Záškodníci

Ahojte Tak dnes som tu s ďalšími dvoma kapitolami. Nuž si ich užite a príjemné čítanie

Vaša Lizy

Nervózne som sa prechádzala hore-dole. Bola som nervózna, napätá, nechápala som, čo sa deje. V duši som cítila zvláštny chlad, ktorý mi zmrazoval končeky prstov. Bolo ešte len ráno a ja som pochodovala po miestnosti neschopná kontrolovať svoje pocity. Predovšetkým strach, ktorý sa mi usadil na plecia a ťahal ma dole pri každom kroku. Nevydržala som to a posadila sa.

„Kde je? Kde toľko môže byť? Už je to druhé ráno,“ vravela som napäto. Dumbledore v obraze mi neodpovedal. Na moju otázku.

„Zdá sa, že sa oňho bojíš, Rachel,“ skonštatoval jemne. Zazrela som naňho. Neunúvala som sa však odpovedať, teraz by som ho nepresvedčila, keby som začala tvrdiť opak.

Vstala som a podišla k oknu, cez ktoré do miestnosti dopadali lúče slnka. Obloha bola bez jediného mráčika. Popri okne preleteli dva malé vrabce. Sadla som si späť na riaditeľskú stoličku a objala si kolená. Prepadala ma únava, pretože som celú noc oka nezažmúrila, a ešte ten strach a nepokoj v duši. Oprela som si hlavu o operadlo, zadívajúc sa na strop.

„Aj vy sa oňho bojíte,“ skonštatovala som. Určite sa oňho bál.

„Verím mu, Rachel,“ povedal vľúdne. „Aj ty by si mala.“

„Ja mu verím, viete, že áno. Nebola by som tu, ak by nie. A ani by som sa nestarala, či sa tá otrasná budúcnosť naplní. A nerobila by som preto všetko, čo je v mojich silách. Ani ja nechcem, aby sa mu niečo stalo. Verím, že nie je taký, akým ho opisujú ostatní. Verím v to, že je v ňom dobro. Nedáva mi to často najavo, no stačí mi, že o tom viem,“ vravela som zamyslene. Pozrela som na bývalého riaditeľa. „Prečo myslíte, že som ho požiadala, aby som sem mohla chodievať? Aby som s ním trávila svoj voľný čas? Takto ho mám na očiach, viem, čo robí a nemusím mať strach... Ale teraz...“

Ťažkopádne som si povzdychla. Dumbledore na mňa chvíľu ohromene hľadel, no potom sa široko usmial.

„Som rád, že to chápeš,“ poznamenal. Chcela som niečo povedať, no on pokračoval ďalej. „Nepochybujem o tom, že som vybral toho najvhodnejšieho človeka na túto úlohu,“ zadíval sa mi do očí a aj keď bol len obyčajným obrazom, videla som v jeho očiach prívetivosť a mala som pocit, akoby mi chcel nahliadnuť do samotnej duše. „Si veľmi bystrá, rozvážna a talentovaná. Viem, že to zvládneš, Rachel. Ja ti verím a verím v tvoje schopnosti. V tvoju odvahu, oddanosť a láskavosť. Máš dobré srdce, Rachel. Buď sama sebou, vždy a nikdy nepodceňuj silu dobra a lásky. Nikdy, Rachel. V tomto boji ju budeš potrebovať. A profesor Snape tiež. Nezabudni na to. A teraz si choď oddýchnuť, ak by sa profesor Snape vrátil, hneď ti to oznámim.“

Hľadela som naňho a nevedela nájsť žiadne slová. Jeho dlhý monológ ma povzbudil a utvrdil ma v tom, že nemám prestávať. Že mám pokračovať ďalej a snažiť sa. Snažiť sa zo všetkých svojich síl. A aj keď to teraz nie je ľahké (kvôli tomu, čo všetci šíria po škole o mojej osobe), musím zatnúť päste a byť silná. Buď silná, Rachel! Buď silná!

Venovala som Dumbledorovi jemný úsmev.

„Ďakujem, pane,“ šepla som. Opätoval mi úsmev. „No ja radšej ostanem tu. Aj tak by som nemohla zaspať. Počkám tu, tak to bude lepšie,“ dokončila som tichým hlasom a pokývala hlavou, akoby som sa pokúšala presvedčiť samú seba.

Dlho sa nedialo nič. Keď som práve nesedela na stoličke, prechádzala som sa hore-dole. Chvíľu som si prezerala zbierku prístrojov, ktoré tu boli už od čias Dumbledorovho riadenia školy. Neskôr som pozorovala z okna pozemky, či sa tam náhodou Snape neobjaví. No nič.

