Záškodníci

Nervózne som klepkala prstami o stôl a obzerala sa po Veľkej sieni. Tento rok to vyzeralo na veľmi ťažký rok. A ja som práve teraz bola plná napätia, nervozity a očakávania, čo asi odo mňa riaditeľ chce. Totižto mi pred slávnostnou večerou McGonagallová oznámila, že so mnou Snape musí hovoriť po skončení večere. Nuž som teraz čakala vo Veľkej sieni. Netušila som, čo by odo mňa mohol chcieť.

„Tak ste ešte tu. Výborne, nasledujte ma do mojej pracovne,“ ozval sa mi za chrbtom jeho chladný hlas. Rýchlo som vstala a obzrela sa za ním. Po dvoch mesiacoch som ho videla prvý krát. Vyzeral stále tak isto, nič sa na ňom nezmenilo. A predsa len bol v niečom iný. No určite to bolo len tým, že som sa naňho dívala úplne inými očami. On však o tom, čo som sa na konci minulého školského roka dozvedela, nemal ani poňatia.

Jeho čierne oči si ma skúmavo prezreli. Na chvíľu nimi zastavil na mojom krku na prívesku, až napokon kývol hlavou k dverám siene. Vykročili sme teda do jeho pracovne. Mlčky som ho nasledovala. Keď sme napokon došli do riaditeľne, pohľad mi automaticky zabehol k obrazu, v ktorom spokojne sedel na svojej stoličke Dumbledore. Kývla som mu hlavou na pozdrav, načo sa na mňa len jemne usmial. Snape mi ponúkol stoličku, no ja som len pokrútila hlavou a radšej ostala stáť. Jemu to ale neprekážalo. Podišiel k svojmu stolu a začal na ňom niečo hľadať.

„Keďže nastala situácia, aká nastala,“ začal, ani na mňa nepozrel, „som nútený oznámiť vám, že som vás vybral za hlavného prefekta vašej fakulty. Vás a pána Finnigana.“

Vydýchla som si. Bála som sa, že sa o všetkom dozvedel. Hoci sa mi môj osud nijako veľmi nepáčil, chcela som urobiť, čo bolo treba. Mala som možnosť uvažovať nad tým celé dva mesiace. Odtrhol pohľad od pergamenov na stole a pozrel na mňa. Pristihla som sa pri tom, ako prikyvujem.

„Vaša spálňa bude odteraz iba vaša. Viete, aké sú vaše povinnosti?“ pokračoval ďalej, pričom spýtavo pozdvihol obočie.

„Áno, viem,“ znova som prikývla.

„V poriadku, môžete ísť,“ odvetil stroho. Stiahla som obočie.

„To je všetko?“

Premeral si ma svojím typicky chladným pohľadom.

„Áno, to je všetko. Alebo snáď čakáte nejakú oslavu na uvítanie?“ zatiahol posmešne. „Odpusťte, slečna Nicholsonová, že na vás nemám čas. Ale povinnosti riaditeľa volajú.“

Neznášala som ten jeho výsmech a chlad v jeho hlase. Najradšej by som ho chytila a poriadne ním zatriasla, aby sa spamätal. Ale rozhodla som sa úplne inak. Vyčarovala som na tvári úsmev.

„Iste, pane, celkom rozumiem. No nevadí, tak si môžeme dohodnúť schôdzku na iný deň,“ vravela som sladko, no len troll by si nevšimol ten sarkazmus. Snape prižmúril oči.

„Slečna, dajte si pozor na jazyk,“ zavrčal na mňa. Odfrkla som si.

„Dáte mi ho odseknúť?“ vyzývavo som pozdvihla obočie. Pozrel na mňa zhora tými svojimi temnými očami a pomaly ku mne podišiel. V jeho očiach sa odrážalo toľko chladu, toľko odmeranosti. Podvihol kútiky pier.

„A nielen to,“ odvetil takmer až potešene. Znova som z jeho hlasu nepočula nič iné, len iróniu. Niekoľko sekúnd sme si hľadeli do očí a ja som sa snažila nežmurknúť ani raz, no odrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Odtrhla som od neho svoj pohľad vo chvíli, keď ten niekto vošiel dnu. Bol to jeden z tých nových učiteľov, Carrow. Odstúpila som od Snapa, premerala si ho rýchlym pohľadom, prešla vôkol Carrowa a vyšla z miestnosti, buchnúc dverami.

