Záškodníci

Túto poslednú časť sa mi už nechcelo opravovať, takže ak by boli nejaký chyby, ospravedlňujem sa 

Ešte stále studený a premenlivý marec sa blížil ku koncu. Sneh na pozemkoch Rokfortu, i v jeho okolí, už konečne zmizol a dovolil tak slabej tráve, aby vykúkala spod hliny na okolitý svet. Na stromoch sa objavovali prvé púčiky a dočkala sa ich aj Zúrivá vŕba, ktorá mávala svojimi dlhými konármi na všetky svetové strany.

Celý mesiac, odkedy Marion strávila príjemný večer v spoločnosti jej profesora elixírov v jeho komnatách, zbehol veľmi rýchlo. Ubehli ďalšie dva mesiace od chvíle, čo sa to dozvedela. Mala ešte úbohé tri. No nepremýšľala nad tým už dlho. Stále mala veľa práce, takže svoju myseľ poriadne zamestnávala. Učenia jej pribúdalo mnoho a mnoho, k tomu prefektské povinnosti a aby toho nebolo málo, ako jej Snape povedal, tak aj urobil. Hneď na ďalší deň- po tom večeri- keď mala mať trest, Snape pred ňu postavil kotlík, prísady a prikázal jej pripraviť elixír proti nachladeniu. A celý mesiac, tri krát do týždňa, takto chodila do jeho kabinetu a pripravovala s ním rôzne elixíry. Veľmi ju to bavilo, hoci často krát tam bola až do noci. Nevadilo jej to. Až na tú únavu a časté slabosti.

Dnes tomu nebolo inak. Unavene klesla za stôl vo Veľkej sieni a nabrala si trochu zeleninového šalátu. Nebola hladná, no vedela, že ak sa nenaje, neskôr hladná určite bude. Opäť jej telom prešla slabosť a ona do seba rýchlo naliala pohár čistej vody. Po niekoľkých sekundách jej to prešlo, no Liam si ju zamračene prezeral.

„Necítiš sa dobre?“ spýtal sa jej opatrne, chytiac ju pritom za ruku. Pozrela naňho. Súcitne jej hľadel do očí. Len sa naňho usmiala.

„Je mi fajn, nemaj strach,“ odvetila jemne. Niekto za ňou si odrazu odkašľal a ona si všimla Liamov pohľad. Mračil sa na niekoho, kto bol za ňou a znova si odkašľal.

„Marion,“ oslovil ju napokon. Spoznala ten hlas rýchlo. Neochotne sa otočila a jej oči spočinuli na tvári mladého Bystrohlavčana. „Smiem s tebou hovoriť?“

„Owen,“ unavene ho oslovila Marion, „už sme to preberali. Je mi ľúto, no vtedy si to pokašľal. A ja nechcem znova čakať vo Vstupnej hale ako taká hlupaňa a potom sa tváriť, že sa nič nestalo. Stalo sa a stalo sa to dva krát. Nebudem ti to viac tolerovať. Mal si možnosť, dala som ti druhú šancu a je to tvoj problém, že si to nevyužil. A keď ti je prednejší tvoj tím ako dievča, pokojne, nezazlievam ti to. No teraz ma, prosím ťa, nechaj. Chcem sa najesť. A som príliš unavená na to, aby som počúvala tvoje prosby, ospravedlnenia a kto vie, čo všetko ešte.“

Owen sa tváril, že sa predsa len pokúsi poprosiť ju znova o poslednú šancu, no jej výraz mu v tom zabránil. Zhlboka sa nadýchol, nadul sa a odpochodoval preč. Hlupák, zahromžila Marion v duchu. Na ďalší deň, po tom prvom rande- teda nevydarenom rande, keďže neprišiel- mu dala ešte jednu šancu. Ospravedlnil sa jej, že musel ísť na neodkladný tréning, keďže sa o dva týždne neskôr konal metlobalový zápas. Je kapitánom, áno. A brala to, no štvalo ju to. Keby to medzi nimi predsa len vyšlo a začali by spolu chodiť, koľko krát by jej to urobil? Možno by sa o ňu nezaujímal, len o svoj tím! A druhú šancu pokašľal tiež. A ani mu nedala možnosť, aby jej to vysvetlil. Znova naňho čakala vo Vstupnej hale, opäť raz vymrzla v šatách, no on neprišiel. Nemala chuť počúvať jeho výhovorky.