Prešli celé hodiny a on stále nič. Nie a nie prísť. A ja som sa nemohla zbaviť toho strachu, ktorý mnou lomcoval. Od nervozity som si hrýzla dolnú peru a stláčala ruky v päsť, až mi beleli hánky na prstoch.

Dumbledore bol chvíľu preč a mne neostávalo nič iné, len vyzerať von oknom. Všetko v miestnosti som už mala preštudované, nevedela som teda, čo robiť. Pohľad mi nedobrovoľne zabehol k dverám do riaditeľových komnát. Pokrútila som hlavou, aby som si ju prečistila. No napokon som to nevydržala, podišla k nim a otvorila ich.

Do izby cez vitrážové okno dopadali slnečné lúče, ktoré na prikrývke veľkej postele vytvárali farebné obrazce. Obzrela som sa po spálni. Snape tu mal taký poriadok, akoby tu vôbec nik nebýval. Až na ledabolo ustlanú posteľ. Musela som sa pousmiať. To sa na Snapa, striktného netopiera zo žalárov, Majstra elixírov a sarkazmu, nepodobalo. Podišla som teda k posteli a napravila prikrývku i vankúše. Keď som sa naklonila dopredu, aby som dostala na vankúš v strede postele a mohla ho napraviť, do nosových dierok sa mi dostala povedomá vôňa. Zhlboka som ju do seba vdýchla. Klinčeky.

Klesla som na posteľ, pritiahla k sebe vankúš a nadýchla sa omamnej vône. Nútila ma vypustiť z hlavy strach a na nič nemyslieť. Uľavene som vydýchla. Hneď som sa cítila o trochu lepšie. Ľahla som si na posteľ, schúlila sa do klbka a hlavu si položila na vankúš. Cítila som tak tú vôňu intenzívnejšie. Privrela som viečka a odrazu som zaspala.

Prebrali ma až hlasy z vedľajšej miestnosti. Keď som otvorila oči, uvedomila som si, že stále ležím v Snapovej posteli, no teraz som bola prikrytá čiernym plášťom. Snapovým plášťom. Chvíľu trvalo, kým sa mi tá informácia dostala do mozgu. Keď sa tak stalo, rýchlo som vstala, až sa zo mňa plášť zošuchol a pristál na zemi. Chcela som sa rozbehnúť za Snapom a zovrieť ho v objatí od toľkej radosti a úľavy. No vtom mi došlo, že je to hlúposť. Nuž som sa zohla a zdvihla jeho plášť. Ach, znova tie klinčeky. Prehodila som si ho cez plecia- pocítila som totiž zvláštny chlad na pokožke, až mi nabehli zimomriavky- a zababušila sa doň. Podišla som k dverám a chcela vyjsť z izby, no zastavili ma slová čarodejníka z obrazu.

„Je veľmi citlivá, Severus,“ upozornil svojho mladšieho kolegu. „Navyše tu na teba čakala od samotného rána. Prišla tu hneď s prvými lúčmi slnka. Nechaj ju, nech si oddýchne. Ty sa zatiaľ usaď, Poppy by tu mala každú chvíľu prísť.“

V tom momente sa ozvalo klopanie a keď naň Snape odpovedal, začula som, ako niekto vošiel dnu.

„Ach, Severus,“ vzdychla si rokfortská ošetrovateľka. Počula som nejaké cinkanie, jemné buchnutie a potom len ťažké povzdychy madam Pomfreyovej. „Čo sa vlastne stalo? Kde si bol?“

„To je na dlho, Poppy,“ odvetil Snape unavene. Takého som ho ešte nepočula. Nikdy. Vždy som si myslela, že je silný a že ho len tak niečo nepoloží. No toto mi  poskytlo opäť raz iný uhol pohľad- vedel dať najavo pocit únavy. Vždy ma niečím prekvapoval. Hoci to boli len maličkosti, no často mi ukazoval- možno nevedomky- aj svoje svetlé stránky. A táto bola jednou z nich.

Viac som sa nalepila na dvere, aby som z rozhovoru počula čo najviac.

„Bola to čierna mágia?“ spýtala sa po chvíli madam Pomfreyová.

„Myslím, že áno, čo iné by to mohlo byť?“ odfrkol si nespokojne.

