Záškodníci

Neohrabane som si utrela krv tečúcu mi z nosa, no nepokúšala som sa vstať. Bolelo ma zápästie, bolel ma pravý členok a trešťalo mi v hlave. A k tomu som ešte cítila pod nosom pach krvi. Nik sa neodvážil ani ceknúť až do chvíle, kým nás profesorka Carrowová nepustila na prestávku. Našťastie tak urobila ešte predtým, než vôbec zazvonilo, a tak som mala chvíľu na to, aby som sa dala dokopy.

Pomaly som vstala, vzala si tašku a vyterigala sa z učebne. Profesorka mi už nevenovala žiadnu pozornosť. Schovala som sa za najbližší roh, ťažkopádne sa posadila na studenú zem a vytiahla z tašky flakón, v ktorom som mala ešte trochu elixíru proti bolesti. Pre každý prípad som ho nosila na vyučovanie so sebou, ak by sa vyskytla takáto situácia.

Čo sa vlastne stalo? Nuž, zaspala som. So Snapom sme totiž dlho do noci pracovali na elixíroch a na tom, aby som ich vedela perfektne pripraviť. Takže som ráno nemohla vstať. Nech som sa ale snažila akokoľvek, nestihla som prísť načas. Meškala som len úbohých päť minút! Ani neviem, aké kúzlo som to schytala. No musím uznať, že Alecto Carrowovej ide neverbálne čarovanie veľmi dobre.

Ešte som si očistila ušpinenú uniformu, prehrabla si vlasy a pomaly sa pobrala do učebne elixírov. Po chvíľke elixír začal pôsobiť, nuž som sa mohla sústrediť. Mala som síce už po vyučovaní, no ešte ma čakala príprava elixírov, ktoré som minule tak spackala.

Keď som vošla do učebne elixírov, profesor Slughorne ma už trpezlivo čakal. Prikázal mi pripraviť Mätúci roztok a Dúšok živej smrti. Obe by som už teraz vedela pripraviť, aj keby ma zobudili o polnoci. Nuž som po hodine a pol mala všetko hotové. Profesor si moje výtvory spokojne prezrel.

„Som rád, že ste sa ich naučili pripravovať, slečna Nicholsonová. Keby to tak šlo aj na hodinách,“ jemne sa na mňa usmial. Opätovala som mu podobný úsmev.

„Sľubujem vám, pane, že sa už budem skutočne snažiť,“ zaprisahala som sa. Podišiel ku mne a potľapkal ma po pleci.

„Beriem vás za slovo,“ zasmial sa. „Tak teraz bežte. A poriadne sa učte.“

Zvesela som prikývla. Ešte som si vzala veci a ponáhľala sa do svojej izby. Potrebovala som nutne spánok. A tiež si ošetriť rany. Keď som ta došla, unavene som sa hodila na posteľ a pustila sa do práce. O chvíľu som už mala zápästie aj členok v poriadku. Aspoň že som si čo to pamätala z hodín, inak by som nevedela, ako si podobné rany ošetriť.

***

„Tento rok nebude žiaden výlet do Rokvillu?“ spýtala som sa jemne. Veľmi som po ňom túžila, znova zájsť k Trom metlám, dať si Rosmertino vynikajúce ďatelinové pivo, v Medových labkách si nakúpiť celú tašku sladkostí a neskôr zájsť aj do kníhkupectva či k Zonkovi.

Snape mi zjavne čítal myšlienky, pretože sa zatváril veľmi divne.

„To všetko znie veľmi zaujímavo,“ skonštatoval sucho, zatiaľ čo ja som si šúchala spánky, „ale nie. Tento rok nebude žiaden výlet do Rokvillu. Nie sme tu preto, aby sme si chodili na výlety.“

„Nie, sme tu preto, aby ste sa nenudili a mohli nás umučiť k zblázneniu,“ zamrmlala som si popod nos.

„Budem sa tváriť, že som to nepočul,“ odsekol, zazerajúc na mňa ako na vraha. Odula som pery a vyfúkla vzduch z pľúc.