Ako mohla len tak zabudnúť na Severusa? Ako si mohla myslieť, že by bol pre ňu Owen dostatočne dobrý, keď je tu muž, ktorý je oveľa inteligentnejší, rozumnejší a rozhodne by ju nikdy nenechal čakať. Vždy ju čakal s otvorenými dverami, s pripravenými prísadami a kotlíkom. A keď prišla, privítal ju svojím večne chladným, no nádherne hlbokým hlasom. Ako mohla zabudnúť na jeho oči? Nikto nemá také oči ako on. A ani Owenove, hoci tiež veľmi pekné, neboli také zarážajúce ako tie Severusove. Zvykla si oslovovať ho vo svojej mysli jeho menom. Keby to len vedel, strhol by jej za to určite body. Ach, jej najdrahší Severus. Keby len vedel. Keby len vedel, ako veľmi mu túži povedať, že sa jej zaryl hlboko do srdca. Prečo mu to nedokáže povedať? Prečo sa samej seba musí pýtať vždy to isté? Prečo je tak zbabelá?

Vyučovanie zbehlo rýchlo a už sa nemohla dočkať, až po večery zíde do žalárov, hoci tak veľmi temných a chladných, aby mohla pokračovať v príprave elixírov. Milovala to. Milovala pocit, ktorý jej zalieval celé telo, keď premiešavala elixír. Vždy stál nad ňou a pozoroval každý jej pohyb. Niekedy ju opravil, keď urobila chybu, inokedy jej popri miešaní hovoril, ako veľmi účinný je ten a ten elixír. A niekedy- a Marion bola za tie chvíle nesmierne vďačná- keď bol naštvaný, sťažoval sa jej na hlúpych študentov. Ako ho rozčuľuje ich nevedomosť, ako ho rozčuľuje, že ho nepočúvajú a nedbajú na jeho slová. A potom sa čudujú, prečo im vybuchujú kotlíky.

Rýchlymi krokmi došla do žalárov a už bola takmer pri dverách vedúcich do Snapovho kabinetu, keď odtiaľ začula hlasy. Dvere boli pootvorené, no radšej ostala stáť ďalej od nich. Rozoznala medzi Severusovými tichými protestmi aj riaditeľov hlas.

„Severus, musíš jej to povedať. Zaslúži si to vedieť,“ dohováral mu Dumbledore naliehavo. Ozval sa tupý zvuk, akoby niekto udrel do stola.

„Vy to nechápete!“ utrhol sa naňho menovaný. „Nemôžem jej to povedať. Nemôžem, chápete?!“

„Prečo nie?“ spýtal sa ho riaditeľ unavene. „Len nedávno si to chcel urobiť a s veľkou ochotou-“

„No časy sa menia a vy to viete!“ vyhŕkol Severus. On to nechápe! Skrátka stratil odvahu!

„Chceš urobiť rovnakú chybu ako predtým? Severus, čím skôr jej to povieš, tým to budeš mať ľahšie,“ nedal sa Dumbledore. Ozvalo sa zúrivé zavrčanie.

„Choďte,“ povedal Severus tichým hlasom, no jasným a zreteľným, až ho mohla počuť aj Marion. Rýchlo cúvla dozadu, aby sa mohla tváriť, že práve prichádza a že ich rozhovor nepočula. Práve včas, pretože z dverí vyšiel riaditeľ. Keď Marion zbadal prichádzať, vľúdne sa na ňu usmial. Tá sa zatvárila mierne prekvapene.

„Dobrý večer, pane,“ pozdravila mu.

„Dobrý večer, Marion,“ odvetil jej prívetivým tónom. Jemne sa jej uklonil, keď vôkol nej prechádzal a zmizol za rohom. Marion došla k dverám Snapovho kabinetu. Stál k nej chrbtom a zamyslene hľadel do zeme.

„Dobrý večer,“ pozdravila dnes už druhý krát. Severus sa strhol. Nepočul ju prichádzať, bol príliš zamyslený. A aj celkom zabudol na to, že mala prísť.

Týmto dňom sa začali Veľkonočné prázdniny a väčšina študentov šla domov k svojim rodinám. On žiadnu nemal, nik ho doma nečakal. Aj tak, chodil tam len cez letné prázdniny, inak bol vždy tu. Aj Marion sa tentoraz rozhodla ostať na Rokforte. Nie žeby jej rodičia nechýbali, ale chcela si zapamätať každý múr tejto školy. A predovšetkým chcela byť so Severusom. Tak nejak cítila, že s ním teraz musí byť.

„Slečna Matfieldová,“ oslovil ju potichu. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil a zadíval sa na svoju študentku. Chce jej to povedať, no nedokáže to. „Tak poďte, dnes pripravíte elixír na povzbudenie. Nič zložité,“ vravel cestou do jeho laboratória. Marion ho nasledovala.

Vošla dnu a už automaticky zamierila k veľkému stolu, kde boli pripravené prísady a kotlík. Celý čas, ako elixír pripravovala, myslela na to, o kom sa asi tak mohol s riaditeľom rozprávať. Komu to mal povedať? A čo vlastne? Chcela to vedieť, no nechcela byť vtieravá. Jej profesor tiež pripravoval akýsi elixír. Celý čas boli obaja ticho, až to Marion začalo liezť na nervy. V poslednej dobe si zvykla na to, ako s ňou hovorí, či už pri príprave elixírov alebo pri šálke čaju v jeho obývačke. Zvedavo naňho pozrela.

