Záškodníci

Ahojte, ľudia  Ako si užívate prázdniny?

Dnes som tu s novou kapitolou a tiež aj osviežením v podobe snehu  hoci v kapitole bude trošku dusno- a viac toho neprezradím.

Nuž teda, užite si ju a aj horúce letné dni.

Vaša Lizy

„Hovoril si v poslednej dobe s Evanom?“ spýtala som sa Luciusa o hodinu neskôr, keď sme kráčali do Veľkej siene na večeru.

„Nie, prečo sa pýtaš?“

„Ja len tak,“ zamrmlala som. Zacítila som na sebe jeho pohľad. Vydýchla som. „Dnes som ho stretla pri jazere. Bol... veľmi zvláštny. Myslím, že sa niečo stalo, no on mi to nepovie.“

„Myslíš, že mne sa zverí?“ pochybovačne zatiahol. S trhnutím som naňho pozrela.

„Nie, nie, nevravím to preto, aby si to z neho vytiahol,“ zavrtela som rýchlo hlavou, „len mi napadlo, či ti niečo nespomínal.“

Lucius si ma skúmavo, no i dosť pobavene prezrel.

„Teba to skutočne trápi,“ skonštatoval. Pretočila som očami.

„Že ho neľúbim, neznamená, že mi je úplne ľahostajný,“ poznamenala som, veľavravne sa mu zadívajúc do očí. Uškrnul sa.

To už sme boli pri dverách do siene. Zastavili sme pred nimi a otočili sa tvárou k sebe.

„Zajtra sa pustím do premýšľania,“ oznámil mi teraz už celkom vážne. Prikývla som.

„Ja tiež a keď ti niečo napadne, daj mi hneď vedieť,“ už som chcela vojsť do siene, no niečo mi ešte napadlo, nuž som sa otočila späť k nemu. „Ďakujem, že si mi pomohol s úlohami,“ usmiala som sa naňho. Nečakala som na jeho reakciu, zamierila som k stolu.

Ak som si myslela, že sa v prítomnosti Carol, Michelle a Charlieho uvoľním, mýlila som sa. Hneď, ako som sa posadila za stôl, pocítila som tú ohromnú dávku napätia. Skúmavo som pozrela na každého z nich. Všetci traja hľadeli do svojich tanierov a mlčky do seba tlačili večeru.

„Tak? Čo sa deje?“ spýtala som sa trpezlivo. Nik z nich mi však neodpovedal. Len zaťato mlčali. Povzdychla som si. „Nebudem sa to pýtať dvakrát,“ povedala som rázne, „tak to vyklopte, prosím.“

Niekoľko sekúnd bolo ticho, až kým neprehovorila Michelle.

„Caroline tvrdí, že podľa jej aritmantických výpočtov nám to s Charliem nevydrží ani do Vianoc,“ oznámila mi a napálene prebodla menovanú pohľadom.

„Len som žartovala, bol to iba hlúpy vtip, nič viac,“ obraňovala sa Carol s rukami zdvihnutými vo vzduchu.

„Náš vzťah trvá krátko a je ešte príliš krehký!“ vyhlásila Michelle rozhorčene. Carol pretočila očami.

„A potom mi Charlie povedal, že som rovnaká ako Sirius- aby som sa s ním dala dokopy, že by z nás bol skvelý pár,“ pokračovala Carol nenútene. „A vtom Michelle vybuchla ako sopka-“

Nedokončila vetu, pretože jej do reči skočil rozčarený Charlie: „Dotklo sa ma, že o ňom Michie stále takto uvažuje. Ó, pán Sirius Black, úžasný chalan, ktorému sa baby vrhajú priamo pod nohy!“

„Nemyslím naňho a ani o ňom neuvažujem ako o mojom potenciálnom partnerovi!“ vyprskla Michelle. „Mám predsa teba a nemám v pláne sa ťa vzdať kvôli nejakému Blackovi, ktorého ego je tak veľmi nafúknuté, až ho z toho raz raní mŕtvica!“

Nastalo ticho. Užasnuto som pozerala na Michelle a občas letmo zabehla pohľadom aj ku Carol a k Charliemu. Aj oni dvaja mlčali a len na Michelle zazerali.

„Páni, Michie, tak toto je ten najkrajší prehovor, aký som kedy od teba počula,“ vydýchla som stále rovnako užasnuto. Menovaná si frustrovane povzdychla a pretrela si pritom tvár.

„Prestaň, Lynn, toto je vážne,“ zamrmlala.

„Vážnym to robíte len vy,“ opravila som ju. Ale aby sa nepovedalo, rozhodla som sa to nejako vyriešiť.  „Tak sa, Michelle, upokoj, Caroline to tak nemyslela, má predsa svojský humor, ktorý by si ale občas mohla odpustiť,“ ostro som na Carol pozrela, no potom som preniesla svoj pohľad na Charlieho. „A ty sa tiež upokoj. Michelle ľúbi len teba, na môjho úžasného brata zabudla, musel by si byť slepý, aby si si to nevšimol. A teraz dúfam, že ma necháte sa v pokoji najesť, ani môj deň nebol dvakrát úspešný.“

V tej chvíli som vypla a radšej sa pustila do jedenia.