„Nie je to fér!“ vyhlásila som nešťastne. Zaklapla som knihu, položila ju vedľa seba a vstala, zamieriac k nemu. „Prosím, veď je to len jeden výlet. Nič viac. Idú predsa Vianoce. Každý chce nakúpiť darčeky, na chvíľu vypnúť-“

„Vypnúť budú môcť doma, na to sú tie prázdniny,“ skočil mi ostro do reči. Postavila som sa k jeho stolu, za ktorým sedel. Vystrela som sa do celej svojej výšky a jednu ruku si položila na stôl. Snape na ňu mlčky hľadel, až kým som si neodkašľala. Pozrel mi do očí.

 „Ako hlavný prefekt mám isté povinnosti, ktoré musím plniť. A jednou z nich je aj starostlivosť o ostatných študentov nehľadiac na to, z akej fakulty sú. Mojou povinnosťou je zabezpečiť im potrebné, pomáhať im, ale aj potrestať, ak činia zakázané. Preto, ako poctivý hlavný prefekt, nemôžem mlčať,“ na sekundu som zaváhala a až ma prekvapilo, keď na mňa Snape bez slova hľadel a čakal, čo budem hovoriť ďalej. „Určite neušlo vašej pozornosti, pane, že sa tu študenti už necítia tak príjemne ako kedysi. Na škole sa nachádzajú smrťožrúti, ktorí bez zábran trestajú i nevinných. Nie som jediná, ktorá ochutnala ich tvrdosť, nie som prvá a ani posledná. Preto vás žiadam, pane, o jeden jediný výlet do Rokvillu, aby mohli aspoň na chvíľu na túto krutosť zabudnúť.“

Skúmavo na mňa hľadel. Už chcel otvoriť ústa a niečo povedať, no ja som zdvihla ruku do vzduchu a nedovolila mu hneď to zamietnuť.

„Prosím, pane, žiadam vás len o toto. O nič viac. Nič viac od vás nebudem chcieť. Prosím,“ žobronila som. Mala som chuť vraziť si jednu. Prosím Snapa! Aká hanba! „Tí študenti už toho majú dosť. Vždy, keď kráčam po chodbe, vidím v rohu skrčenú postavu, ktorá narieka. NARIEKA, pane! Tí dvaja tupci Carrowovci musia stále niekoho mučiť! Prikážte im, aby s tým prestali, alebo s tým niečo urobte! Už to nie je normálne! Vždy si nájdu nejakú hlúposť, len aby mohli niekoho mučiť! A vy si tu sedíte a tvárite sa, že sa nič nedeje. Veď čo, to decko sa z toho dostane, vypije zopár elixírov a bude fit. Ale že mu ostane trauma na celý život, to vás netrápi! Hlavne, že VY SA MÁTE FAJN!“ dokončila som rozzúrene i zúfalo zároveň.

Snape vyzeral nanajvýš prekvapene. No ja som sa viac nechcela tváriť, že sa nič nedeje. Vydýchla som a spustila plecia.

„Prepáčte mi to, pane,“ šepla som. „No už som dlhšie nemohla mlčať. Nemôžem sa viac dívať na to, ako s tým nič neviem urobiť. Aj napriek tomu, že som hlavný prefekt. A... a tie deti,“ mávla som rukou k dverám a ledva pritom udržal vzlyk, „oni to majú ťažké. Každé ráno sa budia s pocitom, že sa môžu opäť stať obeťou tých dvoch. Každé ráno sa budia s pocitom, že sa môže niečo stať a...“ zmĺkla som. Ďalej som už hovoriť nemohla. Potlačila som nutkavý plač.

„Je mi skutočne ľúto, že vám nemôžem vyhovieť,“ povedal odrazu Snape. Už neznel tak chladne. Neznel ani výsmešne, ani sarkasticky. Myslel to úprimne. Rýchlo som naňho pozrela. Uprene sa na mňa díval a ja som v jeho očiach zbadala čosi zvláštne. Čosi, čo som tam nikdy predtým nevidela. Čo to bolo? „Aj ja mám isté povinnosti rovnako ako vy. A nesmiem urobiť chybu, inak zaplatíme všetci. Určite mi rozumiete.“

Sklopila som pohľad k zemi a prikývla. To ON. To Voldemort! Keby nebolo jeho, nič z toho všetkého by sa nedialo!

