Záškodníci

Ahojte!  Tak dnes som tu opäť s novou kapitolkou, vlastne až s dvoma. Nebudem sa zbytočne rozpisovať a tým vás zdržiavať. Takže len to, čo vždy: prajem príjemné čítanie! 

Vaša Lizy

Prerývane som sa nadýchla. Do pľúc sa mi dostal kyslík a ja som zistila, že ležím na niečom mäkkom. Bola som príliš slabá na to, aby som otvorila oči a zistila, ako je možné, že je mi odrazu tak skvele. Nič ma nebolelo....

No predsa som sa bála otvoriť oči. Bála som sa, že zistím, že je to len sen.

Do nosových dierok sa mi dostala príjemná vôňa. Čo to bolo? A prečo ma to nútilo otvoriť oči či pohnúť inou časťou tela? Vedľa seba som zacítila nejaký pohyb a slabé cinknutie zrejme jedného skla o druhé. Prečo mi všetko dochádzalo tak pomaly?

„Kde som?“ zachrapčala som. Pomaly som otvorila oči, no hneď som ich musela opäť zatvoriť, lebo ma oslepilo svetlo zo sviečok.

„Nijako veľmi ma to neteší, no práve ležíte v mojej posteli,“ odpovedal mi hlboký mužský hlas. Aj by som bola vyskočila z postele, no nemala som na to dostatok síl. Nuž som len lenivým pohybom zdvihla ruku a pretrela si ňou tvár.

„Premerlina,“ zastonala som. Ten hlas som totiž spoznávala a nerobilo mi žiadnu radosť, že tu pri mne bol práve on. „Čo som komu urobila, že ma tak život trestá?“ zatiahla som ublížene.

„Nesťažujte sa, Nicholsonová,“ zavrčal na mňa Snape. Otvorila som teda konečne oči a pozrela naňho. Stál vedľa mňa pri nočnom stolíku s niekoľkými flakónmi. Prekvapilo ma, keď som zbadala jeho vlasy stiahnuté stuhou na temene hlavy. Na sebe mal bielu košeľu a rukávy vyhrnuté až k lakťom. Znova sa zo mňa vydral ston.

„Merlin, ja asi blúznim. Asi som sa z toho zbláznila a práve vidím niekoho, kto má hlas i tvár Snapa. Drahý Merlin, ja naozaj blúznim,“ vravela som slabým hlasom.

„Sklamem vás, no nezbláznili ste sa,“ vrátil ma do reality ten niekto, kto sa tváril ako Snape. Pozrela som naňho tak zamračene, ako sa len v mojej situácii dalo.

„Kto ste a čo odo mňa chcete?“ vyhŕkla som naňho otázku. Snape prevrátil očami. Chytil sa za koreň nosa, až to vyzeralo, že sa premáha, aby ma nepreklial.

„Prestaňte s tým divadielkom, Nicholsonová,“ povedal pomedzi zaťaté zuby tým svojím chladným hlasom.

„Bola som si istá, rovnako ako každý, kto vás pozná, že inú farbu ako čiernu nepoznáte,“ vyhlásila som a premeriavala si ho nechápavým pohľadom. Zazrel na mňa tak škaredo, až som zdesene zalapala po dychu.

„Nezabúdajte, že som váš riaditeľ,“ povedal pomaly, zvýrazňujúc každé slovo. Rýchlym pohybom schmatol jeden z flakónov a rovnako rýchlo mi ho podal. Opatrne som si ho od neho vzala. „Vypite to.“

„Čo to je?“

„Pomôže vám to,“ odvetil. No ja som chcela počuť inú odpoveď. Otočil sa na päte a vykročil z izby.

„Ale čo to je?“ zvolala som za ním. Neodpovedal. „Tak mi aspoň povedzte, prečo som tu!“

„Pretože madam Pomfreyová sa v tejto chvíli na Rokforte nenachádza,“ odsekol, pozrúc na mňa ponad svoje plece. Kývol hlavou k tomu flakónu, ktorý som stále držala v rukách. „Vypite ho teraz hneď.“

S týmito slovami vyšiel z izby. Zazrela som na flakón a otvorila ho. Hneď ma omráčila nepríjemná vôňa. Znechutene som zmraštila obočie, dvoma prstami si chytila nos a naliala do seba elixír. Rýchlo som ho prehltla, aby som nemusela cítiť tú otrasnú chuť.

