Záškodníci

Sľúbená druhá časť je tu  A s ňou hneď ďalšie. Tak príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Nadchádzajúci týždeň bol pokojnejší, než všetky ostatné. Až na zopár nepríjemných pocitov, ktoré Marion sprevádzali takmer každý deň. Ale okrem toho sa duševne cítila lepšie. Akosi necítila tú otrasnú melanchóliu, ani neupadla do letargie ako zvyčajne. Liam si to všimol a veľmi sa tomu tešil. Tak veľmi mu záležalo na tom, aby bola šťastná. A ani za svet si nechcel priznať, že o niekoľko mesiacov tu nebude. Nie! Skrátka si to tak ľahko nepripustí. Ona možno stratila vieru, no on nie. Bude veriť i za ňu.

V jeden večer ju chcel skontrolovať. Bol štvrtok a on ju od obeda nevidel. Nuž sa rozhodol, že zájde do jej prefektskej spálne. Vybehol po schodoch, až zastavil pri dverách vedúcich do jej izby. Rázne na ne zabúchal. Nič sa však zvnútra neozývalo. Zaklopal teda znova.

„Marion? Si tam? Smiem vojsť?“ spýtal sa, no spoza druhej strany dverí sa mu nedostavila žiadna odozva.

Zamračil sa a vošiel dnu. Nikde ju však nevidel. Prešiel izbou a zastavil pri dverách do kúpeľne. Pre istotu zaklopal a až tak vošiel dnu. No ani tam nebola. Znepokojovalo ho to. Vždy mu vravela, keď sa išla prejsť. Obzrel sa vôkol seba, snažiac sa nájsť niečo, čo by mu pomohlo. Na posteli zbadal položený jej denník. Už dávno si ho chcel prečítať, no bolo to jej súkromie. Len potriasol hlavou a s rýchlo bijúcim srdcom vybehol z izby. Zbehol po schodoch späť do klubovne a pribehol k Joshovi, jeho spolužiakovi, ktorý práve sedel pri krbe na gauči.

„Nevidel si náhodou Marion?“ opýtal sa ho netrpezlivo. Josh len bezmocne pokrútil hlavou.

„Nie, Liam, nevidel som ju od vyučovania. Prečo? Niečo sa stalo?“

„Nie, všetko je v poriadku,“ odvetil rýchlo, no jeho spolužiak sa naňho neprestával skúmavo dívať. „Len som s ňou chcel niečo prebrať.“

Josh len prikývol a vrátil sa k debate s nejakým blonďavým dievčaťom, ktoré sedelo vedľa neho. Liam si ťažko povzdychol a rýchlym krokom vyšiel z klubovne, ponáhľajúc sa po chodbách Rokfortu. Bál sa o ňu, mohlo sa jej čokoľvek stať. Premýšľal, kde by asi tak mohla byť. Bolo veľa miest, ktoré mala rada a kam často chodievala. Najprv vyšiel pred hrad na nádvorie, no nebola tam. A nebola ani pri Hagridovej chalupe, ani v okolí jazera. Zúfalo túžil po tom, aby nebola v Zakázanom lese.

Namieril si to späť do hradu. Vtom narazil na jeho profesora elixírov. Ten sa naňho zamračene zadíval.

„Pán Redmore,“ oslovil ho chladne a po tvári sa mu pritom rozlial úškrn, „tvárite sa, akoby vám niekto vrazil päsťou do nosa.“

Liam mal strašnú chuť niečo mu odvrknúť, no nechcel mu odvrávať. Len by mu Snape strhol body. Namiesto toho si nervózne prehrabol vlasy.

„Nemôžem nájsť Marion,“ dostal zo seba. „Hľadal som ju, hádam, všade. No po nej akoby sa zľahla zem.“

„Všade? O tom dosť pochybujem,“ zatiahol sarkasticky Majster elixírov. V duchu mu však poskočilo srdce. Nemôže ju nájsť?

