Záškodníci

Ahojte, decká  Konečne tu mám ďalšiu kapitolu. Opäť to chvíľu trvalo, kým som ju pridala, ale....

Myslím, že mám nový nápad. Neviem to naisto, no v hlave sa mi tvoria nové myšlienky a dej. Mal by byť hneď po Voldemortovom páde (tom definitívnom). Netuším, či z toho niečo bude, no len pri pomyslení, že jednou z hlavných postáv by mal byť Severus Snape, sa mi chveje vnútro od nedočkavosti a radosti  

Skúsim k tomu napísať aspoň prológ a prvú kapitolu a do konca prázdnin vám dám jednoznačne vedieť, či z toho niečo bude.

Áno, ja viem, táto poviedka nie je dopísaná a ak by som sa predsa len pustila do tej novej, táto by šla bokom. No to nemusí znamenať, že ju nikdy nedopíšem  

No nebudem predbiehať. Určite napíšem, čo a ako.

Takže teraz si užite túto kapitolku. A príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Drahá Lynnette,

už sú to roky, čo sme sa videli naposledy. Pamätám si každý jeden deň, ktorý som strávil s Tebou. Slovami neviem opísať, ako veľmi mi tu chýbaš a ako sa všetko zmenilo odvtedy, čo si opustila svoj domov. A mňa.

Možno si spomínaš na to, ako som Ti vravieval, že chcem precestovať celý svet. Môj sen sa nezmenil. Práve preto Ti píšem. Ako iste vieš, v júni som dokončil štúdium na Beauxbatons. A tak môžem urobiť to, čo som vždy chcel.

Veľmi rád by som Ťa prišiel pozrieť do Anglicka (Rokfortská škola je veľmi slávna aj vo Francúzsku). Túžim spoznať miesto, kde študuješ a kde žiješ. Túžim spoznať Tvojho otca, rodinu a priateľov. No predovšetkým túžim vidieť Teba.

Rád by som prišiel počas vianočných prázdnin, kedy budeš zaiste doma. Daj mi teda, prosím Ťa, vedieť, čo si o tom myslíš a či Ti to bude vyhovovať.

S láskou

                                                                                                        Tvoj Soren

List som čítala stále dookola. Dokonca ešte aj vtedy, keď som sedela na raňajkách vo Veľkej sieni.

„Merlin, sú to roky,“ vzdychla som ešte stále prekvapene. „Už si ani neviem spomenúť na jeho hlas a tvár. Určite sa zmenil, vyrástol v dospelého muža.“

„Vieš, čo ma väčšmi zaujíma?“ spýtala sa odrazu Michelle. Zvedavo som na ňu pozrela. „Prečo sa podpísal ako ´Tvoj Soren´? Hm?“

Pousmiala som sa a sklopila pohľad k listu. Chvíľu som hľadela na tie dve slová, až som napokon pozrela späť na Michelle.

„Bola to detská láska, určite to poznáte. Urobila som nám z margarétok prstene, dodnes si na ne spomínam a nezabudnem na ten deň,“ pri tých spomienkach som sa zasmiala a podvedome si prstami prešla po prstenníku ľavej ruky. „Naša akože svadba bola krásna. Teta nám robila oddávajúceho a dokonca nám dovolila pobozkať sa. Ach, drahý Merlin, bolo to smiešne a doteraz sa hanbím. Ale všetci traja sme vedeli, že je to len žart, nič vážne. Ale,“ na sekundu som zmĺkla a opäť sa zahľadela na podpis v liste, „on na to nezabudol.“

Nastalo ticho. S povzdychom som zložila list a pohľadom zaletela ku slizolinskému stolu. Evan si zaň práve sadol spolu so Severusom Snapom.

„Myslíte, že na ten ples pozvali aj jeho?“ preťala som to ticho.

„Koho?“ nechápavo sa spýtala Carol.

„Severusa.“

Odpovedi som sa nedočkala. A vlastne som ju ani neočakávala.

A vtom sa mi do zorného poľa dostala vysoká postava statného blondiaka a jeho priateľky. Naliala do pohára čiernu kávu, nasypala lyžičku cukru, zamiešala a postavila pred neho, niečo mu pritom hovorila do ucha. S úsmevom prikývol. Ale bol to skôr vynútený úsmev. Potom sa k nemu nahla. Zovrelo mi vnútornosti, keď som zbadala, ako mu nežne zastrčila dlhé blonďavé vlasy za ucho a vtisla mu bozk na líce.

Naliala som do seba zvyšok kávy, čo som mala v šálke, schovala list do vrecka a vstala od stola.

„Idem, uvidíme sa neskôr,“ oznámila som babám a vykročila zo siene.

