Záškodníci

Prešli tri týždne, no Marion s tým stále nič neurobila. Nemala dostatok odvahy. Bolo to príliš komplikované. A ani si nevedela predstaviť, ako to Snapovi hovorí. Ako by mu to mala povedať. Len tak to naňho vychrliť? To by jej asi len tak neprešlo. Uvažovala nad tým deň čo deň, no žiaden dostatočne dobrý nápad nedostala. Nuž to nechala tak a dúfala, že na to v pravú chvíľu príde.

Bol štvrtok a práve kráčala na večeru do Veľkej siene, keď pred sebou zbadala Snapa, ako kráča zjavne tým istým smerom. Jeho čierny plášť za ním vial a jeho chôdza bola ladná, každý pohyb presný a bezchybný, akoby bol stvorený pre dokonalosť. Zhlboka sa nadýchla, obzrela sa vôkol seba a keď zistila, že sa nik na chodbe nenachádza, pribehla k nemu.

„Dobrý večer, pane,“ pozdravila mu zvesela. Nenápadne s ním zladila krok, zatiaľ čo on sa na ňu pozrel s pozdvihnutým obočím. „Idete na večeru?“

„Neviem, prečo vás to zaujíma,“ odvetil zamračene.

„Len tak, chcela som to vedieť,“ pokrčila plecami. „Myslela som, že ak máte namierená do Veľkej siene, šla by som tam s vami. Ak by vám to, samozrejme, neprekážalo.“

Prezrel si ju prižmúrenými očami. Neprestávala sa naňho usmievať. Ako to, dopekla, robí? Vždy sa na mňa usmeje a ja jej nedokážem povedať nie. Severus sa zhlboka nadýchol, aby navrátil späť svoje bežné Ja.

„Bežte za niekým iným. Otravujete ma,“ vytkol jej neohrabane. Veľmi dobre si uvedomoval, ako to znelo. Marion si to však nevšímala. Áno, bolo to od neho kruté, ale snažila sa nevšímať si jeho poznámky. Má predsa len zopár mesiacov, musí mu dokázať- a to je jedno, akým spôsobom- že jej na ňom záleží. „Prečo si nenájdete chlapca? Mohli by ste otravovať jeho, nie mňa.“

Zarazila sa. To bola dosť sprostá poznámka. Chvíľu uvažovala, keď ju odrazu niečo napadlo. To už boli pri Veľkej sieni. A Severus si ani neuvedomil, že hoci s ňou nechcel ísť do siene, bolo to tak a jej spoločnosť bola vskutku veľmi príjemná. Marion naňho pozrela a široko sa usmiala.

„Ktorého mi odporučíte, pane?“ zvedavo sa spýtala. On na ňu len zamračene pozrel, premeral si ju pohľadom a ďalej kráčal k profesorskému stolu bez toho, aby jej odpovedal, alebo jej čo i len aspoň kývol na pozdrav. Sklamane za ním hľadela, až kým sa neposadil na svoje zvyčajné miesto. Povzdychla si a usadila sa za chrabromilský stôl hneď vedľa Liama, kde sa hneď pustila do jedenia.

No keď vychádzal o niekoľko minút zo siene, zastavil pri nej, sklonil sa k nej a tak, aby ho počula len ona, jej zašepkal do ucha: „Pán Grey, Bystrohlavčan.“ Vystrel sa, nepatrne kývol hlavou k bystrohlavskému stolu a stratil sa, ani raz na ňu nepozrúc.

Marionin pohľad hneď zaletel k vysokému chlapcovi s dlhšími svetlohnedými vlasmi, ktoré sa mu jemne vlnili. Poznala ho. Bol v jej ročníku. A práve sa na ňu usmieval. Marion mu opätovala jemný úsmev a vrátila sa k večery. Snape si musel všimnúť, ako na mňa hľadí. Premýšľala cestou do klubovne. Odrazu ju niekto zastavil.

„Marion!“ zvolal na ňu neznámy. Ten hlas však poznala. Otočila sa na podpätku a zbadal ho stáť niekoľko metrov od nej. Podišiel k nej. „Ahoj, Marion,“ pozdravil jej veselo. Odkašľal si a poškrabal sa tesne nad obočím. „Vieš, tak som premýšľal, že... no, či by si so mnou šla na rande,“ nesmelo povedal Owen Grey.

Marion ostala chvíľu zarazene stáť. Napokon zopár krát zamrkala a usmiala sa. Presne toto Snape chcel. Chvíľu uvažovala, že mu urobí napriek. Chcela ho však naštvať. I keď si nebola istá, či by s ním niečo urobilo, keby šla s Owenom na rande. No tak trochu v to dúfala. Nuž prikývla.

„Tak fajn, veľmi rada,“ väčšmi sa usmial. Owen na ňu vyvalil svoje modré, takmer až sivé oči a vydral sa z neho uľavený smiech.

„Hm, tak dobre. Zajtra o siedmej vo Vstupnej hale? Môže byť?“ spýtal sa. Marion sa pristihla pri tom, ako opäť prikývla. „Dobre, tak zatiaľ ahoj. A dobrú noc.“

„Aj tebe, Owen,“ odvetila, načo sa na ňu žiarivo usmial a spokojne odkráčal preč. Hneď ako zašiel za roh, spustila ramená a vydýchla. Čo to len urobila? Ten chudák sa teší a ona ho len využíva. Zavrtela hlavou a pokračovala v ceste do klubovne.

