Záškodníci

„Vydarený vtip, pane,“ utrúsila som skôr, než sa mi podarilo odlepiť od seba viečka.

„Myslím to úplne vážne, Nicholsonová,“ odsekol Snape kdesi nado mnou. Otvorila som konečne oči. Stál pri mne a ja som zjavne ležala v jeho posteli. Obzrela som sa. Áno, ležala som v jeho posteli. Zhlboka som sa nadýchla. Ach, tie klinčeky. „Ako sa cítite?“

„Pravdu?“

„Nie, radšej si to nechajte pre seba,“ odvetil napokon. Privrela som viečka, načo mi na čelo položil čosi studené.

„Prečo by som tam s vami mala ísť?“ šepla som po chvíli ticha. Nerozumela som tomu, vôbec. Pocítila som, ako si sadol ku mne na posteľ, no stále mi ochladzoval tvár.

„Posaďte sa,“ prikázal mi, nuž som otvorila oči a neochotne sa posadila. Otočil si ma bokom k sebe, odhrnul mi vlasy z krku a priložil to niečo dozadu na môj krk. Až v tej chvíli som si všimla, že jedno z vitrážových okien je pootvorené a dnu prúdi studený decembrový vzduch. Striasla som sa. „Je vám chladno?“

„Nie, to je v poriadku,“ zavrtela som hlavou.

„Držte si to,“ ďalší strohý príkaz. No počúvla som ho. Pridržala som si mokrý kus látky pri krku. Vstal a zamieril k akýmsi dverám, za ktorými sa na chvíľu stratil. O niekoľko desiatok sekúnd sa vrátil a podal mi pohár s nejakou tekutinou. „Vypite to do dna.“

„Čo to je?“ zmraštila som tvár. Prepálil ma pohľadom. Opäť raz som si povzdychla, vzala od neho pohár a naliala do seba jeho obsah. Nechutilo to práve najlepšie. Položila som pohár na nočný stolík vedľa, vložila Snapovi do ruky mokrú látku a ľahla si späť na jeho posteľ. „Ešte ste mi neodpovedali na moju otázku.“

„Na ktorú?“

Pretočila som očami, priložiac si dlaň k čelu.

„Prečo by som s vami mala ísť na ten ples?“ objasnila som netrpezlivo. Cítila som na sebe niekoľko sekúnd jeho pohľad. Potom vstal, podišiel k oknu a zatvoril ho.

„Nemusíte ísť, no Temný pán už o vás vie, takže-“

„Si ma vyhľadá tak či onak,“ dokončila som zaňho.

„Neskáčte mi do reči, Nicholsonová,“ zavrčal na mňa ponad svoje plece. Frustrovane som si povzdychla.

„Ak mám byť úprimná, radšej by som bola, keby prišiel on sem, cítila by som sa bezpečnejšie,“ zamrmlala som. „Dvakrát sa mi na ten ples nechce ísť.“

„V poriadku, no nemyslím si, že bude nadšený, ak zistí, že ste jeho pozvanie odmietli,“ pokrčil plecami teatrálne. Prudko som naňho pozrela.

„Znie to ako vydieranie,“ skonštatovala som zamračene. Otočil sa tvárou ku mne.

„Nie je to vydieranie, slečna Nicholsonová. Chcem vám len dať najavo, aká je to vážna situácia. Nemáte na výber,“ vysvetlil rázne. Prižmúrila som oči, stisla pery a vstala z postele.

„Prečo je to vždy takto?“ spýtala som sa pomedzi zaťaté zuby. Vrelo to vo mne ako v kotlíku, ktorý každú chvíľu vybuchne. „Prečo som vždy postavená pred hotovú vec? Prečo sa ma nikdy nikto nespýta na môj názor?!“ dokončila som rozladene, zvýrazňujúc posledné slová.

„Nicholsonová,“ začal, no ja som mu nedovolila pokračovať.

„Vždy som musela počúvať niečie rozkazy. Už ma to nebaví. Už nechcem robiť to, čo mi povedia. Nie som neschopná hus!“ rozhorčovala som sa ďalej a začala sa prechádzať popri posteli.

„Rachel,“ skúsil to riaditeľ inak, no ja som ho nepočúvala.

„Stále to isté dookola! Rachel toto, Rachel tamto! Choď a buď sirôtka! Rachel, dávaj pozor na toho a tamtoho! Rachel, bež! Choď, skoč z Astronomickej veže....!“

„Počúvaj ma-“

„Nie!“ vyhŕkla som zo seba, vytrčiac ruku pred seba, pretože ku mne Snape podišiel. Chvela sa mi ako bláznivá. Hľadela som Snapovi do jeho čiernych očí a sprudka dýchala. „Netykajte mi, pane. Už je to druhý krát. Mali by ste si dávať pozor, keby vás niekto počul-“

„Prestaňte s tým, Nicholsonová!“ vyrušil ma z môjho rozrušeného mrmlania chladnou vetou. Stíchla som a stiahla ruku späť k telu. „Nehrajte sa na neviniatko. Celý čas sa tvárite, že sa snažíte zabrániť šíreniu tých hlúpostí. Myslíte si, že tomu uverím?“ odfrkol si. Nechápavo som stiahla obočie.