Rany po železných okovách mi na zápästiach ostali ešte dlho. A nemyslela som, že sa tých jaziev niekedy zbavím. Od toho osudného dňa sa na hodinách oboch  Carrowovcov často stávalo, že študentov nemučili oni, ale rovno študenti. Myslím, že to bol trest pre všetkých. A bol tým najkrutejším. Ani to, že mučia vás, nebolo také zlé ako to, že vy ste museli mučiť jedného zo svojich priateľov. Ak by ste to odmietli urobiť, nielenže by to schytal previnilec, ale ešte aj vy.

Po niekoľkých dňoch sme znova zorganizovali stretnutie členov DA. Tí, ktorí sa báli, našťastie nič neprezradili, ale my ostatní sme dávali svoju nespokojnosť jasne najavo. Našťastie ani jeden z Carrowovcov nevedel, kto do DA patril. A pre naše vlastné dobro som dúfala, že to tak ostane aj naďalej.

Po tom, čom som strávila celý deň v Snapovej komnate počúvaním jeho kázaní, sa so mnou Dumbledore opäť začal rozprávať. Navštevoval obraz v mojej izbe takmer každý deň- čo mi mimochodom občas riadne liezlo na nervy. Neprestával mi však dávať rady, ako naplniť môj osud. Každým dňom som viac a viac pochybovala o tom, že to zvládnem. So Snapom sme sa neznášali. A ja som naozaj nemala ani najmenšiu chuť zachrániť mu jeho kožu.

Za oknami hradu sa už stmievalo, keď som odložila knihy do tašky a unavene klesla do mäkkej periny. Chvíľu som takto tupo hľadela na protiľahlú stenu, keď som si pri nej všimla na stole položené noviny. Vstala som, podišla k stolu a vzala Denného proroka do rúk. Bolo to staré vydanie. Ešte z leta. Môj pohľad upútal nadpis článku:  „Exkluzívny úryvok z vychádzajúceho životopisu Albusa Dumbledora od Rity Skeeterovej.“

Dlho som hľadela na fotografiu bývalého riaditeľa, až ma v uvažovaní vyrušil práve on.

„Rachel,“ oslovil ma Dumbledore. Povzdychla som si, no neotáčala som sa k nemu. Tak veľmi som o ňom chcela vedieť pravdu, no nemohla som sa ho na to spýtať. Aj tak by mi to asi ani nepovedal.

„Áno, pane?“ ozvala som sa konečne, čím som ho vlastne povzbudila, aby pokračoval. Ale akosi sa mu do toho nechcelo. Nuž som sa k nemu otočila.

„Máme nové správy,“ oznámil mi, veľavravne sa mi zadívajúc do očí. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo povedal. „O Harrym.“

„O Harrym?“ zopakovala som, pričom mi moje obočie vyletelo vysoko k vlasom. V hrudi sa mi srdce rozbúšilo ako blázon.

Prikývol. „Vraj sa dostali na Ministerstvo.“

„Takže Ron a Hermiona sú s ním? Vedela som to, aj keď mi to Ginny nechcela povedať!“ zo srdca mi spadol kameň obrovský takmer ako balvan. Počuť o Harrym bolo to najkrajšie vyvedenie z týchto pochmúrnych myšlienok. Mala som ho veľmi rada a keby som si nebola istá tým, aká veľká je Ginnina náklonnosť k nemu, sama by som sa doňho zaľúbila. Odrazu som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Dumbledore bol ticho a len na mňa hľadel. „Sú v poriadku, všakže?“

„Áno, sú,“ znova prikývol.

„Tak čo sa potom deje?“ zamračila som sa. Jeho výraz v tvári sa mi nepáčil ani trochu. Začínala som mať zlý pocit. Naťahoval ma ako žuvačku!

