Záškodníci

Ahojte!  Áno, ja viem, opäť to trochu trvalo. Ale už vám pridávam kapitolky.

Tak si ich užite a príjemné čítanie prajem 

Vaša Lizy

„Takže nezabudnite na to, čo som vám hovoril,“ začula som Snapov hlas akoby z diaľky. Tupo som hľadela von oknom, za ktorým zapadalo slnko. „Majte na pozore svoje myšlienky. Nepremýšľajte príliš veľa a o veciach, ktoré sa týkajú Pottera alebo hocikoho z vašich priateľov. Nedívajte sa mu do očí dlhšie ako päť sekúnd, inak to bude považovať za trúfalosť. A to by neskončilo dobre. A neustále sa držte pri mne, je vám to jasné? Nicholsonová! Počúvate ma vôbec?!“

Precitla som a s trhnutím naňho pozrela.

„Áno, pane, počúvam,“ pritakala som. „Všetko je mi úplne jasné.“

„V poriadku, tak poďme,“ zavelil. Prehodila som si cez plecia kabát a spolu so Snapom sme vyrazili z jeho pracovne, mieriac na popravu.

Každým krokom mi bolo viac a viac zle. Myslela som, že keby som mohla, zosypem sa. Och, kiežby, aspoň by som nikam nemusela ísť. Cítila som, ako sa trasiem na celom tele. Nemohla som to ovplyvniť. Nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som tomu zabrániť. Taký strach som naposledy cítila, keď Voldemort prišiel do tejto školy. Ale toto bude úplne iné. Budem ďaleko od Rokfortu, ďaleko od tohto bezpečného miesta. Aspoň že so mnou bude Snape.

„Ste nervózna?“ spýtal sa ma odrazu jemne. To už sme boli vo Vstupnej hale. Vyšli sme na pozemky. Vonku bolo chladno, mráz mi štípal líca a slabý chladný vetrík mi rozvieval vlasy na všetky strany. Trhane som prikývla.

„Pane,“ začala som, v snahe odvrátiť reč na inú tému, len aby som nemusela myslieť na ten strach, „čo by ste povedali na to, ak by som vám oznámila, že sa mi niekto páči?“

Pocítila som, ako na mňa pozreli jeho obsidiánové oči.

„Musím vás sklamať, Nicholsonová, no ste na mňa príliš mladá,“ poznamenal sarkasticky.

„Čože?“ nechápavo som naňho pozrela. Vtom mi to došlo. „Merlin, nie, nemyslela som vás.“

Snape sa zachechtal. Niekoľko sekúnd sme opäť kráčali v tichosti.

„Pán Finnigan?“ preťal ticho svojím hlbokým hlasom. Povzdychla som si.

„Vlastne si ani nie som istá tým, čo cítim. Len ma zmiatlo jeho správanie. Navyše, oznámil mi, že by so mnou chcel chodiť. Niekedy som o tom snívala, ale teraz...“ nedokončila som vetu.

„Nemyslíte si, že teraz nie je ten pravý čas na riešenie takýchto vecí?“

Zastavili sme pri bráne, načo sa ku mne otočil. Mlčala som. Opäť ma chytala tá otrasná triaška.

„Upokojte sa, Nicholsonová,“ keby som ho nebola poznala tak dobre, bola by som si myslela, že je to príkaz. Chytil ma za plecia a zadíval sa mi hlboko do očí. Opätovala som mu nesmelý pohľad. „Ste pôvabná mladá dáma a dnes večer vám to veľmi pristane.“

Keby som nebola taká vystrašená, asi by som sa aj zapýrila. Nezabránilo mi to však v jemnom úsmeve.

„Ďakujem, pane, aj vám to dnes veľmi pristane,“ zamrmlala som.

Skutočne vyzeral pekne. Bol síce v čiernom, no už aspoň na sebe nemal ten svoj bežný habit. Teraz bol navlečený do spoločenského habitu. Konce rukávov, golier a tiež zapínanie mal poprešívané striebornou lesklou niťou. Vlasy mal prekvapivo stiahnuté stuhou rovnakej farby ako výšivky a na nohách naleštené mokasíny.

