Záškodníci

Pretočila som stranu a zamyslene si prešla koncom brka po spodnej pere. Očami som behala po slovách v knihe. Snažila som sa nájsť niečo vhodné do práce na čarovanie. Napokon som namočila hrot brka do atramentu a začala písať. Niekoľko nasledujúcich minút som striedavo raz písala a raz hľadela do knihy.

Keď nástenné hodiny odbili osem hodín, unavene som zaklapla knihu, odložila ju na policu, poupratovala na stole a s taškou prehodenou cez plece sa ponáhľala do klubovne. Už som sa neunúvala všímať si pohľady všetkých, ktorí boli tiež v knižnici.

V klubovni som sa prezliekla z uniformy a pripínajúc si na sveter odznak prefektov som sa ponáhľala na siedme poschodie. Čakala ma hliadka. S kým? To som nevedela. Nečudovala by som sa, keby som mala sama, nikto sa v mojej prítomnosti totiž nechcel zdržiavať. Až na Snapa a Dumbledora. Už ani madam Pomfreyovú som nevídala, vôbec.

Došla som na miesto, no nikto tam nebol. Povzdychla som si. Jasné, mohla som si myslieť. Nik so mnou nechce hliadkovať. Oprela som sa o múr a frustrovane si dlaňou pretrela tvár. Odrazu som začula kroky. Zdvihla som hlavu, pozrúc smerom, odkiaľ prichádzali. Napäto som preglgla. Oproti mne kráčal Seamus. Na hrudi sa mu skvel odznak. Keď ma zbadal stáť tam, na chvíľu akoby zaváhal, no pokračoval ďalej. Ku mne. Odlepila som sa od steny. 

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Premeral si ma pohľadom a kývol hlavou. „Asi spolu máme hliadku. Takže myslím, že by bolo lepšie, keby sme sa rozdelili. Môžeš ísť dole a ja začnem odtiaľto.“

Neodpovedal, len na mňa hľadel. Cítila som sa veľmi hlúpo. Snažila som sa s ním komunikovať, ale bolo to asi márne.

„Nemali by sme strácať čas,“ vydýchla som a vykročila chodbou. Po niekoľkých krátkych sekundách sa ku mne Seamus pridal. Letmo som naňho pozrela. Ruky mal strčené vo vreckách nohavíc a ticho kráčal vedľa mňa. Bolo to zvláštne. Predtým sa mi vždy vyhýbal oblúkom.

„Čo je vlastne medzi tebou a Snapom?“ spýtal sa odrazu. Jeho otázka ma zaskočila. Zahryzla som si do pery. Čo som mu mala povedať? Jasné, že medzi nami nič nebolo. Ale tá otázka bola hlúpa. A vlastne ani nie vzhľadom na to, čo sa po Rokforte šíri.

„Mal by si predsa len ísť dole, Seamus,“ odvetila som nervózne. Zastavil, nuž som zastavila i ja, otočiac sa k nemu tvárou.

„Až keď mi povieš, čo medzi vami je,“ nedal sa. Zamračene som stiahla obočie.

„Prečo by som ti to mala povedať?“

Mlčal. Hľadeli sme si do očí dlhú chvíľu. Odrazu vytiahol pravú ruku z vrecka a pomaly si prehrabol vlasy. Až teraz som si všimla, že mu podrástli. S očakávaním som hľadela do jeho modrých očí.

„Zaujíma ma to,“ odpovedal prosto, pokrčiac plecami. Odtiahla som sa od neho a zamrkala.

„Zaujíma ťa to?“ zopakovala som neveriacky. Zdalo sa, že ho moja nedôvera rozladila. Stiahol obočie.

„Áno, presne tak,“ pritakal rázne. Prekročil vzdialenosť medzi nami, chytil ma za zátylok a znenazdajky sa mi vpil do pier. Ostala som zarazene stáť. Ani neviem prečo, no privrela som viečka a chcela mu bozk opätovať, no v tej chvíli sa odo mňa odtiahol. Urobil krok vzad. Zamrkala som a priložila si ruku k perám. „Preto som to chcel vedieť, Rachel. Chcel som vedieť, či patríš jemu alebo nie.“

Slovo jemu nazlostene zvýraznil. Ja som ale nebola schopná akejkoľvek reakcie. Len som naňho nemo zazerala a snažila sa prísť na to, čo sa to teraz stalo. Zjavne to celé pochopil úplne inak. Povzdychol si.

„Idem teda dole,“ oznámil mi stroho. Otočil sa na päte a odkráčal preč. Hľadela som za ním, až kým nezašiel za roh.