„Pane, teraz nie je čas na vykecávanie. Musím ju nájsť, čo ak sa mohlo...“ no, čo ak sa mohlo čo, Severus nezistil, pretože mladík vykročil vpred. Severus potichu zavrčal nad jeho vlastným šialeným nápadom, no i napriek tomu pribehol k Liamovi.

„Pomôžem vám ju nájsť,“ vyhlásil a spoločne sa pustili do hľadania Marion.

Skontrolovali všetky triedy, používané i nepoužívané, dokonca i kuchyňu, či sa náhodou nerozhodla zájsť na neskorú večeru. No po nej nebolo ani stopy. Nik ju od vyučovania nevidel. A možno jej aj o to šlo.

„Máte vskutku strelenú spolužiačku,“ neodpustil si Severus sarkastickú poznámku. Liam sa naňho zamračene zadíval.

„Videl som na obede váš pohľad,“ povedal svojmu profesorovi tichým hlasom. „Dávajte si pozor, pane. Marion nie je na predaj a rozhodne nie je obyčajná bábika.“

„Pán Redmore,“ oslovil ho Severus dôležito, no trochu ho vytočilo, čo mu jeho študent povedal. Čo si to o ňom myslí?! Obaja zastavili uprostred chodby a zamračene na seba hľadeli. „Nemyslite si, že slečnu Matfieldovú považujem za niečo neživé. Je mi celkom jasné, že je to živá bytosť. No žiadam vás, aby ste sa nestarali do vecí, ktoré sa vás netýkajú. Navyše, vaše predstavy sú mylné,“ vravel mu ľadovým hlasom.

Liam sa však odradiť nedal. Dobre vedel, čo videl v očiach svojho profesora.

„Pane, dúfam, že jej nechcete ublížiť,“ poznamenal takmer až prosebne. Majster elixírov naňho len nemo zazeral. Jeho študent ho vari žiada, aby mal niečo so svojou študentkou?

„Celkom nechápem, o čo vám ide,“ odvetil napokon. Liam si potichu odfrkol.

„Jasné, že chápete!“ vyhŕkol. Odrazu sa však chodbou ozvali kroky a spoza rohu vyšlo dievča s dlhými tmavohnedými vlasmi a modrými očami. Spokojne došla až k nim. Obaja si vydýchli, Liam hlasnejšie než Severus. „Marion! Kde si, dopekla, bola? Hľadal som ťa.“

„Prepáč, bola som pri Pomfreyovej,“ odvetila kajúcne, no stále sa usmievala žiarivo ako slniečko. Spýtavo pozrela z neho na Severusa. Liam naňho tiež letmo pozrel, no zahľadel sa jej do očí.

„Pán profesor mi pomáhal nájsť ťa,“ odpovedal na jej nevyslovenú otázku. Marionino obočie vyletelo vysoko k vlasom, neprestala sa však usmievať. Bola milo prekvapená. Nastalo trápne ticho. Severus  skúmavo hľadel na Marion. Prečo bola v Nemocničnom krídle? Tá zas skákala pohľadom z Liama na jej profesora. Liam si napokon odkašľal a pozrel na svoju najlepšiu priateľku. „Musím zájsť za Viki. Potom sa stretneme v klubovni.“

Marion len s úsmevom prikývla.

„Dobre, tak zatiaľ,“ povedala, načo Liam s malým kývnutím profesorovi odišiel preč. Marion si zastrčila vlasy za ucho. „Mala som namierené do kuchyne na horúcu čokoládu. Dáte si so mnou?“ opýtala sa ho nevinne. Severus stiahol obočie.

„Horúcu čokoládu nepijem,“ odsekol. Pre Merlina, čo si to myslí? Severus Snape a horúca čokoláda? To ani nejde dokopy! Zbadal jej trochu sklamaný výraz v tvári. Nesmelo sa usmiala a prikývla.

