú známu krásnu vôňu. Môj záchranca, je tu, prišiel, aby ma zachránil.

„Vydrž, Rachel, vydrž. Som tu pri tebe. Som tu a nenechám ťa umrieť. Počuješ, Rachel? Nenechám!“

Kyslík z pľúc mi takmer úplne unikol. Vydýchla som. Aspoň umriem v náručí toho, koho som mala chrániť. Aspoň umriem v náručí Snapa, ktorý ostal pri mne aj vtedy, keď ostatní odišli. Umriem v náručí človeka, ktorému som nestihla povedať, že som sa ho naučila rešpektovať.