Záškodníci

Ahojte  Tak som tu konečne s ďalšou kapitolkou. Nebudem sa zbytočne rozpisovať, tak len: užite si kapitolku. 

PS: A keďže idú sviatky, tak vám prajem krásnu VEĽKÚ NOC! 

Vaša Lizy

„Slečna Blacková,“ oslovil ma vzdialený hlas. Precitla som a odtrhla neprítomný pohľad od okna, za ktorým krásne svietilo slniečko. Pozrela som na profesora, ktorý sa na mňa díval s jemne pozdvihnutým obočím. „Môžete nám predviesť neverbálne čarovanie? Verím, že vás už ruka nebolí.“

Zavrtela som hlavou, schytila prútik a pomaly vstala.

„No výborne, tak len poďte sem,“ potešil sa profesor, kývnuc hlavu k miestu len kúsok od jeho stola. Postavila som sa teda tam. Profesor odrazu vytiahol prútik a zdvihol ho do vzduchu. „Nuž, tak sa teda predveďte.“

Moje obočie vyletelo vysoko k vlasom.

„Čo? To mám... to mám skúsiť na vás?“ hlesla som. Profesor sa zmierlivo usmial a zvesela prikývol. Naprázdno som preglgla, pohodila plecami a zdvihla ruku s prútikom.

„Incarcerous!“ prikázala som v mysli. Na moje vlastné prekvapenie to fungovalo a z môjho prútika vystrelili ako šíp hrubé povrazy, ktoré profesor našťastie šikovne odvrátil. Spokojne som sa pousmiala a chystala sa zložiť prútik, no vtom profesor mávol tým svojím a keby sa moja ruka inštinktívne nepohla, vyčariac neviditeľný štít, už by som dopadla na zem ako doska.

„Skvelé, slečna Blacková. Veľmi dobre. Máte výborne reflexy,“ uznanlivo pokýval hlavou a obdaroval ma úprimným úsmevom. Nervózne som sa zasmiala, skloniac prútik. „Za toto si Bystrohlav zaslúži päť bodov.“

„Ďakujem, pane,“ vydýchla som prekvapene. Znova sa na mňa len usmial a poslal ma späť na svoje miesto. Cestou som hodila očkom po Evanovi, ktorý sa na moje počudovanie usmieval. Ale nie výsmešne, práve naopak. Ten úsmev sa mi zdal úprimný.

Po niekoľkých dňoch som mohla s istotou vyhlásiť, že sa Evan zbláznil. Už nebol taký nepríjemný a nepokúšal sa mi za každú cenu dokázať, že si ho tak či onak budem musieť vziať. Práve naopak, správal sa ku mne... milo. Alebo ako to nazvať. To ale neznamenalo, že mu na to skočím.

Čo sa týkalo Michelle, tá sa s niekým tajne stretávala. Keď sme sa jej na to s Carol pýtali, len zavrtela hlavou a vyhlásila, že v ten pravý čas sa to dozvieme. A keď už spomínam Carol, Remus Lupin ju pozval na ples, takže tá už partnera má. A podľa všetkého aj Michelle. Len ja som ešte žiadneho nemala. Jediný, kto sa ma na to spýtal, bol Evan. Bolo to v piatok, týždeň pred plesom.

Práve som sa vracala do hradu z poslednej hodiny- SOZT, keď mi cestu zatarasil práve on.

„Ahoj, Lynn,“ pozdravil mi zvesela. Pohľadom som zaletela k malému črepníku v jeho rukách s rastlinkou s bielymi kvietkami. Očividne mal predtým herbológiu.

„Snehová ruža?“ spýtala som sa, hoc som popravde odpoveď neočakávala, a pobavene pozdvihla obočie. „Máš stresy z toho plesu?“

„Vlastne som ju chcel dať tebe, aby si si mohla pripraviť odvar pokoja, zdáš sa mi veľmi roztržitá v posledné dni,“ poznamenal, znejúc ešte stále dobre naladene.