„Hm, tak fajn. Dovidenia, pane,“ zamrmlala a vykročila chodbou. Severus privrel viečka, zhlboka sa nadýchol a otočil sa za ňou.

„Dobre teda!“ zvolal za ňou, načo sa hneď zarazene otočila. „Dostal som chuť na mätový čaj.“

Marion sa naňho široko usmiala, počkala, kým dôjde k nej a spoločne vyrazili do kuchyne. Cestou ani jeden nič nepovedal a až keď im jeden z mnohých domácich škriatkov doniesol k veľkému stolu, za ktorým sedeli, čo si zažiadali, Marion pozrela svojmu profesorovi do očí. Boli také zvláštne, také temné ako žiadne iné. Mala pocit, akoby jej videl až do žalúdka. Tak uprene sa vedel dívať len on, nik iný, len on. Nik iný nemal taký pohľad, nik iný nebol ako on. Tak nejak v hĺbke duše cítila, že to, ako sa správa, je len akási maska. A že v skutočnosti dokáže byť normálnym, nie len chladným a večne ufrflaným netopierom zo žalárov. Hneď sa zaprisahala, že sa to pokúsi zistiť.

Hm, kto vie, či to vôbec stihnem... pomyslela si trpko. Opäť ju tie strašné myšlienky napadli a rozožierali, ako slimáky kapustu profesorky Sproutovej. Nemohla si pomôcť, znova ju pichlo pri srdci. Celkom zabudla na to, že je v kuchyni s Majstrom elixírov. Keď sa vrátila späť do reality, zistila, že ju Snape pozoroval. Trochu sa zapýrila a radšej si odpila z vynikajúcej horúcej čokolády. Netušila, ako sa jej podarilo dostať tu jej profesora. No potešilo ju to.

„Smiem vedieť, prečo ste boli pri madam Pomfreyovou?“ spýtal sa jej odrazu, premiešavajúc obsah svojej veľkej šálky. Nedalo mu to. Musel to vedieť. Marion mu však nechcela odpovedať, to by mu musela povedať, čo jej je a to nechcela. Nechcela mu vravieť o svojom problémy a tobôž nie o tom, že o päť mesiacov otrčí kopytá. Ako hlúpo to znelo, ale snažila sa len uľahčiť svoju vlastnú situáciu, aby ju to tak nebolelo. Napokon ju napadla jedna hlúposť, vďaka ktorej vedela, že profesora dostane do rozpakov a viac sa jej na túto tému nebude pýtať. Nuž, aby to zahrala lepšie, nahodila na tvári jemný úsmev.

„No.. viete... ženské problémy,“ odvetila napokon. A mala pravdu. Snape sa zatváril veľmi smiešne. Najprv zarazene, hneď na to zahanbene a na koniec takmer až ospravedlňujúco. Zrejme oľutoval to, že sa jej na to pýtal.

Ach, Merlin, ako som mal vedieť, že by za liečiteľkou šla kvôli... ehm, niečomu takému? Pýtal sa sám seba roztržito. Nevedel, čo by na to mal povedať, nuž zo seba dostala len akési zvláštne a neurčité: „Aha.“

Marion mala chuť zasmiať sa, no radšej sa ovládla. Nemuselo by to skončiť dobre. A v situácii, v ktorej sa práve nachádzala, by to bolo zlé, pretože takúto tému s profesorom elixírov ešte nikdy nepreberala. A celkom sa jej páčilo, že s ním takto sedí v kuchyni, popíja horúcu čokoládu (on mätový čaj, ktorého vôňa jej príjemne šteklila nosové receptory) a ani jeden z nich nemá chuť sa hádať. Musela si zagratulovať. Tak toto som ešte nezažila! No rozhodne ešte chcem.

