Záškodníci

Ahojte  Áno, ja viem, trvalo to dlho, kým som napísala ďalšiu kapitolu. Ale teraz toho bolo veľa.

A aj keď idú prázdniny, neviem, ako často budem môcť písať, čaká ma totiž náročná práca. Budem sa ale určite snažiť niečo vo voľných dňoch stvoriť. 

Nuž teda, príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Moja drahá Dromeda,

už je to dlho, čo sme sa nevideli. Od Cissy som sa dozvedela o Tvojom novom priateľovi. Nebudem Ti klamať, nebola z toho nadšená, ale to Ty určite vieš. A neteší ma, že to nemáš ľahké. No ak Edwarda skutočne ľúbiš, vieš, čo robiť ďalej. Ja budem vždy na Tvojej strane, dej sa, čo dej.

Možno si sa dopočula o tom, čo odo mňa Walburga a Orion chcú. Je bláznovstvo, že chcem žiť podľa SVOJICH predstáv? Je bláznovstvo, že mi záleží na niekom inom? Občas mám ten pocit. A občas premýšľam, či bolo správne prísť do Londýna. Možno, ak by som ostala v Le Beaucet, nič podobné by som riešiť nemusela. Aká je to len hlúposť, vraj silný rod sa musí spojiť len so silným rodom. A čo ak to neurobím? Čo by urobili? Vypálila by ma Walburga z toho úžasného rodokmeňa tak ako aj Siriusa?

Keď je reč o ňom, je to medzi nami horšie viac, než kedykoľvek predtým. Správa sa zvláštne. Neviem, či to medzi nami chce napraviť alebo o čo sa to vlastne pokúša. No len ma to väčšmi štve. Možno to preháňam tým, že sa k nemu správam tak, ako sa správam, no povedz, bolo od neho pekné len tak si odísť nedbajúc na svoju vlastnú rodinu? Áno, otvorene priznávam, že to považujem za sebecké. A možno si presne to isté myslí aj on. Možno skutočne len chcel nájsť pokoj a to jedine tak, že odíde.

Ach, moja najdrahšia Dromeda, je to ťažké. Viem, že len Ty jediná to chápeš. Len Ty si ma vždy chápala. A možno aj Caroline, ale tá mala vždy svoje vlastné problémy, ktorými sa musela zaťažovať. Len včera mi oznámila, že jej rodičov obvinili z donášania informácii Veď-vieš-komu. Hrozne sa o nich bojí a ja sa bojím o ňu. Viem, že sa na Teba môžem spoľahnúť a aj na Tvoju mlčanlivosť.

Veľmi mi chýbaš a pevne verím, že to s Edwardom prekonáte. Obom vám budem držať prsty. A ak by si potrebovala pomoc, ozvi sa mi. Vieš, že sa na mňa môžeš vždy spoľahnúť.

S láskou

                                                                                                          Lynnette

Prečítala som si celý list, aby som skontrolovala, či som neurobila chybu. Napokon som ho vložila do obálky, napísala naň meno, ešte si obliekla teplý sveter a pobrala sa do Soviarne. Cestou som uvažovala nad tým, čo som napísala v liste. Carol bola kvôli svojim rodičom veľmi smutná, no podľa mňa to brala veľmi statočne.

Keď som vyšla pred hrad, zbadala som neďaleko baviacich sa Záškodníkov. S povzdychom som odvrátila tvár. Prešlo niekoľko dní od výletu v Rokville. Odvtedy som sa nebavila ani so Siriusom, ani s Evanom a dokonca ani s Luciusom. Neviem, či mi len skutočne dával čas, alebo sa na mňa už úplne vykašľal.

List som poslala po jednej zo školských sov a vrátila sa späť do hradu. Čakala ma totiž ešte hliadka. Nuž som rovno zamierila k soche Jednookej čarodejnice, kde mal na mňa čakať Charlie.

„Ahoj,“ pozdravila som mu, keď som ta došla. Odlepil sa od steny a podišiel ku mne.

„Ahoj, no tu si,“ naoko si vzdychol. Zasmiala som sa a spolu sme vykročili chodbou. „Konečne máme hliadku spolu. To im to trvalo.“

„To teda hej,“ pritakala som. Cítila som, ako na mňa pozrel. Radšej som sklonila hlavu, tváriac sa, že si opravujem odznak.

„Čo je ti, Lynn?“ spýtal sa ma starostlivo. Pozrela som naňho a usmiala sa.

„Mne? Nič.“

„Tak čo sa potom deje?“ nedal sa. Úsmev mi zmizol z tváre, prerývane som sa nadýchla a podišla k oknu, zahľadiac sa na vzdialené kopce. Podišiel ku mne a položil mi ruku na plece.

