Záškodníci

Dopadli sme na tvrdú zem, až sa mi takmer podlomili kolená. Obzrela som sa vôkol seba. Stáli sme na chodníku pri jednom z množstva podobných domov. Všade bola tma a prázdne ulice osvetľovali len lampy. Nechápavo som sa otočila na Snapa. Mal zmraštenú tvár, zjavne od bolesti.

„Kde sme?“ spýtala som sa ho naliehavo. Pevnejšie sa ma chytil a vykročil vpred. Prešli sme len zopár metrov, potom sme zabočili za roh, prešli úzkou uličkou a ocitli sa pri príjazdovej ceste. Snape kývol hlavou doľava k neveľkému domu.

„Tam,“ šepol.

Neváhala som a zamierila ta. Snape vytiahol prútik, zopár krát ním mávol, načo dvere potichu šťukli a otvorili sa. Ťarbavo sme vošli dnu. Po ďalšom mávnutí prútikom sa sviece v dome rozsvietili a ja som sa Snapom nechala zaviesť do neveľkej obývačky. Bola tmavá s množstvom políc s knihami, gaučom, kreslom, krbom a malým stolom. Snape sa hneď hodil do kresla. Zapálil krb mávnutím prútika.

„Kde sme?“ zopakovala som svoju otázku.

„V Liverpoole, v mojom dome,“ odpovedal namáhavo. Zopár krát sa zhlboka nadýchol, vstal a zamieril kamsi preč. Nevedela som, čo robiť. Bol to jeho dom. Ja som bola v jeho dome!

Zhodila som zo seba kabát a položila ho na operadlo gauča, obzerajúc sa vôkol seba. Po chvíľke sa Snape vrátil s nejakými flakónmi. Sadol si späť do kresla, odzátkoval jeden z flakónov a vyprázdnil ho. Znavene na mňa pozrel.

„Bolí vás niečo? Nie ste zranená?“

„Nie, som v poriadku,“ odvetila som rýchlo. „A čo vy?“

„Tiež,“ utrúsil. Kývol hlavou ku gauču. „Urobte si pohodlie.“

Nuž som sa pomaly posadila na gauč.

„Čo tu robíme, pane?“ odhodlala som sa spýtať. „A čo sa to vlastne stalo v tej miestnosti? Vysvetlite mi to všetko, prosím.“

Snape sa oprel o operadlo sedačky, privrel viečka a ťažkopádne si povzdychol. Pustil sa do vysvetľovania. Pozorne som počúvala jeho slová, občas vydesene zalapajúc po dychu, keď povedal, že ho Voldemort mučil, aby z neho vytiahol pravdu.

„Nerozumiem tomu,“ vydýchla som, keď zmĺkol. „Prečo pochyboval? Nehrala som svoju rolu dobre?“

„Nie, boli ste skvelá a tie spomienky... ako ste to urobili? Chvíľu som si myslel, že ste sa zbláznili a chcete nás oboch zabiť,“ to, že som z jeho hlasu začula ten veľmi dobre známy sarkazmus, mi napovedalo, že je už v poriadku. Uškrnula som sa.

„Nebolo to až také ťažké, pane. V podstate som len spomínala na tie krajšie chvíle s vami, hoc ich nebolo veľa,“ doložila som s podobným sarkazmom. „Ale... všetko to, čo mi povedal Seamus... ehm, no... predstavovala som si, že mi to hovoríte vy.“

Zahryzla som si do pery a pozrela si na ruky. Snape na mňa mlčky hľadel. Milovala som, keď sa nebránil a bol sám sebou. Dnes takmer celý večer bol príjemný. A teraz... ten jeho prekvapený pohľad.

„Zaujímavé,“ pokýval hlavou. Pozrela som naňho. Pravý kútik pier mal podvihnutý a až v tej chvíli som si mohla všimnúť, že mu niekoľko pramienkov čiernych vlasov vykĺzlo zo stuhy. Všimol si, kam hľadím, nuž si ich zasunul za ucho. Lepšie sa posadil na pohovke, potichu pritom zasyčiac od bolesti.

„Takže? Čo sa pokazilo?“ ozvala som sa po chvíľke ticha. Povzdychol si a zložil si ruky do lona.

„Temný pán je podozrievavý. Musel si overiť, či mu neklamem,“ odpovedal tichým hlasom.

„Prepáčte, ale stále tomu nerozumiem,“ priznala som. Snape mi kriticky pozrel do očí. Potom pomaly vstal a zamieril k malému baru pri krbe, odkiaľ vytiahol pohár a nalial si doň... ach, áno, už zas ohnivú whisky. Otočil sa späť ku mne, kývnutím hlavou ma ponúknuc. Pokrútila som hlavou a ďalej čakala na jeho odpoveď. Nuž odložil fľašu whisky späť do baru a vrátil sa ku kreslu, no neposadil sa doň.