„Nehýb sa,“ upozornila ho ošetrovateľka. Začula som, ako Snape zasyčal. Zjavne mu ošetrovala nejakú ranu. Potom na chvíľu opäť nastalo ticho, až kým ho neprerušila. „Vieš, ako často to máš piť. Tak to rob poctivo, aby sa ti rana zahojila čo najskôr.“

„Isteže,“ zavrčal Snape. Vedela som, že nikdy nemal rád, keď sa oňho niekto takto staral, ako o malé dieťa. Ani ja som to nemala rada. Bolo to otravné.

Potom sa ošetrovateľka so Snapom rozlúčila a nasledovalo ďalšie buchnutie dverí. Ticho v riaditeľni narušilo len cinknutie skla o sklo a potom zvuk, akoby niekto niečo lial do pohára. Znova ohnivá whisky? A potom zavŕzanie stoličky.

„Ako to išlo?“ spýtal sa ho opatrne Dumbledore.

„Spočiatku nie veľmi dobre, neskôr som si chvíľu myslel, že bude všetko v poriadku, no sakramentsky som sa mýlil,“ odvetil Snape tichým hlasom. Uvedomila som si, s akou námahou to vravel. Rana ho zjavne bolela. Niekoľko sekúnd bolo ticho, potom Snape znova prehovoril. „Prečo ma čakala? A práve tu.“

Dumbledore sa zasmial.

„Severus, ty si nepoučiteľný,“ povedal mu vľúdne. Menovaný si znova odfrkol. „Bála sa o teba rovnako ako ja. A čo sa jej čuduješ? V poslednej dobe ste sa dosť zblížili-“

„Albus!“ zahriakol ho Snape naštvane.

„Nemyslel som to tak, drahý chlapče,“ upokojoval ho Dumbledore. „Chcel som tým len povedať, že ste spolu v poslednej dobe častejšie, čo je určite skvelé. Rachel je skvelá. A, Severus, aj keď tomu neveríš, vníma ťa presne tak ako ja. Vidí v tebe to, čo si ty už dávno zatratil. Mal by si jej byť vďačný. Stala sa tvojou spoločníčkou a priznaj sa, že ti to nie je ľahostajné. Je príjemné mať pri sebe niekoho, s kým sa môžeš pozhovárať.“

„Ach, koľko dôvtipu,“ zaironizoval Snape.

„Myslím, že to tak cíti aj ona. Sám vidíš, čo sa teraz deje. Ona a aj jej priatelia teraz prechádzajú ťažkou skúškou. Potrebuje, aby tu pre ňu niekto bol. A ty tomu rozumieš, Severus. Mal by si chápať, že ťa teraz potrebuje viac, než je ochotná pripustiť,“ pokračoval bývalý riaditeľ.

Nemohla som si pomôcť, po tvári sa mi skotúľala osamelá slza. A zjavne som nebola jediná, kto nebol schopný akejkoľvek reakcie. Utrela som si slzu a znova sa pokúsila niečo začuť.

„Asi sa priveľmi nudíte, Albus,“ skonštatoval Snape sarkasticky. „Máte veľa času na premýšľanie, však? Preto vám napadajú takéto veci.“

„Severus, nehovorím o ničom nezvyčajnom. Je normálne, že človek potrebuje človeka. A ty tiež, drahý chlapče, ty tiež,“ poznamenal Dumbledore a úplne zmĺkol. Nastalo ticho.

Nuž som sa zhlboka nadýchla, chytila kľučku a otvorila dvere. Snape sa nestrhol, ako som očakávala. Dokonca mi nevenoval žiadnu pozornosť. Vyšla som z jeho spálne a zamierila k nemu. Sedel na riaditeľskej stoličke, opieral sa o operadlo a pred sebou mal položený pohár s ohnivou tekutinou.

„Pane, už ste späť,“ povedala som uľavene. Odtrhol pohľad od okna a pozrel na mňa. Pohľadom zabehol k plášťu, ktorý som stále mala prehodený cez plecia, až sa vrátil k mojej tvári. Jeho oči sa vpili do tých mojich a ja som sa musela posadiť. Ani raz odo mňa nespustil svoj pohľad. A ani ja od neho. Pomaly som klesla na stoličku oproti nemu. Čakala som na nejakú jeho reakciu. Napokon odo mňa odtrhol svoj pohľad a odpil si z pohára.

„Vyzerá to tak,“ zamrmlal. Letmo na mňa pozrel. „Spali ste v mojej posteli.“

Cítila som, ako mi v tej chvíli do tváre vstúpila červeň. Sklopila som pohľad k zemi.