„Nebudem to robiť,“ vyhlásila som rozhodne po niekoľkých dňoch, prechádzajúc sa pritom hore-dole po izbe. Dumbledore, ktorý pokojne stál v obraze s akousi krajinkou, ma len mlčky pozoroval. Zjavne sa bavil na mojom rozhorčení. No ja som teraz prešla do štádia, kedy som odmietala prijať skutočnosť.

„Len tak medzi rečou zhodnotil, že si sa zmenila,“ poznamenal odrazu riaditeľ spokojne. Pozrela som naňho s pozdvihnutým obočím. Väčšmi sa usmial a popritom pokyvkával hlavou. „No áno, to povedal.“

„A tváril sa pritom znechutene, všakže?“ znova som sa začala prechádzať po izbe a poklepkávala si prstom po perách.

„Ani v najmenšom, Rachel,“ odpovedal so všetkou vážnosťou. Hodila som po ňom skeptický pohľad a s ironickým úškrnom celé toto jeho vyhlásenie prešla, že sa mýli a že dedukovanie a čítanie medzi riadkami nie sú jeho silnými stránkami. Ja viem, vždy som bola tak trochu drzá. Ale teraz som vážne nemala náladu na nejaké jeho výmysly. Bola som naštvaná. Nepáčilo sa mi, ako sa Carrowci správali. A nepáčil sa mi ani Snape. Tváril sa ako boh, ktorý všetko smie a aký je hrdina a pritom nechal tých hlúpych Carrowcov, aby sa správali tak otrasne.

„Nezabúdaj na to, čo som ti povedal,“ pripomenul mi znova.

„Áno, ja viem, jedna minca, dve strany, jednou som ja a druhou Snape, fakt utešujúce,“ povedala som nanajvýš otrávene. Siahla som po svetri a vykročila k dverám. „Mám hliadku. Prajem príjemný večer strávený v Snapovej spoločnosti.“

Nato som vyšla z izby a zbehla po schodoch do klubovne.

„Tak čo, hliadkujeme?“ ozval sa za mnou chrapľavý hlas Amycusa Carrowa. Zhlboka som sa nadýchla, prižmúrila oči a otočila sa čelom k nemu. Na tvári mu pohrával hrozný úškrn.

„Áno, aj ja si myslím, že je to úplne zbytočné, no povinnosti sú povinnosti,“ povedala som zvesela. Lačne si ma prezrel. Ten jeho pohľad, ktorým sa na mňa díval, sa mi ani trochu nepáčil. Siahla som nenápadne do zadného vrecka, kde som mala odložený prútik. No presne v tej chvíli vyšiel spoza rohu Seamus.

„Tu si, hľadal som ťa, Rachel,“ vydýchol si. Keď pri mne zbadal stáť Carrowa, zamračil sa a podišiel ku mne so spýtavým pohľadom. „Všetko v poriadku?“

S úsmevom som naňho pozrela. „Isteže.“

Carrow si nás oboch premeral pohľadom, otočil sa na päte a odkráčal preč. So Seamusom sme teda začali hliadkovať. Naozaj sa mi to zdalo zbytočné. Za dva dni si Snape a aj nové prírastky v učiteľskom zbore stihli vydobyť rešpekt. Ja som z nich ale strach nemala. A vlastne ani ostatní, ale predsa len sme radšej na hodinách boli pokojní. Nuž a po večery sa naozaj len málokto túlal po hrade. Preto sa mi to hliadkovanie nepáčilo. Zbytočná strata času. Mohla som radšej sedieť v klubovni a listovať v knihe, ktorú som si vypožičala z knižnice.

„Aj ty si myslíš o tomto to, čo aj ja?“ spýtal sa ma Seamus po chvíli tichého kráčania po chodbe. Strčila som si ruky do vreciek nohavíc.

„Máš namysli hliadky?“ overovala som si. Prikývol, načo som si povzdychla. „Áno, myslím si to isté. Aj tak už na chodbách nik nie je.“

„Nechápem, na čo nás potrebujú,“ ponosoval sa nanajvýš nespokojne.

„Aby mali na koho zvaliť všetko zlé, čo sa na tejto škole udeje,“ vysvetlila som trochu znechuteným tónom.

