Záškodníci

Pridávam prvú časť. Tak dúfam, že vás poviedka osloví a ako vždy: príjemné čítanie!

Inak, za chyby v jednotlivých častiach sa ospravedlňujem. Ale je to príliš dlhé na to, aby sa mi to chcelo opravovať 

Druhú časť pridám až zajtra, aby som mohla tie prípadné chyby odstrániť. A ak zajtra nebudem mať nabitý deň, tak pridám celú poviedku. 

Vaša Lizy

Už je to päť mesiacov, čo mi to oznámili. A čakalo ma ďalších päť. Mala by som povedať len päť? To je málo na to, aby som si užila všetky krásy života, no nie? Niekto sa môže tešiť tomu, že si o rok či dva vezme svoju lásku a budú mať deti. Skvelú prácu, nádherný dom. Úžasný život! Čo som ale ja mohla stihnúť za tých úbohých päť mesiacov? Možno by som ani nestihla znova sa zamilovať. Pre Merlina, veď mám len sedemnásť! To je málo na to, aby som musela ukončiť svoj život. A ešte k tomu nedobrovoľne! Čo som tak veľmi zlé urobila, že mi Merlin nedovolil mať život taký, aký budú mať všetci ostatní?!

Namrzene zaklapla zošit, jej denník, a hodila ho do náprotivnej steny. Mala jedno šťastie, že izbu mala len pre seba. Bola to prefektská spálňa. Nachádzala sa v nej jedna pohodlná posteľ s červeným baldachýnom, vedľa nej nočný stolík so sviecou, budíkom a fotografiou jej rodičov. Takmer pri dverách stála skriňa z tmavého dreva- rovnakého, z akého bola i posteľ- konferenčný stôl so stoličkou, veľké okno a vedľa dvere, ktoré viedli do kúpeľne spojenej s toaletou. Nebola to veľká izba, taká akurát pre jednu osobu.

Vzdychla si, vstala z postele a otvorila okno, aby do jej izby mohol vplávať chladný februárový vzduch. No za to čistý. Zahľadela sa na pozemky hradu. Milovala to tu, veľmi. Všetko jej bude chýbať, dokonca i Zloduch, ktorý jej vždy liezol na nervy. Aj profesori. Zvykla si na nich a obľúbila si všetkých. Dumbledore bol pre ňu takmer ako otec, až na to, že bol dosť starý na to, aby jej mohol byť tatkom, ktorého stratila. A MgGonagallová bola zasa ako jej mamka. Ani tú nemala. Tú vlastne vôbec nepoznala. Žila len s adoptívnymi rodičmi, ktorý si ju vzali zo sirotinca, v ktorom strávila dva ťažké roky.

Povedali jej, že jej mama zomrela pri pôrode. A jej milovaný otecko umrel na to, kvôli čomu sa teraz trápila i ona.

Otrasná leukémia! Pomyslela si naštvane, no i zúfalo zároveň. Napálene zatvorila okno, obula si tenisky a vyšla z izby, zatresnúc za sebou dvere. Zbehla po schodoch do klubovne, keď tam zbadala niekoľko dievčat, ako sa chichocú pri krbe, troch chalanov, ktorí boli členmi ich metlobalového tímu a kúsok od nich sedel Liam, jej jediný priateľ. Bol to úžasný mladý muž- áno, muž. Už to nebol ten chlapec, ktorého spoznala ako dieťa, prváčka, na hodine elixírov, keď si k nej náhodne sadol, pretože už nikde nebolo voľné miesto. Bol to vyzretý mladík, ktorého názory sa jej nielenže pozdávali, no boli rovnaké ako tie jej. Rozumela si s ním skvele. Vždy tu bol pre ňu a ona pre neho, dokonca i vtedy, keď boli na míle od seba.

Rezkým, no stále rovnako naštvaným krokom k nemu podišla. Neprestával čítať knihu ani vtedy, keď mu postrapatila vlasy. Len ju pobavene capol po ruke a uhladil si stojace vlasy.

„Neboj sa, si stále na zožratie,“ poznamenala lenivo a posadila sa vedľa neho na pohodlnú sedačku. Vzala jednu z kníh, ktoré mal položené na stole a začala v nej nezaujato listovať.

