Záškodníci

„Postrážiš ho, Rachel? Musím zájsť do lesa a sama vidíš, že ho bolí ešte stále zranená labka. Nechcem ho tam ťahať so sebou,“ vravel Hagrid, keď sme stáli pred jeho chalupou, ukazujúc pritom na Tesáka, ktorý ležal v snehu a oblizoval si ranu na nohe.

„Iste, veľmi rada,“ prikývla som horlivo. Hagrid sa na mňa ešte vďačne usmial a pobral sa do lesa. Otočila som sa k Tesákovi. „Čo budeme robiť? Ach, vlastne ty by si nemal robiť nič. Radšej len oddychuj. Ja si môžem zatiaľ postaviť snehuliaka. Čo ty na to?“

Tesák zvesela zabrechal. Uškrnula som sa, nasadila si nové teplé rukavice a začala uťapkávať sneh do gule. Po nejakej chvíli sa už na mňa usmieval snehuliak mojej veľkosti a ukazoval mi pritom svoje čierne zuby. Odrazu sa mi do zorného poľa dostala vysoká čierna postava, kráčajúca niekoľko metrov od nás. Sprisahanecky som sa na Tesáka usmiala, vzala do ruky sneh, uťapkala ho a hodila ho do riaditeľa. Trafila som ho priamo do hlavy. Zvesela som sa rozosmiala, keď sa pomaly otočil ku mne s vražedným pohľadom. Prikryla som si ústa dlaňou.

„Nicholsonová, to ste boli vy?“ zavrčal na mňa. Zavrtela som hlavou a ukázala na Tesáka. Snape sa zamračil. „Máte ma za hlupáka?“

„Nie, pane, samozrejme, že nie,“ rýchlo som pokrútila hlavou. Zohla som sa a urobila ďalšiu guľu.

„Čo to robíte, Nicholsonová?“ spýtal sa ma zamračene. Vystrela som sa a hodila ju doňho. Tentoraz som ho trafila do ramena. Väčšmi sa na mňa zamračil. „Vy chcete mať trest na Vianoce? Alebo vám mám strhnúť body?“

Spustila som plecia, no neprestávala som sa uškŕňať.

„No tak, pane, nebuďte taký nafučaný a radšej sa bavte. Pozrite sa, všade je sneh a sú Vianoce!“ vravela som nadšene, rozhadzujúc rukami na všetky svetové strany. „Poďme sa guľovať!“

„Nie, nič také robiť rozhodne nebudem,“ zatrhol to okamžite. Už sa chystal odkráčať preč, no ja som to tak nechcela nechať. Nebude mať takúto zlú náladu, keď sú Vianoce.

Napravila som si čapicu na hlave a rozbehla sa smerom k Snapovi. Už-už sa chcel otočiť, no nestihol to, pretože som naňho skočila. Zatackali sme sa a dopadli do studeného snehu. Skoro som pristála na Snapovi, no našťastie len skoro. Rozosmiala som sa a pozrela naňho. Ležal vedľa mňa- asi sa mu nechcelo vstávať- a zazeral na mňa ako na vraha. Nabrala som do ruky sneh a hodila mu ho do tváre. V tej chvíli som myslela, že ma roztrhá na márne kúsky. Zahryzla som si do pery a sledovala, ako sa posadil a očisťoval si tvár od snehu. Potom si bez slova očistil aj čierne rukavice, vzal do rúk sneh, otočil sa  ku mne a vtlačil mi ho do tváre.

„Dúfam, že ste spokojná,“ povedal sarkasticky. Očistila som si tvár.

„Ani neviete, ako veľmi,“ vyhlásila som pobavene. Roztiahla som ruky aj nohy a začala nimi mávať ako vták. „Robili ste niekedy anjela?“

Snape si ma vyjavene prezrel. Musela som vyzerať smiešne. Čapica zosunutá z hlavy, vlasy zmočené, veci od snehu, vyštípané líca a bláznivý úškrn na tvári. Prezrela som si na oplátku ja jeho. Vlasy na ľavej strane, kde som mu hodila guľu, mal zlepené, líca a koniec nosa i brady mu červenali od zimy, čím ho robili živším a príjemnejším a čierny cestovný habit biely od snehu. Vyzeral rozkošne.

„Naposledy, keď som mal desať,“ odsekol. Chystal sa vstať, no ja som ho chytila za ruku. S trhnutím na mňa pozrel.