„Áno, pane. Ja sa vám ospravedlňujem, no nemohla som si pomôcť, zaspala som,“ vysvetlila som jemne a opatrne. Cítila som na sebe silu jeho pohľadu.

„Zaspali ste,“ zopakoval. V jeho hlase už nebolo toľko únavy ako pred malou chvíľou. Teraz som tam počula iróniu. Aj by sa ma bola dotkla ako ostrie noža, no bola som taká šťastná, že je späť a v poriadku. V rámci možností.

Neodvažovala som sa naňho pozrieť. Radšej som sa pohrávala s krajom jeho čierneho plášťa a vdychovala do seba jeho vôňu.

„No, ja som... čakala som na vás, pane, a akosi som to nevydržala,“ vysypala som zo seba ledva počuteľne. Snape si sťažka povzdychol. Periférnym videním som zbadala, ako siahol po pohári a vyprázdnil ho.

„Žiadal som vás, slečna Nicholsonová, aby ste moje komnaty navštevovali len kvôli tomu, aby ste si vzali nejakú z mojich kníh. Čo na tom nebolo zrozumiteľné?“

Vedela som, že to tak nenechá. Tušila som to. A nemala som rada, keď bol takýto. Pokúšal sa ma poúčať o tom, čo je správne a čo nie. Vedela som, že som prestrelila, keď som ta šla.

No teraz som len chcela, aby s tým prestal. Aby sa na mňa prestal tak zamračene dívať a aby sa nehral na hrdinu a šiel si ľahnúť. Videla som na ňom, aký je znavený. To predo mnou ukryť nemohol.

„Už sa to viackrát nestane, pane,“ zamrmlala som, stále so sklopenou hlavou.

„To by som vám radil,“ odsekol. Pomaly vstal, opierajúc sa dlaňou o stôl, a potichu zasyčal. Konečne som naňho pozrela. Tvár mal zvraštenú zjavne od bolesti a ruku mal priloženú k rane na hrudi, okolo ktorej mal tmavý fľak. Krv.

„Pane, vy ste zranený,“ šepla som. Vstala som a chcela k nemu podísť, no on zdvihol ruku, čím ma zastavil.

„Som si toho vedomí,“ prikývol. „Teraz, keby ste boli taká láskavá a vrátili ste sa na svoj internát.“

„Iste,“ utrúsila som potichu.

Zhodila som zo seba jeho plášť. Chcela som mu ho podať, no hneď som to zamietla. Nuž som pomaly podišla k nemu, načo sa pustil stola a vystrel sa, mlčky na mňa hľadiac. Zastavila som len zopár malých centimetrov od neho. Trochu stiahol obočie, až sa mu medzi ním vytvorila jemná vráska. Zdvihla som ruky a prehodila cez neho plášť. Jemne mu dopadol na plecia ako lístie zo stromu na zem posiatu ďalším opadaným lístím. Zapla som mu ho tesne pod krkom, aby z neho nespadol. Pomaly som mu pozrela do očí. Zistila som, že sa na mňa celý čas díval. Ruky som mala stále položené na jeho hrudi, ktorá sa teraz dvíhala o trošku rýchlejšie. Postavila som sa na špičky, nahla sa k nemu a zľahka ho pobozkala na studené líce. Odstúpila som od neho s červeňou na lícach. On na mňa ohromene hľadel.

„Som rada, že ste späť, pán profesor,“ prelomila som ticho v miestnosti. Zastrčila som si neposlušný pramienok vlasov za ucho a zamrvila sa na mieste. „Tak ja idem. Nuž teda, dovidenia, pane.“

Otočila som sa na päte a podišla k dverám. Otvorila som ich, no zastavil ma Snape.

„Rachel, slečna Nicholsonová,“ rýchlo sa opravil. V duchu som sa zasmiala a pozrela naňho ponad plece. „Čierna vám pristane,“ vyhlásil.

Tá poznámka ma zaskočila. Ale príjemne. Nepovedal to výsmešne, ale nebolo to ani láskavé. Normálne. Celkom normálne. Roztiahla som pery do úprimného úsmevu.

„Ďakujem,“ odvetila som nežne. Kývla som k nemu rukou. „Mali by ste si oddýchnuť, pane. A dovidenia.“

Vyšla som z miestnosti a zatvorila za sebou dvere. Potichu som sa zasmiala, zamieriac do svojej izby, kde som si mohla pokojne ľahnúť do postele a dospať stratené hodiny.