Záškodníci

Ahojte, decká!  Tak keďže prešiel ďalší týždeň, som tu s novými kapitolkami. Zároveň pridávam link na jednu super skladbičku www.youtube.com/watch  

Tak, príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Tak mi do budúcej hodiny napíšete tridsať centimetrovú prácu o Mätúcom roztoku,“ ukončil týmito slovami hodinu profesor Slughorne. Unavene som hodila knihu do tašky, prehodila si ju cez plece a zamierila von z učebne. Zastavil ma však profesor. Neochotne som sa k nemu otočila a keď z triedy vyšiel posledný študent, prešiel vôkol stola a podišiel ku mne. „Slečna Nicholsonová, viem, že to v posledných týždňoch nemáte ľahké, no nemôže vás to ospravedlňovať večne. Preto sa buď začnete pripravovať na každú hodinu, alebo budem nútený potrestať vás. A to nechce ani jeden z nás.“

„Iste, pane,“ prikývla som a pozrela do zeme. „Máte moje slovo, že sa naozaj budem snažiť zo všetkých svojich síl, aby som znova mohla získať titul druhá najlepšie v elixíroch, hneď po Hermione Grangerovej.“

Nemohla som si pomôcť, musela som použiť ten sarkazmus. Periférnym videním som zbadala, ako na mňa Slughorne skúmavo hľadí.

„Slečna Nicholsonová,“ začal a zdalo sa, že mi už naparí trest, no ja som mu rýchlo skočila do reči.

„Môžem požiadať profesora Snapa, aby ma to doučil,“ navrhla som rýchlo. Slughornovi sa rozžiarili oči. Iste, čo by neurobil pre to, aby znova získal späť jedného zo svojich najusilovnejších študentov.

„To znie zaujímavo. Samozrejme, ak bude pán riaditeľ ochotný. Ja určite nebudem proti. Len ma poteší, ak sa vrátite späť na svoje pôvodné miesto,“ usmial sa na mňa popod mrožie fúzy. Prikývla som.

„Tak teda idem hneď za ním,“ vyhlásila som. Otočila som sa na päte a rýchlo vyšla z učebne. Fúú, len tak-tak som sa vyhla trestu.

Ako som povedala, tak som aj urobila. Dnes som už nemala žiadnu hodinu, takže som pokojne mohla zamieriť do riaditeľne. Vyviezla som sa točitými schodmi až pred dvere, zaklopala a nečakajúc na odpoveď, vošla som dnu. Miestnosť však bola prázdna. Zasa sa niekde túla?

Môj pohľad automaticky zabehol k obrazu bývalého riaditeľa. Ten si spokojne vyspával. Nechcela som ho budiť. Nuž som si zložila z pliec tašku, hodila ju k stoličke pod oknom a opatrne vošla do Snapovej spálne. Ani tam nebol. Podišla som teda k malej knižnici a začala v nej hľadať nejakú knihu o elixíroch. Primeranú pre mňa.

Po chvíli dvere do riaditeľne buchli, až som preľaknuto nadskočila. Potom bolo počuť tiché kroky, cinknutie a ťažký povzdych.

„Čo tam zas robíte, Nicholsonová?“ ozval sa z vedľajšej miestnosti hlboký hlas riaditeľa školy.

„Hľadám nejakú knihu,“ odpovedala som jednoducho.

„A čoho presne by sa mala týkať?“ spýtal sa. Obzrela som sa. Snape stál na dverách do spálne, v rukách držal pohár s tekutinou ohnivej farby a dlhé vlasy sa mu pohojdávali popri popolavej tvári.

Ani som ho nepočula prísť sem. Otočila som sa späť k policiam a ďalej čítala názvy kníh.

„Elixíry,“ zamrmlala som. „Ešte ste dnes nehovorili s profesorom Slughornom?“

Počula som, ako sa potichu zachechtal.