„Tak si to skúste znova,“ navrhla som nadšene. „Budete mať svojho vlastného anjela.“

Okrem mňa.

Hľadela som do jeho očí a snažila sa ho pohľadom presvedčiť. Chcela som, aby bol tento deň pre neho rovnako pekný ako pre mňa. Chcela som, aby si ho užil.

„No tak, pane, skúste to,“ pobádala som ho. Stiahol obočie, stisol pery a ľahol si späť do snehu.

„Zabudol som, čo mám robiť,“ priznal nespokojným a tichý hlasom. Uškrnula som sa, naklonila sa cez neho a rozpažila mu ruky.

„A teraz nimi hýbte, akoby ste mávali krídlami- ale nie tak bláznivo!“ rozosmiala som sa. Väčšmi sa zamračil a už sa opäť chystal vstať, no ja som ho zatlačila do hrude. „Ešte nohy. Anjel musí mať šaty.“

Po chvíľke vrtenia v snehu sme sa obaja postavili. Keď Snape zbadal svojho anjela, prekvapene pootvoril ústa.

„Merlin,“ vydýchol. Pozorovala som jeho tvár pozorne a snažila sa zapamätať si tento úprimný pohľad. Vyzeral byť tak... ľudský. Keby bol takýto každý deň. No, on vlastne je, ale nie až takýto.

Pozrel na mňa, stále sa tváriac tak udivene. Usmiala som sa.

„Krásne, však?“ šepla som. Pomaly prikývol. Chytila som ho za ruku a potiahla trochu ďalej. „Urobíme ešte jedného.“

Znova sme si ľahli do snehu a urobili v ňom anjela, každý toho svojho. Ostali sme ale takto ležať. Cítila som sa skvele. Vlastne, v poslednej dobe mi takto bolo často. Hlavne s ním. Bolo to zvláštne. Ešte pred rokom by mi to ani nenapadlo a teraz s ním robím anjelov v snehu!

Prižmúrila som oči a zdvihla ruky do vzduchu.

„Pekné, že?“ spýtala som sa, prezerajúc si nové rukavice. „Dostala som ich od Hagrida.“

„Sú krásne,“ pritakal. Jeho hlas bol odrazu jemný, plný citov. Pozrela som naňho. Pozoroval moje rukavice, no keď som zložila ruky k telu, uprel na mňa svoje obsidiánové oči.

„Verí mi,“ oznámila som mu, prenesúc svoj pohľad na oblohu bez mráčikov. „Včera som to s ním celé prebrala, keď sme boli v Rokville. Aspoň niekto sa spamätal. Ale nemyslím si, že mi to nejako pomôže.“

„A možno áno,“ poznamenal. Smutne som sa usmiala.

„Možno,“ zamrmlala som. „Mali by sme sa vrátiť dnu. Začína mi byť chladno.“

Snape sa rýchlo postavil a podal mi svoju ruku. Prijala som ju, načo ma vyšvihol na nohy a pomohol mi očistiť sa od snehu. Ešte som zo zeme vzala čapicu a rýchlo sme sa obaja pobrali do hradu. Na chudáka Tesáka som v tej chvíli úplne zabudla. Zmočení a premrznutí sme vošli do jeho pracovne, kde som zo seba hneď zhodila kabát a zvyšok mokrých vecí. Nohavice som si usušila kúzlom.

Práve som pracovala na vlasoch, keď ku mne podišiel Snape. Položil na stôl predo mňa šálku s pariacim sa nápojom, podišiel ku mne a prehodil mi cez plecia huňatú teplú deku. Vďačne som sa naňho usmiala a zabalila sa do nej. Vlasy som nechala vlasmi. Nechcelo sa mi už s nimi robiť nič. Odchlipla som si z mätového čaju a oprela sa o operadlo stoličky, zadívajúc sa do plameňov v krbe.

„Nikdy som sa vás na to nespýtala, pane, no máte rád hudbu?“ prerušila som ticho medzi nami.

„Záleží na tom akú,“ odvetil. Posadil sa, vzal svoj pohár a odpil si z neho. Spýtavo som naňho pozrela. „Príjemnú. Nemusí sa v nej spievať, no hlavne, aby bola príjemná.“

„Pamätám si, ako mi mama zvykla spievať pred spaním... s ockom obaja milovali muklovského speváka Eltona Johna. Vravievala mi, že im na svadbe zaspieval jeden ich priateľ ich najobľúbenejšiu- Tvoja pieseň,“ vravela som zamyslene. Do očí sa mi tlačili slzy. Statočne som ich zahnala preč, privrela viečka, zhlboka sa nadýchla a začala spievať: „Je trochu smiešny tento pocit vnútri, nie som jednou z tých, čo sa vie ľahko ukryť...“

Spievala som a spievala a Snape ma počúval. Nepokúšal sa ma zastaviť, zjavne to nebolo až také zlé.