„Dnes vás nikto nenaštval?“ spýtala sa ho bezstarostne, premiešavajúc obsah kotlíka. Povzdychol si.

„Vlastne aj hej, ale nemám chuť to rozoberať,“ odvetil nespokojne. Už sa pri nej nesprával tak arogantne a chladne, iba na hodinách. Ale keď boli takto sami, bol oveľa ľudskejší.

„Možno sa vám uľaví,“ pokrčila plecami. Cítila, ako na ňu pozrel, no potom pokračoval v príprave elixíru.

„Možno,“ odsekol neprístupne. Marion si len povzdychla, no ďalej to už nerozoberala. Ak nechce, tak nechce, jeho vec.

Dlhú chvíľu potom v tichosti pracovali, až sa Marion po dlhej dobe znova spustila z nosa krv. Našťastie nestála nad kotlíkom. Uvedomila si to, až keď zacítila pach železa priamo pod nosom. Spakruky si utrela nos, no keď zbadala na svojom bielom svetri červený fľak, preľakla sa. Severus si všimol, že jeho študentka nepracuje, tak sa na ňu pozrel, aby zistil, čo robí. Zbadal, ako krváca z nosa. Prižmúril oči a podišiel k nej. Snažila sa zastaviť krvácanie, no akosi sa jej to nedarilo. Severus jej rýchlo priniesol kus gázy, namočil ho do vody, rozdelil na dve kúsky a tak ako naposledy, opatrne jej ich zastrčil do nosových dierok. Potom jej sám chytil dvoma prstami nos a prinútil ju posadiť sa na stoličku v rohu miestnosti. Kľakol si k nej, no neprestával jej pridržiavať nos.

Nechápala to. Predsa chodila každý druhý deň k madam Pomfreyovej, aby jej mohla pomocou kúziel a elixírov zabezpečiť, aby tak často nekrvácala z nosa. Veľmi dobre vedela a cítila, že je z tváre zmizla farba. Po chvíli jej krv prestala tiecť a ona sa mohla opäť vrátiť k práci. No len čo vstala, celým telom jej prešla otrasná slabosť, pocítila, ako jej na telo vystúpil chladivý pot, do hlavy sa votrela ostrá bolesť a odrazu sa pristihla pri tom, ako padá na studenú podlahu žalárov.

Severus to sledoval ako v spomalenom filme. Vstala, no odrazu jej z tváre zmizla i tá posledná štipka farby a ona klesla na zem. Rýchlo si k nej čupol a opatrne ju obrátil k sebe. Zdalo sa, že omdlela.

„Slečna Matfieldová, počujete ma?“ spýtal sa jej naliehavo a jemne ňou zatriasol. Nereagovala však. Zničene vydýchol, vzal ju do náručia, vstal a ponáhľal sa do Nemocničného krídla. Cesta tam sa mu zdala ako naschvál nekonečná. Jeho telo protestovalo, jeho ruky i nohy, no nezastavoval. Nebola ťažká, to vôbec. Zdala sa mu ako pierko. To ten strach! Nikdy v živote sa tak nebál, o nikoho. Nikdy predtým necítil to, čo teraz. Niečo sa mu na to celom nezdalo. Len tak krváca z nosa a následne omdlie?

Konečne došiel do cieľa. Rozkopol dvere a ponáhľal sa uložiť ju na posteľ. Opatrne ju položil do mäkkých perín, keď vtom k nemu pribehla ošetrovateľka.

„Severus, čo sa deje?“ spýtala sa ho. No v tej chvíli zbadala na posteli Marion a ani nemusela vedieť, čo sa stalo. Hneď ho odsunula bokom, vytiahla prútik a začala ním mávať nad jej nehybným telom. Klesol na najbližšiu stoličku a prezrel si ju. Tvár mala veľmi bledú, takmer až smrteľne a to ho desilo najviac. Kútiky pier jej modrali, akoby jej bola zima, no ona sa netriasla. Len ležala bez pohnutia s rukou zvesenou z postele. Severus na nej zbadal veľký krvavý fľak. Hneď mu však došlo, že si do svetra utierala krv z nosa. Všimol si, že ošetrovateľka začína byť nervózna. Vstal a podišiel k nej.

„Čo je?“ prerušil ju v mrmlaní si popod nos. Pozrela naňho. Videl jej v očiach starosť, veľkú starosť. Dochádzalo mu, že niečo nie je v poriadku. Zadíval sa jej priamo do očí. „Hovor, Poppy.“

Tá si ťažkopádne povzdychla a sklonila prútik.