Pochybovačne som stiahla obočie. Už som vôkol neho chcela prejsť, no voľnou rukou ma chytil za predlaktie. Zamračene som naňho pozrela.

„Vieš, chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou nechcela ísť na ten ples,“ povedal pokojne. Väčšmi som stiahla obočie. Nie, Evan, máš smolu, tak ľahko ti na to neskočím.

„Prepáč, Evan, no ja už partnera mám,“ odvetila som naoko ľútostivo. Vymotala som si ruku z jeho zovretia, prešla vôkol neho a zamierila na internát. Či mi uveril, to som neriešila. Jediné, v čo som dúfala, bolo, aby ma niekto skutočne na ten ples pozval.

Neskôr som celou cestou do siene na večeru počúvala len o tom, ako sa Michelle nemôže dočkať plesu. Mňa ťažili trochu iné veci ako to, čo si urobím s vlasmi. Keď som vošla do siene, pohľad mi automaticky zaletel ku chrabromilskému stolu. Nemýlila som sa, ak som si myslela, že vôkol seba bude mať Sirius množstvo ľudí.

„Dnes má tvoj brat narodeniny?“ začudovane sa spýtala Carol, keď sa od chrabromilského stola ozvalo Veľa šťastia, zdravia. Vyšiel zo mňa divný zvuk. Ani sama neviem, čo to bolo, či odfrknutie, či povzdych.

Pozrela som ta. Sirius na sebe očividne zacítil môj pohľad. Rýchlo sa otočil k svojim priateľom, niečo im povedal a vykročil smerom ku mne. Odvrátila som od neho svoju tvár a pokračovala k nášmu stolu.

„Lynn,“ oslovil ma opatrne. Zamrzla som uprostred kroku. No neotáčala som sa k nemu. „Lynn, chcel by som s tebou hovoriť.“

„A o čom?“ odsekla som. Predtým, než som sa k nemu otočila tvárou, letmo som pozrela na Evana. Povzbudivo sa na mňa usmial, až som musela zamrkať, aby som sa uistila, že sa mi to len nezdalo.

Pozrela som Siriusovi vzdorovito do očí.

„Mal by som sa ti ospravedlniť, Lynn,“ urobil ku mne nesmelý krok. „Viem, že som urobil chybu, aspoň podľa teba. A viem, že to možno vyznelo sebecky, no keby si bola v mojej koži, pochopila by si.“

„Ale keďže nie som, tak to nechápem,“ podotkla som chladne. Povzdychol si a prešiel si dlaňou po tvári. Odrazu som si uvedomila, že je v sieni ticho a že nás pozoruje takmer každý.

„Nie, Lynn, prosím ťa,“ zamrmlal frustrovane a opäť ku mne podišiel o kúsok, takže sme od seba boli na vzdialenosť vystretej ruky.

„Čo prosíš, o rozhrešenie? Alebo o čo? Myslíš si, že len preto, že máš dnes sedemnásť, na všetko zabudnem? Prepáč, Sirius, no ospravedlnenie je málo, nemyslíš?“ udivovalo ma, ako nezaujato som znela. Ale nemala som v pláne uľahčiť mu to. Keď sa už k tomu konečne dokopal, nech to stojí za to.

„Tak čo mám urobiť?“ vydýchol takmer až zúfalo. „Mám si pred teba kľaknúť? Mám ti dať modré z neba len, aby si mi odpustila? Mám ti dať svoj prútik? Vzdať sa mágie? Alebo čo mám robiť?“

Mlčky som naňho hľadela. A čo mi zobralo kyslík z pľúc, bolo to, že si predo mňa skutočne kľakol. Cítila som sa pre to hlúpo. Prepána, čo mu je? On sa takto nikdy nesprával. Žeby ho to skutočne tak veľmi mrzelo?

„Lynn, prosím, prepáč, veľmi ma to mrzí,“ šepol do ticha siene. Spustila som plecia a podala mu ruku. Niekoľko sekúnd na ňu ohromene hľadel. Zasmiala som sa nad jeho výrazom.

