Záškodníci

Ahojte  Konečne som stvorila ďalšiu kapitolku, takže ju vám sem hneď pridávam.

Zároveň vám oznamujem, že poviedku Navždy iba môj 3 budem musieť na chvíľu pozastaviť. Nápady žiadne- teda možno by aj boli, ale ťažko je písať o niečom, keď mám v hlave iné. Tiež sa mi rysuje ďalší nápad k novej poviedke, ale nebudem predbiehať.

Zatiaľ si užite túto kapitolu 

Vaša Lizy

„Lynn?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Pozrela som do zrkadla. Zbadala som v ňom Carol, dívala sa na mňa so spýtavým pohľadom.

„Nechce sa mi nič riešiť, Carol,“ pokrútila som hlavou. Upevnila som si cop, napravila sveter a otočila sa čelom k nej. „Mám hliadku, musím ísť.“

„Možno sa tvoja nálada potom zlepší a budeš o tom chcieť hovoriť,“ poznamenala, keď som prechádzala vôkol nej. Usmiala som sa na ňu ponad plece.

„Možno,“ odvetila som jemne. „Ty sa tu zatiaľ zabav.“

„Och, iste,“ zasmiala sa a podišla k svojej posteli.

Kráčala som chodbami hradu, premýšľajúc nad celým dňom. Dúfala som, že sa s Evanom nestretnem. Nechcelo sa mi vysvetľovať mu, že s ním zajtra nikam nechcem ísť. Dúfala som, že nestretnem Siriusa. S ním som sa zas nechcela baviť o tej hádke. Skrátka som dnes na nikoho nemala náladu. A navyše ma k tomu ešte aj rozbolela ruka. Dnes som ju totiž dosť namáhala. Ale už bola takmer v úplnom poriadku. Ešte to síce nebolo celkom zahojené, no bolo to na dobrej ceste.

Odrazu sa predo mnou objavil Lucius. V rukách držal noviny a s nepatrným úškrnom na tvári sebavedomo kráčal ku mne. Jeho dlhé vlasy mu padali do očí. Pomyslela som si, že ak si ich nezhrnie z tváre, tak to urobím ja. Ale poriadne agresívne. Z neznámych príčin ma to rozčuľovalo. Zastavil až celkom pri mne.

„Ahoj, Lynnette, meškám?“ spýtal sa, no nezdalo sa, že by ho to skutočne zaujímalo. Stiahla som obočie.

„Meškáš?“

„No áno, mám s tebou hliadku. To som ti dnes chcel povedať, no ty si zdrhla skôr, než som to stihol urobiť,“ vysvetlil laxne. Udivene som pootvorila ústa. Uškrnul sa. „Netvár sa tak, nie je to nič prekvapujúce. A radšej poď, povinnosti volajú.“

Silou vôle som sa prinútila pohnúť z miesta a nasledovať ho po chodbe. No super, takže on ma so mnou hliadku? Prečo nie, dnešný deň už ani nemôže byť horší.

Chvíľu sme vedľa seba mlčky kráčali. Ja som hľadela všade len nie naňho a premýšľala, čím by som mohla začať rozhovor medzi nami. A on si zatiaľ čítal noviny. Sem-tam si odfrkol, sem-tam sa zasmial a keď tak urobil obzvlášť nahlas, nevydržala som to.

„Je tam niečo vtipné?“ preťala som to ticho. Mrkol na mňa a hneď sa vrátil späť k Dennému prorokovi.

„Myslím, že nič, čo by zaujímalo teba,“ odpovedal jednoducho.

„A prečo máš ten pocit?“ nedalo mi to. Podvihol oba kútiky pier, no nepozrel na mňa.

„Poznám ťa,“ vyhlásil pokojne. Vyzývavo som pozdvihla obočie.

„Ó, vážne?“

Zastavil, zložil noviny a zahľadel sa mi do očí. Niekoľko sekúnd sme si hľadeli takto jeden druhému do očí. On sa tváril tak ako vždy- povýšenecky, no teraz aj zvedavo, a ja stále vyzývavo. On si skutočne myslí, že ma pozná? Odrazu sa uškrnul.

„Ty sa so mnou hráš,“ nie, nespýtal sa ma to, oznámil mi to. Neodpovedala som. Nech si myslí, čo chce. No tváril sa pritom tak, akoby ma pristihol pri niečom divnom. Uškrnula som sa aj ja.