„Slečna Matfieldová je vážne chorá už niekoľko mesiacov,“ odvetila napokon smutne. Severus prižmúril oči, chcel vedieť viac. „Má leukémiu.“

Zalapal po dychu. Akoby ho niečo udrelo priamo do srdca, akoby mu niekto zabodol nôž priamo do hrude.

„Ako?“ hlesol.

„Bolo to dedičné. Jej otec na to zomrel a ona...“ na niekoľko sekúnd zmĺkla a prerývane sa nadýchla. Zbadal jej v očiach slzy. „A ona umiera tiež... Mala mať pred sebou ešte tri mesiace, no... no zrejme sa to skomplikovalo-“

„A prečo s tým nič nerobíš?!“ skočil jej rozhorčene do reči. „To ju necháš len tak umrieť? To nemôžeš myslieť vážne!“ kričal, keď ošetrovateľka stále mlčala a po tvári sa jej skotúľala slza. Severus zabručal ako rozzúrené, no i zranené zviera a priskočil k Marion. „Marion, počuješ ma? Počuješ? Ak áno, tak musíš vedieť, že JA ťa zomrieť nenechám. To ti prisahám na vlastný život. Bez teba by bol hrozný. Ja ťa nenechám umrieť. Nesmieš odísť, musíš tu byť. Pre toho tvojho skvelého kamaráta, ktorého meno si nikdy nemôžem zapamätať... no aj kvôli mne. Prosím, neodchádzaj, nenechávaj ma tu. Nemôžem o teba prísť,“ šepkal jej a horúčkovito ju hladil po tvári. Odrazu zacítil na líci slzu. Zarazene si ju utrel. On plače... Pozrel na nehybnú Marion, pobozkal ju na čelo a s prísľubom, že jej pomôže a že sa čoskoro vráti, nech naňho počká, vybehol z ošetrovne ako strela.

Liečiteľka za ním omámene hľadela. Nemohla do seba vstrebať to, čo teraz videla. Severus sa do tejto mladej slečny zamiloval?

Bolo mu jedno, že to bude vedieť celá škola. Bolo mu jedno, čo budú ostatní vravieť. Musel jej pomôcť. Musel ju zachrániť. Vbehol do svojich komnát a zo svojej zbierky kníh začal vyberať tie, ktoré si myslel, že mu pomôžu. Bolo ich veľa, no musel nájsť niečo, čo by jej pomohlo. Nech najbližšiu pol hodinu hľadal všemožne, nič nenašiel. Zložil si hlavu do dlaní a zúfalo sa rozvzlykal. Merlin, neber mi ju. Neber mi ďalšiu. Ja ju nemôžem stratiť. Nechcem ju stratiť. Odrazu ho niečo napadlo. Vyskočil na rovné nohy a rýchlymi krokmi podišiel k poličke, odkiaľ vytiahol starý herbár. Pamätal si, že mu ho dala mama, keď bol ešte malým chlapcom. Odvtedy si ho odkladal pre každý prípad. Akoby tušil.

Sadol si za svoj stôl a začal listovať v starej knihe, ktorá držala pokope len akýmsi zázrakom. Trvalo dlho, kým niečo našiel. No čím viac listoval, tým viac toho našiel a zaplavila ho dávka nádeje a nadšenia. Rýchlo podišiel k stolu, vytiahol brko a pergamen a zapísal si všetky potrebné prísady, ktoré potreboval. Najbližšie tri hodiny premýšľal nad postupom. Nikdy nad žiadnym elixírom tak veľmi a horúčkovito nepremýšľal. Žiaden preňho nemal väčšiu cenu ako tento. Zvyčajne mu takáto príprava nového elixíru trvalo niekoľko týždňov, no on vedel, že má len niekoľko hodín. Keď mal celý postup podrobne zapísaný na pergamene, schoval ho do zásuvky a vybehol zo svojej pracovne. Mieril priamo k tom u veľkému chmuľovi Hagridovi. Rýchlymi krokmi prešiel pozemkami. Sám sa nestačil čudovať, ako ticho aj napriek tomu kráčal. Už bolo po večierke a on vedel, že už skoro všetci spia. Musel byť tichý. Dobehol k Hagridovej chalupe a poriadne zabúchal na dvere.

„Hagrid!“ zvolal naňho, keď neotváral. „Hagrid, si tam?“

Odrazu z lesa vyšiel práve menovaný Hagrid. Vedľa neho si vykročovalo to škaredé veľké šteňa a ten ozembuch držal v ruke kuš. Zrejme bol na love, alebo čo. Podišiel k nemu.

„Hagrid, potrebujem od teba niečo,“ vyhŕkol naňho Severus. Hagrid len prižmúril oči. Nikdy predtým Severusa nevidel tak veľmi nervózneho.