„Vstaň, Sirius, a viac sa nestrápňuj.“

Sirius sa uľavene uškrnul, chytil ma za ruku a vstal.

„Som rada, že si to urobil, Sirius, a že si si konečne priznal chybu,“ vyhlásila som s úsmevom. Už išiel niečo povedať, no ja som pokrútila hlavou. Vymotala som si ruku z jeho zovretia, strčila ju do vrecka nohavíc a vytiahla z neho malý strieborný kompas. Podala som mu ho. „Aby si nabudúce nestratil smer.“

Zasmial sa.

„Ak ho stratím, aspoň budem vedieť, ako ho opäť nájsť.“

Pobavene som zavrtela hlavou.

Od onoho dňa to medzi nami bolo fajn. Alebo aspoň lepšie ako predtým. Keď sme sa niekde stretli, či už na chodbe alebo v sieni, vždy mi už z diaľky kýval a veselo zdravil. Očividne ho naše uzmierenie veľmi potešilo. Nemôžem povedať, že som z toho nebolo nadšená, no stále mi veľmi vadilo to jeho detinské správanie. A mala som v pláne, keď sme sa už takto krásne uzmierili, prediskutovať to s ním.

Nenaskytla sa však taká možnosť počas celého nasledujúceho týždňa. Buď som na to nemala čas ja alebo zasa on. A tak sme si len naďalej z diaľky kývali a mávali a usmievali sa jeden na druhého.

Mimo to, za celý ten týždeň som si nedokázala nájsť partnera. Cítila som sa hrozne trápne. Všade navôkol som počúvala o tom, ako všetci hovoria o plese, ako sa tešia a podobné otravné veci. Keď som sa na to spýtala Charlieho- či by nechcel byť mojím partnerom- vyhlásil, že už partnerku má. Nechcel mi ale prezradiť, kto je to.

Vo štvrtok, deň pred plesom, sa mi konečne podarilo odchytiť Siriusa. Akousi zvláštnou náhodou som ho stretla v knižnici. Prečo bol práve tam, to som radšej nechcela vedieť. Podišla som k nemu, keď sa práve prehrabával v jednej z mnohých políc.

„Sirius,“ oslovila som ho spýtavo. Strhol sa, až prevrhol svietnik povedľa a ten s buchotom dopadol na zem. Potichu som sa zasmiala a zohla sa poň, aby som ho zdvihla, no on ma predbehol. Položil ho na stôl. Podozrievavo som si ho prezrela. „Si v poriadku?“

„Iste,“ prikývol nedbalo, znova sa pustiac do prehrabovania v knihách. Položila som brašnu na stôl, pritom som z neho nespúšťala pohľad.

„Si si istý?“ uisťovala som sa. Vytiahol jednu z kníh, roztvoril ju a začal v nej netrpezlivo listovať. Moju otázku očividne prepočul. „Vieš, často ťa v knižnici nevídam. Teda, dovolila by som si povedať, že vôbec. Takže sa zjavne niečo deje. Chceš mi o tom povedať?“

„Nič sa nestalo, Lynn, len niečo hľadám,“ vysvetlil rýchlo. Vytiahol ďalšiu knihu a tú prelistoval rovnako netrpezlivo ako tú predtým.

Čo ako veľmi som si užívala to jeho napätie z toho, že to niečo nemôže nájsť, nechcela som ho dlhšie trápiť. Vybrala som teda z tašky zložený pergamen.

„A nehľadáš náhodou toto?“ zamávala som mu ním pred tvárou, keď na mňa nechápavo pozrel. „Tichošľap,“ doložila som pobavene.

Na chvíľu sa zatváril prekvapene, potom natešene a odrazu si uľavene vydýchol. Natiahol sa za pergamenom, no ja som ruku stiahla k sebe. Pousmiala som sa nad jeho zamračeným pohľadom, ktorý mi venoval.