Po nekonečnej hodine som sa spokojne hodila na posteľ vo svojej izbe. Bola som skutočne šťastná, že môžem oddychovať. Za posledné dni som toho veľa nenaspala. Môj osud mi nedal dýchať. A ešte k tomu zopár hlúpych nariadení, ktoré vydal.

***

„Pochybujem o tom, že moju pomoc potrebuje. Vie sa o seba postarať sám. Navyše, nikdy by mi ani nič také nedovolil,“ vravela som svojej sovičke, ktorá sedela na parapete otvoreného okna, zatiaľ čo som si plietla vrkoč. Pozrela som na ňu. „Čo si myslíš ty, Moira?“

Neodpovedala. Len naklonila hlavu nabok a zamrkala na mňa tými svojimi jantárovými očami. Povzdychla som si. Vstala som z postele, napravila si kravatu, prehodila si tašku cez plece a vyšla z izby. Cestou do Veľkej siene som si ešte na košeľu pripla prefektský odznak. V sieni som sa posadila oproti Ginny, ktorá práve listovala v Dennom prorokovi.

„Je tam niečo zaujímavé?“ vyzvedala som. Uškrnula sa na mňa spoza novín.

„Ani nie,“ zasmiala sa.

„Smiem si ich potom požičať?“

Prikývla a vrátila sa späť za noviny. Zvyšok raňajok som len pokojne jedla. Občas som hodila očkom po Carrowovcoch a občas i po Snapovi. Odpila som si z chutnej kávy, no neprestávala som upierať zamračený pohľad na riaditeľa. Práve niečo hovoril Carrowovi. Asi na sebe zacítil môj pohľad, pretože na mňa uprel svoje temné oči. Podvihla som bradu a odvrátila od neho zrak.

„Prečo si naňho tak pozerala?“ ozvalo sa mi pri uchu. Pozrela som ta. Práve si ku mne sadol Seamus.

„Na koho?“ robila som sa hlúpou. Pretočil očami a siahol po hrianke.

„Na Snapa,“ odpovedal, veľavravne mi pozrúc do očí. Pohodila som hlavou.

„Len som mu chcela dať najavo, že ho nemusím,“ vysvetlila som nedbanlivo. Pre istotu som si do úst napchala párok, aby sa ma už na nič nepýtal. Nechcelo sa mi odpovedať.

V ten deň som mala dve hodiny OPČM s Carrowom. Ale pri ňom sa to čoskoro zmenilo na iba čiernu mágiu. Asi im ušla podstata obrany proti čiernej mágii.

Ku koncu septembra Snape vydal prazvláštne pravidlo, vďaka ktorému som mala chuť roztrhať všetkých smrťožrútov na tejto škole- a dokonca aj Malfoya juniora, pretože naňho sa to pravidlo podivne nesťahovalo. Týkalo sa to poškolákov. Profesori ich nemali trestať po vyučovaní robením nejakých hlúpych maličkostí, ako je napr. čistenie záchodov, ktoré sa nepoužívali celé storočia a podobne. Nie, to teda nie, takéto tresty boli už len nesplneným snom. A kedysi som si vravela, aké mám nešťastie, že to musím čistiť. No až teraz som pochopila, že som mala práveže šťastie. Teraz som si svoje tresty odpykávala priamo na hodinách neodpustiteľnou kliatbou. A Amycus a Alecto Carrowci sa v tom priam vyžívali.

Nuž a vďaka tomu sa väčšina študentov stiahla do ústrania a len robila, čo musela. Alebo čo im prikázal ten netopier. Každým dňom som naňho mala väčšiu a väčšiu zlosť.

„Ako riaditeľ tejto školy by sa mal o študentov zaujímať trochu iným spôsobom!“ vyprskla som napajedene v jedno popoludnie na Dumbledora v obraze. Otočila som sa k nemu a div naňho pritom neprskali iskry hnevu z mojich očí. „Ako ste mu to mohli dovoliť?! Mali ste mu zabrániť, aby vydal takú sprostosť! Mučiť študentov!“ odfrkla som si poriadne.

Dumbledore to okomentoval len slovami, že riaditeľom je teraz Snape a je na jeho pleciach starať sa o školu. V tú chvíľu som myslela, že keby bol Dumbledore živý a stál by tu pri mne, asi by som ho vyhodila z okna. A potom mi napadlo, že to isté môžem urobiť aj s tým obrazom, v ktorom sa nachádzal. No spomenula som si, že som to chcela urobiť len nie pred viac ako týždňom a nešlo ho odlepiť od steny. Muselo tam byť pripevnené kúzlom.