„Myslíš?“

Pohodil hlavou, čím si zhrnul vlasy z tváre- konečne!- a strčil si jednu ruku do vrecka nohavíc, pričom ku mne urobil malý krok.

„Zajtra o tretej pri Medových labkách,“ navrhol prosto, „čo ty na to?“

Niekoľko sekúnd som zamrznuto stála na mieste. No odrazu mi došlo, čo by som tým získala. Väčšmi som sa usmiala.

„Fajn, budem tam,“ prikývla som napokon.

Zvyšok hliadky bol podstatne lepší. Našťastie už toľko nehľadel do tých novín, takže som nemusela ticho kráčať. My sme sa normálne rozprávali. Áno, ja viem, je to neuveriteľné. Ja a Lucius Malfoy sme sa zhovárali celkom NORMÁLNE!

Na ďalší deň som vstala v dobrej nálade. Netrápil ma ani fakt, že som sa veľmi nevyspala, keďže sme sa s Luciusom vrátili do klubovní dosť neskoro. Dala som si sprchu, obliekla sa a spolu s babami sme sa vybrali do Veľkej siene na raňajky. Povedala som im o všetkom, o čom sme sa s Luciusom rozprávali a dokonca ma prinútili prebrať včerajší deň. Takže som sa vďaka tomu cítila ešte oveľa ľahšie a spokojnejšie.

Boli sme len kúsok od siene, keď nás dobehol Sirius. Baby sa od nás hneď oddelili, začo si odo mňa vyslúžili škaredý pohľad.

„Prečo si včera neprišla? Čakal som ťa,“ vravel zadýchane.

„Nikdy som nepovedala, že prídem,“ odvetila som, pokojne kráčajúc ďalej. „Navyše som mala hliadku a tú som odložiť nemohla.“

„Áno, ja viem, počul som teba aj Malfoya, ako ste sa rozprávali,“ vytkol mi hneď. Vošli sme do siene a ja som zastavila a zazrela naňho.

„Mám vari zakázané baviť sa s ostatnými?“

„Len aby si sa nepopálila,“ poznamenal, veľavravne sa mi zadívajúc do očí.

„Nie som malé dieťa, Sirius. Navyše, máš mylné predstavy,“ uviedla som na správnu mieru, aby si náhodou nemyslel nejaké hlúposti. Nezabralo to. Jeho neveriacky výraz ma v tom utvrdil. Nemienila som však strácať s ním viac svoj čas. Odkráčala som od neho a sadla si vedľa Carol oproti Michelle. „Vďaka, že ste ostali so mnou,“ zavrčala som.

„Nechceli sme byť rušivý element,“ pokrčila Carol plecami, lenivo sa špárajúc v jedle. Prižmúrila som oči.

„Iste,“ zatiahla som.

„Hneváš sa?“ spýtala sa ma Michelle opatrne. Zdola som na ňu pozrela a uškrnula sa.

„Samozrejme, že nie,“ odpovedala som. Zasmiala som sa, keď som zbadala, ako jej odľahlo, a pustila som sa do raňajok.

O niekoľko minút neskôr som vyšla zo siene a mierila do izby, no tentoraz ma dobehol Evan. Ach, drahý Merlin, pomáhaj mi. Nervózne som kráčala ďalej.

„Lynnette! Lynn, počkaj!“ volal na mňa. Pribehol ku mne, načo som zastavila a pozrela naňho. „Ahoj, Lynn, tak čo, stretneme sa dnes?“

„No, ja som ti chcela povedať, že-“

„Blacková, nezabudni, o tretej pri Medových labkách!“ skočil mi do reči Lucius, ktorý práve vychádzal zo siene. Necítila som sa dobre, keď po mne takto pokrikoval cez celú chodbu, no sčasti mi pomohol. Pozrela som späť na Evana. Mračil sa na Luciusa, kráčajúceho do žalárov. Potom sa zadíval na mňa.

„Toto som ti chcela povedať včera, ale nemala som dostatok odvahy, pretože viem, že ste s Luciusom kamaráti. Pozval ma na drink,“ vravela som pomaly, zvažujúc každé slovo. Neviem prečo, no cítila som sa trošku nervózne a napäto.