„Mám starosti o Carol,“ dostala som zo seba. Nie, neklamala som mu, no nebola to celá pravda. A tú som mu ani nechcela povedať. Prešla som si dlaňou po tvári. „Viem, že je silná. No i tak. Určite to nie je ľahké a...“

Ďalej som pokračovať nemohla. Nie preto, že by som nechcela. No na pozemkoch hradu som zbadala dve povedomé postavy a vôbec to nevyzeralo tak, akoby sa len priateľsky zhovárali. Strhla som sa a vystrelila chodbou. Keď som dobehla pred hrad, už tam v kruhu postávalo niekoľko študentov a nadšene niečo pokrikovali. Predrala som cez nich až do stredu, kde si dvojica práve vymieňala škaredé pohľady, mieriac na seba prútikmi.

„Staraj sa o seba, nie je to tvoja vec!“ vybrechol Sirius naštvane. Lucius oproti nemu sa nahlas zasmial. „Malfoy, ja ti prisahám, že ak sa jej ešte raz dotkneš, skončíš veľmi zle.“

Lucius odrazu sklopil prútik a pobavene Siriusovi zatlieskal.

„Výborne, Black, podarilo sa ti zastrašiť ma,“ vyhlásil ironicky. Po týchto slovách mi došlo, o čom je reč. A keď si niektorí prizerajúci sa všimli, že som tam, hneď stíchli. Tým dvom v strede to ale nedošlo. Opäť na seba namierili prútikmi.

Rýchlym pohľadom som si prezrela dav. Až som musela spľasnúť, keď som hneď v prvom rade zbadala postávať Evana. Ruky mal prekrížené na hrudi a v tvári spokojný výraz. Pozrel na mňa. Hneď nato spustil ruky, vystrel sa a zmazal z tváre ten výraz. Prižmúrila som oči a naštvane od neho odvrátila tvár. Vytiahla som prútik, hoci sa mi do toho dvakrát nechcelo, a mávla ním, načo sa medzi Siriusom a Luciusom vytvoril neviditeľný štít.

„Vy s tým neprestanete?“ spýtala som sa ich naštvane a podišla bližšie k nim. Hruď sa mi prudko dvíhala z toho, ako vytočená som bola. A tí dvaja sa aj naďalej mračili jeden na druhého, akoby nič. „Už ma nebaví riešiť stále to isté dookola! Ste ako idioti, ako malé deti, ktoré sa bijú o hračku!“

Až keď som to dopovedala, došlo mi to. Zaklapla som ústa a pozrela to na Siriusa, to na Luciusa. Vydral sa zo mňa dlhý výdych. V tej chvíli sa zatočil svet vôkol mňa. Obzrela som sa po prítomných deckách, zízali na mňa ako teľatá a ja som sa odrazu cítila tak zvláštne. Jediný idiot som tu bola ja. Môj pohľad zabehol späť k Evanovi, ktorému sa na tvári opäť rysoval ten spokojný úškrn. Ach, iste.

Sklopila som pohľad, otočila sa na päte a zamierila do hradu. Znenazdajky sa mi v hrudi objavil zvláštny pocit, ktorý mi bral kyslík z pľúc. Kráčala som pozemkami tak rýchlo, ako som mohla. Chcela som byť od nich všetkých čo najďalej.

***

„Ako sa cítiš?“ spýtala som sa Carol jemne o niekoľko hodín neskôr. Za oknami hradu už bola tma a v izbe sme si museli svietiť, aby sme videli jedna na druhú. Prevrátila sa na brucho, podoprela si hlavu o dlane a pozrela mi priamo do očí.

„Fajn, vďaka, že sa pýtaš,“ zamrmlala.

Pousmiala som sa. „Veľmi ma teší, že je ti lepšie.“

Podišla som k zrkadlu, schytila hrebeň a začala si česať vlasy. Chvíľu bolo ticho a ja som mala pocit, že mi Carol niečo chce.

„A čo ty?“ prehovorila napokon. Nechápavo som pozrela na jej odraz v zrkadle. Carol sa zatvárila naoko mentorsky. „Počula som o tom-“

„Ja to nechcem riešiť,“ skočila som jej do reči prudšie, než som mala v pláne. Povzdychla som si, odložila hrebeň a otočila sa tvárou k nej, vyčariac na tvári úsmev. „Dnes večer nebudeme riešiť žiadne problémy. Dnes večer si urobíme party.“

Nemohol jej ujsť môj nadšený výraz a určite dobre vedela, že keby chcela protestovať, čelila by halde obvinení z mojej strany. Nuž jej neostávalo nič iné, len pritakať. Ten večer som mala v pláne naplno si užiť.