„Myslite len na to, ako očarujúco dnes vyzeráte. Áno?“ spýtavo pozdvihol obočie. Pozrela som do zeme, prerývane dýchajúc. Chytil mi bradu a zdvihol hlavu tak, aby som mu videla do čiernych očí. „Áno?“ zopakoval. Roztrasene som vydýchla a prikývla. Niekoľko sekúnd na mňa ešte skúmavo hľadel, no potom ma pustil sa vystrel sa. Prešli sme cez bránu, za ktorou sa ku mne otočil a podal mi svoju ruku. „Chyťte sa ma.“

Váhala som. Prečo by som sa ho mala chytiť? Veď nemusím. Nemusím a nikam by som ani nešla. Pozrel na mňa. Zahryzla som si do pery, chytila ho za lakeť a odrazu som sa zmietala vo víre farieb.

Keď som dopadla na tvrdú zem, ledva som sa udržala na nohách. Otvorila som oči. Stála som pred obrovským a veľkolepým domom. To musel byť Malfoy Manor, pretože tam sa mal konať ples.

„Hlavne pokoj,“ povedal povzbudzujúco. Pozrela som naňho a tak na jeho ruku. Opatrne som ju chytila. Potešilo ma, keď si ju z môjho zovretia nevytrhol, ale naopak, opätoval mi jemný stisk. „Môžeme?“

Preglgla som, zopár krát sa zhlboka nadýchla a pomaly prikývla. Nuž sme ruka v ruke vykročili k domu. Snape mávol prútikom, načo sa veľká brána pred nami sama otvorila a keď sme cez ňu prešli, s vrzgotom sa zatvorila. Snape vošiel do domu prvý. Priestranná chladná chodba bola osvetlená len niekoľkými pochodňami a sviecami, no pôsobilo to príjemne.

„Keď vyjdeme hore, budem vás musieť pustiť,“ šepol kútikom pier, vedúc ma hore po schodoch.

„Nie,“ hlesla som. Nemala som však na výber. Dvere, pred ktorými sme zastavili, sa otvorili a v tej chvíli som pocítila, ako jeho studené prsty uvoľnili zovretie a ja som ho musela nedobrovoľne pustiť.

Miestnosť pred nami bola obrovská, krásne ozdobená, plná ľudí, stolov, stoličiek, jedla a pitia. Všetci sa očividne bavili. Prečo aj nie? Narodeniny ich pána, veď to je obrovská udalosť. Koľko má vlastne rokov? Musí byť už riadne starý. Och, vlastne on nestarne. On ani nemôže zomrieť.

Slabým zavrtením hlavou som sa zbavila nevhodných myšlienok a nahradila ich inými, príjemnejšími. Snape sa otočil ku mne, položil mi ruky na plecia a pomohol mi vyzliecť si kabát, ktorý potom podal malému škriatkovi. S hlbokým úklonom ho odniesol kamsi preč spolu so Snapovým cestovným plášťom. Napravila som si dlhé modro-čierne šaty a prehodila si vyrovnané vlasy na chrbát. Zhlboka som sa nadýchla. Musela som pôsobiť čo najpokojnejšie.

Odrazu k nám podišiel muž s dlhými blond vlasmi a tmavozeleným spoločenským- zjavne veľmi drahým- habitom. Pamätala som si ho trochu inak. Áno, stále to bol ten nafúkaný aristokrat, no teraz vyzeral... trochu zničene. Zjavne nebol jediný, koho táto vojna ničila. Priateľsky sa privítal so Snapom a potom preniesol svoje vzácne sivé oči na mňa.

„Ach, tak ty musíš byť tá slávna Rachel Nicholsonová,“ zatiahol povrchným tónom. Jemne som sa mu uklonila.

„Áno, to som ja,“ prikývla som nadmieru pokojne. „Neviem, čo všetko ste o mne počuli, pán Malfoy, no určite nie som taká slávna, ako to tvrdíte vy.“

Lucius Malfoy tentoraz pozrel na svojho priateľa so zvláštnym úškrnom.

„Je presne taká, ako si hovoril, Severus,“ skonštatoval, akoby som tam ani nebola. Rýchlym pohľadom som si prezrela miestnosť ešte raz. Nikde som ho ale nevidela. A vtom sa za mojím chrbtom ozval hlas, ten odporný hlas, syčanie.