Na druhý deň nad tým premýšľala celé vyučovanie. Bola kvôli tomu veľmi nepozorná. Na veštení to vlastne bolo tak ako vždy. Trelawneyová niečo oduševnene vysvetľovala, no len pramálo študentov ju počúvalo. A ona medzi nimi rozhodne nebola. No stihla medzi ´počúvaním´ profesorkinho výkladu a premýšľaním zaspať. Zobudilo ju Liamovo štuchnutie pod rebrá, vďaka čomu sa tak zľakla, až spadla zo stoličky a smiala sa z nej celá trieda, pretože spolu so sebou prevrhla aj celý okrúhly labilný stolík.

Na runách mali vymyslieť báseň, ktorú mali následne napísať runami a ich spolusediaci (alebo iný študent v triede) to mal prečítať pred celou triedou. Marion básne nikdy veľmi nešli, no niečo už vymyslela. A bola s tým spokojná. No do chvíle, kým Sarah (dievčina z Bifľomoru, s ktorou na runách sedávala) neprečítala pred triedou Marionin výtvor. Podarilo sa jej totiž pekne skomoliť slová. Najprv si myslela, že to Sarah schválne prečítala zle, no keď sa následne pozrela na pergamen, jej písmom to tam fakticky bolo napísané. Skrátka, za dnešnú hodiny by si nezaslúžila nič iné, len veľké škaredé T.

Neskôr na transfigurácii pracovala vo dvojici s jedným otrasným chalanom z Bystrohlavu, Adamom Wadkinsonom. Stále sa chvastal tým, aký je krásny a úžasný, no od pravdy mal veľmi ďaleko. A tak, Marion to skutočne nemala v pláne, premenila mu pravú ruku na jedno veľké poleno. A keďže sa to akosi nechcelo napraviť, musel ísť do Nemocničného krídla. MgGonagallová jej za to strhla desať bodov, no hneď, ako Adam vyšiel z triedy, rozosmiala sa a vrátila jej ich späť za skvele urobenú prácu, tvrdiac, že mu niekto musel sčesať hrebienok. I tak sa Marion cítila previnilo.

A napokon, celé dnešné fiasko zakončila vybuchnutým kotlíkom. Myslela si, že ju Snape zavesí za prsty v žalároch tak, ako to už dlho túžil urobiť školník Filch. Jednoducho sa už nevedela poriadne sústrediť. A to nielen kvôli Adamovi, ktorého zdrevnatená ruka ju mátala v mysli bez prestávky, Owenovi, ktorý sa na ňu uznanlivo uškrnul predtým, než chudáka Adama vzal na ošetrovňu, ale aj kvôli profesorovi elixírov. Takmer celý čas stál nad ňou a komentoval každý jej pohyb.

„Robíte to veľmi rýchlo,“ zahriakol ju tichým, chladným hlasom. Marion privrela viečka a zhlboka sa nadýchla. „Máte to robiť pomalšie a plynulejšími pohybmi.“

A o niekoľko minút ju znova upozornil.

„Tie korene sedmokrásky krájajte presnejšie a na trochu menšie kúsky!“

Marionina trpezlivosť v dnešný deň presiahla pomyselnú hranicu. Zovrela v od zlosti sa trasúcej ruke sklenenú tyčinku, ktorou miešala elixír, a pozrela na svojho profesora, ktorý sa škodoradostne uškŕňal.

„Robím ten elixír ja alebo vy, pane?“ spýtala sa ho pomedzi zaťaté zuby. Snape na ňu zablýskal svojimi očami.

„Slečna Matfieldová, ak chcete, aby som vám strhol body, pokojne to povedzte. Rád to urobím,“ povedal pomaly ľadovým hlasom. Marion prižmúrila oči. Severus sa väčšmi spokojne usmial, keď zbadal, že čochvíľa jeho študentka vybuchne ako hnojová bomba. Tak veľmi ho bavilo podpichovať ju. A ona sa vždy dala, no vedela sa aj dokonale brániť. Dnes jej to však veľmi nešlo a Severus na krátku chvíľu oľutoval, že jej to povedal. Vyzerala, že klesne na stoličku, zaborí si tvár do dlaní a zúfalo ho poprosí, aby jej dal pokoj. Zhlboka, prerývane sa nadýchla.

„Nemôžem sa sústrediť, keď každú chvíľu komentujete všetko, čo urobím!“ vyhŕkla odrazu. Severus prekvapene zamrkal. Takže sa predsa len nemýlil. Zdalo sa, že dnes toho bolo na ňu dosť.

Zrazu však v jej kotlíku niečo zasyčalo a predtým, než sa ozvalo hlasné PRÁSK! a BUM!, zacítil z jej kotlíka štipľavý zápach, ktorý sa mu zaryl hlboko do jeho čuchových receptorov, ktoré boli tak veľmi citlivé na každý pach elixírov. Zasiahla ho poriadna spŕška nevydareného elixíru a keď otvoril oči, ktoré si pre istotu zatvoril, zbadal Marion, ako pred ním stojí rovnako ako pred tým, no je celá od toho elixíru a nevinne hľadí na svojho profesora. Prižmúril oči a zabodol do nej svoj ostrí pohľad.