„Čo by to malo byť?“ spýtal sa ho zamračene. Takmer nikdy nič od neho nechcel, čo tak odrazu?

„Potrebujem čerstvý rumanček a skorocel. Môžeš mi ho zohnať čo najrýchlejšie?“

Hagrid sa zamyslel, až napokon prikývol, no nie veľmi ochotne.

„Teraz hneď?“ pozdvihol obočie. Severus si unavene prešiel dlaňou po tvári.

„Čím skôr, tým lepšie,“ odsekol. Bol veľmi zničený a vedel, že ho ešte čaká veľa práce. Nemohol si však dovoliť spať. Musel pre Marion pripraviť ten elixír, ktorý jej mal pomôcť. Teda, aspoň dúfal v to, že jej pomôže. No hoci si to ťažko priznával, potreboval k tomu ešte niečiu pomoc. A bol len jediný človek, ktorý by mu bol ochotný pomôcť. A ešte s prípravou elixíru. Hagrid opäť prikývol. „Takže sa poponáhľaj a prines mi to do mojej pracovne. Mám veľmi veľa práce a keď to nestihnem urobiť čo najskôr, stane sa niečo veľmi, veľmi zlé.“

Nato odpochodoval preč. Chodbami Rokfortu neskôr kráčal znova veľmi rýchlo, no dostatočne ticho. Došlo mu, prečo ho všetci nazývajú netopierom. A ten jeho čierny plášť k tomu ešte väčšmi pridával. Zišiel do kuchyne, kde k nemu hneď pribehol malý škriatok ,hlboko sa mu pritom klaňajúc.

„Priveď do môjho kabinetu pána Redmora, je to Chrabromilčan. Súrne ho potrebujem,“ prikázal mu. Vystrel sa a obzrel sa vôkol seba. Zbadal však škriatkov výraz. „Nepoznám heslo do chrabromilskej klubovne, takže tam nemôžem ísť,“ vysvetlil nespokojne a vyšiel z kuchyne.

O niekoľko minút už pobehoval po svojich komnatách a vyberal potrebné prísady. Odrazu sa ozvalo hlasné zaklopanie na dvere. Mávnutím prútika ich otvoril a dnu vošiel ten, koho práve teraz potreboval. Vyzeral strhane. Zjavne sa dopočul, čo sa jeho kamarátke stalo.

„Takže ste o tom počuli,“ povedal Severus na úvod. Prešiel miestnosťou a zamieril do svojho skladu, kde sa začal prehrabávať na jednej z poličiek. Liam vošiel dnu bez toho, aby ho profesor pozval. Vedel, že môže vojsť. Zatvoril za sebou dvere a zahľadel sa na svojho profesora. „I keď to nerád priznávam, potrebujem vašu pomoc.“

Konečne našiel, čo hľadal. Slzy fénixy boli veľmi vzácne, o prospešné a účinné v mnohých elixíroch. Vošiel do svojho laboratória, kde už mal všetko pripravené. Liam ho nasledoval a skúmavo si prezeral Severusa. Ten si všimol, že jeho študent sa k práci nemá.

„Ak chcete, aby vaša priateľka žila, pomôžete mi,“ zavrčal. Nemal náladu na vykecávanie a už tobôž nie s týmto mladíkom. Hneď sa strhol. Zhlboka sa nadýchol, zrejme prekonával vlastnú nechuť spolupracovať so Snapom, zhodil zo seba sveter a podišiel k Severusovi. Ten mu podal nôž, malú misku a zopár rastlín, ktoré Liam nepoznal. „Šalviu, to je toto,“ ukázal na prvú z nich, „ mi nakrájate na centimeter a pol hrubé kúsky a zvyšok musí mať centimeter. Radím vám robiť to presne.“

Liam neváhal, hneď sa pustil do krájania. Severus dal zatiaľ zahriať vodu a vytiahol pergamen s postupom. Liam naň letmo pozrel.

„To ste vymyslel vy?“ užasnuto sa spýtal. Severus naňho pozrel očkom.

„Áno,“ odvetil stroho a pustil sa do drvenia kvetov jahody.

Niekoľko dlhých desiatok minút obaja pracovali v tichosti, Liam krájal, čo mu Severus prikázal a samotný Majster elixírov, buď premiešaval elixír, vhadzoval doň potrebné množstvo prísad, alebo kontroloval farbu a vôňu. Nebol ešte ani v polovici prípravy, keď dnu niekto vošiel bez zaklopania.

„Hagrid, nevieš klopať?“ zavrčal naňho Severus a vzal si od neho listy rumančeka a skorocelu.

„Prepáč, Snape, ale mám naponáhlo,“ odvetil menovaný a už aj sa pakoval preč zo žalárov. Nechcel tam stráviť ani minútu navyše. Severus sa vrátil ku kotlíku. Musel priznať, že bol rád, že mu pán Redmore pomáhal. Kto vie, ako dlho by mu to samému trvalo. I keď ho ešte čakalo veľa práce.