Na dvere sme z vonkajšej strany nalepili ceduľku s nápisom Vstup na vlastnú päsť. Riziko nákazy okyckanicou. Týmto sa nám teda podarilo zabezpečiť si súkromie a teda aj od tých dvoch Siriusových faniniek, Tammy a Teresy, ktoré si len vzali svoje veci a rýchlo utiekli z izby. Ešte sme si izbu začarovali tak, aby nik za dverami tohto kráľovstva nepočul ani hlások. S Michelle a Carol sme mali v pláne poriadne to odpáliť. Z tajnej skrýše zásob sme vytiahli ohnivú whisky a bezstarostne sa do nej pustili.

O hodinu som sa smiala ako divá. Už ani neviem z čoho. Viem len to, že som sa váľala po zemi a snažila sa polapiť dych. Bolelo ma z toho brucho, no nemohla som sa prestať smiať.

„A čo ty a Rosier? Ako  to medzi va-hik-mi vyzerá?“ spýtala sa ma Michelle so smiechom a snažila sa pritom potlačiť štikútanie, no veľmi jej to nešlo.

„Medzi nami?“ zopakovala som. Carol sa na mňa zoširoka usmiala a ukázala na mňa prstom.

„Povedz pravdu, lebo ak nie, poviem Pettigrewovi, že ho miluješ.“

„Nie! Prestaň!“ dramaticky som sa chytila za srdce.

„Tak teda vrav,“ zatiahla, rozhodiac rukami. Oprela som si hlavu o posteľ a zamyslene sa zadívala pred seba. Ach, ten hlúpy alkohol, ako zle sa mi kvôli nemu premýšľalo.

„Ja neviem. Mám pocit, akoby sa mi chcel nasilu natlačiť do života. A ja to proste takto nechcem,“ vravela som a pri posledných slovách som pozrela opäť na ne, sadnúc si do tureckého sedu. „Nemôžem povedať, že mi je úplne ľahostajný. Ale nič k nemu necítim a myslím, že ani nikdy nebudem,“ na chvíľu som zmĺkla. Pozrela som si na ruky a uškrnula sa. „Aspoň viem, ako sa musela cítiť Walburga, keď som k nim pred rokmi prišla,“ zasmiala som sa a začala Walburginým hlasom: „Nejaké neznáme dievča príde, vyhlási, že je Pierceová a my sa musíme zblázniť, lebo je to stratená dcéra Oriona Blacka! A teraz ešte toto! Ostane s nami bývať! Ach, toľká hanba! Toľká hanba! Čo som komu urobila, že musím tak trpieť?!“

Keď som skončila, baby vybuchli smiechom a ja som konečne po toľkých rokoch mohla povedať, ako to cítim. Vždy som vedela, že som bola tá, ktorá sa im všetkým votrela do života. Vedela som, že JA som bola tá, ktorá tam nemala čo robiť. No mala som rovnaké právo byť s Orionom ako Sirius a Regulus. Bol a stále je to aj môj otec. No nič na tom nemenilo fakt, že som sa pri nich cítila ako piate koleso na voze.

Moje myšlienky prerušila Michelle.

„Takže k tebe niečo cíti? Evan,“ dodala rýchlo, keď si všimla, ako nechápavo som na ňu pozrela.

„Vyzerá to tak, že áno. Aspoň sa tak tváril,“ pokrčila som plecami. Vstala som tak rýchlo, až sa mi zakrútilo v hlave, no ustála som to.

Nuž sme sa pustili do pitia ďalšej fľaše. O ďalšiu hodinu neskôr sme zasa ťahali tajomstvá z Carol. Priznala, že sa jej v treťom ročníku páčil Sirius, ale to hneď pominulo. Ale kto sa jej páči teraz, to nám nechcela prezradiť. A Michelle? Ach, tak tej sme sa na lásku pýtať nemuseli. S Carol sme to vedeli veľmi dobre. Michelle bola „tajne“ zamilovaná do môjho brata. Áno, do Siriusa. Kto by aj nebol, že? Mám šťastie, že som jeho sestra, i keď len nevlastná, a nemusím nad takouto hlúposťou premýšľať. Sirius je proste pako.

Ani nechcite vedieť, ako sme ráno vyzerali. S Carol sme mali šťastie, ale Michelle... Nechcelo sa jej vyliezť z kúpeľne. No ale ani ja som sa nemala čím pýšiť. Neminula som sa bolehlavu. Šťastie, že sme ešte mali zásoby elixírov na podobné veci, inak by sme s Michelle trpeli celý deň. Navyše, dnes mal byť metlobal a hrozilo, že sa znova opijeme, pretože mal náš tím hrať proti Bifľomoru.

Celý deň sme preležali v posteli, aby sme sa po obede mohli celkom fit pobrať na metlobalové ihrisko. Historka o tom, že sme boli nakazené okyckanicou, sa rozšírila po Rokforte rýchlosťou svetla. Len som sa nad tým smiala a celé toto divadielko prešla, že to bol len planý poplach. Že na nás proste doľahla jesenná únava z počasia.