„Začínam pochybovať o tom, na čej strane stojíte, Dumbledore,“ zavrčala som naňho a viac som ho už v ten deň nevidela. Skrátka sa po mojom výbuchu spakoval a vrátil sa do riaditeľne. Možno sa urazil a možno ho potreboval Snape. To mi bolo v tú chvíľu ukradnuté.

***

„Nechajte ho, nevidíte, že už má dosť?“ utrúsila som. Nemohla som sa viac dívať, ako mučia Nevilla. Carrow v tú chvíľu prestal a preniesol svoje vznešené oči na mňa. Neville sa nevládne zvalil na zem, pričom mi vďačne pozrel do očí.

„Tak mladá slečna Nicholsonová si to asi chce skúsiť,“ zatiahol tak pomaly a s toľkým výsmechom, až sa niekoľko Slizolinčanov zachechtalo. Zhlboka som sa nadýchla a vzdorovito mu pozrela do očí.

„Nepáči sa mi, že nás mučíte,“ povedala som nahlas a jasne tak, aby ma počula celá trieda. Bolo mi jedno, že môžem veľmi ľahko skončiť na Nevillovom mieste. Nemohla som sa viac dívať na tú ohavnosť a krutosť. V očiach Carrowa sa zračilo šokovanie. No odrazu aj zvláštne uspokojenie.

Seamus vedľa mňa mi silno kopol do nohy. Zjavne sa pokúšal dať mi najavo, že robím hlúposť, no mne to bolo ukradnuté. Mojich priateľov nikto mučiť nebude.

„Ach, no iste. Ale to nás nezaujíma,“ odvetil naoko milo. Už som mu chcela odvrknúť, že si nemusí vykať, no Seamus ma predbehol.

„Pane, ja sa vám ospravedlňujem za Rachel, ale-“

„Mlčte!“ zrúkol odrazu Carrow, až som nadskočila. Pozrel na mňa naštvaným pohľadom. Čo naštvaným? Vyzeral ako maniak. „Poďte sem, slečna Nicholsonová,“ znova nahodil tne svoj „milý“ hlas. Ani som sa nepohla, len som naňho nechápavo hľadel. „Ihneď!“ povedal rázne a poriadne nahlas.

Vstala som a podišla ku katedre, o ktorú sa opieral. Odlepil sa od nej a prešiel vôkol mňa, skúmavo si ma prezerajúc.

„Možno by ste nám mohli ukázať, ako sa správne mučí,“ navrhol zľahka, pohodiac pritom plecami. Sprudka som sa nadýchla. To chce, aby som mučila Nevilla? „No, my čakáme, slečna. Ukážte, čo vo vás je.“

„Ja Nevilla mučiť nebudem,“ hlesla som. Cítila som v hrudi strach, no nechcela som ho ukázať navonok. Keby ho Carrow zbadal, hneď by to využil.

„Ale ja som sa vás nepýtal,“ odsekol prudko. Podišiel ku mne a nahol sa k mojej tvári. „Urobíte to vy, lebo inak si na ňom zgustnem ja.“

Jeho pach z úst mi na chvíľu zastavil činnosť mozgu. Zavrtela som hlavou, aby som ho zo svojej hlavy dostala. Super, čo teraz? Ak to neurobím, zgustne si nielen na Nevillovi, ale určite aj na mne, aby ma pokoril. Ale to bude znamenať, že dám Nevillovi väčšiu šancu sa odtiaľto dostať. Ak sa bude zaujímať len o mňa. Ale ak by som na Nevilla zdvihla prútik... och, na to nesmiem ani pomyslieť. Ale on ho bude mučiť horšie ako ja. Chcela som sa od zúfalstva zložiť.

„Tak bude to?“ spýtal sa už celkom netrpezlivo. Pozrela som letmo naňho a tak na Nevilla. Ležal na zemi a práve sa pokúšal vstať, ale jeho vlastné telo ho zrádzalo. Odrazu som vedela, čo mám urobiť. Vzdorovito som sa otočila na Carrowa.

„Jeho trest si odpykám ja,“ vyhlásila som rozhodne. Neville pri mojich nohách zúfalo zastonal. Asi sa mu môj plán nepozdával. Ale ja som v tom videla riešenie tejto bláznivej situácie.