„Strhávam vám dvadsať bodov za vašu nerozvážnosť a neschopnosť na dnešnej hodine,“ zavrčal a odpochodoval k svojmu stolu, kde si mávnutím prútika očistil všetko, čo mal od elixíru zašpinené.

Marion poklesli plecia. Vedľa seba začula tlmený smiech. Pozrela na Liama, ktorému sa triasli ramená a popri tom si utieral ufúľanú tvár. Marion doňho štuchla, aby sa prestal chichotať, no jeho to v smiechu ešte viac povzbudilo. Nato jeho príklad nasledovali aj ostatní študenti. Marion nešťastne vytiahla prútik, očistila ním seba, kotlík a aj všetko, čo zašpinila. To jej zabralo zvyšných desať minút do konca hodiny.

Napokon, keď zazvonilo na prestávku, zbalila si veci a chystala sa vyjsť z učebne, no zastavil ju jej profesor. Nuž Liamovi zašepkala, aby ju počkal v klubovni a podišla ku katedre, za ktorou sedel Snape. Počkal, kým všetci študenti odídu z učebne a keď za sebou posledný z nich- Slizolinčan- zatvoril dvere, pričom si Marion skúmavo premeral pohľadom, Severus vstal, obišiel stôl a zastavil len kúsok od nej.

„Vaša práca na dnešnej hodine ma nepríjemne zaskočila,“ povedal vecne, mračiac sa na ňu. „Viem, že máte na elixíry talent a snažím sa vám pomôcť rozvíjať ho, no dnes ste ma veľmi sklamali, slečna Matfieldová.“

Marion to zabolelo viac ako to, že jej strhol body. Poznanie, že jej profesor je z nej sklamaný, bolo horšie, než čakala. Za to si v duchu šťavnato vynadala.

„Prepáčte, pane,“ utrúsila so sklonenou hlavou. Neodvažovala sa pozrieť mu do očí. Bála sa, čo ešte zistí, čo v nich uvidí. „Dnes som veľmi roztržitá a nepozorná.“

„To som si všimol,“ prikývol, zvýrazňujúc každé jedno slovo. „Otázka však znie: prečo?“

Marion sa zamrvila na mieste. To mu má povedať všetko, čo spôsobilo jej dnešný neúspech? Owenovo pozvanie na rande, jej vlastné myšlienky, jeho prítomnosť, ktorá ju vždy znervózňovala? Ani za svet! Stále hľadela do zeme neschopná slova. Severus ju celý čas pozoroval a čakal, čo mu odpovie. No ona len mlčala a radšej pozorovala podlahu. Povzdychol si a prekrížil si ruky na hrudi, pričom sa oprel o stôl.

„Tak teda?“ dožadoval sa odpovede. Marion naňho opatrne pozrela.

„Ja... neviem... nedokážem sa sústrediť,“ dostala zo seba napokon. Severus mal opäť neodolateľnú chuť nejako ju podpichnúť. Podvihol kútiky pier.

„Je v tom osoba opačného pohlavia?“ Marion mu rýchlo pozrela do očí. „Tá, ktorú som spomínal včera večer?“ tipoval, keď zbadal jej reakciu. Občas vie byť veľmi predvídateľná, pomyslel si.

Marion znova zabodla pohľad do zeme a nervózne sa pohrávala so zapínaním na svojej brašne.

„Áno,“ vytlačila zo seba napokon. Bola to pravda, hoci len sčasti. Nebude mu predsa vykladať o tom, ako veľmi neschopne sa cíti v jeho prítomnosti. Severus spokojne pokýval hlavou.

„Takže vás pozval na,“ na chvíľu sa zamyslel, „na rande, ako tomu hovoríte vy mladí?“

Pristihla sa pri tom, ako znova prikyvuje. Severus sa sám pre seba uchechtol a vystrel sa.

„To vás však neospravedlňuje,“ povedal odrazu znova tvrdým hlasom. Prešiel späť za stôl a posadil sa zaň. Marion naňho spýtavo pozrela. „Zajtra večer máte trest. O piatej vás očakávam vo svojom kabinete. A teraz bežte. Mladý pán Grey sa už určite nevie dočkať.“

Prižmúrila oči. Jemu to skutočne neprekáža? Niekoľko sekúnd si hľadeli do očí a on opäť použil ten svoj ´hipogrifí´ pohľad. Chcel vedieť, na čo myslí, keď naňho takto hľadí, no opäť mu v tom niečo zabránilo. Bol z toho mimo a rozčuľovalo ho to. Hlavne to, že s tým nevedel nič urobiť.

„Tak už choďte!“ povedal to ostrejšie, než plánoval, ale začínal byť nervózny. Marion sa strhla, napravila si brašnu na pleci a vypochodovala z učebne, pričom za sebou nezabudla poriadne tresnúť dverami. Tým mu dala jasne najavo, že ju naštvalo, ako jej to povedal. Privrel viečka a zaboril si tvár do dlaní.