„Niečo za niečo, Sirius,“ vyhlásila som rázne. Spustil plecia a zadíval sa mi do očí. „Mám taký nápad. Čo keby si sa začal správať ako normálny chalan? Veď vieš, začal by si si úlohy robiť sám, nazrel by si do kníh preto, aby si sa niečo naučil, nerobil by si zo seba takého šaška. Hm? Čo ty na to?“

Sirius na mňa chvíľu mlčky hľadel, až sa štekavo zasmial.

„Prečo by som to akože mal robiť?“

„Lebo chceš späť toto,“ zaspievala som. Sirius pobavene pozdvihol obočie. Vyfúkla som ako balón. Zastrčila som pergamen do zadného vrecka nohavíc, podišla k nemu a chytila ho rukami za obe líca, až to pleslo. Nešetrne som mu stlačila tvár, zahľadiac sa mu uprene do očí. „No tak, Sirius, vráť sa späť. Ja viem, že tam niekde si. Počuješ ma?“

Sirius zafunel.

„Nebuď patetická, Lynn,“ zamrmlal. Pustila som jeho tvár s hraným povzdychom. Odstúpil odo mňa a víťazne mi zamával pred tvárou pergamenom. Zrejme mi ho vytiahol z vrecka, ani som si to nevšimla. „Ďakujem, že si ho našla. Ale teraz už musím ísť. Večer ma čaká dôležité rande. Ak vyjde, budem mať na zajtra partnerku, a ak nevyjde... Nie, určite vyjde.“

S týmito slovami, ktorými sa pokúšal povzbudiť sám seba, sa otočil na päte a odkráčal preč. Nepokúšala som sa vziať mu ten pergamen. Nechala som ho ísť. Veď jeho to raz prejde. Dúfam.

Už som sa aj ja chystala vydať na odchod, keď mi odrazu cestu zatarasil Evan. Tentoraz už naozaj som si povzdychla.

„Lynn,“ oslovil ma takmer až diplomaticky a vyčaril na tvári úškľabok. Hlavou kývol k miestu, kde zmizol Sirius. „Videl som cez víkend v sieni to ospravedlnenie. Aké melodramatické.“

„Tak vidíš, to je celý Sirius,“ poznamenala som.

Prešla som vôkol neho, prehodiac si tašku cez plece. Pri vchodových dverách som sa obzrela, kráčal za mnou.

„Čo potrebuješ, Evan?“ spýtala som sa ho. To už sme boli na chodbe a on ma nasledoval i naďalej. Urobil dva veľké kroky a už stál vedľa mňa.

„Len som chcel vedieť, či si si to nerozmyslela a nechceš ísť na ten ples so mnou,“ odvetil pokojne.

„Nie, Evan, už som ti to povedala, partnera mám-“

„A kto to teda je?“ nenechal ma dohovoriť. Letmo som naňho pozrela. Ruky mal ležérne strčené vo vreckách nohavíc a zvedavo na mňa hľadel.

„Prečo ťa to zaujíma? Ja sa o tvoju partnerku absolútne nestarám,“ odpovedala som rýchlo a netrpezlivo.

„Ale vidíš, ja sa starám. Záleží mi na tom, kto ti bude celý večer robiť spoločnosť. Či to nebude nejaký smiešny niktoš s chválenkárskymi alebo oplzlými rečami.“

Zastavila som na mieste. Jeho tón ma zarazil. Znel tak vážne, akoby ho to skutočne zaujímalo. Keď si všimol, že som zastavila, otočil sa ku mne. Už chcel niečo povedať, no ja som zavrtela hlavou.

„Prepáč, veľmi sa ponáhľam, nemám čas si tu vykecávať,“ zamrmlala som.

Rýchlo som vôkol neho prešla a za rohom vošla do diery za obrazom, kde bol schovaný tajný tunel. Nechcela som sa s ním ďalej o tom zhovárať. Cítila som sa trápne. Na zajtrajšom plese ako jediná nebudem mať partnera. To bude katastrofa.