Ale vlastne mala pravdu v tom, že je na zožratie. V skutočnosti bol a veľmi, no ona tento fakt neriešila. Nikdy ho nebrala inak, než len ako veľmi dobrého kamaráta. A takto to bolo aj z jeho strany. Bolo príjemné mať dievča za takú kamarátku.

Po chvíli to vzdala a vrátila knihu späť na miesto, kde bola predtým. Pošúchala si stehná a obzrela sa vôkol seba. Nebavilo ju takto sedieť a ešte medzi deckami, ktoré sa smiali, akoby nemali žiadne starosti. Vstala, napraviac si čierny pulóver.

„Myslím, že sa idem prejsť. Nechce sa mi tu vysedávať,“ oznámila mu. Konečne odtrhol pohľad od knihy a skúmavo sa na ňu zahľadel svojimi dobráckymi hnedými očami.

„Mám ísť s tebou?“ nemohla sa zbaviť pocitu, že sa jej to spýtal len zo zdvorilosti. Odkedy mu pred niekoľkými týždňami oznámila jej zdravotný stav, snažil sa pre ňu urobiť čo najviac. Veľmi ju to tešilo, no nemohol jej pomôcť. Pokrútila hlavou a slabo sa naňho usmiala.

„Len si pokojne čítaj ďalej. Myslím, že malú prechádzku zvládnem,“ snažila sa odľahčiť situáciu. Cítila totiž, aký je napätý.

Nechcel, aby trávila veľa času osamote. Pretože hlavne vtedy ju napádali zlé myšlienky, ktoré ju nútili upadať do letargie, melanchólie. Vedel to. Nemusela mu to vravieť, poznal ju príliš dobre. A hoci sa často usmievala, videl za tú jej masku. Napokon len prikývol, nechcel ju do ničoho nútiť.

„Budem ťa čakať tu, až kým sa nevrátiš,“ zaprisahal sa s úškrnom, čím jej dal opäť najavo, že sa mu nepáčia jej občasné nočné výlety. Rada totiž chodieval na večerné potulky, no nielen hradom. A vtedy sa o ňu bál ešte viac. V lese, kam rada chodievala, na ňu číhalo veľa nebezpečenstva. Opäť len prikývla a vyšla z klubovne.

Bol skvelý a ona bola šťastná, že má tak úžasného priateľa. Snažil sa jej pomáhať, ako sa len dalo. No nepreháňal to tak, ako jej adoptívni rodičia. Veľmi sa o ňu báli, písali jej často, no ona odpisovala len na niektoré z listov. Nechcela im hovoriť o všetkom, hoci k nim mala skvelý vzťah.

Pomaly kráčala po chodbách hradu. Už sa stmievalo, takže chodby neboli také plné ako počas vyučovania- sem tam nejaký študent. Jej myšlienky sa vrátili o dva dni dozadu na hodinu elixírov. Tie hodiny milovala, hoci ich učil nie práve príjemný profesor. Aj keď bol mnoho krát Snape veľmi zlý či už k nej alebo k ostatným, mala ho rada. A možno viac, než by mala. Vedela to. Vedela to už niekoľko mesiacov, ktoré sa pre ňu stali tými najťažšími. Nevedela si vysvetliť, ako sa to stalo a predovšetkým prečo. Aké kúzlo to na ňu použil?

Zašla za roh, keď z toľkej nepozornosti kvôli mužovi, na ktorého tak často myslela, do niekoho silno vrazila, až ju to zrazilo z nôh. Dopadla na tvrdú studenú dlážku, pričom si udrela ruku.

„Au,“ dostala zo seba. Ten niekto jej rýchlo podal ruku. Pozrela najprv na ňu a až tak začala pohľadom pomaly stúpať nahor cez čierny plášť, krk, ktorý zakrýval golier taktiež čiernej košele, oholenú bradu, úzke, no lákavé pery, orlí nos a napokon sa zadívala do temným a chladných očí Majstra elixírov. Obozretne prijala jeho ruku, načo jej pomohol vstať. „Ďakujem a.. a pre- prepáčte,“ vykoktala zo seba.

Bola z neho opäť celkom mimo. A to kvôli jeho upretému pohľadu. Neznášala, keď sa na ňu takto díval. Vždy sa jej roztriasli kolená a nebola schopná vysmoliť zo seba jedinú zmysluplnú vetu, len akési koktanie, za ktoré by si najradšej šťavnato vynadala.