„Seamus,“ šepla som do ticha chodby. Po tvári mi stiekla osamelá slza. Utrela som si ju a roztrasene vydýchla. Prečo mi to nedošlo?

Lebo si sa s ním nerozprávala už niekoľko týždňov, znela tichá odpoveď v mojej hlave. Odrazu som si spomenula, ako mi povedal, že ma chcel pozvať na rande. Už vtedy som to mala pochopiť.

Zvyšok hliadky som zamyslene kontrolovala všetky učebne, no ani som si to neuvedomovala. Bola som natoľko prekvapená tým, čo sa stalo, že som sa nevedela poriadne sústrediť.

V tú noc sa mi zaspávalo veľmi ťažko.

***

„Rachel,“ oslovil ma opatrne Dumbledore, „je všetko v poriadku?“

Utrela som si slzy a otočila k nemu tvár, na ktorej som vyčarila úsmev.

„Isteže,“ prikývla som. Skúmavo si ma prezrel.

„No, nie žeby som ti neveril, ale-“

„Všetko je v úplnom poriadku,“ odvetila som skalopevne. Dumbledore sa už chystal niečo povedať, no ja som mu v tom zabránila. Vstala som z postele. „Musím ísť ešte odniesť knihy do knižnice. Mala som to urobiť už včera, ale akosi som zabudla.“

Podišla som k stolu, kde som mala položené tri knihy, vzala som ich do rúk a rýchlo vyšla z izby. Nechcela som sa s Dumbledorom rozprávať. Nechcela som sa rozprávať s nikým. Potrebovala som byť chvíľu sama a môcť premýšľať. Premýšľať nad tým, čo sa stalo, čo sa deje a čo sa ešte len má stať.

Už dva týždne som sa vyhýbala akejkoľvek spoločnosti. Už dva týždne som sa vyhýbala Seamusovi a riaditeľovi. Keď som nemala hodiny, sedela som schovaná buď v izbe alebo v najtmavšom a najvzdialenejšom kúte knižnice. A keďže sa dnes Dumbledore rozhodol, že ma navštívi, musela som sa schovať do knižnice.

Už bol večer, no do zatvorenia knižnice bolo času dosť. Vošla som dnu a s jemným kývnutím madam Pinceovej som sa zašila na svoje zvyčajné miesto. Roztvorila som jednu z kníh, ktoré som so sebou niesla a ukryla si za ňu tvár.

Celé dni som premýšľala nad Seamusom. Jeho správanie ma veľmi prekvapilo. Teda, ten bozk. Prečo to urobil? Celý čas- odkedy sa po hrade rozšírilo to klamstvo o mne a o Snapovi- sa mi vždy vyhýbal. A práve teraz sa so mnou musela baviť. A ešte ma k tomu aj pobozkať! Ach, drahý Merlin.

Nevedela som, čo mám robiť. A začínala som z toho byť poriadne nervózna. Nemohla som prísť za Seamusom a povedať mu, že by som s ním rada šla na rande. Ani neviem, či by som naozaj chcela ísť. Áno, bol to milý chalan, ale to, že sa mi otočil chrbtom v tých najťažších časoch, ma zranilo. Nemohla som ho po tom brať ako niekoho, s kým som chcela začať chodiť. Sklamalo ma jeho správanie. A nielen jeho....

Snapovi som zjavne vôbec nechýbala. Nestaral sa o mňa. Možno si vydýchol, že má odo mňa konečne pokoj. Kto vie. Zavrtela som hlavou a pustila sa do čítania knihy, aby som aspoň na chvíľu zahnala tie otravné myšlienky.

Odrazu ma v čítaní vyrušila madam Pinceová.

„Slečna Nicholsonová, už je čas odísť,“ oznámila mi. Zaklapla som knihu a pozrela na ňu. Nechcela som sa vrátiť do klubovne. Nechcela som cez ňu prejsť a cítiť na sebe tie odsudzujúce pohľady. Kiežby som tu mohla ostať. Odsunula som sa od stola a vstala.

„A.. ehm, mohla by som tu ešte chvíľu ostať? Viem, že už musíte knižnicu zatvoriť, no ja by som to urobila. Viete, že som zodpovedná. Poznám kúzla, ktorými ju treba zabezpečiť. Urobila by som to, to vám sľubujem na svoj odznak hlavnej prefektky,“ vravela som opatrne. Netvárila sa nejako milo. Vydýchla som. „Prosím, dovoľte mi tu ostať. Nechcem sa vrátiť do klubovne. Nechcem sa vrátiť... k nim,“ posledné slovo som trpko zvýraznila. „Tu môžem byť sama sebou, tu sa na mňa nik nedíva odsudzujúcim pohľadom. Prosím.“

Chvíľu sa zdalo, že sa nenechá presvedčiť. No potom sa jej prísny pohľad zlomil a jemne sa na mňa usmiala.