„Tak si ju predsa len priviedol, Severus,“ jeho meno vyslovil zdĺhavo.

Menovaný sa otočil na päte, no ja som ostala stáť bez pohnutia. Myslím, že som ani nedýchala. Lucius Malfoy sa hneď vzdialil a ja som sa pristihla pri tom, ako som strachom privrela viečka. Tá ležérnosť spred niekoľkých sekúnd bola rázom preč. Chcela som zavzlykať, vziať nohy na plecia.

„Predstavíš nás?“ znova to syčanie. Pocítila som, ako mi Snape letmo prešiel studenými prstami po ruke. To mi dodalo sily. Nuž som sa zhlboka nadýchla a pomalým plynulým pohybom som sa otočila na päte. Stál predo mnou.

„Pán môj, toto je Rachel Nicholsonová,“ odvetil Snape chladným hlasom. Jeho tón ma zneistil. Odrazu som sa cítila tak vzdialená, tak sama a bez ochrany. Prepadol ma strach.

Cítila som, ako sa mi votrel do hlavy. Preto som sa snažila upokojiť aspoň do takej miery, aby som neskolabovala. Vystrela som sa, no nepozrela som mu do tváre.

„Áno, Severus, musím uznať, že je pekná, no videl som aj krajšie,“ zatiahol podobným chladným hlasom ako Snape. „Čo hovoríš na tento ples, Rachel?“

Preglgla som.

„Skvelý, rada sa zúčastňujem podobných akcií, no nezažila som veľa takých, ktoré by sa vyrovnali tejto,“ povedala som uvážlivo. Začula som, ako sa zasmial.

„Severus ťa opísal vskutku dôkladne a pravdivo,“ poznamenal. Uklonila som sa mu. „Tak ti ju prenechávam, Severus. Dúfam, že si to tu užijete.“

A s týmito slovami pomaly odkráčal preč. V tej chvíli zo mňa vyšiel dlhý roztrasený výdych.

„Viedli ste si skvele,“ uznanlivo pokýval hlavou Snape. Chytila som ho za podávaný lakeť a nechala sa ním odviesť až k jednému z mnohých stolov, za ktorý sme sa usadili. Hneď som do seba naliala pohár vody. „Na celý večer máme od neho pokoj. Teda aspoň vy.“

„Výborne,“ vzdychla som.

„Draco Malfoy je tu tiež?“ udivene som sa spýtala, keď som neďaleko zbadala pri jednom zo stolov známeho mladíka. Snape vedľa mňa len prikývol.

„Aj Crabe a Goyle,“ kývol hlavou k ďalším dvom, ktorých som hneď spoznala.

Odrazu vstal a podal mi ruku. Nechápavo som ju prijala, načo ma vyšvihol na nohy a zaviedol k parketu. Niekoľkí na ňom tancovali. Uškrnula som sa. Nikdy som si nevedela predstaviť tancujúceho Snapa. Otočil sa ku mne, chytil ma jednou rukou za pás, pritiahol úplne k sebe, v druhej mi schoval moju ruku a držiac ma pevne ako svoj majetok ma začal viesť po neveľkom parkete. Teraz som sa ale necítila ako vec. Ale ako normálny človek, ktorého svojím príjemným objatím chráni niekto iný.

„No vidíte, že sa to dá zvládnuť,“ poznamenal pobavene. Letmo som mu pozrela do očí.

„Pretože ste tu so mnou,“ odvetila som so všetkou vážnosťou. Snape si sťažka povzdychol.

„Nenechal by som vás teraz samú,“ povedal tichým hlasom. Moje telo zalialo príjemné teplo.

„Prečo mi zachraňujete kožu?“

Pozrela som mu do tváre. Zdalo sa, že nad mojou otázkou uvažuje.

„Neviem, ste tretia osoba a jediná žijúca, ktorá ma znesie vo svojej prítomnosti,“ odpovedal jednoducho, pokrčiac pritom plecami a pozrúc mi do očí. Jemne som sa usmiala.

„A čo vaši priatelia?“ posledné slovo som vyslovila s jemnou dávkou sarkazmu. Uškrnul sa.

„Nemám priateľov, slečna Nicholsonová. Všetci títo tu sú len známi,“ čiernymi očami prebehol okolie.