Kvôli otázke, ktorú jej položil Snape, bola taká prekvapená, že si ani neuvedomila, ako normálne sa jej to spýtal. Vôbec nepoužil ten svoj chladný tón, ktorý uňho počula deň čo deň. A zdalo sa, že sa ani nepokúša nejako ju strápniť či podpichnúť. Dokonca sa pri ňom cítila celkom normálne. Netriasli sa jej kolená tak ako vždy v jeho blízkosti.

Severus si nemohol pomôcť, no zatiaľ čo si jeho študentka prezerala ranu na ruke a občas si odpila z pohára, prezeral si ju. Zdala sa mu zvláštna. Niečo na nej bolo iné. Schudla a bola dosť bledá. Navyše, ani tá rana na ruke, ktorá jej tam zjavne stále ostala po páde v lese, nevyzerala práve najpríjemnejšie. Akoto, že si ju vtedy nevšimol?

„Možno to bude hlúpa otázka,“ ozvala sa odrazu tichým hlasom a zvedavo mu pozrela do očí, „ale prečo ste sa stali profesorom? Veď všetkých študentov neznášate.“

Nevedel, či sa chce zasmiať alebo pretočiť očami. No napokon neurobil ani jedno z toho, len jej opätoval jej pohľad.

„Nie je to tak, že ich všetkých neznášam,“ pokrútil hlavou, „len neznášam, keď nič nevedia. Som profesor a úlohou každého profesora je, aby naučil svojich študentov všetkému, čo vie on. A keď sa nepripravujete na vyučovanie, nedávate pozor a potom frflete, že vám za to strhnem body, nečudujte sa.“

Marion sa zachechtala a porazenecky zdvihla ruky do vzduchu.

„Na mňa sa tak nepozerajte,“ povedala pobaveným hlasom.  „Ja sa na hodiny pripravujem, takže toto sa ma netýka. Ale áno, máte pravdu, občas neodolám tomu niečo vyviesť.“

„Čo z vás robí rebela,“ zatiahol uštipačne. Marion naňho stále pobavene zagánila.

„O čom by bol život, keby sme si z niekoho občas nevystrelili, nevyviedli niečo? Bola by to nuda!“ rozhodila rukami, až takmer prevrhla svoj pohár. Severus pretočil očami a odpil si z čaju. Naklonila sa k nemu. „Aj vy si rád strieľate z ľudí, tak sa tak netvárte,“ zašepkala mu s úškrnom.

Severus sa tiež naklonil k nej, prižmúriac pritom oči.

„Ja to robím spôsobom, ktorý aj za niečo stojí,“ odvetil rovnako tichým hlasom ako ona, no neodpustil si ten svoj zvyčajný zlomyseľný úškrn i tón. Marion sa od neho odtiahla a odpila si.

„Ktorý všetci tak neznášajú,“ odsekla. Musí byť vždy taký hnusný? Vždy musí všetko pokaziť? Bolo by to fajn rečnenie, keby znova nebol TEN Snape.

„Nenafukujte sa hneď,“ odfrkol. Oprel sa o operadlo stoličky a zadíval sa jej do očí. Marion hľadela do svojho pohára a pohrávala sa s lyžičkou.

„Ale viete, čo?“ spýtala sa a ani nečakala na jeho odpoveď a hneď pokračovala: „Akosi prichádzam na chuť tomu vášmu svojskému humoru. Je občas- teda nie, vždy!- veľmi ostrý a dokáže ublížiť,“ pri tom poslednom slove mu vyčítavo pozrela do očí, „no okrem toho je fajn. A keď si naň zvyknete, je celkom ľahké ho používať.“

Severus sa v duchu zasmial. Predsa vie, prečo ho používa. Odrazu však zbadal niečo, čo ho vyviedlo z mieri.

„Vy krvácate,“ oznámil jej trochu ohromene, ukazujúc pritom prstom na jej nos, z ktorého práve vytiekol tenký prúd karmínovej krvi. Zháčila sa a rýchlo si prešla vrchnou stranou ruky pod nosom. Keď pozrela na svoju ruku, skutočne na nej mala krv.