O niekoľko hodín neskôr sa pristihol pri tom, ako pochoduje po spálni vo svojich komnatách. On nikdy nepochoduje po izbe! Nie takto nepokojne. Začínal sa desiť sám seba. Jeho myšlienky boli čoraz horšie a neovládateľné. Robili si v jeho mysli, čo chceli. Ukazovali mu situácie, o ktorých vedel, že sa nikdy nestanú. A nikdy sa nesmú stať! Sám zo seba bol znechutený, zo svojich snov. Posledných niekoľko dní mal v hlave rôzne predstavy. Boli krásne, ale nie preňho. Nič z toho by sa jemu nestalo, na to je príliš... odpudivý? To je ten správny výraz!

Napálene udrel päsťou do stola a štipľavo si zanadával. Hlúpy Severus Snape! Dovolil, aby sa to stalo. Nikdy sa nič podobné nemalo stať! Nesmelo! A zrazu... nedokáže ovládať vlastné telo, vlastné myšlienky, slová... SEBA! Cítil sa otrasne. Čo ak jej ublíži? Čo ak jej povie niečo, čo ju zraní? To nedovolí. A nedovolí, aby sa jej čokoľvek stalo. Nikto jej neublíži, pokiaľ tu bude on.

Urobil hlúposť, že jej povedal, aby si našla chlapca. A ona ho vzala za slovo. Nemyslel si, že by to urobila. Prečo ho počúvla? ON chce byť na mieste toho tupého Bystrohlavčana bez rozumu! ON si s ňou chce vyraziť, môcť byť pri nej a chrániť ju! Prečo mu to nenapadlo skôr? Už keď boli v tom lese. Mohlo mu dôjsť, že sa niečo také stane. Čo teraz? Čo teraz? Už s tým nedokáže nič urobiť. Musí ju mať.. potrebuje ju! Tak veľmi, ako kedysi potreboval Lily. Ale tá tu teraz nie je. A on urobil chybu, že jej vtedy nepovedal, čo k nej cíti. No znova tú istú chybu neurobí. Hoci toto bude oveľa šialenejšie a bude to stáť viac než len jeho hrdosť. No urobí, čo musí.

Podišiel k svojej skrini, vytiahol z nej svoj plášť a vyšiel z izby, obliekajúc si ho na seba. Otrasné gombíky! Zahromžil. Odrazu ich bolo priveľa a on vyzeral tak inak. Keď sa pozrel na svoj odraz v zrkadle, zbadal tam stáť niekoho, koho nespoznával. Muža s nezdravo bledou tvárou, príliš tmavými očami, ktoré naňho hľadeli tak chladne, až jemu samému prebehli po tele zimomriavky. Jeho vlasy boli príliš lesklé, až pôsobili mastne a ten nos! Bol veľmi veľký! Ach, ako rád by si ho zmenšil. Všetko by na sebe zmenil, keby mohol. Už sa nečudoval, prečo si roky nemohol nájsť priateľku, vyzeral tak odpudivo- nie žeby nejakú priateľku potreboval. Zavrčal na svoj odraz v zrkadle a rýchlo si vyčistil zuby. Vytiahol prútik a naprázdno ním mávol smerujúc na svoju hlavu. Jeho vlasy sa trošku skrátili, ale to len preto, lebo ich konce sa zvlnili a dodali mu tým jemnejší výraz. Aspoň niečo iné, pomyslel si a vypochodoval z komnát.

Netušil, kde by mohla byť. Netušil, čo by mohla práve teraz robiť, no tajne dúfal, že ju nájde. A bolo mu jedno, či bude s tým tupcom a on si ju bude musieť vziať násilím. Chcel ju a chcel ju len a len pre seba. Bolo to celé na hlavu, veľmi dobre to vedel. No tak to cítil a rozhodol sa, že tento krok urobí podľa toho, čo cíti a nie podľa toho, čo mu hovorí hlava a jeho hlúpa hrdosť. No odrazu ho zastavil hlas, prichádzajúci z jedného obrazu.

„Snape,“ zasyčal naňho niekto. Neochotne zastal a obzrel sa. „Tu, ty ozembuch,“ ozvalo sa z jedného obrazu, kde okrem savany bol aj starý čarodejník.

„Neviem, kto je tu ozembuch, Phineas,“ odsekol mu Severus namrzene. Nemal čas vykecávať sa s týmto hlupákom, musel nájsť Marion. Och, ako krásne jej meno znelo.

„Riaditeľ chce s tebou hovoriť,“ povedal mu Phineas Black neochotne. Zdalo sa, že ho neteší, že musí odovzdávať riaditeľove odkazy. A ešte k tomu zamračenému Severusovi Snapovi. Ešte že nemusel ísť do žalárov.

„Teraz?“ zavrčal Severus. Phineas horlivo prikývol, načo si Severus ťažko povzdychol a zmenil svoj smer. Raz toho starého blázna zaškrtím, pomyslel si napálene. Rýchlymi krokmi došiel do riaditeľne, kde naňho za stolom čakal Dumbledore. Znova sa naňho usmieval tým svojím vľúdnym úsmevom, ktorý na ňom Severus neznášal, a pokojne sedel na svojej stoličke so spojenými končekmi prstov. „Chceli ste so mnou hovoriť?“ spýtal sa ho Severus. Riaditeľ zvesela prikývol.