„A čo pán Malfoy?“ vyzvedala som ďalej. Naskytla sa mi možnosť spoznať ho bližšie. A chcela som vedieť o všetkom. Podvihol pravý kútik pier.

„Poznám sa s ním už roky. Rozumieme si v mnohých veciach, no nazvať ho priateľom?“ odfrkol si. Nevedela som, ako pochopiť to jeho odfrknutie. Bol vari nespokojný? Alebo neveril v silu skutočného priateľstva?

„Bavíš sa, Nicholsonová?“ spýtal sa ma namyslený chlapčenský hlas hneď, ako som vyšla z toalety. Zbadala som niekoľko metrov odo dverí postávať Malfoya juniora. Obzrela som sa po dlhej chodbe.

„Kde je-“

„Snape?“ skočil mi lenivo do reči, odlepil sa od steny a vykročil ku mne. „Chcel s ním hovoriť, takže na chvíľu musel odísť.“

V tej chvíli ma prepadol strach. Ostala som tu sama. A čo ak sa mu niečo stane? Čo ak....

„Ale nemusíš mať strach, budem ti na chvíľu robiť spoločnosť. Až kým sa tvoj milý nevráti,“ vyhlásil naoko spokojne. Zamračila som sa. „Tak poď, zavediem ťa späť do sály.“

Neochotne som ho nasledovala. Kto vie, čo tam teraz robia. Dúfam, že je Snape v poriadku.

„Takže? Užívaš si to tu?“ zopakoval svoju otázku. Pohodila som vlasmi.

„Nesmierne,“ prikývla som. Keď sme vošli do siene, otočil sa ku mne, jemne sa mi uklonil a podal mi svoju ruku.

„Smiem prosiť?“

Opäť som prikývla, prijala podávanú ruku, načo ma zaviedol k parketu, kde ma objal okolo pásu. Začali sme sa vlniť do rytmu piesne. Hľadela som všade, len nie naňho. Prečo? Ani sama neviem.

Bolo divné, že som tancovala práve s ním. Slizolinčan a Chabromilčanka. Vlastne, celkovo moja prítomnosť tu bola prapodivná. Celá táto situácia. Tento ples. Tieto oslavy. Títo ľudia. A ja. Ja preto, že som sa nechala nahovoriť na takúto hlúposť.

Po chvíli tancovania som si sadla na svoje miesto. Naliala som do seba pohár akejsi vody a netrpezlivo sa obzerala vôkol seba. Kde toľko sú? Čo tam môžu toľko robiť? Dúfam, že Snapa nemučí ani nič podobné. Odrazu ku mne podišiel Draco.

„Nicholsonová, poď so mnou, niekto by ťa rád spoznal,“ povedal samoľúbo. Neochotne som vstala, napravila si šaty a nechala sa ním zaviesť až k stolu s občerstvením, kde postávalo niekoľko známych i menej známych tvárí.

„Slečna Nicholsonová, veľa sme toho o vás počuli,“ zatiahol ironicky jeden z mužov. Jeho hlas bol drsný a chrapľavý. Pozrela som naňho. Dlhšie hnedé vlasy mal elegantne sčesané dozadu a na lícach i na brade strnisko. Komicky sa mi uklonil. „Rodolphus Lestrange a tuto,“ pritiahol si k sebe ženu s dlhými tmavohnedými vlasmi stočenými v neposlušných a strapatých kučerách navlečenú v čiernych šatách, „to je moja drahá manželka Bellatrix.“

Iste, ju som spoznávala. Bláznivo sa zasmiala a odpila si z pohára, zamrkajúc na mňa svojimi dlhými mihalnicami. Obozretne som si ich oboch prezrela.

„Walden Macnair,“ pokračoval Lestrange, ukazujúc pritom na muža s čiernymi vlasmi, „Antonin Dolohov, Thorfinn Rowle, Yaxley z Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva a samotný pán minister, Pius Thicknesse.“

Jedného po druhom som si rýchlym pohľadom prezrela, jemne sa im ukloniac (som správne vychovaná a musím byť taká predovšetkým pred nimi). Vystrela som sa a jemne sa usmiala.

„Rada vás spoznávam,“ povedala som zdvorilo.