„O čom to...“ nebola som schopná dokončiť otázku.

„Myslíte si, že som hlupák?“ zamračil sa. „Že mi nedôjde, o čo sa snažíte? Nepoznám síce váš pravý dôvod, no je mi jasné, že máte niečo za lubom. Nikdy predtým by ste nedovolili, aby som bol vo vašej prítomnosti dlhšie ako päť minút a teraz sa tomu dobrovoľne podrobujete. A ešte aj na niekoľko hodín! Každý deň! Tak prestaňte s tými hlúposťami.“

„Nerozumiem, o čom meliete,“ vydýchla som. Pristúpil ku mne na vzdialenosť ruky a možno aj bližšie.

„Pýtam sa vás, slečna Nicholsonová, o čo vám ide?“

„Veď som vám to povedala-“

„Obaja potrebujeme v týchto ťažkých časoch spoločnosť!“ dokončil tentoraz on za mňa, no on k tomu pridal štipľavú iróniu. Neveselo sa zasmial a pristúpil ešte bližšie, až som zacítila jeho vôňu. „Chabá výhovorka. Musíte ma mať za riadneho hlupáka, ak si myslíte, že tomu uverím.“

Odtiahla som sa od neho a podvihla obočie.

„Prečo ste mi to potom dovolili? Byť tu, pri vás?“ vyzývavo som naňho pozrela. Nastalo hrobové ticho. Hľadeli sme si vzájomne do očí tak tvrdo, ako to len šlo. Snape sa mi napokon otočil chrbtom. Zbadala som, ako stisol ruky v päste. Spupne som sa uškrnula. „Pretože som mala pravdu a príjemná spoločnosť sa predsa len hodí.“

„Nenamýšľajte si,“ odbil ma. Stále mi bol otočený chrbtom a ja som vedela, že som tento súboj vyhrala.

„Priznajte to, pane,“ zasmiala som sa a podišla k nemu. „Že vám je so mnou fajn? Tak to povedzte a dám vám pokoj. Nikto sa o tom nedozvie. Máte moje slovo.“

Upreto som hľadela na jeho chrbát. Pomaly sa ku mne otočil, vystretý ako slamka, s kamenným výrazom v tvári a stisnutými perami.

„Zmiznite,“ prikázal mi dnes už tretí krát. Znelo to dosť neohrabane. Uškrnula som sa, napravila si veci a bez slova vyšla zo spálne a následne i z jeho pracovne.

Aspoň že som taká šikovná a vedela som odvrátiť tú tému trocha iným smerom. Napokon sa predsa len nedozvedel o tom mojom „údele“.

***

Stála som v izbe pri skrini a už niekoľko dlhých minút som zazerala na šaty zavesené na vešiaku. Ples. So smrťožrútmi. Na ktorom bude ešte aj ON. Sťahovalo mi žalúdok už len z tej predstavy. Nemusela som sa tak veľmi báť, veď tam so mnou bude Snape, on by určite nedovolil, aby sa mi niečo stalo. No čím dlhšie som nad tým uvažovala, tým menej som si tým bola istá, takže ma strach prepadal stále viac a viac.

Prešli dva dni. A čakali ma ešte ďalšie dva. V tretí už budem kolabovať. Natiahla som na seba sveter, obula si čižmy a naťahajúc na seba kabát vyšla som z izby a zbehla po schodoch do skoro prázdnej klubovne. Mala som namierené k Hagridovi, chcela som mu o tom povedať, no to bolo do chvíle, kým ma nezastavil Neville so Seamusom.

„Chceli by sme s tebou hovoriť,“ oznámil mi Neville. Ani ma neprekvapilo, že znel tak... chladne, neprístupne. Skoro ako Snape. Prižmúrila som oči a posadila sa na gauč. Okrem nás troch v klubovni nebol nik. Prekrížila som si ruky na hrudi a preložila nohu cez nohu.

„S Nevillom sme sa rozprávali o tom, čo si mi povedala vo Veľkej sieni,“ ozval sa tentoraz Seamus, ktorý si sadol vedľa mňa. Neville sa posadil do kresla vedľa a prisunul sa bližšie k nám. „So Snapom si každý deň, takže ti musí hovoriť o všetkom.“

„Ledva som z neho vytiahla toto,“ krútila som hlavou.

„No tak, Rachel. Potrebujeme o nich vedieť všetko, úplne všetko. Musíš niečo vedieť,“ dobiedzal Seamus. Vystrela som sa.

„Povedala som vám všetko, čo som vedela,“ odvetila som netrpezlivo. „Navyše, my sa o Harrym nerozprávame.“

Nastalo trápne ticho. Došlo mi, ako to muselo znieť. A prezrádzali mi to aj ich pohľady. Zamrvila som sa na mieste a pokúsila sa nejako to vysvetliť.