„V poriadku, len druhý krát dávajte väčší pozor, slečna Matfieldová,“ upozornil ju nepríjemným tónom. Vždy sa jej však páčil jeho hlboký hlas, ktorý jej zvykol spôsobiť brnenie v bruchu. Trhane prikývla, no neodvažovala sa mu pozrieť do očí. „Teraz sa vráťte na internát, čochvíľa bude večierka.“

„Vlastne,“ začala neisto, no odhodlala sa mu pozrieť do očí. Díval sa na ňu stále rovnako upreto, akoby z jej očí chcel niečo vyčítať. Snažila sa však tváriť celkom pokojne. Odkašľala si, aby mala pevný hlas a smelo pokračovala: „Nemala som namierené do klubovne. Práve naopak.“

Zvedavo povytiahol obočie a na perách sa mu usadil úškrn jemu vlastný.

„Vskutku? Nemali by ste využívať svoje postavenie na nočné potulky hradom alebo jeho pozemkami,“ poznamenal uštipačne. Na jeho podobné narážky bola pripravená, takže ju to ani pri najmenšom nezasiahlo. Nie tak, ako si to želal on. A vadilo mu to.

„Pane, pre vašu informáciu, svoje postavenie som nikdy nevyužívala, nerobím to ani teraz a nikdy to ani nebudem robiť,“ vyhlásila pevne. Už sa necítila tak nervózne. Skôr v nej rástla chuť odporovať mu, ba dokonca sa s ním hádať. Hoci ho mala rada akokoľvek, milovala hádky s ním. Užívala si, keď mohla mať v niekoľkých krátkych chvíľach navrch. Nebolo to však tak často, ako si priala.

Jeho to zas rozčuľovalo. Celé jej postavenie. To, ako pokojne sa s ním niekedy dokázala zhovárať, zatiaľ čo on musel krotiť svoje pudy. Bola to mladá dáma, krásna mladá dáma so všetkým, čo sa mu mohlo na ženách páčiť. Až na jej občasnú nekontrolovateľnú výrečnosť a práve vo chvíľach, kedy to nebolo vôbec, ale vôbec vhodné. Dokonca sa mu páčil spôsob, akým mu dokázala oplatiť jeho uštipačné poznámky. Nevadilo mu to! Jemu! Začínal sa cítiť ako nejaký blázon. Nedal mu ten starý cvok do nápoja niečo, čo sám užíva a po čom premýšľa tak nezdravo? Nemohla ho predsa priťahovať študentka! I keď veľmi pekná, to musel uznať.

Na hodinách sa občas prichytil pri tom, ako ju tajne pozoruje. Jej schopnosť pripraviť bezchybný elixír ho len väčšmi utvrdzovala v tom, že to dievča má niečo do seba. Bola inteligentná, o tom nebolo pochýb. Vtipná, ako si mohol všimnúť na chodbách či vo Veľkej sieni. Občas príliš drzá a aj to mu trochu prekážalo. Ale tie predošlé vlastnosti... Ach, veď to je vražedná kombinácia!

V duchu si vynadal za to, že pri pohľade do jej krásnych nebesky modrých očí jej nedokázal povedať nič dostatočne trefné a sarkastické. Len zavrtel hlavou.

„Som teda veľmi rád, že to takto nie je,“ zatiahol chladne a pomaly. „Dúfam, že vám tento prístup ostane aspoň do chvíle, kým nedospejete.“

Pichlo ju pri srdci a opäť jej prišlo nevoľno. Jeho slová neboli také zlé, nie, to len ich význam. Určite to nemyslel tak, ako to cítila ona. A hlavne nevedel o tom, že tu do ´chvíle, kým dospeje´ už nebude. Nechcela mu to vešať na nos. Nemala na to dôvod, no cítila, že mu to musí povedať. Nechápala prečo. Potrebovala o tom s niekým hovoriť. S niekým iným ako Liam. Vedel o tom len Dumbledore, madam Pomfreyová, jej adoptívni rodičia a Liam. A ten o tom radšej nehovoril. Chápala ho a veľmi dobre.

Len sa mu to zdalo, alebo v jej očiach naozaj zbadal náznak strachu a bolesti? Prečo by niečo také mala cítiť? Prižmúril oči a chcel zistiť, nad čím premýšľa, no hneď zahnal tú myšlienku. Nechápal to, no pri nej si akosi nedovolil použiť legilimenciu.