„Vravela vám madam Pomferyová niečo špecifické? Ohľadom slečny Matfieldovej,“ dodal, keď zbadal mladíkov nechápavý výraz. Liam si ťažko povzdychol.

„Vraj má dvadsaťštyri hodín,“ odpovedal tichým hlasom. Severus nemusel použiť legilimenciu, aby vedel, že sa jeho študent kvôli svojej dobrej priateľke veľmi trápi. A trápil sa i on. Tak veľmi. Tak veľmi sa bál, že to nestihne. Nemohol vedieť, ako dlho mu tá príprava ešte bude trvať. No nech bol akokoľvek unavený, musel to dokončiť.

„V poriadku, môžete ísť,“ vzdychol Severus. „A ďakujem za pomoc. Teraz choďte. Keby sa jej stav hocijako zmenil, príďte mi to oznámiť.“

„Iste, pane,“ prikývol Liam a rýchlo vyšiel z jeho pracovne. Ponáhľal sa do Nemocničného krídla, kde Marion stále ležala bez pohnutia. Nech jeho profesor pre ňu pripravoval akýkoľvek elixír, strácal každou sekundou nádej. Jeho priateľka mu pred očami umierala a on s tým nemohol nič urobiť. Och, ako veľmi sa za to neznášal!

Severus si vo svojich komnatách pripravil poriadnu čiernu kávu a pustil sa do krájania rumančeku a skorocelu. Musel to robiť veľmi opatrne a presne, inak by bol elixír zničený. Bola veľmi neskorá noc, keď musel nechať elixír na hodinu len tak vychladnúť. Ibištek doň mohol pridať až po vyhladnutí. Odložil ho do komory s prísadami, kde preň bola vhodná teplota. Dopil svoju kávu a už pokojnejšie sa vybral za riaditeľom. Keď došiel do jeho pracovne, bez zaklopania vošiel dnu. Riaditeľ nespal, i keď bolo tak neskoro. Prívetivo sa na svojho mladšieho kolegu usmial, keď podišiel k jeho stolu, za ktorým sedel. Hľadel naňho ponad svoje polmesiačikovité okuliare.

„Vy ste to vedeli,“ povedal Severus tvrdo. Dumbledore nenamietal, no zas ani nemohol povedať, že to vedel. Skôr to tušil. Severus sa vyčerpane posadil na stoličku. „Prečo ste mi to nepovedali? Mal som právo vedieť to.“

„Rovnako, ako slečna Matfieldová mala právo vedieť, čo k nej cítiš, Severus,“ odvetil Dumbledore nenútene. Vzal si z malej misky zopár ostrých čertíkov a nadšene ich zjedol. „Na druhej strane, bolo to jej rozhodnutie. Bolo na nej, či ti to povie alebo nie.“

Severus si povzdychol. Cítil sa otrasne. Akoby mal za sebou aspoň päťdesiat dlhých ťažkých rokov. Cítil sa vyčerpane a tak mizerne. Nevládal už ani dúfať, že sa mu ten elixír podarí pripraviť. Bol tak veľmi komplikovaný. Ale snažil sa sám seba presvedčiť, že jej to pomôže.

„Ak v to budeš veriť ty, Severus, stane sa tak,“ prehovoril riaditeľ, akoby mu čítal myšlienky. A Severus o tom nepochyboval. Dnes však nemal náladu brániť si vlastnú myseľ pred oklumenciou. Chcel mať tento zlý deň za sebou, čo najrýchlejšie. „Nechaj veci vecami, ľudí ľuďmi a to, čo sa má stať, sa stane. Napokon, nik z nás nemá toľkú moc zmeniť osud. Ani tí najodvážnejší či najmúdrejší.“

Severus nechcel počúvať starcove slová. Privádzali ho do zúrivosti. Bola tak pokojný. Tak veľmi, až mu to prekážalo. Nemohol ho počúvať! A nemohol tu len tak nečinne sedieť, musel so sebou niečo robiť. Rýchlo vstal a začal sa prechádzať po miestnosti.

„Ako to môžete brať tak pokojne?!“ vypálil po ňom zostra. „Čo ak sa mi to nepodarí? Čo ak ten elixír pokazím. A ak sa mi ho podarí urobiť správne, možno jej ani nepomôže!“

„Severus,“ stopol jeho rozrušené rečnenie Dumbledore, pričom zdvihol ruku. Severus naňho škaredo pozrel. „Prečo myslíš tak negatívne? Skús to zobrať z tej druhej, dobrej stránky.“

„Ako?“ vyprskol napajedene Severus, rozhodiac rukami. „Myslíte si, že ak by zomrela, dokázal by som to brať pozitívne?! Myslíte si, že by som to zvládol? Znova to isté! Znova a znova! Až kým si neodpykám svoj trest!“

„Prosím ťa, nehovor tak,“ odbil ho riaditeľ pokojne. Severus sa zhlboka nadýchol. Nemohol to dlhšie vydržať.