„Áno, Severus, chcel,“ pritakal a väčšmi sa usmial. „Zrejme som ťa vyrušil v dôležitej chvíli.“

Znelo to však tak, akoby ho to ani nemrzelo. Severus prižmúril oči.

„Čo teda chcete?“ spýtal sa ho nevrlo. Pokazí mu všetko, keď ho bude takto zdržiavať. Stratí odvahu!

„Oprav ma, ak sa mýlim, no mám taký pocit, že k slečne Matfieldovej prechovávaš city,“ rozhodol sa ísť k veci Dumbledore. Severus sa väčšmi zamračil. Ako to môže vedieť? Nikdy sa pred ním nesprával tak, že by na to mal prísť. On a tá jeho múdrosť sveta!

„Neviem, odkiaľ to máte,“ odpovedal Severus. Riaditeľ sa mu zadíval do očí.

„Severus, som starý muž, no nie hlúpy,“ povedal láskavo. Menovaný len zaťal zuby, no nevravel nič. Dumbledore vstal, obišiel stôl a postavil sa k oknu, kde sa zahľadel na pozemky hradu. „Poznám ťa, Severus. A pozná ťa aj ona, hoci o tom sama ešte nevie. No vidí to, čo vidím i ja. Vidí to dobré, čo v tebe ostalo a pokúsi sa dostať to na povrch,“ vravel zamyslene, no stále tak vľúdne ako i predtým.

Severus nikdy nechápal jeho schopnosť vidieť veci dopredu. Občas si myslel, že je veštec. No vždy vedel, i keď sa často krát zdráhal, že mu môže veriť. Dumbledorove nápady možno boli občas veľmi hlúpe- staroba si predsa nevyberá- niekedy ich nechápal a inokedy sa zas zdali dômyselné. Teraz vedel, teda cítil, že to, čo mu tento starec vraví, je pravda. Nepokúšal sa to nijako odvrátiť, ani mu znova povedať, že len blázni.

„Ako to môžete vedieť?“ predsa sa len spýtal, tichým hlasom, v ktorom nebolo cítiť nič. Riaditeľ naňho pozrel ponad svoje polmesiačikovité okuliare a usmial sa.

„Sám neviem,“ pokrčil plecami. Severusovi sa však jeho odpoveď nepozdávala, no nechal to tak. Napokon, už druhá osoba mu nepriamo vraví, že má dovoliť svojim citom, aby ho pohltili úplne. Aby to konečne skúsil. „Zaslúžiš si to. Vy obaja a tak veľmi, ako nikto iný, drahý Severus,“ zašepkal Dumbledore, akoby Severusovi čítal myšlienky. Povzdychol si a posadil sa späť za svoj stôl. „Myslím, že som ťa zdržal dosť. Teraz ju choď nájsť a urob, čo musíš.“

Severus nevychádzal z údivu.

„Vy mi dávate svoje požehnanie?“ pri tej predstave sa musel zasmiať. Riaditeľ sa mu veľavravne zadíval do očí. „Nie je to príliš sentimentálne aj na vás?“ neodpustil si uštipačnú poznámku.

„Severus,“ oslovil ho riaditeľ unavene, no jeho oči sa stále usmievali, „slečna na teba čaká. Nenechaj ju postávať vo Vstupnej hale príliš dlho. Nie je tam dva krát teplo.“

„Ona je vo Vstupnej hale?“ spýtal sa potichu, no nečakal na riaditeľovu odpoveď, rýchlo vyšiel z jeho pracovne. Dumbledore za ním hľadel a usmieval sa spokojnejšie, než kedykoľvek predtým. Čo ho však trápilo, bolo to, ako sa jeho mladší kolega zachová, keď zistí, čo Marion ťaží.

Severus po chodbách Rokfortu takmer utekal a keď konečne došiel do Vstupnej haly, musel si uľavene vydýchnuť. Bola tam. Stála pod schodmi a nervózne prešľapovala z nohy na nohu. Bola nádherná. Krajšia než zvyčajne a to je čo povedať. Mala na sebe jemné tmavomodré šaty nad kolená, navrchu mali jemnú sieťku, ktorá sa vo svetle sviečok a pochodní krásne trblietala. Boli bez ramienok a okolo drieku mala uviazanú tmavú fialovú stuhu rovnakú, akej farby mala aj sponu vo vlasoch. Krásne jej zvýraznila farbu jej nádherných očí. Potichučky si odkašľal, napravil si habit a vykročil dole schodmi s obvyklým kamenným výrazom v tvári.

Na zvuk jeho krok sa otočila, no keď ho zbadala, prvý krát v živote bola sklamaná. Tak dlho sa na tento večer chystala. Nikdy predtým nebola na žiadnom rande a chcela vedieť, aké to je. I keď Owen nebol chlapcom jej snov. Chcela to však skúsiť. Čakala tu naňho už niečo vyše pol hodiny, no on nechodil. Ani jej nedal vedieť, že nepríde. Nevedela, či ho má čakať, či ešte vôbec príde, alebo nie. Cítila sa tak strašne. Čo ak si z nej len uťahoval? Možno si z nej chcel len vystreliť. No teraz, keď zbadala, ako k nej kráča Snape, bola sklamaná, že to nie je Owen. Ale musela sa usmiať. Niečo na ňom bolo iné. Možno spôsob, akým kráčal? Alebo sa zmenil jeho úsmev? Výraz v tvári? Nevedela na to prísť. Zvedavo sa k nemu otočila a keď zbadala, ako si ju premeral skúmavým pohľadom, cítila, ako sa jej do tváre nahrnula krv. Predsa to bol on, kto jej poradil, aby šla na rande s Owenom.