„Aha, takže som mal byť rýchlejší,“ prikývol. Pousmial sa a pohodil plecami. „Tak nič, možno nabudúce.“

„Možno áno,“ opätovala som mu jemný úsmev. Kývol hlavou a odkráčal preč. Hľadela som za ním, až kým- rovnako ako Lucius- nezišiel do žalárov a nestratil sa mi tým z dohľadu. Povzdychla som si a pokračovala v chôdzi do klubovne.

***

„Nechápem, prečo vám to minule nevyšlo,“ poznamenala som zamyslene, hľadiac na chrbát pekného blonďavého Slizolinčana. S Michelle a Carol sme sedeli u Troch metiel a popíjali ďatelinové pivo.

„Je sexy, ale skrátka nie je môj typ,“ odpovedala Carol nedbanlivo a slabo sa uškrnula. „No tvoj možno bude.“

Pozrela som na svoj pohár a potom na ďalšieho Slizolinčana, ktorý sedel na úplnom konci hostinca.

„Aj keby, nemôžem,“ zamrmlala som. Obe tam pozreli a tak späť na mňa.

„Takže si sa rozhodla, že to prijmeš? Že si Evana vezmeš?“ udivene na mňa vyvalila svoje hnedé oči Michelle. Odpila som si, pokrčiac plecami.

„Nie, teda ja neviem. Viem, že by som mala, ale nemôžem. Nič ma k nemu neviaže,“ povedala som po niekoľkých minútach, keď sme už kráčali ulicami Rokvillu.

„Nič? Vôbec nič?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Zmeravela som na mieste a privrela viečka.

„Stretneme sa potom,“ oznámila mi Carol. Podišla ku mne a zašepkala mi do ucha: „Uži si to s Luciusom. A snáď to teraz nejako vyriešiš.“

Vynútene som sa na ňu usmiala, načo ma povzbudzujúco pohladila po ramene. Spolu s Michelle odkráčali preč, nuž som sa pomaly otočila k Evanovi, ktorý stál za mojím chrbtom. Díval sa na mňa s kamenným výrazom v tvári. Nevedela som, čo povedať, a tak som čakala na jeho reakciu.

„Takže takto to je,“ skonštatoval. Strčila som si ruky do vreciek nohavíc a povzdychla si.

„Netvár sa, že si o tom nevedel. Sám si predsa povedal, že ti to došlo po tom mojom výstupe vo Veľkej sieni,“ odvetila som frustrovane. Naozaj vôbec som nemala chuť riešiť niečo také.

„To áno, no teraz som si aspoň istý,“ odsekol. Stiahla som obočie.

„Evan, o čo ti ide? Môj názor poznáš a prepáč, no ja ho nezmením. Viem, čo chcem a nemám v pláne vzdať sa svojich snov,“ vyhlásila som.

„V poriadku, ani ja sa nevzdám tých svojich,“ a s týmito slovami odkráčal preč. Prešla som si dlaňou po tvári. Ten chalan ma raz zničí.

Zamyslene som došla, až k Medovým labkám. Lucius tam už na mňa čakal. Podišla som k nemu a vytiahla ruky z vreciek.

„Prepáč, ak čakáš dlho. Niečo ma zdržalo,“ ospravedlnila som sa hneď na úvod. Odlepil sa od steny obchodíku, prekonal vzdialenosť medzi nami a vtisol mi bozk na líce. Keď sa odo mňa odtiahol, zbadala som na tvári ten jeho typický úškrn.

„To je v poriadku, tebe som schopný odpustiť všetko,“ poznamenal. Moje pery sa roztiahli do pobaveného úsmevu.

Vykročili sme ulicou a ja som v tej chvíli na chrbte pocítila jeho ruku. Podvedome som sa väčšmi usmiala, no nijako to neriešila. Niekoľko dlhých minút sme sa len tak prechádzali po uliciach Rokvillu, až sme napokon zakotvili u Madam Puddifootovej. Ani neviem, prečo práve tam.

„Dobrý deň, zlatíčka, čo vám prinesiem?“ spýtala sa nás milo pani v strednom veku. Odtrhla som pohľad od nápojového lístku a pozrela na ňu.

„Mne len kávu s mliekom,“ odvetila som. Preniesla svoj pohľad na Luciusa.

„Tiež, ale bez mlieka.“

Po chvíľke, počas ktorej som sa trochu nervózne obzerala vôkol seba, nám priniesla kávu. Ale k tomu ešte aj dva kúsky chutne vyzerajúceho koláča v tvare srdiečka. Spýtavo som na ňu pozrela.