„Idem pokračovať v príprave toho elixíru,“ oznámil riaditeľovi stroho a vypochodoval z jeho pracovne.

Vo svojich komnatách sa vrátil tam, kde skončil. Prešla presne hodina a on mohol ďalej pokračovať. To si však vyžadovalo viac sústredenia, preto si musel urobiť ďalšiu kávu a dostatočne sa upokojiť. Našťastie mu to vyšlo. Aspoň do takej miery, že sa mohol koncentrovať len a len na elixír.

Už vyšlo slnko, keď konečne odložil sklenenú tyčinku. Musel však počkať ešte pol hodiny, aby tam smel pridať poslednú prísadu, ktorou boli slzy fénixa. Nuž zaliezol do sprchy, ktorá ho príjemným spôsobom prebudila a on sa cítil o trochu lepšie a uvoľnenejšie. Vedel, že svoju prácu urobil bez chyby. No teraz len musel počkať na to, či to bolo aj na niečo dobré. Rýchlo sa osprchoval, natiahol na seba čisté veci a vrátil sa ku kotlíku. Povzdychol si. Opatrne vzal do ruky flakón s poslednou prísadou a nakvapkal do kotlíka tridsať kvapiek. Napokon to celé desať krát premiešal v smere hodinových ručičiek, nechal úplne vychladnúť ďalších pätnásť minút, počas ktorých do seba nalial už tretiu kávu. Potom ho prelial do malého flakónu a doslova vyletel zo svojich komnát. Upaľoval do Nemocničného krídla.

Keď ta došiel, opatrne otvoril dvere. Pán Redmore spal na stoličke s hlavou zvesenou do strany. Na opačnej strane Marioninej postele sedela akási žena a zdalo sa, že tiež spí a popri nej sa nepokojne prechádzal zjavne jej muž. Asi to budú Marionini rodičia, pomyslel si Severus a vošiel dnu. Muž naňho rýchlo pozrel a ťukol do svojej ženy, ktorý sa hneď prebrala a zmätene sa poobzerala vôkol seba. Severus došiel k posteli, kde ležala Marion. Keď ju zbadal, celé vnútro sa mu zachvelo. Vyzerala tak biedne. Jej tvár bola až príliš bledá a pery jej čoraz viac a viac modrali. Ach, Merlin, nech to vyjde, prosím, žiadal zúfalo Severus.

„Severus Snape,“ predstavil sa páru Severus.

„Gregory Matfield a moja žena Margaret,“ ukázal na ňu muž, ktorého hnedé vlasy mu v tej chvíli trčali do všetkých strán, ako si ich každú chvíľu prehrabol z tej nervozity. Bál sa o svoju dcérku, i keď len adoptívnu. Mal ju rád ako svoju vlastnú. A vždy to tak bude. Žena vstala a potriasla si so Severusom rukou rovnako i Gregory. Nato sa prebral i mladý Redmore. Severus mu kývol hlavou, aby sa uhol. Neváhal a odstúpil sa svojmu profesorovi.

„Iste vás bude zaujímať, že sa mi v noci podarilo pripraviť jeden elixír. Názov som nestihol vymyslieť a myslím, že v tejto chvíli nie je potrebný. Nie som si úplne istý, či bude fungovať, ale ak aj nie, nemal by jej už nijako uškodiť,“ vravel Severus bez známky citu. Musel sa takto správať, inak by sa tu zložil od vyčerpania. „Ak by som vás teraz mohol požiadať o trochu súkromia,“ zadíval sa pánu Matfieldovi do oči. Ten naňho niekoľko sekúnd hľadel, až napokon prikývol a spolu so svojou ženou a Liamom vyšli na chodbu. Liečiteľka sa zatvorila vo svojej pracovni.

Severus sa rýchlo sklonil k Marion a nežne ju pohladil po tvári. Bola studená a jej tep bol príliš slabý. Nesmel váhať už ani minútku. Rýchlo odzátkoval flakón, pootvoril Marionine ústa a opatrne jej do nich nalial elixír. Bol to vlastne tik, ktorý spôsobil, že preglgla. Dlhú chvíľu sa nič nedialo a Severus sa šiel zblázniť. Klesol na jej posteľ a v jednej dlani stlačil je ruku. Tou druhou ju hladil po tvári, prezerajúc si každý jej kúsok. Zhlboka sa nadýchol a láskyplne ju pobozkal na studené pery.