„Chytili vašich priateľov,“ oznámil mi. Už len to, že mi opäť začal vykať, znamenalo, že je to vážne.

„Mojich priateľov? Chytili? Kto? Kde? Čo sa stalo?“ vyhŕkla som zo seba rozrušene. Dumbledore sa na mňa zmierlivo usmial.

„Hlavne sa upokoj, Rachel. Posaď sa, všetko ti vysvetlím,“ pokúsil sa ma upokojiť. Zhlboka som sa nadýchla, no nesadla som si, zdalo sa mi to zbytočné.

„Tak hovorte, myslím, že som sa upokojila už dostatočne,“ vyhlásila som nepresvedčivo, len aby ma už toľko nedržal v tom napätí. Myslela som, že z toho prasknem.

„Tvoji priatelia, slečna Weasleyová, slečna Lovegoodová a pán Longbottom sa vkradli do riaditeľne a pokúsili sa ukradnúť meč Grodrika Chrabromila. Teraz ich riaditeľ vypočúva a nevyzerá to dobre,“ objasnil mi napokon celú situáciu. Vypleštila som naňho svoje oči.

„Pre-prečo chceli ten meč?“ zakoktala som. Celé telo mi zaplavil strach, veľký strach o mojich priateľov.

„To teraz nie je podstatné,“ odbil ma jemne. Už chcel pokračovať, no ja som ho predbehla.

„O čo tu ide? Prečo mi nič nechcete povedať?!“ skríkla som takmer až hystericky.

Zúfalo som si prehrabla vlasy, no nečakala som na jeho odpoveď. Vybehla som z izby, následne z klubovne a trielila hradom tak rýchlo, ako som vládala. Našťastie som poznala heslo do riaditeľne- Dumby mi ho prezradil. Naskočila som na točité schody a nechala sa nimi vyviesť až pred dvere do Snapovej pracovne. Bez zaklopania som vtrhla dnu, no ostala som prekvapene stáť na mieste. Nik tam nebol.

Nuž som sa otočila na päte a ponáhľala sa do žalárov. Určite ich zaviedol ten hnusák tam. A mala som pravdu. Keď som ta vbehla celkom zadýchaná a vystrašená, práve vchádzali do akejsi miestnosti. Snape musel začuť moje kroky, pretože zastavil a otočil sa práve včas, aby ma mohol chytiť za pás. Naštvane som sebou trhla.

„Pusťte ich! Nechajte ich ísť! Bol to môj nápad! Oni za to nemôžu! Ja som ich naviedla! Nechajte ich!“ kričala som na Carrowa. Zúrivo som pritom sebou trhala a snažila sa dostať zo Snapovho pevného zovretia. Mohla som drankať koľko som chcela, nepustil by ma ani za nič. Carrow už chcel niečo urobiť, no zastavil ho Snape.

„Ja to vyriešim,“ zavrčal. Bolo mi jedno, čo mi Snape urobí. Nemohla som dovoliť, aby ich nechal s Carrowom. Veď ich tam bude mučiť.

„Pustite ma!“ vybrechla som na Snapa. On ma pevnejšie chytil za pás a ťahal ma preč. Udierala som ho do ruky, celkom ignorujúc fakt, že je to riaditeľ. Odviedol ma až na koniec dlhej chodby. Odstúpila som od neho a znova sa pokúsila dostať sa k priateľom, no on na mňa namieril svoj prútik.

„Pohnite sa a ja ho bez zaváhania použijem,“ povedal chladne.

„Je mi to ukradnuté! Nemôžete ich tam nechať!“

„Ale áno, môžem a aj to urobím,“ odsekol. Urobila som malý pohyb a už som stála opretá o stenu a priklincovaná jeho silnými rukami. Z očí mi vyhŕkli horké slzy.

„Pustite ma k nim,“ hlesla som.