„Čakáte na svojho princa?“ opýtal sa sarkasticky. Marion sa vynútene zaškerila. Vždy si ju musí doberať?

„Tak nejak, až na to, že princ akosi nechodí,“ odvetila rovnakým tónom. Už si zvykla na spôsob jeho komunikácie a veľmi sa jej páčil. Podvihol pravý kútik pier. Nemohol povedať, že ho to teší, no... tak fajn! Tešilo ho to. „Myslela som si, že vyberáte dômyselne, no asi som sa zmýlila,“ tentoraz to bola ona, kto si neodpustil štipľavú poznámku, ktorá by ho- ako aspoň dúfala- zasiahla. Aspoň trochu.

„Verte, či nie, vyberám len to najlepšie, no zjavne mladý pán Grey nevie, čo chce. A nevie, o čo prichádza,“ odpovedal s úškrnom jemu vlastným. Marion nevedela, či to má brať ako lichôtku. Nuž len pokrčila plecia.

„To je už jeho problém, nie?“ zamračila sa. Sčasti mal jej profesor pravdu. Nie, ona nebola tá, ktorá by dokázala pokojne a s čistým svedomím vyhlásiť, že je dostatočne dobrá a krásna. Len si myslela, že Owen vie, do čoho ide, a práve preto ju na to rande pozval. Možno si to na poslednú chvíľu rozmyslel.

„To teda je,“ prikývol Severus, pretože nevedel, čo povedať. Tak trochu mu to bolo ľúto. On jej predsa poradil, aby šla na rande s tým hlupákom. A ten hlupák si dovolil neprísť! On by sa potrhal, len aby s ňou niekam mohol ísť. Chvíľu sa obzeral vôkol seba, pričom občas hodil očkom po svojej študentke, ktorá sa stále nervózne prechádzala hore-dole. Napokon to nevydržal. Všimol si totiž, že sa začína triasť od zimy. Ani sa jej nečudoval, vo Vstupnej hale bolo chladno rovnako ako vonku a ona mala len šaty.

„Prečo ste si nevzali niečo na vrch?“ spýtal sa jej. Len po ňom hodila škaredý pohľad, ktorý ju stál veľa síl. Už sa chystal dať si dole svoj habit a dať jej ho, no ona ho zastavila uprostred pohybu.

„Nie, to nie je potrebné,“ pokrútila horlivo hlavou. „Aj tak už asi pôjdem do klubovne. Zrejme nepríde.“

Hlupák, zavrčal Severus v duchu. No predtým, než sa odvážil spýtať sa jej jednu otázku, musel sa zhlboka nadýchnuť.

„A nechceli by ste si radšej dať horúcu čokoládu? Alebo niečo iné,“ dodal. Marion naňho zarazene pozrela.

„Vy ma pozívate?“ vysúkala zo seba. Nevychádzala z údivu.

„Vyzerá to tak,“ odvetil Snape, ledva pohybujúc perami. Bolo mu to tak trochu trápne. Marion sa usmiala a prikývla.

„Tak teda veľmi rada.“

Nato spoločne vykročili do Severusovho kabinetu. Marion sa opäť raz zarazila.

„Myslela som, že ideme do kuchyne,“ prehovorila. Severus na ňu pozrel ponad svoje plece. Povzdychol si, stiahol zo seba svoj habit a prehodil jej ho cez plecia, vďaka čomu sa znova rozkošne zapýrila.

„To, že ste ma tam dostali raz, nemusí znamenať, že ma tam dostanete druhý krát,“ odsekol, no Marion cítila z jeho hlasu akúsi radosť, alebo niečo podobné. Nechápala to. Došli do žalárov. Severus mávol prútikom, niečo si zamrmlal a otvoril dvere do svojho kabinetu, pričom ju nechal vojsť prvú.

Bolo to zvláštne. Marion tu bola dobrovoľne prvý krát. Opatrne vošla dnu. Nasledoval jej príklad a zatvoril za sebou dvere. Potom ju mlčky obišiel a otvoril ďalšie dvere, kývnuc na ňu hlavou. Marion chvíľu váhala, no napokon predsa len vykročila. Prešla okolo neho a vošla do ďalšej miestnosti. Vyzerala ako nejaká obývačka. Celá bola ladená do zelena- ako inak- priamo oproti nej bol krb, v ktorom sa po mávnutí Severusovho prútika rozhorel ohník, pri ňom pohodlný čierny gauč, taká istá pohovka a obdĺžnikový stôl. V rohu miestnosti bola obrovská polica s knihami a vedľa nej malý bar. Severus zamieril presne tam a vybral z neho pohár a ohnivú whisky. Chvíľu sa tam ešte hrabal, až sa napokon vystrel a pozrel na Marion, ktorá si izbu celý čas prezerala.