„Ste Chrabromilčanka a aj keď máte čistú krv, slečna Nicholsonová, bolo by ťažko uveriteľné, že sa dvaja tak odlišní ľudia, ako sme my, mohli dať dokopy. Pozrite sa na mňa a pozrite sa na seba. Neberte to ako urážku, no ste môj presný opak. Ste bláznivá, nedbáte na pravidlá, odvrávate, vidíte svet cez ružové okuliare, ste nevyzretá a navyše som váš riaditeľ,“ vysvetlil nedbalo. Trochu som sa zamračila, no pokúšala som sa nebrať jeho slová osobne. Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli.

„A nemyslíte si, že práve toto by mohlo byť dôvodom?“

„Dôvodom?“ nechápavo zopakoval.

„Vzájomne sa dopĺňame,“ vysvetlila som jednoducho. Vtom okamihu akoby sa čas zastavil. Uvedomila som si svoje slová príliš neskoro na to, aby som ich mohla vziať späť. Zhlboka som sa nadýchla a pokrútila hlavou. „Prepáčte. Chcela som tým len povedať, že toto by mohol byť dôvod, prečo sme sa dali dokopy,“ posledné dve slová som vyslovila výraznejšie, aby chápal, že hovorím o našom imaginárnom vzťahu, no pre istotu som dodala: „Pred nimi, teda mám namysli náš nereálny vzťah.“

Snape určite chápal, čo som tým chcela povedať. No i tak sa na mňa akosi divne pozeral. Zamrvila som sa na gauči a zastrčila si vlasy za ucho. Odrazu sa uškrnul, nakloniac hlavu na stranu.

„Až teraz som si všimol, že máte upravené vlasy,“ poznamenal pobavene. Spustila som plecia a potichu sa zasmiala.

„To je od vás veľmi milé, pane,“ zatiahla som ironicky. Môj pohľad mimovoľne zabehol k hodinám na krbe, ktoré potichu tikali a prerušovali ticho medzi nami. Pozrela som späť na riaditeľa. Hľadel do svojho pohára. „Uvedomujete si, pane, že nový rok začneme spolu? Myslím, že to nezvládnem a budem si to do konca života vyčítať. Alebo aspoň do konca nasledujúceho roku.“

„Nepreháňajte,“ odbil ma. Videla som však, ako sa pokúša zahnať ten úsmev, ktorý sa mu dral na povrch. Uškrnula som sa.

„Môžete mi naliať trochu tej whisky. Akosi som jej prišla na chuť.“

„Len si nezvykajte, je to prvý a posledný krát,“ ubezpečil ma. Opäť vytiahol z baru whisky a nalial ju do pohára.

„Iste, pane,“ väčšmi som sa uškrnula.

„Musíte mať vždy posledné slovo?“ zamračil sa na mňa.

„Áno, pane,“ teraz som sa už smiala. Vstala som, podišla k nemu a vzala si od neho podávaný pohár. Zdvihla som ho do vzduchu, vyčariac na tvári široký a úprimný úsmev. „Tak teda, šťastný nový rok, pane.“

„Šťastný nový rok aj vám, slečna Nicholsonová,“ zaprial mi.

V tom okamihu hodiny odbili polnoc a kdesi v diaľke sa ozval rachot ohňostroja. Naliala som do seba ohnivú whisky, podišla k oknu a vyzrela von. Nad domami som zbadala len zopár svetlíc, no nič viac. Vždy som túžila vidieť poriadny ohňostroj, zažiť poriadne oslavy, také, ktoré by mi vyrazili dych. Otočila som sa na päte, pribehla k Snapovi a hodila sa mu okolo krku. Venovala som mu úprimné objatie. Niekoľko stotín sa zdráhal, no potom mi ho opätoval, nie však také, aké bolo moje. Ale to mi neprekážalo. Šťastne som sa usmiala a vtisla mu na oholené líce bozk.

„Nicholsonová,“ ohromene ma oslovil. Odtiahla som sa od neho a zaškerila sa.

„Prepáčte, ale takéto oslavy ma vedia vždy takto rozveseliť a... no dobre, už mlčím,“ dokončila som krotko. Zamrvila som sa na mieste a nevinne sa usmiala.

***

Niečo ma pošteklilo na čele. Snažila som sa nevšímať si to, no prešla sotva sekunda a znova ma to niečo pošteklilo. Otvorila som teda oči. Videla som rozmazane. Bola som si však istá, že niekto pri mne bol a to niečo, čo ma šteklilo, bolo jeho pravidelné dýchanie. Zdvihla som ruku a pretrela si oči, aby som lepšie videla. Ten dotyčný pri mne sa zamrvil. V tej chvíli som mohla pocítiť ruku na mojom páse. Pozrela som tej osobe do tváre.