„Povedz, Rachel, ako dlho so Snapom... no veď vieš,“ zatiahla Bellatrix a znova sa tak škaredo zasmiala. Niekoľkí jej príklad nasledovali.

„Prepáčte?“ nechápavo som zmraštila tvár. Naoko vľúdne na mňa pozrela, pohladiac ma po ramene.

„My o tom vieme, drahá Rachel. Pred nami nič neschováš,“ zamrkala na mňa. Pohodila dlhými vlasmi a naliala do seba zvyšok obsahu pohára. „Ale sme všetci nadšení z vášho vzťahu. Človek si musí užívať, pokým môže, no nie?“

Znova sa všetci prítomní chlapi zasmiali. Jej výsmešný tón ma podráždil. Naprázdno som preglgla a vytrčila bradu, vyčariac na tvári vynútený úškrn. Pokúšala som sa pôsobiť ľahostajne. Presne ako oni. Muselo to vyzerať tak, akoby to všetko bola pravda. Dúfala som len, že mi nik nečítal myšlienky. Ale pocítila by som to. Snape si to neraz na mne skúšal a odvtedy to už viem odlíšiť. Ten pocit.

Niekoľko minút sme tam takto stáli a rozprávali sa. Teda, oni sa rozprávali a ja som počúvala. Sem-tam som prikývla, sem-tam niečo povedala, ak bolo treba, a popíjala v malých dúškoch ohnivú whisky, ktorú mi nalial Yaxley. Znenazdajky sa ku mne otočil, jemne sa dotknúc svojou dlaňou môjho ramena.

„Slečna Nicholsonová,“ oslovil ma s úsmevom. Pozrela som na jeho dlaň, ktorá ešte stále pokojne trónila na mojom odhalenom ramene. Hneď ju stiahol dole, asi mu stačil môj pohľad. Preniesla som svoje oči na jeho tvár. „Ak by ste čokoľvek potrebovali, mám namysli napríklad zamestnanie, veľmi rád vám nájdem vhodné miesto na ministerstve. Stačí povedať.“

Zopár krátkych sekúnd som naňho hľadela a skúmala jeho pohľad. Nebola som si istá, či to myslí úprimne. No zdalo sa, že áno. Podvihla som kútiky pier.

„Ďakujem za ponuku, no zatiaľ ma ešte stále čaká niekoľko mesiacov štúdia na Rokforte. Ak za sebou budem mať skúšky, potom budem uvažovať nad prácou. A vaša ponuka bude to prvé, nad čím budem premýšľať,“ odvetila som. Spokojne sa na mňa usmial a dolial mi do pohára whisky.

Po desiatkach dlhých a nekonečných minút počúvania hlúpostí som sa ospravedlnila a vyšla na chodbu, zamieriac na toaletu. Nutne som potrebovala súkromie. Moje telo zalial akýsi zvláštny pocit, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok. Možno to bolo len z whisky. Ani by som sa nečudovala, nezvyknem totiž piť.

Bola som takmer v cieli, keď som začul Voldemortov hlas spoza dverí na konci chodby. Bol hrozivý, až mi po tele prebehli zimomriavky. Nerozumela som tomu, čo hovoril. No nepáčilo sa mi to. Vôbec sa mi to nepáčilo. Vtom mi došlo, že je tam pri ňom Snape. Moje srdce zastavilo. Voldemort totiž neznel nadšene. Snažila som sa rozoznať akékoľvek slovo, no to jeho prazvláštne syčanie... Nerozumela som mu kvôli tomu skoro nič.

„Vstaň, Severus!“ to bolo to jediné, čo som počula na sto percent. Srdce,  o ktorom som pochybovala, že ešte funguje, dalo o sebe znova vedieť. Bláznivo sa mi rozbúšilo, udierajúc mi do hrude tak silno a tak nahlas, až som myslela, že ho začujú hostia v bálovej sieni. „Severus.“

Pri tom oslovení som sa zhlboka nadýchla a nedbajúc na to, že môžem otrčiť kopytá, ak si to Voldemort zmyslí, zamierila som k dverám, za ktorými som ho počula. Došla som k nim a vtom sa samé otvorili.

„Poď sem, Rachel,“ prikázal mi naoko láskavo Voldemort.