„To je taká malá pozornosť. Dnes to dávame všetkým párom,“ vysvetlila nanajvýš nadšene. S Luciusom sme na seba pozreli.

„Prepáčte, no museli ste sa spliesť, my dvaja,“ ukázala som na seba a na Luciusa a zasmiala som sa pritom. Ďalej som ale nebola schopná pokračovať, bolo to trápne. Ona sa však len zmierlivo usmiala, oboch si nás prezrela a odkráčala preč. Pozrela som na Luciusa a nahla sa k nemu. „Ona si myslí, že spolu chodíme.“

„Teraz odtiaľto nemôžeme ujsť, vyzerá príliš nadšene,“ zasmial sa aj Lucius, pričom po nej hodil očkom. Uškrnula som sa a oprela sa o operadlo stoličky.

„Myslím, že to chvíľu zvládnem,“ prikývla som.

So smiechom sme vyšli do jesenného popoludnia. Zapla som si tenký kabát a posledný krát sa zasmiala.

„Bola milá, ale trochu to preháňala,“ dostala som zo seba. Lucius podvihol oba kútiky pier.

„Prečo? Niečo na tom pravdy bolo,“ prezradil. Zastavila som a pozrela naňho. Podišiel bližšie ku mne. „Dnes mi s tebou bolo fajn. A myslím, že by sme si to mohli zopakovať.“

Sklopila som pohľad k zemi.

„Aj mne s tebou bolo fajn, Lucius,“ odpovedala som tichým hlasom a pomaly naňho pozrela. „No, nemôžem.“

„Prečo nie?“ nechápal. Neopúšťal ho však ten jeho úsmev. Nevedela som, či mu chcem povedať pravý dôvod. Zjavne mu to ale došlo. „Kvôli Rosierovi, však?“

Prikývla som, no nevravela som nič.

„Ešte ste sa nevzali a možno sa to ani nestane, takže mu to všetko môže byť ukradnuté,“ vyhlásil. Povzdychla som si. Priblížil sa úplne ku mne, zdvihol ruku a pohladil ma po líci. „Skúsiť by sme to mohli.“

Už som sa išla nadýchnuť, že mu odpoviem, no prerušil nás niečí výkrik. Keď som pozrela smerom, odkiaľ to prichádzalo, musela som zúfalo zastonať. Sirius spolu so svojimi kamošmi kráčal práve k nám a na tvári mal naštvaný pohľad.

„Malfoy! Odstúp od nej, inak ti ublížim!“ zavrčal na menovaného môj nevlastný brat. Pozrela som Luciusovi do očí, pohladila ho po ruke a smutne sa usmiala.

„Preberieme to potom, dobre? Teraz si to musím vyriešiť so svojím bratom,“ zašepkala som. Lucius sa ešte naschvál sklonil ku mne a vtisol mi na líce bozk.

„Nepočuješ ma?! Pusť ju!“ vybrechol Sirius, ktorý už bol takmer pri nás. Otočila som sa k nemu.

„Prestaň s tým, Sirius. Radšej si choď riešiť svoje vzťahy a tie medzi mnou a Luciusom nechaj tak,“ povedala som mu tvrdo.

„Moju sestru ošahávať nebudeš,“ zavrčal na Luciusa, ktorý stál za mojím chrbtom. Po jeho poznámke však vystúpil predo mňa, pričom strčil ruku do vrecka bundy. Vedela som, že tam má prútik.

„Aj keby som s ňou chodil, nie je to tvoja starosť, Black,“ odsekol. V Siriusových očiach sa zračil hnev. Siahol do vrecka a ja som presne vedela, čo to znamená. Urobila som teda k nemu zopár malých krokov.

„Ak urobíš to, čo sa chystáš urobiť, nikdy ti to neodpustím,“ šprihla som mu do tváre. Chvíľu na mňa zarazene hľadel, no napokon strčil prútik späť do vrecka nohavíc. Premeral si Luciusa škaredým pohľadom, kývol hlavou na zvyšok Záškodníkov a odkráčali spoločne preč. Otočila som sa späť k Luciusovi. „Tento rozhovor by sme mali odložiť na niekedy inokedy. Prepáč, no musím už ísť.“

Nečakala som na jeho reakciu, rýchlo som sa pobrala do hradu. Našťastie ma nechal ísť, čo som považovala za dobré znamenie.