„Hovoril, no čakal som, že sa priznáte sama.“

„Tak tu máte moje priznanie,“ s knihou v ruke som sa otočila čelom k nemu, „spackala som už asi sedem elixírov, ktoré sme robili. Profesor už nie je ochotný brať ohľad na to, že keďže na mňa počas hodiny škaredo zazerá väčšina študentov a mne ten pohľad hrozne prekáža- ako každému normálnemu človekovi- a veľmi ma rozrušuje, nemôžem sa úplne sústrediť na prácu. Za posledné tri týždne mi na tvári pristálo veľmi veľa prísad, ktoré vôbec nevoňali po ružiach. Takže, ak vám toto vysvetlenie a zároveň i priznanie stačí, rada by som sa išla bifliť postupy všetkých elixírov, ktoré som pokazila.“

Celé som to povedala tak rýchlo, že som sama sebe ledva rozumela. Prešla som vôkol Snapa, v jeho pracovni som siahla po taške a zamierila do svojej izby.

„Nezabudli ste na niečo, Nicholsonová?“ zastavil ma. Pozrela som naňho ponad plece so stiahnutým obočím. Premerala som si ho pohľadom a až potom mi to došlo.

„Ach, iste,“ teatrálne som sa capla po čele, „čierna vám pristane. A nemám rada, keď pijete počas dňa.“

Už som sa znova chystala vyjsť, no ani tento krát mi to nedovolil.

„Nemal som namysli to,“ zavrčal. To s tou whisky mu hovorím stále. Prekrížila som si ruky na hrudi a trpezlivo čakala, pretože mne neprišlo na um nič, čo by som mu ešte chcela povedať.

Zdalo sa však, že sa rozhodol mučiť ma. A to pomaly. Cmukla som jazykom a zamyslene si prešla ukazovákom po perách.

„Máte nový účes,“ skúsila som to inak. Pretočil očami.

„Vraj ste povedali, že ma požiadate o pomoc,“ vysvetlil konečne. Jeho uštipačný tón ma vôbec neprekvapil. Za tie týždne som si zvykla. Teda, za tie roky.

„O, tak vy ste mysleli to,“ pokývala som hlavou. „Nuž, áno. Ale myslím, že to zvládnem aj sama. Nebude to až také ťažké. Napokon, som druhá najlepšia v elixíroch,“ vyhlásila som naoko namyslene.

Snape sa ironicky uškrnul. „Teraz to tak nevyzerá.“

„No a čo?“ vyfúkla som ako balón a dotknuto si prehrabla vlasy. Prst mi však uviazol v jednej kadere, nuž som sa so zlostným zavrčaním pokúsila dostať ho odtiaľ. Nešlo to ale tak, ako som očakávala. „Ja to dobehnem a možno sa mi podarí predčiť aj samotnú Hermionu Grangerovú- dočerta s tým! Hlúpe kučery!“

Snape si ma kriticky prezrel. Povzdychol si a podišiel ku mne. Vymenili sme si škaredé pohľady, no napokon som mu dovolila, nech mi s tým pomôže. Opatrne chytil moje vlasy, potom môj prst, niekoľko sekúnd niečo robil, až som pocítila, ako môj prst jasá od slobody. Stiahla som ruku k telu a pomaly pozrela na Snapa. Stál len maličký kúsok odo mňa, dívajúc sa na mňa zvrchu, čím mi chcel dať najavo svoje postavenie.

„Vaše kučery nie sú hlúpe, slečna Nicholsonová. Len sa treba raz za čas aj učesať,“ zatiahol uštipačne. Zagánila som naňho a otočila sa na päte v snahe zmiznúť odtiaľto.

„Môžem vám s tými elixírmi pomôcť,“ navrhol znenazdajky. Obzrela som sa za ním. Hľadel na mňa s pozdvihnutým obočím a čakal na moju reakciu. „Samozrejme, museli by ste mi sľúbiť, že by ste pri tom mlčali, nemali zbytočné otázky a robili by ste len to, čo by som vám prikázal.“

To posledné slovo sa mi nepáčilo a kazilo to celú moju predstavu. Prikázal. Chvíľu som uvažovala, či je to dobrý nápad. No ak by som sa nezačala snažiť, hrozil by mi nielen trest, ale možno by mi Slughorne ani nedovolil robiť MLOKy. Na druhej strane, Snape už mi prikazoval dosť.

Prestaň vymýšľať, Nicholsonová! Chceš mať znova trest u Carrowovcov? Nie? Tak len pekne prikývni a neodvrávaj!