„Je mi ľúto, ale horúcu čokoládu nemám,“ oznámil jej. V jeho hlase však vôbec nezačula ľútosť, o ktorej práve hovoril. Severus vedel, že ju inak do svojich komnát nedostane. Musel jej povedať, že jej ponúkne horúcu čokoládu, ktorú tak mala rada, hoci ju nemal. Ale aby ste si nemysleli, nemal žiadne zlé úmysly, ale predsa sa jej nevyzná z lásky niekde na chodbe. Musel to urobiť v súkromí.

Marion naňho pozrela a zmierlivo sa usmiala.

„To je v poriadku,“ povedala jemne. „Tak mi môžete ponúknuť čokoľvek. Len nie alkohol, prosím.“

Severus sa trochu pousmial a ponáhľal sa pripraviť jej jeho najlepší čaj.

„Posaďte sa,“ kývol rukou ku gauču. Marion neváhala, hneď sa usadila. Stiahla zo seba jeho plášť a opatrne ho položila vedľa seba, akoby sa bála, že s ním niečo urobí, ak ho nepoloží tak jemne. Severus sa musel usmiať. No hneď sa tváril opäť rovnako, pretože naňho pozrela. Tváril sa, že jej pripravuje ten čaj. Kým voda zovrela, obaja boli celý čas ticho. Napokon jej podal šálku, ktorú si od neho vzala s vďačným úsmevom, nalial si ohnivú whisky a posadil sa do kresla. Znova nastalo trápne ticho. Ani jeden nevedel, akou témou začať. Severus napokon jemne kývol k jej šatám. „Sú veľmi pekné.“

„Ďakujem,“ usmiala sa a skromne doložila: „Ušila som si ich sama.“

„Skutočne?“ pozdvihol Severus zvedavo obočie. Nikdy by si nebol pomyslel, že by si šaty ušila vlastnoručne. Marion len horlivo prikývla a odpila si z čaju. Bol skvelý.

„Čo je to za čaj?“

„Kvety rumančeka, levandule, nevädze, listy mäty, maliny, tymian a zelený ovos,“ vymenoval jej lenivo, hľadiac do svojho pohára. „Muklovia tvrdia, že je vhodný pre dlhý život, no mýlia sa. Pridávajú tam ešte niekoľko veľmi nevhodných bylín, ktoré rozhodne nezaručujú dlhý život. To, čo som vám vymenoval, je vlastne moja vlastná tvorba. A nechcem sa naparovať, no toto je pre dlhý život.“

Marion naňho užasnuto hľadela. „Nevedela som, že vám ide aj príprava čajov.“

„Je to vlastne takmer to isté, ako príprava elixírov. Musíte vedieť, kde čo môžete pridať,“ vysvetlil jej a odpil si z pohára. „Počul som o tom, ako ste pánovi Wadkinsonovi premenili ruku na poleno.“

Pri tej predstave sa v duchu uškrnul. Šikovné dievča, konečne ten tupec dostal, čo si zaslúžil. Príliš sa naparoval niečím, čo ani neexistovalo. Spokojne si pomyslel a lepšie sa usadil v kresle. Marion sa pozrela do zeme. Cítila sa kvôli tomu stále hlúpo.

„Neviem, prečo sa takto tvárite, slečna Matfieldová. Urobili ste správnu vec,“ povzbudil ju. V jeho hlase počula škodoradosť. Pozrela naňho.

„Ja som to ale neurobila schválne,“ pokrútila hlavou. Severus podvihol pravý kútik pier, vstal a zamieril znova k malému baru.

„Nemáte na niečo chuť?“ spýtal sa jej odrazu a letmo sa za ňou obzrel. Marionino obočie vyletelo vysoko k vlasom.

„Pro-prosím?“ zakoktala. Severusovi trhlo kútikmi pier.

„Pýtam sa, či nemáte na niečo chuť. Mal by som tu mať niečo pod zub,“ povedal zamyslene a rukou šmátral v malej skrinke. Odrazu si Marion všimla, ako sa spokojne uškrnul, no keď vytiahol asi rok starú bonboniéru, jeho úsmev poklesol. „Tak toto asi nie,“ zamrmlal si popod nos a znova strčil ruku do skrinky. Po chvíli z nej vytiahol akúsi podlhovastú svetlomodrú škatuľku. Na tvári sa mu usadil víťazný úsmev. Vrátil sa k Marion, otvárajúc pritom tú škatuľku. Napokon pred ňu postavil plastovú nádobu s okrúhlymi keksami. „Vyzerá to stále chutne, čo myslíte?“ zvedavo na ňu pozrel.

Marion sa musela zasmiať. Tak takéhoto ho ešte nevidela, no veľmi sa jej páčila táto príjemná zmena. Prikývla. Keď ju Severus mávnutím ruky ponúkol, trochu opatrne si vzala jeden z keksov. Skúmavo si ho prezrela, privoňala a keď nebolo nič, čo by sa jej na ňom nepozdávalo, odhryzla si z neho. Bol rovnako skvelý ako aj ten čaj.

„A aj to je chutné,“ uškrnula sa. Severus sa teda mohol spokojne usadiť v kresle. Vzal si keks a pustil sa doň. Mala pravdu, bol skvelý. Premýšľal nad tým, ako sa sem ten balíček dostal. On keksy neje. A tú bonboniéru dostal asi pred rokom od Dumbledore. Presne! Bolo to na Vianoce. A vtedy mu to došlo. Aj teraz to musel byť on. Sčasti bol naštvaný, no keď zistil, ako veľmi je Marion s tými keksami spokojná, musel mu byť vďačný.