„Teraz sa vráťte k učeniu, po večery si znova preskúšam vaše vedomosti,“ ukončil týmito slovami našu debatu. Znova som len prikývla. Pobrala som sa späť k stoličke pod oknom, posadila som sa na ňu, vzala do rúk knihu a pustila sa do čítania.

„Udeľujem vám desať bodov, slečna Nicholsonová,“ ozval sa po niekoľkých sekundách ticha. Nechápavo som naňho pozrela. Podvihol kútiky pier. „Svoje povinnosti si plníte svedomito. A to treba odmeniť.“

„Ďakujem, pane,“ hlesla som a venovala mu žiarivý úsmev. Uškrnul sa nad mojou radosťou.

„Pracujte,“ prikázal jemne. Obaja sme sa vrátili k predošlej činnosti a viac sa k tej téme nevracali.

***

„Nemôžem uveriť tomu, že mi to dovolil,“ vzdychla som nadšene. Priskočila som k múru, na ktorom sa kopila hrubá vrstva čerstvo napadaného snehu, vzala si z neho trochu do rúk a uťapkala ho do úhľadnej gule.

„Myslím, že tebe dovolí všetko,“ odvetil Hagrid a veľkými ťažkými krokmi ma nasledoval po uliciach Rokvillu.

Všetko navôkol bolo zasnežené, spiace pod hrubou bielou prikrývkou. Z komínov domčekov stúpal dym a len kúsok od nás sa z jedného domčeka ozývala hudba. Započúvala som sa do nej. Boli to vianočné koledy.

„Nie, ja si to nemyslím,“ zavrtela som hlavou a ďalej sa spokojne uškŕňala. Odrazu mi došlo, čo povedal. Môj úsmev mi hneď zmizol z tváre. Pozrela som hore do Hagridovej tváre. „Ty tomu veríš? Že som sa pridala k nim? Že som na ich strane a že so Snapom... no... veď vieš.“

Chvíľu mlčal. Hľadel pred seba a ja som začala pochybovať o tom, že mi vôbec odpovie. Napokon si ale sťažka povzdychol.

„Poznám ťa, Rachel, aspoň si to myslím,“ poznamenal. „Nechcem tomu veriť, no povedz, čo robíš pre to, aby si to vyvrátila? Stýkaš sa s tým smrťožrútom každý deň. A teraz... je jasné, že ten predošlý vzťah medzi vami dvoma je dávno preč. Je to už o niečom úplne inom a nie som si istý, či chcem vedieť o čom.“

„Hagrid, nerozumieš tomu,“ šepla som. Obaja sme ako na povel zastavili. Otočil sa tvárou ku mne. Jeho veselé očká boli stále veselé, ale teraz som v nich videla niečo... niečo iné, čierne... Neveril mi.

„Tak mi to vysvetli.“

Dlho som hľadela do jeho očí, až som napokon prerušila očný kontakt a pozrela do zeme.

„Nemôžem, Hagrid. Nemôžem,“ utrúsila som. „Tak veľmi si želám, aby si to vedel... aby to vedeli ostatní... aby pochopili... ale nemôžem...“

„Prinútil ťa?“ spýtal sa odrazu. Jeho hlas znel zvláštne tvrdo. Rýchlo som naňho pozrela a utrela si neposlušné slzy.

„Nie, čo to hovoríš?“ vydýchla som. „Neprinútil ma. Sľúbila som to Dumbledorovi. Dala som mu slovo, že to nikomu nepoviem. Snape s tým nič nemá. On ani nevie, o čo ide. Je to len medzi mnou a Dumbledorom a tak to aj musí ostať.“

Hagrid na mňa naďalej nedôverčivo hľadel. Otočil sa a vykročil ulicou. Povzdychla som si, napravila si šál a rýchlo ho nasledovala.

„Ani nevieš, ako veľmi sa všetci v Snapovi mýlite,“ ozvala som sa po chvíľke tichého kráčania. „Aj ja som sa mýlila, asi zo všetkých najviac, ale teraz... mala som možnosť spoznať ho. Hagrid,“ otočila som sa k nemu pred výkladom jedného z obchodíkov. Neochotne na mňa pozrel. Chytila som ho za veľkú ruku a jemne mu ju stlačila. „Hagrid, on nie je taký, aký sa zdá. Dobre, občas máva tie svoje stavy, kedy je hrozne nepríjemný, no inak... je normálny. Veril by si tomu? Snape vie byť normálny!“

Potichu som sa zasmiala. Z neznámych príčin sa mi do očí tlačili slzy. Hagridov tvrdý pohľad zmäkol a ja som v jeho očiach opäť zbadala tú nehu.