Ťažkopádne som si povzdychla a prikývla.

„V poriadku, máte moje slovo,“ odvetila som. „Ale,“ vytrčila som ukazovák, ktorý bol pred malou chvíľou uväznený v mojich vlasoch, „vy mi musíte sľúbiť, že to s tým prikazovaním nebudete preháňať.“

„Nicholsonová, nie ste v pozícii, aby ste mohli vyjednávať,“ ironicky sa uškrnul. Zamračila som sa naňho. Niekoľko dlhých sekúnd sme si hľadeli do očí, až nakoniec kývol hlavou. „Len toľko, koľko si bude vyžadovať situácia.“

„Dúfam, že nerobím chybu,“ zamrmlala som, podávajúc mu ruku. Snape spokojne podvihol kútiky pier, prijal moju ruku a zovrel ju vo svojej veľkej studenej dlani. Keď sme sa pustili, uškrnula som sa naňho. „Použite nejaký ohrievač, pane, ak vám je chladno.“

„Dnes po večery,“ prikázal mi chladne, otočil sa na päte a podišiel späť k svojmu stolu.

„Iste,“ odsekla som. „Dovidenia,“ a konečne som vyšla z riaditeľne.

Natiahla som na seba korálovočervený vlnený sveter s bielymi vločkami (od Nevillovej babky), strčila si prútik do zadného vrecka a chystala sa vyjsť z izby, no odrazu mi niečo napadlo. Nuž som siahla po kefe na vlasy a nemotorne si prečesala vlasy. Účinok? Nechcite vedieť. Vyzerala som ako ovca. Ak nie horšie. Rozzúrene som si teda zviazala strapaté vlasy do vrkoča. Hneď som vyzerala ako človek.

„Rachel,“ ozval sa z obrazu hlas Dumbledora. Pozrela som naňho. Zoširoka sa na mňa usmieval, pohrávajúc sa s koncom dlhej brady. „Mám ti od profesora Snapa odkázať, že ťa bude čakať v jeho bývalých komnatách v žalároch. A nemáš meškať.“

„Pretože to nemá rád, iste,“ prikývla som naoko otrávene.

Ešte som sa sama pre seba zachechtala a vyšla z izby. Cez klubovňu som len rýchlo prebehla, nevšímajúc si nikoho tam. Stačila som prejsť portrétovou dierou, keď som takmer vrazila do mladíka predo mnou. Vzhliadla som k jeho tvári. Bol to Seamus. Sprudka som sa nadýchla, napravila si sveter a rýchlo ho obišla. Zastavil ma.

„Rachel,“ oslovil ma podivne unaveným hlasom. Zastavila som na mieste, no neotáčala som sa k nemu. Netúžila som vedieť, čo mi chce. „Už... už dlho nad tým premýšľam... vieš, ja... Merlin, Rachel, pozri sa na mňa. Nechcem sa rozprávať s tvojím chrbtom.“

Potichu som si povzdychla a plynulým pohybom sa k nemu otočila. Na tvári som mala kamenný výraz, nič nehovoriaci. Presne, aký používal aj Snape. Mala som to od neho.

Seamus sa mi zadíval priamo do očí a zjavne práve v myšlienkach zvádzal boj. Ale prečo, to som netušila. Napokon sa predsa len odhodlal. To som už začínala byť nervózna.

„Premýšľal som... dlho som premýšľal a napadlo mi... teda...“ nervózne si odkašľal a prehrabol si vlasy, „uvažoval som nad tým, že ak by si bola ochotná to skúsiť, ja by som bol ochotný na všetko zabudnúť. Na to so Snapom a.... a zvyšok.“

Stiahla som obočie.

„Skúsiť? Čo?“ nechápala som. Sťažka preglgol, podišiel ku mne a opatrne ma chytil za ruku. Zvrchu som pozrela na naše prepletené prsty.

„Skúsiť to so mnou... vzťah,“ odvetil potichu. Bolo až podivuhodné, aká som bola neprekvapená. Vôbec ma to nezaskočilo. Inokedy by možno aj, no teraz....

Chvíľu bolo ticho a ja som hľadala tie správne slová. Nevedela som, čo mu na to povedať. Nevedela som, či by som to chcela skúsiť.