Vo vstupnej hale som sa schovala za brnením tak, aby ma nik nemohol vidieť, a oprela sa o stenu, priložiac si studenú dlaň k čelu. Srdce mi chcelo vyskočiť z hrude.

Dočerta! Čo mám teraz robiť?! Čo?!

Chvíľu som tam tak stála a pokúšala sa upokojiť. Keď sa tak napokon stalo, prekrížila som si ruky na hrudi a rozhodla sa počkať na Luciusa. No celý čas som mala pred tvárou Narcissu, šťastnú Narcissu v Luciusovom náručí.

Premerlina, nemôžem jej to urobiť!

Vtom niekoľko metrov odo mňa prešiel práve ON. Aj s ňou. Zhlboka som sa nadýchla.

„Môžem s tebou hovoriť, Lucius?“ spýtala som sa nahlas čo najpovýšeneckejším hlasom, načo sa mi podarilo ich oboch zastaviť predtým, než zídu do žalárov. Ako na povel sa obaja naraz otočili za mojím hlasom. Narcissa prekvapením pozdvihla obočie, no Lucius sa tváril celkom pokojne. Po sekunde sa k nej otočil a kývol hlavou.

„Prídem za tebou len čo zistím, čo odo mňa chce,“ povedal jej tichým hlasom, ale i tak som to počula.

Narcissa neochotne prikývla a pobrala sa preč, na rozlúčku mi jemne mávnuc rukou. Hneď, ako sa stratila na schodoch vedúcich do žalárov, podišiel ku mne a ešte pre istotu pohľadom skontroloval chodbu.

„Prišla si na niečo?“ dychtivo sa na mňa zahľadel. Zvláštne, že ma tak veľmi zarazila tá rýchla zmena jeho správania. No tvárila som sa naďalej celkom ľahostajne a stála tam tak s prekríženými rukami. Asi bol nervózny z môjho mlčania, pretože sa dožadoval odpovede. „Tak?“

Vzdychla som.

„Nemôžem ti s Cissy pomôcť, Lucius, je mi to ľúto,“ odvetila som znavene.

„Ach, takže to,“ naoko si povzdychol. „Toto je to, čo ti Rosier vravel?“

Zamračila som sa. Nad jeho tónom i provokatívne zdvihnutým obočím.

„Evana do toho nezaťahuj,“ zavrtela som hlavou. Priložila som si dlaň k miestu na hrudi, kde mi bilo srdce, a sarkasticky vyhlásila: „Tuto mám taký zvláštny pocit, tuším sa mu hovorí výčitky svedomia, ale to ty asi nepoznáš.“

Luciusovo obočie sa stiahlo a zatváril sa, akoby sa ho moje slová dotkli. Už som videla, ako sa chystá s urazenou pýchou niečo štipľavé povedať, no zabránila som mu v tom.

„Vážne, Lucius,“ začala som, tento krát už bez sarkazmu v hlase, „keby nešlo o moju sesternicu, bolo by mi to jedno. Nemôžem sa dívať na to, ako ju odkopneš a ešte ti pritom aj pomáhať.“

„Nie, ty sa radšej budeš dívať, ako zvyšok svojho života bude trpieť,“ odsekol, ani ma nenechal dohovoriť. Pretočila som očami a chcela mu na to odpovedať, no umlčal ma zdvihnutím ruky. „Nie, Lynn, nič nevrav. Náhodou celkom dobre viem, o čom hovoríš. Ale to je teraz jedno. Ak nechceš, nemusíš do toho so mnou ísť.“

„Netvár sa, Lucius, že ti na nej skutočne záleží!“ vypálila som po ňom rozladene. Na čo sa hrá?! Je rovnaký ako všetci ostatní slizolinčania! Odrazu mi niečo došlo, až sa zo mňa vydral neveselý smiech, takmer až trpký. „Ste všetci rovnakí, ide vám len o peniaze a moc. Na niečích citoch vám nezáleží! Všetko to robíte len kvôli sebe! Aby ste si mohli žiť ako prasce v chlieve! Je mi z vás zle! A nie, Lucius, nepôjdem s tebou do toho. Odteraz hraj sám za seba, tak ako si to robil vždy. Hra na sebca ti išla vždy najlepšie. Tak si to uži.“

Všetko som to zo seba vytlačila so zlosťou a opovrhnutím. A keď som to dopovedala, prešla som vôkol neho a rýchlo zamierila do klubovne. Neviem, čo to do mňa vošlo, no už ma prestalo baviť to predstieranie, že to, čo robíme, je správne.