„Verím vám, slečna Nicholsonová,“ prikývla napokon. Uľavene som sa usmiala.

„Ďakujem vám. Máte moje slovo, že tu na všetko dohliadnem a že knižnicu poctivo zamknem,“ vyhlásila som horlivo. Knihovníčka sa na mňa väčšmi usmiala. Jemne ma pohladila po pleci, otočila sa na päte a vyšla z knižnice.

Osamela som vo veľkej miestnosti plnej kníh, ktoré už toho veľa zažili. Spustila som plecia a úsmev sa mi v tej chvíli vyparil z tváre, akoby tam ani predtým vôbec nebol. Možno som túžila po samote, no nie po takejto. Nechcela som sa cítiť opustene, odvrhnuto.

Odložila som knihy na svoje miesto a vrátila sa k stolu, pri ktorom som pred chvíľou sedela. Nesadla som si zaň. Namiesto toho som sa postavila k oknu, za ktorým husto snežilo. O dva týždne mali byť Vianoce. Chcela som tu ostať, ale bolo tu toľko ľudí, ktorých som nechcela vídať ešte aj cez prázdniny. A k tomu ešte aj tí smrťožrúti. Kto vie, či by to vôbec boli Vianoce, keďže tu teraz vládnu oni.

Mávla som prútikom, načo niektoré sviece v knižnici zhasli. Tie zvyšné v miestnosti vytvárali slabé svetlo. Takto som sa cítila lepšie. S ťažkým povzdychom som si oprela čelo o studené okno a privrela viečka. Chvíľku som takto ticho rozjímala, keď sa na okno ozvalo slabé zaťukanie. Otvorila som oči a odtiahla sa od neho. Za ním vonku poletovala moja sovička. Rýchlo som otvorila okno a keď Moira vletela dnu, poriadne som ho zatvorila. Usadila som sa na parapet a vzala sovičku do lona. Poutierala som z nej studený sneh. Potom som si znova oprela hlavu o okno, zamyslene ju hladkajúc po jemnom perí.

„Všetci ma neznášajú, Moira,“ šepla som do ticha. Moira nespokojne zahúkala. Pozrela som na ňu a jemne sa usmiala. „Jasné, viem, že ty ma máš rada. A možno ešte aj niekto iný. Kto vie.“

Vrátila som sa k pozorovaniu poletujúcich vločiek za oknom. Ako veľmi som si priala byť na mieste jednej z nich. Môžu si slobodne poletovať a nech pristanú kdekoľvek, tešia sa z nich všetci.

Po tvári sa mi skotúľala slza veľká ako hrach. Dopadla na parapet a roztrieštila sa oň ako krehký drahokam, vzácny drahokam.

„Chcem byť čímkoľvek, Moira, čímkoľvek... len sa nechcem cítiť tak sama, tak opustená,“ šepkala som chvejúcim sa hlasom. Moira ma slabo ďobla do prsta. Usmiala som sa na ňu cez slzy. „Ďakujem. A už by si mala ísť do Soviarne. Ja sa tiež čochvíľa vrátim do svojej izby.“

Otvorila som okno, naposledy ju pohladila, načo rozprestrela krídla a vzlietla. Zatvorila som okno, bez mrknutia sledujúc, ako mizne v tme decembrového večera. Chcela som znova klesnúť na parapet, no zamrzla som uprostred pohybu, keď sa mi za chrbtom ozval hlboký hlas.

„Vždy sa len sťažujete, slečna Nicholsonová. Nič vám nie je pochuti.“

Rýchlo som si utrela slzy, no neotáčala som sa.

„Dumbledore vám povedal, že som tu?“ odfrkla som si. Začula som kroky, ktoré zastavili pri mne a periférnym videním som zbadala, ako sa vedľa mňa objavila vysoká čierna postava súčasného riaditeľa školy.

„Nemusel mi to hovoriť, aby som vedel, kde vás mám hľadať,“ odvetil chladne. Čo som čakala? Že ku mne vari bude príjemný? Alebo milý? Pozorný? Citlivý? Merlin, dievča, si ty ale naivná.

Prekrížila som si ruky na hrudi. „A čo teda chcete?“

„Bol som zvedavý, čo robíte, keď ma už nenavštevujete v mojej pracovni,“ odpovedal. Z jeho hlasu som začula tú známu iróniu. Och, ako mi to chýbalo. To bola tiež irónia.