„Budem sa snažiť, aby to tak bolo,“ odvetila napokon tichým, chvejúcim sa hlasom. Letmo mu pozrela do očí a rýchlo vykročila vpred. Nevedela, či v tej chvíli chce plakať alebo zúriť a rozbíjať. Mala v sebe toľko pocitov a tak veľmi bojovala s túžbou vrátiť sa k nemu. Bojovala s pocitmi, ktoré v nej vyvolával len on. Nik iný, len on. Predstavovala si, ako ju objíma a upokojuje. Ako jej vraví krásne slová do ucha, pričom ju hladí po tvári. Ako jej vraví, že bude všetko v poriadku a oni budú spolu až naveky. Že ona neumrie. Nie tak skoro. Nie kvôli tej chorobe.

Kráčala po chodbách Rokfortu rýchlo. Po tvári jej stekali horké slzy, no nevydala ani hlásku. Nevšimla si ani, že za ňou pomaly kráča jej profesor. Nevnímala totiž nič vôkol seba. Chcela sa len rýchlo schovať do lesa a ostať tam, až kým nepochopí, že tam nesmie byť kvôli toľkému nebezpečenstvu a neskorej hodine. Chcela si tam vyplakať dušu i srdce, aby sa zajtra mohla opäť cítiť normálne. Vždy to tak robievala. Niekde sa vyplakala a hneď sa cítila lepšie.

Severus pomaly kráčal za ňou a ona si to zjavne neuvedomila. Premýšľal, ako dlho tak za ňou bude môcť ísť bez toho, aby si ho všimla. A kam až zájde. Keď tu odrazu začul, ako silno potiahla nosom. Zachvel sa.

Ona plače, pomyslel si šokovane. Ale prečo? Túžba vedieť to ho prinútila kráčať za ňou ďalej. Na chodbách našťastie nik nebol. Vyšla pred hrad, no nezastavila sa, ako si myslel. Práve naopak, pokračovala až k Zakázanému lesu. Už bola takmer pri ňom, keď prudko zastavila a otočila sa. Keď za sebou zbadala Snapa, prižmúrila oči.

„Sledujete ma?“ spýtala sa ho ostrejšie, než plánovala. Snape pretočil očami.

„Nie, čakal som na tú správnu chvíľu, kedy vám strhnúť body za to, že porušujete školský poriadok,“ odsekol. Odrazu to však oľutoval. Len doteraz potichu plakala, nechcel byť na ňu hrubý. Nemohol si však pomôcť. Bolo to silnejšie než on. Odfrkla si, otočila sa späť a vošla do lesa. Severus sa zmätene poobzeral vôkol seba, no hneď ju nasledoval. Nemôže jej predsa dovoliť ísť do lesa. Už bola skoro tma a v noci je to tam dosť nebezpečné. Sám to neraz zistil na vlastnej koži. „Stojte! Tam nemôžete ísť!“ zvolal na ňu. Ona sa však neotočila.

„Prečo by som nemohla?“ spýtala sa ho namrzene. Znova ho udivovala jej ľahostajnosť voči tomu, že je jej profesorom. Nemala však chuť počúvať jeho reči.

„Pretože je to nebezpečné,“ dokončil to skôr ako otázku, nie priamu odpoveď. Neveselo sa zasmiala. Dobehol k nej a zbadal, ako si utrela do rukáva svetra zaslzené oči. Čudoval sa, že jej nie je zima, keďže je iba vo svetri. A čudovala sa aj ona. No v tej chvíli jej to bolo tak trochu jedno.

„Odkedy vás zaujíma bezpečie študentov?“ neodpustila si. Prekročila vysoko vytŕčajúci koreň stromu a on ju hneď nasledoval. Nechcel sa tu rozčapiť ako nejaká žaba.

„Vždy ma zaujímala bezpečnosť všetkých študentov,“ odvetil rázne. „Je to vlastne moja povinnosť,“ dokončil tichšie, akoby sa hanbil za to, že to vraví. Opäť raz sa neveselo zasmiala.

„Iste,“ povedala sarkasticky. To ho dostalo. Chytil ju za predlaktie a drsne si ju k sebe otočil.

„Prestaňte sa so mnou rozprávať takýmto tónom,“ zavrčal. Ona sa naňho však naďalej mračila. Pozrela na jeho chudé prsty, ktorými ju pevne držal a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

„Prestanem, ak prestanete aj vy,“ vyhlásila skalopevne a pokračovala v rýchlej chôdzi. Zdalo sa, že vie, kam kráča. A Severus chcel vedieť, kam mieri. Napokon, musel na ňu dohliadnuť. Vytiahol svoj prútik a posvietil si na cestu, rovnako ako i ona tým svojím.