Chcela som vyskočiť na rovné nohy a vykríknuť, no nevyšlo to. Akosi som sa zasekla. Len som vyjavene hľadela na popolavú tvár len kúsok od tej mojej. Pokojne spal. Ebenové oči boli schované za privretými viečkami, tvár uvoľnená. Nikdy predtým som ho nevidela takéhoto pokojného. A tak blízko pri mne. Pramienok čiernych vlasov mu dopadal na tvár. Zdvihla som ruku a odhrnula mu ich z tváre. Ani sa nepohol, naďalej pokojne spal. Nasledujúcich niekoľko sekúnd som pozorovala jeho tvár.

Keď sa mi do hlavy votrela tupá bolesť, bola som nútená vyliezť z postele. Snape sa otočil na druhý bok, no našťastie sa nezobudil. Potichu som vyšla z izby a zatvorila za sebou dvere. Niekoľko krátkych minút som hľadala kúpeľňu, až som ju napokon našla. Zatvorila som sa v nej a nazrela do zrkadla. No, nevyzerala som až tak otrasne, ako som očakávala. Vlasy som však mala strapaté a, bohužiaľ, kúzlo na vyrovnanie už prestávalo pôsobiť, takže teraz boli ešte aj zvlnené. Poriadne som sa poumývala, uvažujúc nad tým, čo sa to vlastne stalo. Nič som si totiž nepamätala. Žeby som až toľko vypila?

Aby toho nebolo málo, bola som oblečená v Snapovej košeli. Našťastie to bola asi iba nejaká stará a nie tá, v ktorej bol na plese. Ples.... Vtom sa mi vynorili v hlave spomienky. Spomínala som na celý ples. Z toho, čo som si pamätala, mi bolo divne. Nedopadol hrozne, ale ani dobre.

Po dlhej chvíli som vyšla z kúpeľne a pobrala sa do kuchyne. Tam som však trafila rýchlejšie ako do kúpeľne. Otvorila som chladničku a nazrela do nej. Sklamane som vyfúkla.

„Plesnivý syr, dve paradajky a mlieko po záruke, výborne, pán riaditeľ,“ skonštatovala som sucho. Zavrčalo mi v bruchu. „Super, čo teraz? Keď sa nenajem umriem od hladu. A merlinvie, kedy sa Snape zobudí. Och, prosím, prosím, chcem čerstvé pečivo a kávu. Prosím.“

Vtom sa vedľa mňa ozvalo puknutie. S trhnutím som sa otočila na päte, zatvoriac pritom chladničku. Predo mnou stál domáci škriatok s vyblednutou modrou plachtou komplikovane previazanou okolo útleho telíčka. Hlboko sa mi uklonil.

„Slečna si niečo želá?“ spýtal sa ma tichým hláskom.

Prekvapene som zažmurkala. Široko som sa usmiala a horlivo prikývla.

„Ach, áno, chcelo by to raňajky. Nejaké čerstvé pečivo a niečo k nemu, ovocie a kávu. A tiež mlieko a džús,“ vysypala som zo seba. Škriatok sa mi znova uklonil a s ďalším puknutím bol preč.

Zatiaľ čo som skúmala neveľký rodinný dom, domáci škriatok sa vrátil späť so všetkým, o čo som ho požiadala. Ostala som milo prekvapená, no hneď som sa pustila do prípravy raňajok. Neviem, ako o mne vedel ten škriatok, no bolo mi to jedno. Bola som rada, že mám jedlo. Zaliala som sebe a Snapovi kávu. Do svojej som naliala trochu mlieka, nasypala cukor a položila si ju k svojmu tanieru.

Oproti mne som položila kávu pre Snapa, pohár s džúsom, čerstvé pečivo a jablko. Keď som dojedla, so svojou kávou som sa pobrala do obývačky a začala čítať nadpisy všetkých kníh na policiach. Mal ich veľa, viac než vo svojej spálni v Rokforte.

„Ak si nejakú z nich chcete prečítať, nezabudnite ju vrátiť na miesto,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Pozrela som k dverám ponad plece. Bol to Snape. Stál pri dverách, opierajúc sa o zárubňu, a skúmavo sa na mňa díval. Cítila som sa hlúpo. Bola som len v košeli, ale tá mi- vďaka Merlinovi- bola veľká, takže mi siahala do polovice stehien. A na nohách som ešte k tomu mala akési staré papuče, ktoré som tu našla. Bola mi totiž zima na nohy.