Napokon som si vymámila ruku z jeho zovretia a pozrela naňho.

„Musím si to premyslieť, Seamus,“ oznámila som mu. Povzdychol si a pomaly prikývol. „Teraz musím ísť, tak ahoj.“

Otočila som sa na päte a pokračovala do žalárov. Až počas chôdze som si uvedomila, ako chladne som celý čas pôsobila. Akoby som to ani nebola ja. Ale ako som sa mala správať? Najprv ma neznášal kvôli tomu, že uveril tým hlúpostiam o mne a o Snapovi, o tom, že som sa vraj stala smrťožrútkou. A znenazdajky ma pobozká a potom mi naznačí, že ma má rád, dokonca viac než len rád a že by so mnou chcel chodiť.

Pred rokom by som začala jasať, no teraz sa mi to zdalo byť tak dávno. Tak dávno, čo som po ňom poškuľovala. Kde sú tie časy? Kde sú tie časy, keď sme s Ginny a Hermionou rozoberali tupých chlapcov, ktorí nevidia očividné? Kde sú tie časy, keď som Severusa Snapa považovala za slizkého netopiera, ktorý sa vyžíva v utrpení druhých?

Vzťah medzi mnou a Snapom bol... iný, než v predošlé roky. Vtedy sme sa neznášali. A vlastne aj teraz, ak sa to tak vezme. No predsa len je to už niečo iné. Vážim si ho, vážim si všetko, čo urobil, čo robí a čo možno ešte len urobí. Je, aký je, ale ani ja nie som dokonalá. Ale s čistým svedomím vyhlásiť, že ho mám rada? Hm, nie. To teda nie.

Ani som si neuvedomila, že som už v žalároch. Došla som k dverám, kde predtým mával Snape svoje komnaty. Boli pootvorené. Nuž som zdvihla ruku a zaklopala.

„Vstúpte,“ odpovedal mi zvnútra hlas riaditeľa školy. To som už za sebou zatvárala dvere. V poslednej dobe som si zvykla, že nemusím čakať na odpoveď. Proste som si vošla do riaditeľne ako jej majiteľ. Teraz tomu nebolo inak.

No keď som sa rozhliadla po tmavej miestnosti, Snapa som nikde nevidela.

„Pane?“ zvolala som.

„Som vedľa,“ otrávene zatiahol. Vošla som teda do vedľajšej miestnosti. Bolo to jeho laboratórium. Stál nad jedným kotlíkom, z ktorého stúpala jemná para, a vyzeral nanajvýš sústredene. Čierny plášť mal prehodený cez stoličku kúsok od neho, rukávy bielej košele vyhrnuté až k lakťom a vlasy stiahnuté stuhou. Vyzeral tak... inak. Príjemnejšie.

„Tak som tu a horím nedočkavosťou, čo ste si pre mňa pripravili, pán riaditeľ,“ vyhlásila som zvesela. Snape na mňa mrkol, no hneď svoju pozornosť upriamil späť na kotlík. Zdvihol ruku a dvoma prstami mi naznačil, aby som podišla k nemu.

„Poďte sem.“

Vložila som si ruky do vreciek džínsov a lenivo podišla k stolu.

„Povedzte mi, slečna Nicholsonová, aký je to elixír?“ spýtavo na mňa pozrel. Zopár krátkych sekúnd som váhala, no napokon som s prižmúrenými očami sklonila hlavu ku kotlíku. Najprv som si ho zblízka prezrela, potom si pričuchla a odtiahla sa, pozrúc zamyslene na Snapa. Díval sa na mňa a ani nežmurkol.

„Cítim tam žihľavu?“ spýtala som sa. Podvihol pravé obočie, no neodpovedal. Nazrela som ešte raz do kotlíka a potom späť na Snapa. „Elixír na liečenie vredov.“

„Správne. A na čo slúži?“

Aká hlúpa otázka.