„Snape robí svoje a ja tiež. Vždy má veľa práce, takže sa k téme Harry Potter nedostaneme skoro nikdy. Ani neviem, ako sa mi podarilo vytiahnuť z neho túto informáciu,“ vysvetlila som rýchlo.

A znenazdajky mi to došlo. Hagrid so Snapom mali pravdu. Nerobím nič pre to, aby som tie hlúposti, lži poprela. Naopak, všetkých v tom utvrdzujem. Snažím sa akurát tak presvedčiť samú seba, že to robím, aby som odľahčila ten pocit krivdy. Ale skutočne nerobím nič!

Zhlboka som sa nadýchla a vstala. Pozrela som na nich, naďalej sedeli tak ako predtým.

„Neviete si ani predstaviť, aké ťažké je budiť sa každé ráno s pocitom, že ma vy všetci neznášate. Že ma neznášate preto, lebo som pochopila Snapa. Lebo som sa o to pokúsila a aj mi to vyšlo. Lebo som ho začala rešpektovať, brať ho takého, aký je. Pretože nik z nás nie je bez jedinej chyby. Aj ja som urobila chybu. Veľa chýb, za ktoré by som sa najradšej potrestala tak kruto... no nikdy by som nebola schopná obrátiť sa priateľovi chrbtom len preto, lebo neviem, aký je jeho údel, aký je jeho osud,“ dokončila som trpko. Do očí sa mi tlačili slzy, horké, ktoré ma pálili. Prerývane som sa nadýchla. „Najradšej by som vám o tom všetkom povedala, no nejde to. Nemôžem. A ak to nerešpektujete.... nemám dôvod sa viac s vami baviť. Pretože toto si priatelia nerobia,“ na chvíľu som zmĺkla a predychávala ten nával zlosti i bôľu.

Sklonila som hlavu, pretrela si oči a pozrela späť na nich.

„Nemáte ani poňatia, aké ťažké to je. Aké ťažké je ostať pri vedomí, ak viem, že jediný, kto sa so mnou baví, je Snape a Dumbledore v obraze!“ posledné slová som zo seba vyhŕkla.

„A pokúšala si sa to nejako napraviť? Nevidela som ťa, že by si za nami prišla a snažila sa poprieť to, čo sa po Rokforte šíri,“ ozval sa dievčenský hlas od schodov. Pozrela som ta. Bola to Lavender a za jej chrbtom stála aj Parvati. Obe sa na mňa mračili. Vari mi pred malou chvíľou čítala myšlienky?

Zavrtela som hlavou. Nie preto, aby som jej odpovedala, ale preto, aby som odohnala tie chmúry z mojej hlavy. Pozrela som to na Nevilla, to na Seamusa. Mlčali. Otočila som sa na päte a vykročila k portrétovej diere. Na poslednú chvíľu som zastavila, pozrúc na nich ponad svoje plece.

„V piatok majú smrťožrúti ples na počesť oslavy narodenín Vy-viete-koho. Možno tam neumriem. A ak áno, nechám vám moje spomienky, vďaka ktorým možno pochopíte, že niekedy je dôležité pochopiť, aj keď to nie je jednoduché a stojí to veľa síl. A aj keď sa nám zdá, že vysvetlenie nestačí. Stačí, to len my ľudia robíme všetko zbytočne komplikovanejším,“ a vyšla som na chodbu. Celé som to povedala tak stroho a bez akýchkoľvek emócií, že keby som nevedela, že to hovorím ja, obzrela by som sa v snahe zistiť, kto znie tak veľmi ako Snape.

„Neboj sa, Rachel, to zvládneš,“ pokúšal sa ma povzbudiť Hagrid. Jeho som vo svojom rozsiahlom monológu spred niekoľkých minút akosi pozabudla spomenúť. Ale bez neho to znelo dramatickejšie.

„Nie žeby som ti nechcela veriť, ale ja si to nemyslím, Hagrid,“ nesúhlasila som. „Už teraz sa trasiem a je mi zle, nechcem si ani predstaviť, aké to bude, keď tam pôjdem. Merlin, Hagrid, pomôž mi, prosím! Nechcem tam ísť! Bojím sa. Bojím sa, čo všetko sa môže stať! Čo ak... čo ak poviem niečo zlé? Čo ak urobím nejakú chybu?“

Hagrid podišiel ku mne, sadol si vedľa mňa a povzbudzujúco ma pohladil po ruke. Nebolo to dvakrát príjemné pohladenie, ak mám byť úprimná.

„Zhlboka dýchaj, Rachel,“ poradil mi vľúdne. Rýchlo som ho poslúchla a začala pomaly dýchať. Pomohlo to. Usmial sa na mňa a podal mi šálku s teplým čajom. „Uvidíš, dopadne to dobre. Musíš v to veriť. Jasné? No hlavne, buď pokojná!“

Tebe sa to povie ľahko, Hagrid. Ty nebudeš v miestnosti plnej vrahov.