„Dobré ráno. Na stole máte raňajky. Ak sa poponáhľate, stihnete kávu vypiť teplú,“ oznámila som mu a otočila sa späť k policiam. „A nie, nechcem si čítať, len skúmam vašu zbierku.“

„Pozdáva sa vám?“ spýtal sa so sarkazmom v hlase. Privrela som viečka, zhlboka sa nadýchla, otvorila oči a otočila sa tvárou k nemu.

„Je vskutku úžasná,“ odvetila som stroho. Voľnou rukou som si pretrela tvár. Zjavne ho moja frustrácia pobavila, súdiac podľa jeho úškrnu na tvári. Ale vyzeral rozkošne. Tak rozospato. „Neuškŕňajte sa tak. Viem, že sa bavíte a nechcem vám to kaziť, no prestaňte s tým. A... ehm, mohli by ste mi radšej povedať, čo sa včera stalo. Teda, v noci. Pretože si nič nepamätám.“

„Ani nemôžete,“ zachechtal sa a pobral sa do kuchyne. Nasledovala som ho. Podišiel k stolu, posadil sa zaň a privoňal si k poháru s kávou. Potom si z neho odpil, spokojne pokývajúc hlavou.

„Ako to myslíte?“ dožadovala som sa. Obišla som stôl a sadla si oproti nemu. Pozrel na mňa ponad šálku.

„Tak, ako som povedal,“ pokrčil plecami. Zamračila som sa. Zjavne mu ten pohľad stačil. Položil šálku na stôl, siahol po krajci čerstvého chleba a natrel si ho maslom. „Mali ste úplnú pravdu. Prišli ste whisky na chuť. A ja som ju potom od vás nemohol dostať preč. Teda, vás od tej úbohej a MOJEJ whisky. Celú ste ju vypili. Nechcite vedieť, čo všetko ste robili. To by ste tu potom nechodili LEN v košeli, ktorá je mimochodom moja najobľúbenejšia.“

„Nemali ste mi tú košeľu dávať,“ obraňovala som sa. Cítila som však, ako mi do tváre vstúpila červeň. Merlin, čo som to robila? Niečo, za čo by som sa mala hanbiť? Ach, drahý Merlin.

Snape sa úprimne rozosmial. Hľadela som naňho s kamenným výrazom v tvári a trpezlivo čakala, kým ho to neprejde. Napokon sa oprel o operadlo stoličky, ironicky pozdvihol obočie a vyčaril na tvári najpôsobivejší úsmev. Ach, iste, bavil sa na mne a to veľmi.

„Milá slečna,“ kriticky ma oslovil, no neprestával sa usmievať, „buďte rada, že som taký trpezlivý a že som vás nezaklial pri prvej príležitosti. Vliezli ste mi totiž do spálne, začali ste sa mi hrabať vo veciach, potom ste si vytiahli túto košeľu a navliekli si ju na seba. Keďže som nechcel, aby ste chodili po mojom dome polonahá, bol som nútený nechať vám ju.“

Po každom jeho slove som sa cítila horšie a horšie. Najradšej by som sa zakopala hlboko pod zem a už nikdy sa mu neukázala na oči. Zhlboka som sa nadýchla a vytrčila bradu.

„Hádam ste si nemysleli, že budem celý čas chodiť v tých nepohodlných šatách,“ poznamenala som.

„To vám ale nedávalo právo bez dovolenia si vziať niečo moje,“ odsekol stále pobavene. Odhryzol si z chleba. „Mám pokračovať alebo už máte dosť?“

„Stačí mi to,“ zamrmlala som ledva počuteľne. Pozrela som si na ruky a potichu sa spýtala: „Bolo to až také zlé?“

„No, zažil som aj horšie,“ priznal, „ale na vás by som to nikdy nebol povedal, slečna Nicholsonová.“

Nervózne som si odkašľala, zamrviac sa na stoličke.

„Mám ešte jednu otázku,“ začala som nesmelo, načo na mňa spýtavo pozrel, „teraz som sa zobudila vo vašej spálni, pri vás. Prečo?“

Snape, ktorý si práve odpíjal zo svojej kávy, sa rozkašľal. Asi mu zabehla. Zopár krát ešte zakašľal, položil pohár späť na stôl a zhlboka sa nadýchol, tvrdo mi pritom pozrúc do očí.

„Samozrejme vám z tej whisky bolo zle. Prosili ste ma, aby som ostal pri vás. Isteže, nechcel som, no máte brilantnú schopnosť presvedčiť ľudí,“ odpovedal. Pousmiala som sa. Musela som si však potichu vydýchnuť. V pohode, je to v pohode.