Až teraz, keď tak za ňou ticho kráčal, uvedomil si, aké má krásne dlhé vlasy. Nikdy si ich nevšimol. Ako je to možné? Jemne sa vlnili a dopadali jej na chrbát, až takmer splývali s jej svetrom kvôli tmavohnedej farbe. Prezrel si ju od hlavy až po päty. Nikdy to nerobil, no teraz si nemohol pomôcť. Bola o dosť nižšia než on, no oproti minulému roku vyrástla aspoň o päť centimetrov. Jej telo malo krásne krivky a zdôrazňovalo jej ženskú postavu. No nebolo to to jediné, čo si všimol.

„Vy ste schudli,“ skonštatoval. Marion sa k nemu pomaly, veľmi pomaly otočila. Keď zbadala, ako na ňu skúmavo hľadí, nemohla si pomôcť, no nedokázala naňho byť naštvaná ani nič podobné. Trhlo jej kútikmi pier.

„Vážne? Ani som si nevšimla,“ odvetila, ledva skrývajúc pobavený tón. Odrazu jej došla jedna dôležitá vec. „Je zvláštne, že ste si to všimli práve vy, pán profesor.“

„Možno som nepríjemný, ako s obľubou tvrdíte, no to nemusí znamenať, že som nevšímavý,“ vysvetlil pokojným hlasom. Cítila, ako jej do tváre stúpa červeň. Musela priznať, že jej to veľmi polichotilo. Všíma si ju. A vtedy jej došla ďalšia vec. Dnes jej myslelo akosi pomaly!

Vyčítavo naňho pozrela a posvietila si naňho prútikom, pretože sa vôkol nich rozliala tma a posledné slnečné lúče sa dostali len cez zopár stromov, ktoré sa tiahli do výšky. Rýchlo jej pozrel do očí, aby nevidela, že stále hľadí na krivky jej tela, a prižmúril oči.

„Vy si ma prezeráte,“ vytkla mu. Zasmial sa. Tak úprimne, ako ho ešte nikdy nepočula sa zasmiať.

„Čo je na tom zlé? Je to vari trestný čin?“ zahľadel sa pred seba, lebo sa mu zazdalo, že sa tam niečo pohlo. Zdvihol prútik vyššie, aby lepšie videl na stromy pred nimi. Letmo na ňu pozrel. „Nečudujte sa. Som zdravý muž a vy ste žena, teda slečna-“

„Merlin, vy ste perverzný!“ vyhŕkla znechutene, pričom ho nenechala dohovoriť. Pretočil očami, no nevyjadril sa k tej poznámke, len ju obdaril nepríjemným pohľadom a dúfal, že to ako odpoveď bude stačiť. Stačil. Hneď sa prestala tak tváriť a radšej sa pozerala pod nohy, aby nezakopla.

No hneď sa tak stalo a ona si uvedomila, že letí vzduchom a zrazu len dopadla na zem. Dnes už po druhý krát. A hneď ju zabolela ruka, ktorú si udrela aj predtým a medzičasom ju prestala bolieť. Prútik jej vypadol a odkotúľal sa kúsok od nej. Rozboleli ju kolená, no i hlava. Bola si istá, že si ju neudrela. Pokúsila sa vstať, no znova jej prišlo nevoľno. Veľmi dobre vedela prečo.

Severus si všimol, ako sa pokúša vstať a keby necítil, že niečo nie je v poriadku, aj by sa zasmial nad jej pádom a nepozornosťou. Mal v pláne počastovať ju nejakou trefnou poznámkou. No napriek tomu rýchlo podišiel k nej, opatrne ju chytil a zdvihol. Zdalo sa však, že sa na nohách neudrží. Rýchlo prútik chytil zubami, aby mohol vidieť pred seba, vzal ju do náručia a pomaly s ňou vykročil vpred. Položil ju trochu ďalej na vyčnievajúci koreň stromu. Položil prútik na zem, stiahol zo seba čierny plášť a prehodil ho cez ňu, pretože sa začala triasť. Hneď ho poriadne uchopila a zababušila sa doň, pričom si doň zaborila svoju tvár. Voňal veľmi príjemne, až ju to upokojovalo.