„Ak sa neupokojíte, slečna Nicholsonová, budem naozaj nútený omráčiť vás kúzlom,“ oznámil mi hlbokým tichým hlasom, ktorý sa ale teraz rozliehal po celej chodbe a vracal sa späť ku mne ako ozvena. „Na tie rany od okov ste hádam nezabudli. Ak nechcete mať ďalšie také, radím vám prestať vystrájať.“

Sklonila som hlavu a pozrela na jazvy na zápästiach. Nechcela som to znova zažiť, no nechcela som nechať Lunu, Ginny a Nevilla napospas Carrowovi.

„Nemôžete odo mňa chcieť, aby som sa zmierila s tým, že tam najbližšiu hodinu strávia s tým... s Carrowom,“ povedala som pomedzi zaťaté zuby, ani som naňho nepozrela. Pustil ma a urobil krok vzad.

„Je mi jedno, či sa vám to páči alebo nie. Moje rozhodnutie spochybňovať nebudete a teraz sa okamžite vráťte do svojho internátu. A nech vám ani nenapadne niečo vyviesť,“ prikázal mi ľadovým hlasom. Pomaly som naňho pozrela so zlosťou v očiach. Premerala som si ho odsudzujúcim pohľadom.

„Ako si želáte, pán profesor,“ odsekla som s rovnakým chladom v hlase ako on pred malou chvíľou. Pohodila som hlavou, čím som si odhrnula vlasy z tváre a s pozdvihnutou bradou ho obišla.

Do klubovne som vletela ako víchor. Z očí mi prskali iskry hnevu a div som dvom prvákom, ktorí sa smiali pri okne, nestrhla body za ich hlasný smiech. Bola som taká naštvaná. Vrelo to vo mne, ako v Slugyho kotlíku a nevedela som, čo od toľkej zlosti robiť. Nuž som sa len prechádzala hore-dole po klubovni.

„Je mi to hrozne ľúto,“ šepla som smutným hlasom a snažila sa kúzlom ošetriť Ginninu poranenú ruku. „Čo vám vlastne urobil?“

„Nič strašné, s Hagridom sme museli ísť do lesa,“ zamrmlal Neville. Videla som však na ňom, že sa mu o tom hovoriť nechce. Spustila som plecia, pozrúc do zeme.

„Tak veľmi som vám chcela pomôcť,“ zamrmlala som.

„Nemala si z toho problémy? Vieš, aký Snape je.“

Pozrela som na Ginny a pokrútila hlavou. „Našťastie nie. Ale chvíľu som si myslela, že ma naozaj omráči.“

Nastalo ticho, počas ktorého som Ginny obviazala ruku.

„Prečo ste mi o vašom pláne nepovedali?“ spýtala som sa ich, no radšej som sa zahľadela do plameňov v krbe. Trochu ma to hnevalo. „Sme predsa priatelia, mohla som vám pomôcť.“

„Nechceli sme do toho nikoho zaťahovať. Bolo to príliš nebezpečné-“

„Tak ste si to nechali pre seba,“ skočila som Nevillovi do reči.

„Pozri, chceli sme Harrymu pomôcť. Počuli sme, ako Snape hovoril o tom meči, vraj ho Harry potrebuje, ale on mu ho nechcel dať. Tak sme to chceli urobiť my. A ty si bola zaneprázdnená riešením prefektských povinností a tiež Carrowovcov i Snapa, že sme si mysleli, že by ťa to ani vôbec nezaujímalo,“ zhrnula to Ginny. Neveriacky som na ňu pozrela.

„Ako ste si mohli niečo také myslieť? Premerlina, Harry je môj priateľ, urobila by som preňho čokoľvek, tak ako i pre vás. Mala som rovnaké právo vedieť to ako ktokoľvek z DA,“ odvetila som dotknuto. Vstala som a zamierila do svojej izby, no pri schodoch som sa k nim otočila. „A vy nemáte ani tušenia, čo teraz musím riešiť. A nemám v pláne vám to povedať alebo komukoľvek inému. Aj tak by ste to nepochopili.“

S týmito slovami som vbehla do izby, kde som ostala zatvorená, urazená na celý svet a všetko v ňom. Štval ma Snape- nič prekvapujúce- štval ma môj hlúpy osud a štvali ma v tej chvíli aj Neville s Ginny. V ten večer sa mi zaspávalo veľmi ťažko.