„Dofrasa,“ zanadávala potichu. Rýchlo vstala a zamierila k umývadlu, ktoré bolo v rohu obrovskej miestnosti. Naklonila sa trochu dopredu a vyfúkla z nosa vzduch. Množstvo krvi síce pristálo v umývadle, no zmiernilo to krvácanie.

Severus pribehol k nej, cestou žiadajúc jedného škriatka, aby mu priniesol vatu. Kým k nej došiel a otočil si ju k sebe, škriatok už bol pri ňom. Severus si od neho vzal kúsok vaty, rozdelil ho na dve polovice a namočil ich do vody. Obe jej potom opatrne strčil do nosových dierok. Potom vzal zvyšok vaty a ručne jej z tváre odstránil zvyšok krvi. Marion sa to zdalo veľmi milé. Robil to pekne po muklovsky. A navyše ju pritom držal za bradu, až sa jej po dlhej dobe opäť roztriasli kolená. Ledva sa udržala na nohách.

Bolo krásne cítiť jeho dotyk. Napokon ju ale pustil, skúmavo si ju prezerajúc. Odstúpil od nej a mávnutím prútika odstránil krv v umývadle. Pozrel späť na ňu.

„Často takto krvácate?“ spýtal sa jej zamračene.

„Nie,“ zaklamala okamžite. „Zjavne to bude len suchým vzduchom, alebo možno alergia?“

„Ťažko povedať, no tú vatu si tam nechajte ešte aspoň pätnásť minút,“ prikázal jej. „Poďte si zatiaľ sadnúť.“

Nenechala sa dva krát prosiť. Sadla si na to isté miesto, kde sedela predtým a Snape tiež. Pozoroval každý jej pohyb. Unavene sa oprela o operadlo stoličky a dvoma prstami si chytila nos. Chvíľu bolo ticho, keď k nim pribehol škriatok, ktorý dal Severusovi vatu.

„Smiem vám ešte nejako poslúžiť?“ spýtal sa tenkým hláskom. Severus prikývol a trochu sa k nemu sklonil.

„Dones mi pohár ohnivej whisky,“ pozrel na Marion, ktorá sa stále držala za nos so zatvorenými očami, „a slečne tiež,“ doložil pošepky. Škriatok prikývol a o chvíľu sa už vrátil aj s dvoma pohármi ohnivej tekutiny. Severus oba zobral a jeden položil pred Marion. Tá otvorila oči. Keď zbadala pohár, prekvapene pozdvihla obočie a pozrela na svojho profesora.

„Ja nepijem, pane,“ povedala, odsunúc od seba pohár. A ani nesmie. Mohlo by jej byť len horšie. Severus pokrčil plecami.

„Zvyčajne so študentmi nepijem,“ poznamenal. Uprene jej pritom hľadel do očí. „Ale ak nechcete, prosím. Ja vás do toho nútiť nebudem.“

Nato si spokojne odpil zo svojho pohára, užívajúc si chuť ohnivej whisky. Kvalitnej ohnivej whisky. Opäť nastalo medzi nimi ticho. Každý premýšľal nad svojím. Marion mala znova zatvorené oči a snažila sa upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Cítila totiž na sebe pohľad svojho profesora. Pozorne si ju prezeral. Poslednú dobu to robil dosť často, no nemohol si pomôcť. Bolo na nej niečo, čo ho nútilo premýšľať o nej občas, keď zaspával. A aj vtedy, keď ráno vstával. Chcel vedieť, čo má, čo ostané ženy nemajú. Vtom si uvedomil, ako smiešne to muselo znieť. Veď je perverzák! Presne to mu povedala pred týždňom. Zavrtel hlavou. Nie! Nie je! Čo je na tom, že o nej občas premýšľa? Za to predsa nemusí byť perverzný. Bolo by to vtedy, keby si predstavoval, ako.... ďalej svoje myšlienky nedokončil. Radšej pre istotu.