„... a môžeš povedať všetkým, že toto je tvoja pieseň a možno je trochu jednoduchá, ale je už hotová. Dúfam, že sa nehneváš, dúfam, že sa nehneváš, že som vložila do slov, aký nádherný je život, keď si na svete,“ a v tej chvíli sa mi hlas zlomil. Schovala som si tvár do dlaní a potichu sa rozvzlykala.

„Rachel,“ oslovil ma riaditeľ opatrne. V tom okamihu som akosi nepostrehla, že ma oslovil menom. Odkryla som tvár a utierajúc si veľké slané slzy som sa pokúsila ovládnuť. „Ste v poriadku?“ spýtal sa ma jemne.

Zavrtela som hlavou.

„Nie, asi nie,“ šepla som. Ťažko som si povzdychla a privrela viečka.

Nastalo ticho. Nevadilo mi, vôbec nie. Snape zjavne nevedel, čo na to povedať. A ja som ani nechcela, aby niečo vravel.

„Chcela by som, aby tu boli so mnou. Občas premýšľam nad tým, aké by to bolo,“ povedala som tichým hlasom po chvíli.

„Ďakujem, pane, za čaj... a vlastne za všetko,“ doložila som s úškrnom.

„To je v poriadku,“ odvetil Snape a pohľadom ma vyprevadil k dverám.

„Dovidenia, pane,“ rozlúčila som sa s ním.

„Dovidenia, slečna Nicholsonová,“ prikývol, načo som vyšla z jeho pracovne.

Napravila som si kabát, kráčajúc po chodbe. Celý čas som uvažovala nad dnešným dňom. Ešte zďaleka neskončil, no bol krásny. Tak dobre som sa dávno nezabavila. A aby toho nebolo málo, podarilo sa mi k tomu zlanáriť aj riaditeľa.

V duchu som sa zasmiala a zabočila za roh. Vtom som skoro do niekoho vrazila. A ten niekto bol...

„Ale, ale, ale, Rachel Nicholsonová, pozrime sa na ňu, ako sa usmieva. Čo si taká spokojná, Rachel?“ naoko milo sa ma spýtal Carrow. Naklonil sa ku mne. „No? Čo ti zdvihlo náladu? Povedz, možno to zdvihne náladu aj mne.“

Odtiahla som sa od neho a zmraštila tvár. Nepozorovane som siahla do vrecka, kde som mala prútik. No predsa si to všimol. Hrozivo sa uškrnul.

„Čo je? Chceš si dať duel? V poriadku, ja sa len poteším, nemám nič na práci,“ povedal nadšene a vytiahol svoj prútik. Rýchlo som zdvihla ruku, namieriac naňho tým svojím. „No tak poď. Zaútoč. Ukáž, čo ťa naučil Snape!“

V tej chvíli sa mi do hrude votrela zlosť. Premáhala som sa, aby som naňho nezaslala neodpustiteľnú kliatbu. Zaslúžil by si ju.

Nasadila som kamennú tvár a stiahla ruku späť k telu.

„Nebudem s vami bojovať,“ odsekla som tvrdo. Carrow posmešne podvihol kútiky pier, no tiež sklopil prútik.

„Bojíš sa, Rachel?“ zatiahol detským hláskom. Vzdorovito som zdvihla bradu o trochu vyššie.

„Že vám smrteľne ublížim,“ odpovedala som tichým, no jasným a zreteľným hlasom. Carrow sa rozosmial na celé hrdlo odporným chrapľavým smiechom. Prižmúrila som oči, otočila sa na päte a vykročila chodbou.

Odrazu som začula svišťanie kúzla. Ani neviem, ako sa mi to podarilo, no otočila som sa tvárou ku Carrowovi, mávnuc pritom prútikom, čím sa mi podarilo vytvoriť pred sebou neviditeľný štít a odraziť tak jeho kúzlo. Obaja sme sa zatvárili prekvapene. Ja preto, lebo som si nemyslela, že sa mi niečo také niekedy podarí. A on? Asi preto, že nečakal, že som taká šikovná.