„Ľúbiš ho?“

Tá otázka mi vyrazila dych. Zamrkala som a pustila jeho ruku. Nepotrebovala som sa zamýšľať nad odpoveďou, dávno som ju poznala, no i tak...

„Rešpektujem ho,“ odpovedala som s úsmevom. „Určite to nie je láska. To by som vedela... Nie, len som sa ho naučila brať takého, aký je, pretože nik z nás nie je dokonalý. On... on je inteligentný, rozvážny, predvídavý a... a odvážny. Veľmi odvážny. A raz to uvidíte aj vy... a pochopíte, prečo s ním trávim všetok svoj čas. Raz pochopíte, prečo robím to, čo robím.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa na postaršieho pána za pultom. Kývol hlavou, nuž som spokojne vyšla von do mrazivého decembrového poobedia. Zapla som si hrubý kabát a napravila šál. Hagrid ma čakal pri jednom z výkladov a keď ma zbadal, šiel mi naproti.

„Pre koho sú tie zvyšné?“ spýtal sa ma, zvedavo ukazujúc na tašku, ktorú držal v rukách. Podišla som k nemu a vzala si ju od neho.

„No, jeden je pre teba,“ odvetila som. „Ale, čo to bude, to sa dozvieš až ráno.“

„Rachel, to si nemusela,“ zavrtel strapatou hlavou. Nežne som ho udrela do ruky a uškrnula sa.

„Ale musela a ty to vieš.“

Ešte sme zašli do Troch metiel. Nechala som sa Hagridom presvedčiť, nuž ma pozval na jedno ďatelinové pivo. Na viac nie. Aj tak som už po tom jednom mala dosť. V Rokville sme boli až do chvíle, kým sa slnko nerozhodlo ísť spať. A tak sme sa pomaly pobrali späť do hradu.

„Čo myslíš, čo teraz robia?“ spýtala som sa Hagrida, prerušiac ticho medzi nami.

„Koho máš namysli?“

„Harryho, Rona a Hermionu.“

Nastalo ticho. Obaja sme premýšľali nad tým, čo robia, či sú v poriadku a kde vlastne môžu byť.

„Neviem, možno sú schovaní niekde hlboko v lese a snažia sa spríjemniť si tieto chvíle počúvaním kolied. A možno sa aj bavia, možno hrajú šach,“ premýšľal. Posledná možnosť ma prinútila zasmiať sa. Nevedela som si predstaviť Hermionu, že by hrala šach. Nikdy jej to nešlo. A vlastne ani mne, ak mám byť úprimná.

„Premýšľaš nad nimi niekedy? Ako sa asi majú?“

„Často,“ pritakal posmutnelo.

„Ja tiež, Hagrid, ja tiež. A dúfam, že sú v poriadku,“ povedala som tichým hlasom a zvyšok cesty už kráčala v tichosti.

Vo Vstupnej hale sa so mnou rozlúčil a vrátil sa späť pred hrad. To už bola vonku tma. Zamierila som teda priamo do klubovne, premýšľajúc nad celým dňom. Bolo skutočne prekvapivé, že ma Snape pustil do Rokvillu. Išla som tam kvôli tomu, aby som mohla nakúpiť darčeky, no jemu som povedala, že kvôli tomu, aby som mohla poslať poštu do sirotinca. A vlastne, neklamala som mu. Skutočne som ta poslala malé vianočné prekvapenie. Chcela som deti tam a rovnako tak i madam Wyrickovú potešiť. A do muklovského sveta som mohla poštu poslať len z Rokvillu. Sovou som ten veľký balík posielať nechcela, nezvládla by cestu do Londýna.

Zajtra mali byť Vianoce a ja som sa nevedela dočkať, až si v izbe pustím koledy, dám si horúcu čokoládu a budem sa rozplývať nad tou úžasnou vianočnou atmosférou. Keď som prechádzala okolo jednej starej triedy, začula som tiché hlasy. Podišla som teda k dverám a priložila k nim ucho.