Otvorila oči. Ich pohľady sa na dlhú chvíľu stretli. Na dlhšiu, než dovoľujú spoločenské pravidlá. Ale ani jednému to neprekážalo. Napokon prerušila očný kontakt, keď už ťarchu jeho temných očí nemohla vydržať. Ak vedel niekto čítať myšlienky, tak to bol Snape, pre ten jeho uprený pohľad, ktorým jej videl asi až na dno samotnej duše. Vystrela sa a vytiahla si z nosa vatu. Bola len trochu zakrvavená. Severus podišiel k nej, kľakol si k jej nohám a pozorne si prezrel jej nos. Po niekoľkých sekundách sa vystrel.

„Už je to v poriadku,“ oznámil jej stroho. Vzal pohár, ktorý mal byť jej a namiesto nej vypil ohnivú whisky. Tvrdo ho položil na stôl. „Tak ja idem.“

„Iste, ja tiež,“ prikývla Marion a tiež vstala. „Tak dovidenia, pane. A dobrú noc.“

Nato rýchlo vyšla z kuchyne, akoby jej išlo o život. Keď zašla za najbližší roh, rozbehla sa. Musela bežať, hoci nevládala a jej telo riadne protestovalo. Zastavila až pri portréte Tučnej panej. Predklonila sa a oprela sa dlaňami o kolená, snažiac sa polapiť dych. Tučná pani si nervózne odkašľala. Marion sa vystrela a pozrela na ňu.

„Klepcodrap,“ dostala zo seba. Tučná pani len spokojne pokývala hlavou, prehupla sa v obraze a vpustila ju do klubovne. Vošla dnu a obzrela sa po Liamovi. Nikde ho však nevidela. Nuž vyšla po schodoch a vošla do svojej izby, kde sa hneď hodila na posteľ na brucho. Niekoľko minút tupo hľadela na stenu. No potom lenivo zdvihla pravú ruku a pozrela na ňu. Na dlani mala ešte stále červené krvavé podliatiny, ktoré jej však už pomaly mizli. Ťažko si povzdychla, vstala, vzala si čisté veci a zatvorila sa v kúpeľne, kde si do vane napúšťala horúcu vodu a naliala takmer polovicu sprchového gélu.

Najbližších niekoľko desiatok minút strávila vylihovaním vo vani a premýšľala. Premýšľala nad sebou, nad Liamom a v neposlednom rade i nad jej profesorom elixírov. Kiežby vedel, ako veľmi jej na ňom záleží. No, čo by robil, ako by sa správal, keby to zistil? Bol by jej schopný opätovať city? Možno by sa jej za jej naivitu a hlúposť vysmial.

Určite by sa zasmial tak, ako to vie len on. Tým svojím zlomyseľným úškrnom by sa na ňu zadíval a povedal: „Mohol by som povedať, že ma vaša naivita udivuje, no už som si na ňu stihol zvyknúť za tak dlhú dobu, ktorú vás poznám.“ A ona by sa mu pokúsila vrátiť jeho sarkazmus. Možno by sa znova pohádali, no ona by ho mala stále rada. Vždy bude. Až do samého konca. Predsa to nie je až tak ďaleko. Občas sa neznášala, aké morbídne vtipy skúšala sama na sebe. Niekedy mala chuť kričať, len aby tu mohla ostať a žiť aspoň ešte ďalších päťdesiat rokov, no inokedy bola dokonale zmierená s tým, čo má prísť a ešte si z toho uťahovala. Jej nálady sa v poslednej dobe menili často a rýchlo.