Severus sa poobzeral vôkol seba. Zbadal na zemi jej prútik. Nuž vstal, podišiel k nemu, vzal ho a vrátil sa späť k Marion. Tá sa však neprestávala jemne chvieť. Tvár mala stále schovanú, takže nevidel jej výraz. Kľakol si k nej.

„Ako sa cítite?“ spýtal sa jej jemne. Prekvapil ju jeho tón, no nejako to v tej chvíli neriešila. Pomaly sa jej prestávalo krútiť v hlave. Odhalila svoju tvár, i keď veľmi nedobrovoľne a pomaly prikývla.

„Ďakujem, dobre,“ zašepkala. Severus si ju skúmavo prezrel. Bola bledá, no už sa aspoň netriasla.

„Čo to vlastne malo znamenať?“ odvážil sa spýtať. Trochu ho to znepokojovalo.

„Nič, len som zakopla,“ odvetila pokojne, no pod Severusovým pohľadom pokračovala ďalej, „a trochu sa mi zatočila hlava. Ale už sa cítim dobre. Môžeme sa vrátiť do hradu.“

„Ste si istá, že je vám lepšie?“ uisťoval sa. Prižmúrila oči. Nebola zvyknutá na toľkú starostlivosť z jeho strany. Hneď sa spamätal a nahodil svoj bežný chladný pohľad. „Musím vedieť, či je vám lepšie. Ste moja študentka a práve teraz za vás zodpovedám, keďže som tu s vami.“

„No nemuseli ste byť,“ neodpustila si sarkastickú poznámku. Severus sa už chystal povedať jej na obranu niečo pekne štipľavé, no ona vstala a podala mu jeho plášť.

„Nie, teraz ho potrebujete viac než ja. Vrátite mi ho v hrade,“ povedal tvrdo a vykročil späť do hradu. S povzdychom si ho cez seba opäť prehodila a mlčky ho nasledovala. Cestou do seba vdychovala tú krásnu vôňu jeho plášťa. Bola to JEHO vôňa. A musela uznať, že voňal naozaj úžasne. Možno sa v tej chvíli tvárila hlúpo a usmievala sa ako šibnutá, no bolo jej to jedno.

„Často ma prekvapujete,“ prehovorila po dlhej chvíli tichého kráčania. Severus na ňu pozrel ponad plece so zdvihnutým obočím. „V niektorých chvíľach sa viete správať tak ľudsky.“

„Náramne vtipné, slečna Matfieldová,“ schladil ju ľadovo.

„Vážne? Nepočujem nikoho sa smiať,“ vrátila mu to. Strelil po nej pohľadom, no neodpovedal. Spokojne sa uškrnula. Vedela, že má opäť navrch a on jej na to nemá čo povedať. Ďalej už pokračovala spokojne.

Vošli spoločne do hradu, to už bola vonku úplná tma. Otočili sa k sebe, no nikomu sa nechcelo nič vravieť. Len si hľadeli do očí. Marion mala neodolateľnú chuť pritúliť sa k nemu, môcť sa ho dotknúť, no hneď zahnala tie šialené myšlienky. A Severusove nemali ďaleko od tých jej. On však stále netušil, čo cíti. Na rozdiel od Marion, ktorá v tom mala veľmi jasno. Napokon zo seba voľky-nevoľky stiahla jeho plášť a podala mu ho s jemným úsmevom.

„Ďakujem, pane, za plášť i tú prechádzku,“ povedala tichým hlasom. Severus sa jemne zachvel, no ona si to našťastie nevšimla.

„Iste, tak dobrú noc, slečna Matfieldová,“ odvetil stroho, vzal si od nej plášť a odpochodoval preč. Marion si len ťažko povzdychla a pobrala sa do klubovne, kde na ňu čakal nedočkavý Liam.

Musela mu porozprávať o prechádzke a keďže z nej ťahal všetko, musela mu povedať aj o Severusovi. Vravela však len o tom, aký je otrasný a nepríjemný. Liam nevedel o tom, čo k Severusovi Marion cíti. A ani mu to nechcela povedať. Neskôr vo svojej izbe zaspávala veľmi spokojne, po dlhej dobe. Vlasy si držala blízko pri svojom nose, aby mohla cítiť vôňu svojho profesora elixírov. Majstra elixírov. Jej Majstra elixírov.