„Proti štikútaniu,“ zatiahla som ironicky, načo sa zamračil. „Na čo asi? Predsa na liečenie vredov! Je to jeden z najjednoduchších elixírov.“

„Tak mi ho pripravte,“ prikázal chladne. Obišiel stôl, mávnutím prútika vyprázdnil a vyčistil kotlík a vyzývavo na mňa pozrel. Prižmúrila som oči a obozretne sa pustila do prípravy elixíru. Po chvíľke som ho mala hotový, nuž si ho Snape pozorne prezrel. Potom sa vystrel. „Dobre, teraz niečo ťažšie.“

Podišiel ku skrini s prísadami a niekoľko z nich postavil predo mňa. Dlaňami sa oprel o stôl, stojac priamo oproti mne, a zadíval sa mi do očí.

„Keď sa pozriete na tieto prísady, zistíte, že ide o elixír...?“

Zamyslene som skákala pohľadom z jednej prísady na druhú. Napokon som zdvihla ruku a ukazovákom si poťukala po spodnej pere.

„Žeby Dúšok živej smrti?“ skonštatovala som. Väčšmi stiahol obočie. Povzdychla som si. „Dúšok živej smrti,“ vyhlásila som napokon.

„Tak teda do toho,“ rozhodil rukami. Podišiel ku kreslu v rohu miestnosti, posadil sa naň a zložil si ruky do lona.

Zjavne to myslel vážne, ak sa na mňa tak podivne zadíval. Nuž som si zasunula neposlušný pramienok vlasov za ucho a pustila sa do práce. V hlave som premýšľala nad postupom, keďže mi ten tupec -och, no dobre, možno som to s tým oslovením prehnala- nedal knihu. Ale očividne som si spomenula správne, súdiac podľa toho, ako sa zatváril, keď nazrel do môjho kotlíka. No ale som sa s tým aj riadne natrápila.

Chvíľu skúmavo hľadel do kotlíka, až napokon uprel svoje obsidiánové oči na mňa a jemne pozdvihol obočie.

„Dáte si z neho trochu, slečna Nicholsonová, aby ste sa mohli poriadne vyspať? Možno sa potom na hodinách začnete sústrediť,“ povedal odmerane. Kto vie, prečo bol odrazu taký nepríjemný. Dotknuto som sa od neho odtiahla.

„Povedala som vám predsa, že je to kvôli tým pohľadom!“ odvetila som rozhorčene. „A nie preto, že by som nebola vyspatá.“

„Ó! A vy ste sa doteraz nenaučili ich po tom všetkom znášať! Alebo si ich aspoň nevšímať!“ utrhol sa na mňa. Zmraštila som tvár od zlosti. Tá irónia v jeho hlase ma rozčuľovala.

„Čo vám sadlo na nos? Zle ste sa vyspali? Nechcete si z toho elixíru odchlipnúť vy?“ odsekla som naštvane. Snapovi sa zablýskalo v očiach. To znamenalo, že to neskončí dobre. Nie pre mňa.

„Ja vám s tým pomáhať nemusím, slečna Nicholsonová,“ zavrčal chladne tichým hlasom, ktorý sa ozýval po celej miestnosti. Nabehli mi zimomriavky na celom tele. Nahol sa ku mne ponad stôl. „Buďte rada, že som bol ochotný. Inak by ste ani nemali možnosť dostať sa ku skúškam.“

Mlčky som naňho hľadela, sprudka dýchajúc a opierajúc sa dlaňami o stôl, aby som sa nezosypala. Dlho sme si hľadeli uprene do očí. Dlhšie, než je to dovolené. Napokon som vydýchla a prerušila očný kontakt.

„Som vám za to všetko vďačná, pane, no dotkol sa ma váš tón a váš postoj,“ šepla som, hľadiac na podlahu. Opatrne som naňho pozrela. Hľadel na mňa ešte niekoľko sekúnd tak škaredo, no potom akoby jeho pohľad pookrial. Stisol pery.

„Dám vám radu, slečna Nicholsonová. Začnite sa učiť nepripúšťať si podobné veci k telu. A ani tie pohľady ostatných. V živote vám to veľmi pomôže,“ povedal celkom normálne. Necítila som z jeho hlasu žiadne emócie, no vedela som, že je to už oveľa lepšie ako pred malou chvíľou.

No musela som uznať, že jeho slová mali niečo do seba. Možno mi to hovorí z vlastne skúsenosti. O tom by som vlastnej ani nepochybovala.