V tej chvíli sa z Carrowa stalo stelesnenie maximálnej spokojnosti. Podvihol oba kútiky pier a bez rozmyslu vypálil cruciatus po Nevillovi. Z hrdla sa mi v tej chvíli vydral bolestný výkrik. Neville sa začal zmietať po podlahe ako pred niekoľkými minútami, no nevydal ani hlások. Už som chcela na Carrowa skočiť a vyškriabať mu tie otrasné oči, ktoré sa nadšene prizerali Nevillovmu nešťastiu, no zozadu ma zachytili čiesi ruky. Mykala som sebou a chcela sa z toho zovretia vymámiť, no nešlo to. Seamus ma držal pevne.

„Povedala som, že si to odpykám ja!“ vyhŕkla som zúfalo. Carrow sa zasmial.

„Veď aj odpykáte.“

Zdalo sa mi, akoby tá chvíľa trvala večne. Akoby Nevillovo utrpenie nemalo konca. Tak veľmi som chcela Carrowovi ublížiť. Tak veľmi som ho nenávidela.

„Prestaňte s tým!“ vykríkla som.

Chvíľu Nevilla ešte mučil, no napokon sklopil prútik. Šprihla som mu do tváre nepeknú nadávku, načo ku mne podišiel, nešetrne ma schmatol za košeľu, až popraskali švy, a vyviedol ma na chodbu. Chcela som sa mu vytrhnúť , no bola som natoľko paralyzovaná strachom z toho, čo so mnou chce urobiť, až som nebola schopná akejkoľvek obrany. Viedol ma do žalárov s hrozným úškrnom na tvári a niekoľkí študenti nás nasledovali. Vlastne by sa dalo povedať, že takmer všetci. A niečo si pritom šepkali.

Odrazu ma drsne hodil o stenu, až ma zabolelo rameno. Sklonila som hlavu. V tej chvíli som si to všimla. Na stene viseli reťaze s okovami. Vystrašene som naňho pozrela, pomaly sa ku mne blížil.

„Chceli ste si to odpykať za Longbottoma, tak nech sa páči,“ mávol prútikom a ja som na zápästiach pocítila objatie studených okov. Niekto z davu vykríkol a podľa rozrušenia, ktoré som z toho hlasu cítila, som usúdila, že je to niekto z Chrabromilu.

„Crucio!“ prikázal Carrow a mňa v momente zasiahla otrasná bolesť. Prinútila ma schúliť sa do klbka. No keď som tak urobila, železné okovy sa mi zarezali do kože. Z očí mi vyšli slzy bolesti. Keď bolesť na chvíľu ustála, pokúsila som sa normálne postaviť. Podarilo sa mi to, no kolená sa mi hrozne triasli a podlamovali pod ťarchou celého tela.

Neviem, ako dlho to trvalo, no myslela som, že tu umriem. Nemám poňatia, čo sa vôkol mňa dialo, pretože som nebola schopná nič vnímať. Len tú otrasnú bolesť, ktorá zaplavovala celé moje telo. Už som nevládala stáť na nohách. Cítila som, ako sa mi okovy väčšmi zarezávali do zápästí. Nevládala som už ani dýchať. Tá bolesť mi brala kyslík z pľúc.

Prečo nikto nič neurobí, aby ho zastavil? Prečo mi nik nepomôže? Merlin... ja nechcem zomrieť takýmto spôsobom....

Vtom sa chodbou rozniesol hlboký hlas plný zúrivosti. A náhle bolesť ustála.

„Carrow!“ zrúkol naňho Snape. Pozrela som tým smerom. Uvedomila som si, že už tam okrem tých dvoch a Seamusa s Nevillom nik nie je. Všetci odišli, aby sa na mňa nemuseli dívať. „Čo si myslíš, že robíš?!“

Zaplavila ma radosť z toho, že je tu Snape. Prvý krát za svoj krátky život som bola rada, že ho vidím. Vedela som, že Snape, nech je akýkoľvek, toto nedovolí. To bolo príliš aj naňho. Odrazu som si uvedomila, ako ma všetko bolí a ako veľmi ťažké sú moje viečka. Vydýchla som a nechala sa vtiahnuť do tmy, v ktorej som necítila žiadnu bolesť.