„Marion,“ oslovil ju nežne. „Marion, prosím ťa, preber sa. Prosím. Ty nesmieš zomrieť, nesmieš. Si príliš mladá, máš pred sebou celý život. A ja som ti toho chcel ešte toľko povedať. Chcel som ti povedať, ako veľmi...“ hlas sa mu zachvel a po tvári sa mu skotúľala otravná slza, „ako veľmi ťa ľúbim, Marion. Počuješ? Ja, Severus Snape, ten protivný netopier,“ zasmial sa potichu cez slzy. „Prosím ťa, vráť sa mi späť. Potrebujem ťa. Tak veľmi... tak veľmi...“

Jeho hlava klesla na jej hruď a on začul, ako jej prestávalo biť srdce. Jeho tlkot počul ako udieranie do tympanov. Odrazu to prestalo. Nastalo hrobové ticho. Nič. Nepočul absolútne nič. Dokonca i jeho vlastné srdce prestalo udierať do jeho hrude.

Nie, nie, nie... nesmie.. ona nemôže... nemôže byť mŕtva, vravel si v duchu horúčkovito. Pomaly vstal, no neprestával vyjavene hľadieť na celkom nehybné telo mladej čarodejnice. Tej čarodejnice, ktorá mu celkom zmenila život. Jeho pohľad na svet. Myslel si, že nikdy už nič podobné nebude cítiť, no odrazu prišla ona. Dodala mu chuť do života. Rozjasnila jeho každý deň. Jej úsmev bol preňho ako slnko a teraz ju navždy stratil. Už nikdy ju neuvidí usmievať sa, smiať sa tak veselo a úprimne. Už nikdy neuvidí jej úchvatné oči, ktoré naňho hľadeli vždy inak. Len ona ho poznala v inom svetle, ak nerátal Dumbledora. Len ona mu mohla pomôcť. A to aj urobila. Robila ho šťastným až do poslednej chvíle. Bol s ňou až do poslednej chvíle. A bol za to rád. Jej srdce prestalo biť, no jeho nie. On tu bol, hoci teraz sám viac než kedykoľvek predtým. No mohol ju mať pri sebe, keď jej srdce bilo. A bilo tak radostne ako žiadne iné. Ona bola iná. Nebola ako ostatné. Vedel to a to na nej miloval. Každý kúsok jej Ja, každú časť jej tela a aj jej dušu. Bola dokonalá. Všetkým, čo robila, hovorila.

Pevne ju držal za ruku, no vedel, že jej jeho stisk neopätuje. Nechcel ju však pustiť. Chcel byť s ňou. Chcel zomrieť s ňou. Nechcel tu byť bez nej. Už nechce byť sám. Príliš dlho žil v temnote a beznádeji, v nedôvere, bez lásky a citov. A ona ho zmenila. Od základov. A chcel, aby to vedela. Sklonil sa k nej.

„Marion, len ty jediná si ma dokázala zmeniť,“ zašepkal jej chvejúcim sa hlasom. Cítil sa opustene a tak sám.

Odrazu sa ale stalo niečo, čo nečakal. Marionine pery sa zachveli. Takmer dostal na mieste porážku, keď mu slabo stlačila ruku. Videl, ako sa pokúša otvoriť oči, no zjavne bola príliš slabá.

„Len pokojne, Marion, pokojne,“ vravel jej jemne, čím ju povzbudzoval. Napokon sa jej podarilo otvoriť oči a zahľadela sa nimi na Severusa. Na tvári sa mu usadil šťastný úsmev. Bol neskonale vďačný.

„Sev... Severus,“ zachrapčala. Prerývane sa nadýchla a vydýchla. Bolelo ju celé telo, akoby po nej prešlo stádo acromantúl. Severus odrazu urobil niečo, čo ju riadne zaskočilo. Chytil jej tvár do svojich dlaní a vpil sa jej do pier. Tak nežne a tak láskyplne, akoby od nej závisel celý jeho život. A tak to bolo. S veľkou ochotou mu opätovala jeho nádherné bozky, o ktorých vždy len snívala. Keď sa od seba napokon odtiahli, úprimne sa na ňu usmial.

„Milujem ťa, Marion,“ šepol, „viac, než si vieš predstaviť, ty moja malá čarodejnica.“

Marion vtedy cítila toľko šťastia ako nikdy predtým. Cítila sa znovuzrodená a celá. Z očí sa jej vykotúľali slzy šťastia.

„Aj ja ťa milujem, Severus Snape,“ utrúsila a on ju znovu pobozkal.

Vedel, že od tej chvíle budú spolu až do smrti. Cítil to. A nemýlil sa, pretože tak to bolo dané. Bolo ich osudom byť spolu. A spolu až do smrti, ktorá prišla o niekoľko desiatok rokov, počas ktorých spolu strávili krásne chvíle. Netrápilo ich nič. Boli len oni dvaja. On a ona.

Pretože láska je silnejšia než čokoľvek na svete!