Prerývane sa nadýchla a priložila si ruku ku srdcu. Znovu sa jej rozbúšilo. Niekedy to ani nebolo vplyvom toho, že sa v jej blízkosti nachádza Severus Snape. Bolo to tou chorobou. Aj to krvácanie z nosa. Často sa jej z ničoho nič spustil z nosa prúd krvi a keď sa niekde udrela, hoc aj slabo, urobila sa jej krvavá podliatina. Neznášala sa za to. Neznášala sa za to, že je tak slabá a nevládze bojovať. Ale prečo má bojovať, keď o chvíľu aj tak príde koniec? Hneď v tej chvíli sa zaprisahala, že do chvíle, kedy ten koniec príde, sa pokúsi získať si svoju lásku. Lásku svojho života. Nech to stojí, čo to stojí.

Odrazu sa ozvalo klopanie na dvere, vedúce do jej izby. Až podskočila, ako sa zľakla. Bola tak zabratá do vlastných myšlienok a úvah, že prestala vnímať okolie. Uvedomila si, že už aj voda je studená a ona nemá žiadnu penu.

„Moment!“ zvolala. Vyšla z vane, omotala si okolo seba osušku, vypustila vodu a ponáhľala sa otvoriť dvere. Stál v nich Liam a široko sa na ňu usmieval. Hneď ho vpustila do izby. Spokojne vkráčal dnu a hodil sa na jej posteľ. „Počkaj, oblečiem sa.“

Vrátila sa do kúpeľne, kde na seba natiahla čistú bielizeň a pyžamo. Zatiaľ čo vošla do izby, česala si vlasy.

„Tak, ako bolo pri Viki?“ spýtala sa ho provokatívnym hlasom, uškŕňajúc sa pritom od ucha k uchu. Liam pretočil očami a založil si ruky za hlavu.

„Nebol som pri nej,“ odvetil. Marion spýtavo pozdvihla obočie. „Chcel som, aby ste sa porozprávali.“

Marion sa takmer udusila na vlastnej sline. Nemohla uveriť slovám svojho najlepšieho priateľa. Keď sa ako-tak upokojila, vyjavene naňho pozrela.

„Čože? Nechápem prečo,“ dostala zo seba. Liam vyzeral, že ho to podráždilo. Posadil sa.

„Prečo obaja tvrdíte, že neviete, o čom hovorím? Je mi jasné, že veľmi dobre viete. Marion,“ oslovil ju trpezlivo, vstal z postele a podišiel k nej, „viem, čo k nemu cítiš. Sme najlepší priatelia, všimol som si to už skôr. A čakal som, kedy mi to povieš. No akosi som sa toho nedočkal,“ pri poslednej vete sa trochu zamračil. Marion omámene zaspätkovala.

„Ako si na to mohol prísť?“ zašepkala. Liam sa na ňu zmierlivo usmial.

„Práve som to povedal, sme najlepší priatelia. A ja nie som nevšímavý.“

Tú poslednú vetu už niekde počula. A povedal ju ten, o kom práve hovorili. Zalapala po dychu, načo sa Liam jemne zasmial.

„Prosím ťa, neber to tak tragicky. Dobre vieš, že to nikomu nepoviem. No mala by si s tým niečo urobiť,“ zahľadel sa jej veľavravne do očí. Marion nevychádzala z údivu.

„A tebe neprekáža to, kto sa mi páči?“ spýtala sa ho. On len pokrútil hlavou. „Je to predsa smiešne.. celá táto situácia a aj to, čo cítim. Je to.. je to dospelý muž. A ja mu to nemôžem povedať! Smial by sa mi! Považoval by ma za blázna a kto vie, za čo ešte! Veď je to na hlavu! Neviem, ako som to mohla dovoliť!“ rozčuľovala sa sama nad sebou. Liam k nej podišiel a pohladil ju po ramene.

„Nie je to na hlavu. I keď vlastne... možno trochu, ale s tým už asi neurobíme nič, no nie? A ja chcem, aby si bola šťastná, Marion. Zaslúžiš si to,“ usmial sa na ňu. Marion sa po tvári skotúľali slzy a hneď ho zovrela v objatí.

„Niečo už vymyslím,“ povedala mu do ramena a rukou si zotrela slzy.