Väčšmi som sa zababušila do bundy a posadila sa na tribúnu hneď vedľa Charlieho. V ovzduší sa vznášala vôňa víťazstva, do tváre mi udieral chladný vetrík a vo chvíli, keď sa ozval hlas komentátora, na ihrisku sa objavili hráči z oboch družstiev. Po zapískaní sa vzniesli do vzduchu a profesorka vypustila lopty. V tom okamihu sa začal napätý boj o víťazstvo.

Aj keď hral náš tím, dlho mi to sledovanie nevydržalo. Nuž som sa začala obzerať po tribúnach. Zbadala som Záškodníkov, ktorí sa veselo bavili a mávali raz bystrohlavskou, raz bifľomorskou vlajočkou. Môj pohľad zabehol k slizolinskej tribúne. Vedľa Regulusa som zbadala sedieť Evana a Severusa. Kúsok od nich sa Cissy zhovárala s Luciusom. Moje obočie v tej chvíli vyletelo vysoko k vlasom. Nevedela som, že sú až takí skvelí priatelia. Nikdy som nepočula Cissy, aby hovorila o Luciusovi nejako pekne.

Už som chcela- vlastne ani sama neviem, čo som chcela urobiť. Skrátka, ozval sa výbuch. Pozrela som na ihrisko. Práve k zemi klesal náš stíhač a mával rukou, v ktorej sa mu trepotala ohnivá strela. Šťastne som vydýchla. No jeden z odrážačov bifľomorského družstva zjavne dostal amok zúrivosti nad prehratým zápasom, pretože tvrdo odpálil dorážačku, ktorá trafila moju sesternicu priamo do hlavy. Niekoľko ľudí zhíklo, niektorí vydesene zalapali po dychu a ďalší- medzi ktorých som sa nedobrovoľne hlásila aj ja- sa zasmiali. Viem, je to zlé, no nedalo sa nezasmiať. To, ako Cissy spomalene klesala do Luciusovho náručia, bolo veľmi vtipné. Ale tá rana, ktorú dostala, nebola asi dvakrát príjemná.

Hneď po tom, čo som zagratulovala všetkým hráčom nášho tímu, pobrala som sa rýchlymi krokmi do Nemocničného krídla, kde Narcissu odniesli. Vošla som dnu. Pri jednej z postelí stála madam Pomfreyová. Zatvorila som za sebou dvere, ktoré nepríjemne zavŕzali. Ošetrovateľka na mňa letmo pozrela, ešte dala Cissy nejaký flakón a pobrala sa do svojho kabinetu. Podišla som k svojej sesternici. Bola som už takmer pri nej, keď som to nevydržala a uškrnula sa. Hneď sa zatvárila dotknuto.

„Nič nevrav, Lynnette, viem, že to vyzerá hrozne,“ zakňučala nešťastne. Sadla som si na kraj postele, v ktorej ležala, schytila ľadový obklad a priložila jej ho k opuchnutej tvári. Pod okom sa jej črtala nepekná modrina a na líci mala škrabanec so zaschnutou krvou.

„Madam Pomfreyová je skvelá, zajtra to už nebudeš mať,“ povzbudila som ju.

„Tak to dúfam, nechcem, aby ma Lucius videl takúto,“ povedala rozhorčene. Zoširoka som sa usmiala.

„Prečo Lucius? Veď tebe to môže byť jedno,“ odvetila som. Cissy sa zatvárila nanajvýš odsudzujúco.

„Nemôže! Lynn, kde žiješ? Vieš si predstaviť, že by ťa v takomto stave mal vidieť Evan?“

Zložila som jej obklad z tváre, no neprestávala som ho pevne zvierať v ruke. Nechápavo som stiahla obočie.

„Mne je jedno, či ma Evan bude vidieť takú alebo onakú. Ja sa mu nepotrebujem páčiť,“ zavrtela som hlavou. Cissy sa uškrnula a pretočila očami.

„No iste, UŽ ti to môže byť jedno. Je do teba predsa bláznivo zaľúbený a na tom sa nič nezmení,“ zachichotala sa. Väčšmi som sa zamračila. Napravila si vlasy a lepšie sa usadila. „Každopádne, mne to nie je jedno. Ja na svoj vzhľad musím dbať. Musím sa Luciusovi páčiť, ak sa máme vziať.“

„Vziať?“ zopakovala som. Mala som pocit, akoby mi do hrude hodili balvan. Veľmi ťažký balvan.

„Áno. Ja som ti to ešte nepovedala? No nič, tak už to vieš,“ pokrčila plecami. „A teraz bež, o chvíľu tu príde. Mala by som sa pripraviť.“