Pomaly som vkročila dnu. Dvere sa za mnou hneď zabuchli a ja som si uvedomila, čo za hlúposť mi to pred chvíľou napadla. Snape kľačal na zemi a práve sa pokúšal vstať, držiac sa pritom za hrudník. Vystrašene som naňho hľadela. Už som k nemu chcela podísť, no zastavilo ma prichádzajúce kúzlo, ktoré ma odhodilo späť k dverám. Dopadla som tvrdo na zem. Vyrazilo mi dych, ale aj napriek tomu som sa pokúsila rýchlo vstať. Nemohla som však. Nado mnou stál Voldemort, díval sa na mňa zvrchu a pohľadom ma varoval, že ak sa pohnem, skončím zle.

„Obaja ste luhári,“ zasyčal chladným hlasom, ktorý sa rozliehal po tmavej miestnosti. Jeho ozvena sa mi zarývala hlboko pod kožu.

„Nie, nie,“ krútila som hlavou ako bláznivá. Bála som sa, veľmi som sa bála. Nielen o seba, ale aj o Snapa. Voldemort na všetko prišiel. Už vie, že je to celé len klamstvo. A teraz ma zabije. A možno aj Snapa. Ach nie, Merlin, nie.

„Neverím ti,“ odsekol prudko. Roztrasene som zavzlykala a pomaly sa posadila, podopierajúc sa dlaňami o zem. Periférnym videním som zbadala, ako zdvíha prútik. Nuž som rýchlo vytrčila ruku do vzduchu a opäť horlivo pokrútila hlavou.

„Nie.. pozrite sa, pozrite sa sám... uvidíte, že je to pravda...“ mrmlala som. Netuším, ako som na niečo také prišla. A ako som to chcela uhrať. Všimla som si, ako sa Snape strhol pri mojich slovách. Zjavne mu napadlo to, čo mne. Že som blázon.

Odrazu sa mi v hlave zjavili slová, ktoré mi povedal Seamus. Využila som to. Predstavovala som si, že to hovorí Snape. Tým jeho hlbokým hlasom. Že namiesto Seamusa mi vyznáva lásku on a hovorí mi, že by vzťah medzi nami chcel posunúť ďalej. Predstavovala som si, ako ma namiesto Seamusových pier bozkávajú Snapove. Ako mu ja vtláčam teplý bozk na líce a podávam mu jeho plášť po tom, čo sa vrátil po dvoch dňoch späť do školy, po tom, čo som umierala strachom. Ako mu nežne hovorím, že som šťastná, že je späť. Ako mu pripomínam, znova a znova, že nemám rada, keď pije whisky počas dňa. Ako mi pomáha s prípravou elixírov. Ako sa zlostí, ak niečo skazím. Ako ma povzbudzuje, že tento ples bude skvelý. Ako ma drží za ruku a hovorí mi, že som krásna.

Klesla som späť na podlahu. Bolela ma hlava, akoby som si ju otrieskala o stenu. Plytko som dýchala a pokúšala sa upokojiť. Voldemort nado mnou ešte stále stál, no už mi neprehľadával myseľ. Zdalo sa, že uvažuje. Potom si odfrkol.

„Výborne teda, vyzerá to medzi vami vážne,“ skonštatoval ironicky. Obaja sme však vedeli (ja a Snape), že mi uveril. Voldemort sa otočil na päte a bez slova vyšiel z miestnosti.

V tom okamihu som nabrala zvyšky svojej sily, vstala, pribehla k Snapovi a hodila sa mu do náručia. Cítila som, ako pevne ma objíma svojimi silnými rukami a ako mi hladí vlasy. Po tvári sa mi kotúľali horké slzy.

„Myslela som... myslela som, že obaja... umrieme,“ vzlykala som.

„Ja viem, ja viem, len ticho,“ upokojoval ma slabým chrapľavým hlasom. „Vstaňte, musíme ísť.“

Počúvla som ho. Vstala som, utrela si slzy a podopierajúc ho sme vyšli na chodbu. Kúzlom som privolala môj kabát a jeho cestovný plášť. Prehodili sme si ich cez plecia, vyšli do studeného večera a za bránou sme sa odmiestnili s hlasným PUK!