***

Do okien hradu udieral silný vietor a všade sa ozývalo len jeho zavíjanie. A ja som ležala a tupo hľadela na nebesá postele. Už druhú noc som nemohla spať. Frustrovane som sa prevrátila na druhý bok. Pomedzi zatiahnuté závesy presvitalo svetlo, už bolo ráno. S povzdychom som spustila nohy z postele a odtiahla závesy. Baby ešte spali. Až na Tammy a Teresu- tie sa už chystali na odchod.

Schovala som list od Sorena pod vankúš a zaliezla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla. Toľko, čo som vytrčila päty z kúpeľne, naštvane som zafunela. Tie dve stáli pri mojej posteli a práve čítali list, ktorý mi Soren poslal.

„Hm, toto by Rosiera určite zaujímalo,“ poznamenala Teresa spokojne. Zavrčala som. Podišla som k nej a chcela jej list vytrhnúť z ruky, no ona ju stiahla k svojmu telu. Zlostne som jej pozrela do očí.

„Vráť mi ten list, Teresa, nepatrí ti,“ povedala som jej tvrdo.

„Úu, tuším sa začínam báť,“ zatiahla posmešne. Chňapla som znova po liste, no ona mi v tom zabránila. Prešmykla sa popri mne a vyštartovala z izby.

Dočerta s ňou!

„Teresa! Okamžite mi ten list vráť!“ skríkla som na ňu, až som zobudila Michelle a Carol.

„Prečo? Rosier bude určite potešený tvojou tajnou láskou z romantického Francúzska,“ poznamenala Tammy. Prebodla som ju naštvaným pohľadom.

„Nestaraj sa do vecí, do ktorých ti nič nie je, Thomsonová,“ zasyčala som.

Rýchlo som sa prezliekla do normálnych vecí, vsunula nohy do tenisiek a rozbehla sa z izby, ignorujúc pritom nechápavé otázky Michie a Carol.

Či som chcela alebo nie, musela som uznať, že tá hlúpa hus- Teresa- bola rýchla. Dobehla som ju až vo Veľkej sieni, no to už ona podávala list Evanovi, ktorý sa najprv zdráhal, keď však zbadal mňa celú zadýchanú a určite červenú ako paprika, rozhodol sa prečítať si ho. Naštvane som podišla k Terese.

„Ty hlupaňa,“ sykla som. Zadýchane som si prehrabla vlasy. „Nevieš vôbec nič, tak sa do toho láskavo nemiešaj.“

Neohrabane som ju odstrčila z cesty a podišla k Evanovi. Práve v tej chvíli dočítal list. Videla som, ako niekoľko sekúnd hľadel na podpis, až napokon pergamen zložil a ľadovo pozrel na Teresu. Zadržala som dych. Nemala som ani poňatia, čo od Evana čakať. Vyzeral nebezpečne, keď mal taký pokojný a chladný výraz v tvári. Pomaly vstal, stále uprene hľadiac na Teresu, ktorá sa spokojne vyškierala.

„Lynnette má pravdu, Marchantová,“ prehovoril zvláštne hlbokým hlasom bez emócií, až mnou prebehli zimomriavky a Terese zamrzol úsmev na perách, „nestaraj sa do toho. Nevŕtaj sa v jej živote, nevŕtaj sa v MOJOM živote a už vôbec nie v NAŠOM. A teraz, ak budeš taká láskavá, chcem si užiť pokojné ráno, tváriac sa, že si ma nevyrušila pri raňajkách takouto sprostosťou.“

Teresa chvíľu neveriacky zízala do jeho tváre, až napokon zaklapla do tej chvíle otvorené ústa, zvrtla sa na päte a napálene odkráčala preč.

Mala som neuveriteľnú chuť nahlas si vydýchnuť, ale Evana stále neopúšťal ten výraz v tvári. Odvrátil sa odo mňa, siahol po šálke a keď na jeden hlt dopil jej obsah, položil ju späť na stôl a držiac ma pevne za ruku vyšiel so mnou zo siene. Viedol ma mlčky až do žalárov. Na akejsi opustenej chodbe ma pustil a otočil sa ku mne.

„Nemám ani najmenšiu chuť zisťovať, kto ten ´Tvoj Soren´ je,“ vzdychol. Podal mi zložený pergamen, nuž som si ho od neho pomaly vzala. Už som chcela spustiť ruku, no on mi ju chytil skôr, než som tak stihla urobiť. Chytil ju oboma rukami a jemne pobozkal vrch. „Záleží mi na tebe, Lynn, a nedovolím, aby ti niekto ublížil. A teraz bež, je tu chladno.“

Pri posledných slovách pustil moju ruku a kývol hlavou kdesi za mňa. Neodvážila som sa povedať ani slovo. S krátkym prikývnutím som rýchlo odkráčala preč.