„Bojím sa, veľmi sa bojím,“ začula som dievčenský hlas. „Čo ak sa niečo stalo?“

„Určite sú v poriadku, Lavender. Keby sa komukoľvek z nich niečo stalo, vedeli by sme o tom,“ upokojoval menovanú Neville. Lavender nešťastne zavzlykala. Hneď mi došlo, o kom je reč.

„Myslíte si, že vôbec vedia, aký je zajtra deň?“ spýtala sa Ginny zamyslene. Odpoveď jej však neprichádzala. Žiadna slovná odpoveď.

„Dúfam, že sú v poriadku,“ povzdychol si Seamus. „A dúfam, že je v poriadku aj Dean.“

„Určite áno,“ horlivo povedal Neville.

Do očí sa mi natlačili slzy. Tak veľmi mi všetci chýbali. Nielen Hermiona, Harry a Ron, ale aj moji priatelia. Tak veľmi mi chýbala ich spoločnosť. Och, ako veľmi som si želala byť znova s nimi deň čo deň bez toho, aby na mňa škaredo zazerali.

„A čo Rachel? Myslíte, že o nich niečo vie?“ ozval sa po chvíľke ticha Seamus. Stuhla som.

„Neviem, no myslím, že aj keby vedela, nepovie nám to,“ odsekla Ginny.

„Stále tomu nemôžem uveriť,“ ozvala sa Lavender, ktorá doteraz potichu plakala. „Ako nás mohla tak kruto zradiť? Ako sa k nim mohla pridať? A pritom stále tvrdila, že by to nikdy neurobila, že neznáša všetkých smrťožrútov.“

Prikryla som si ústa dlaňou, aby nebolo počuť môj vzlyk.

„Určite im vyzradila všetko, čo o Harrym vedela,“ pridala sa k nej Ginny. „Zradkyňa.“

Nechcela som už počuť viac. Toto mi úplne stačilo. To bolo všetko, čo som potrebovala vedieť. Otočila som sa na päte a rýchlo zamierila do klubovne. Na Tučnú pani som vyhŕkla heslo, prešla portrétovou dierou, vybehla po schodoch a zatvorila sa v izbe. Schovala som si tvár do vankúšov a nešťastne sa rozplakala.

Bolo mi hrozne. Bolelo ma z tých slov srdce. Vlastní priatelia...

Keby len vedeli, keby vedeli.... ! Nesprávali by sa takto! Och, keby len vedeli!... Zúrivo som udierala do vankúša. Potrebovala som si vybiť zlosť. Napokon som to vzdala a klesla na posteľ. Ležala som tam tak nehybne niekoľko dlhých desiatok minút, tupo zazerajúc na nebesá postele.

Odbila polnoc, keď som na seba natiahla obyčajné biele tielko, priliehavé tmavé tepláky a čiernu mikinu. Chcela som byť čo najmenej nápadná, preto som sa takto obliekla. Vzala som do rúk tašku, strčila si do jedného vrecka teplákov prútik a do druhého malú škatuľku a vyšla potichu z izby. Zbehla som po schodoch do klubovne. Bola prázdna a ohník v krbe už dohorieval. Podišla som k nádherne ozdobenému stromčeku, kľakla si a začala pod neho ukladať malé balíčky pre všetkých chrabromilských študentov. Nebolo v nich nič extra, len zopár sladkostí. Chcela som ich potešiť aspoň takto. Iste, nemohla som sa na ne podpísať, nik by sa ich nedotkol. Mysleli by si, že sú otrávené, určite.

Napokon som spokojne vstala a prezrela si môj výtvor. Aké bolo krásne vidieť pod stromčekom darčeky. Aspoň na chvíľu som mala pocit, že všetko nie je také zlé. A nemohla som sa dočkať chvíle, až to tu nájdu študenti. Dúfam, že sa potešia.

Siahla som do vrecka, vytiahla z neho prútik a potichučky vyšla z klubovne. Ešte jedna vec ma čakala. A tú som musela urobiť. Dúfala som len, že nestretnem Carrowovcov. A ani žiadneho profesora či Filcha. Nasadila som si kapucňu na hlavu a pevne držiac prútik v ruke som tichými krokmi bežala studenými chodbami hradu.