Nasledujúce dve hodiny preberali všetko možné. Od metlobalu, cez elixíry až po rodinu. Marion sa dozvedela- i keď to zo svojho profesora musela vypáčiť, ale toľká whisky, ktorú vypil, jej k tomu napomohla- že ešte nikdy nemal žiadnu priateľku. Jeho jedinou láskou bola čierna mágia. Nechcel jej povedať o Lily a odrazu stratil odvahu povedať jej i to, kvôli čomu tu vlastne obaja boli. On sa zas dozvedel, že Marion neznáša šport. Radšej by stála za kotlíkom a pripravovala elixíry tak, ako to robil on. Priznala sa mu, že ju jeho práca fascinuje. Hneď na to jej Severus ponúkol občasnú spoluprácu pri príprave elixírov.

„A čo vaša budúcnosť?“ prerušil chvíľku ticha, počas ktorej obaja pozorovali pukajúci ohník v krbe. Marion si pozrela na ruky. Čo mu má povedať? Že nad svojou budúcnosťou nepremýšľa? Že by to aj tak nemalo žiaden zmysel? Napokon len pokrčila plecami.

„Ak by to vyšlo, chcela by som byť čaromedičkou. Bolo by úžasné pomáhať ľuďom,“ odpovedala popravde. Severus sa na ňu zamyslene zadíval. Prečo mal pocit, že mu jeho študentka niečo nepovedala? Vari sa hanbí? Ale vlastne, prečo by mu mala niečo vravieť? To, že sa tu rozprávajú viac ako dve hodiny, nemusí znamenať, že mu povie všetko.

Och, ako rád by jej povedal, čo cíti. Prečo stratil odvahu? Prečo je taký zbabelec? Temného pána sa nebojí, ale tejto slečny áno! Zdrvujúce zistenie, pomyslel si a zo seba samého mu bolo do smiechu.

Marion si všimla, ako na ňu jej profesor hľadí. Zdalo sa, že uvažoval. Ale nad čím? Chcela by vidieť pod tú jeho masku. Teraz ju pod ňu tak trochu pustil, no len čo odtiaľto odíde, bude znova tým starým Snapom a viac ju k sebe nepustí. Trochu sa pousmiala.

„Prečo sa na mňa tak dívate?“ zasmiala sa jemne. Severus mal v tej chvíli neodolateľnú túžbu vrhnúť sa k nej a prisať sa jej na tie dokonalé pery, no včas sa spamätal. Bláznivý nápad priviesť ju sem! Vstal z pohovky tak rýchlo, až si Marion pomyslela, že keby mal o takých dvadsať rokov viac, schytala by to jeho úbohá chrbtica a on by sa už viac asi nepohol. Pozrel na hodiny nad krbom a zatváril sa veľmi prekvapene.

„Už je veľa hodín, mali by ste sa vrátiť na internát, slečna Matfieldová,“ povedal stroho, no snažil sa tváriť tak, že ho skutočne prekvapil čas. Marion na sekundu cítila sklamanie, no hneď na to prikývla, vstala a položila šálku na stôl. Severus stál kúsok do nej a stále hľadel do pohára. Neodvažoval sa na ňu pozrieť. Sám seba nespoznával! Čo to s ním porobila?

„Tak teda, ďakujem, pane,“ ozval sa miestnosťou jej jemný hlas, ktorý tie slová vyslovoval tak potichučky, že ju mohol počuť len Severus. Pozrel na ňu. Odrazu stála tak blízko pri ňom, až sa čudoval, ako sa k nemu dostala bez toho, aby to postrehol, či začul. No zjavne bol len veľmi zamyslený. Hľadela mu uprene do očí. Tak veľmi sa premáhala, aby sa ho nedotkla. Vedela, že nesmie, i keď si sľúbila, že sa ho pokúsi nejako získať. Bola to hlúposť. On by to nikdy nedovolil. Má dostatok rozumu. A je dospelý! Síce to nebol až taký obrovský vekový rozdiel, len trinásť rokov. Alebo to bolo veľa?

Urobil nepatrný krok vzad. Prečo sa naňho takto dívala? Nemá sa naňho tak pozerať! Len to všetko pokazí! Nie, dnes to ešte nepovie. Má dosť času. Musí si to najprv poriadne premyslieť. Až tak jej môže povedať, čo cíti. Prešiel si dlaňou po tvári a unavene si povzdychol. Marion sa spamätala a zacúvala.

„Ďakujem za príjemný večer,“ povedala rýchlo. Pozrela naňho, ešte sa usmiala a vykročila z jeho komnát, keď ju zastavil na poslednú chvíľu.

„Nie, to ja ďakujem,“ odvetil slabo. Marion naňho pozrela ponad svoje plece a venovala mu úprimný žiarivý úsmev.

„Dobrú noc, pane.“

„Aj vám, slečna Matfieldová,“ odpovedal, načo vyšla z jeho komnát a vybrala sa do klubovne, kde vo svojej posteli opäť raz celkom spokojne zaspala.