Pocítila som na sebe jeho pohľad, no neopätovala som mu ho. Naďalej som zazerala von oknom.

„Tak teda?“ dožadoval sa zvedavo. On a zvedavý? Hm, divné. „Rozhodli ste sa, že ma budete ignorovať? Veľmi zaujímavé. Predovšetkým po tom, čo ste ma minule tak vrúcne privítali po mojej dvojdňovej absencii.“

Frustrovane som si povzdychla a chytila sa dvoma prstami za koreň nosa. On ma chce naštvať, alebo o čo mu ide?

„Takže ma asi ignorujete,“ skonštatoval po niekoľkých sekundách ticha. „Nuž nič, tak idem zjesť tie kokosové keksy, ktoré mi dala Minerva a tú horúcu čokoládu asi vylejem. Nič také totiž nepijem. Tak dovidenia, slečna Nicholsonová,“ rozlúčil sa so mnou. Otočil sa na päte a zamieril preč. No ešte za mnou zvolal: „A nezabudnite zamknúť knižnicu, keď odtiaľto pôjdete preč!“

Zarazene som stála na mieste. Toto je nejaký hlúpy žart alebo čo? Privrela som viečka a predtým, než som za ním zvolala: „Počkajte!“, som si poriadne vynadala, že to vôbec robím. Vyšla som spoza regálu. Zbadala som ho stáť pri dverách. Na tvári mal zvedavý úškrn a ruky prekrížené na hrudi. Vzala som zo stola prútik a pomaly k nemu zamierila, kúzlom zhasínajúc postupne zvyšné horiace sviece. Napokon som zastavila pri ňom s kamenným výrazom v tvári.

„Čo je? Rozmysleli ste si to nebodaj?“ spýtal sa uštipačne.

„Z nejakých mne neznámych príčin ste jediný živý,“ to slovo som zvýraznila, „človek, ktorý so mnou dobrovoľne trávi svoj voľný čas. Skutočne tomu nerozumiem a ani neviem, či by som vaše dôvody chcela poznať. No veľmi nerada by som prišla aj o poslednú nádej, že je ešte stále niekto, kto je so mnou ochotný viesť normálny rozhovor.“

Snape si ma pobavene prezrel od hlavy po päty.

„Aké pútavé vysvetlenie,“ zatiahol. Otvoril dvere a kývol hlavou smerom k chodbe. „Myslím, že tú horúcu čokoládu asi predsa len nevylejem.“

Pretočila som očami a prešla vôkol neho. Hneď ma nasledoval na chodbu, no ešte niekoľkokrát mávol prútikom k dverám do knižnice a až tak sme mohli vyraziť do jeho pracovne.

„Ďakujem,“ šepla som, keď som si uvedomila, že za mňa zabezpečil knižnicu.

„Maličkosť, slečna Nicholsonová,“ odvetil pomaly. Kútikom oka som zahliadla, ako sa uškrnul. „Mimochodom, čo sa týka tej... toho bozku na líce, som ochotný naň zabudnúť.“

„Ale to nemusíte, pane,“ zavrtela som hlavou a pozrela naňho. Bokom na mňa zazrel. Zjavne zvažoval, či som to myslela ako vtip alebo ako vážne vyhlásenie. Nevydržala som to a schuti sa rozosmiala. Snape trpezlivo čakal, až ma tento úprimný záchvat smiechu prejde. Ja som sa ale nechcela prestať smiať. Bola som rada, že sa smejem. Ukázala som naňho prstom. „Mali ste sa vidieť, pane. Ten váš výraz z hlavy už asi nikdy nedostanem. Ach, Merlin,“ vzdychla som dramaticky.

„Rachel,“ oslovil ma nečakane. Bola som milo prekvapená tým, že ma oslovil menom. Pozrela som mu priamo do očí, uškrnula sa a ani mu nedovolila, aby pokračoval ďalej.

„Áno, Severus?“ zatiahla som. Nemohol prehliadnuť ten môj vyzývavý pohľad. Hrozne mi trhalo kútikmi pier. No čo? Bola som nesmierne nadšená, že som mohla byť opäť s niekým normálnym. „Čo? Už ľutujete, že ste ma nepriamo pozvali na horúcu čokoládu?“

Odrazu sa spupne uškrnul. „Odoberám vám desať bodov za vašu drzosť.“

A vykročil chodbou. Nemo som za ním hľadela. To mi ale nezmylo úškrn z tváre. Nejako ich možno získam späť. Nuž som ho zvesela nasledovala do riaditeľne. Poháňala ma vpred vízia kokosových keksov (odkiaľ vedel, že ich milujem?) a horúcej čokolády. A tiež tej známej vône klinčekov.