Znova zdvihol prútik a namieril mi ním priamo na srdce. Po tvári sa mu rozlial odporný úškrn. Čakala som silný úder, no k tomu sa nedostal. Za jeho chrbtom sa objavil Snape. Šťastne som vydýchla, no nehodlala som skloniť prútik.

„Nech ti to ani nenapadne,“ zavrčal pomaly na Carrowa pred sebou. Ten sa rýchlo otočil na päte.

„Snape,“ zasyčal. „Tak si si prišiel ochrániť majetok? Musím uznať, že si si vybral dobre. Práve mi predviedla, že reflexy má. Už som si myslel, že je k ničomu, no vie vždy prekvapiť. Ale to by si mal ty vedieť najlepšie, nie je tak?“

Jeho tón ma rozčuľoval. A zjavne som nebola jediná. Snape sa však tváril celkom normálne. Až by som sa ho začala báť, keby nepozrel na mňa a nekývol hlavou, aby som prišla k nemu a schovala sa za jeho robustnú postavu. Váhala som, či tak urobiť. Nie som zbabelec, aby som sa zaňho skrývala.

„Rachel,“ oslovil ma tvrdo. Len sa mi to zdalo, alebo to skutočne znelo i prosebne? Rýchlo som k nemu podišla a postavila sa vedľa neho. Vystrel ku mne ruku, chytil ma za pás a pritiahol k sebe, schovajúc ma za svojím chrbtom. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône, aby som upokojila rýchlo bijúce srdce, ktoré určite počuli obaja muži.

„No, pozrime sa na to. Aké romantické,“ skonštatoval Carrow znechutene. „Nevedel som o tom, že si taký ochranársky typ, Snape.“

„Naozaj máš pocit, že toto vyhráš?“ spýtal sa ho Snape chladne.

Cítila som z toho problémy. Veľké problémy. Chytila som Snapa za voľnú ruku a oprela si čelo o jeho chrbát. Pocítila som, ako sa jeho svaly napli. Pevne mi uchopil ruku a zjavne ju nechcel pustiť, kým to nebude potrebné.

„Snape, Snape, Snape-“

„Mlč, ak nechceš, aby som ťa tu na mieste zabil, Carrow!“

Zdalo sa, že Snape stratil nervy. Varovne som mu stisla ruku, aby sa ovládol. Našťastie to pochopil.

„Vypadni odtiaľto a nech ťa viac nevidím,“ zasyčal nenávistne. „Zmizni!“

Carrow sa uškrnul a pobral sa preč. Ešte niekoľko sekúnd sme takto stáli, no vtom ma Snape pustil, otočil sa ku mne a chytil mi tvár do dlaní, prezerajúc si ju kúsok po kúsku.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma. Jeho hlas bol úplne iný ako pred niekoľkými sekundami. Znel jemne, no teraz i trochu vystrašene. Chytila som ho za zápästie ľavej ruky a prikývla. „Si si istá?“

„Áno,“ utrúsila som. Nechápala som, prečo mi odrazu tyká. No akosi som nebola schopná ho na to upozorniť. Chvíľu sa na mňa ešte takto skúmavo díval, až ma napokon s ťažkým povzdychom pustil.

„Poď, odprevadím ťa na internát,“ kývol hlavou. Niekoľko sekúnd trvalo, kým som sa odlepila od miesta a vykročila chodbou. Snape si ťažkopádne povzdychol a chytil ma za plecia. Neviem, z čoho som bola tak vydesená i prekvapená. Možno zo slov Carrowa? Či Snapovej starostlivosti? Alebo z toho všetkého, čo sa stalo?

Pred portrétom Tučnej pani ma pustil a otočil sa ku mne. Prezrel si ma od hlavy po päty, akoby sa naposledy chcel uistiť, že som v poriadku. Ešte stále som sa chvela na celom tele. A som si istá, že to Snape cítil, keď sme sem kráčali.

„Ďakujem,“ šepla som.

„To nestojí za reč,“ zavrtel hlavou. Pozrela som mu do očí. „Tak choď. Keby sa niečo dialo, oznám mi to. Alebo to povedz Dumbledorovi. Dobre?“

Pristihla som sa pritom, ako prikyvujem. Pokýval hlavou, nuž som vošla do klubovne a následne do izby, kde som sa posadila na posteľ a tupo hľadela pred seba niekoľko dlhých minút.