***

Do hlavy ma trafila guľa. Naštvane som zafunela a zostra pozrela na Michelle stojacu niekoľko metrov odo mňa. Zakrývala si ústa dlaňou, snažiac sa umlčať svoje vlastné chichotanie.

„Ak si si práve nevšimla, teraz robím snehuliaka,“ poznamenala som naoko dotknuto a šúchala si pritom miesto na hlave, kde ma pred chvíľou guľa snehu trafila. „Ale ak ti na tom tak veľmi záleží, hneď po tom, čo to dokončím, môžem ťa poraziť v guľovaní.“

Michelle sa tentoraz neobťažovala umlčať svoj smiech. Rozosmiala sa na celé hrdlo. V tej chvíli mi Carol a Charlie priniesli vetvičky a kamene a ja som tak mohla dať snehuliakovi ruky a tvár. Ešte som mu na hlavu položila moju starú čapicu a so spokojným úsmevom som si ho prezrela.

„Vyzeráš úžasne,“ zatiahla som, pohladiac ho po „hrudi“.

„Merlin, moja sestra je chorá, rozpráva sa so snehuliakom,“ ozval sa chlapčenský hlas, prichádzajúci spoza môjho chrbta. Obzrela som sa za ním, na tvári vynútený úškrn.

„Možno je to začarovaný princ,“ pokrčila som plecami.

Regulus sa zachechtal.

„Určite,“ nasadil si na ruky rukavice a s úškrnom na tvári hodil očkom po Evanovi po jeho boku. „Traja proti trom, ja som kapitán jedného družstva a ty druhého, tak vyberaj.“

Skúmavo som si ho prezrela, no nenechala som sa dvakrát prosiť.

„Evan,“ kývla som naňho, načo sa zaškľabil na Regulusa a podišiel ku mne. „A Carol.“

Aj tá sa ku mne postavila. Michelle sa na mňa spupne usmiala a spolu s Charliem sa pobrala k Regulusovi.

O niekoľko krátkych minút sme sa navzájom bombardovali snehovými guľami. S Carol sme sa pokúšali udržať pritom náš úkryt- stenu zo snehu- pokope a zároveň triafať presne, ale nešlo to. A tak to po chvíľke Carol vzdala a radšej len triafala, zatiaľ čo ja som upevňovala našu skrýšu.

„Evan,“ šepla som, keď sa práve sklonil ku mne, aby sa schoval pred letiacou guľou ľadu. Pozrel mi priamo do tváre. V očiach mu hrali iskričky a na tvári mal široký úsmev. „Evan, povieš mi, čo sa deje?“

„Narobili si zásoby, takže teraz pália ako odušu,“ vychrlil zo seba na jeden dych. Pretočila som očami.

„Nemala som namysli to,“ zavrčala som pobavene. Vykukla som zo svojej skrýše a hodila guľu do Regulusovho pleca.

„Lynn,“ vydýchol. Zjavne mu došlo, čo chcem vedieť. Pozrela som naňho. Jeho tvár už nezdobil ten veselý úsmev, naopak, smutne sa mračil.

A odrazu sa to stalo. BUM! Pocítila som, ako padám do studeného snehu. Ľavá strana tváre ma štípala tak hrozne, až mi to vohnalo slzy do očí. Otvorila som ich až vtedy, keď som zacítila niečie studené prsty, ako mi otočili tvár.

„Merlin, Lynnette, si v poriadku?“ ozval sa nado mnou Evanov vystrašený hlas.

Obzrela som sa vôkol seba. Ešte stále som ležala na snehu pred hradom. Okolo mňa stáli Reg, Charlie, Michelle a Carol. A Evan, ktorý kľačal na kolenách a držal ma za plecia.

„Čo sa to, premerlina, stalo?“ zachrčala som. Evan pustil moje plecia a radšej mi pomohol vstať.

„Prepáč, Lynn, hrozne ma to mrzí,“ zamrmlal Regulus. Vtom mi to došlo. Stiahla som si z ruky rukavicu a opatrne sa dotkla ľavého líca. Hneď ma pekelne zaštípalo.

„Dočerta,“ zakliala som potichu. Utrela som si slzy, ktoré mi predtým vyhŕkli z očí.

„Lynn, prepáč, naozaj som nemyslel, že ťa trafím priamo do tváre,“ ospravedlňoval sa mi Reg. Bolestivo som sa uškrnula, natiahla k nemu ruku a capla ho po hlave.

„Žijem, Reg, máš šťastie.“

„Mala by si ísť za madam Pomfreyovou,“ povedal Evan len kúsok odo mňa. Až v tej chvíli som si uvedomila, že ma drží okolo pása a že je celkom blízko pri mne. Prikývla som. „Zavediem ju do Nemocničného krídla,“ oznámil ostatným a spolu sme sa pobrali do hradu.

„Držte si to takto, kým vám nenamiešam potrebný liek,“ prikázala mi rokfortská ošetrovateľka jemne, podávajúc mi sáčok s ľadom.

„A nedá sa to napraviť len mávnutím prútika?“ spýtal sa Evan netrpezlivo. Madam Pomfreyová naňho pozrela ponad svoje plece.

„Na všetko sa mágia použiť nedá, pán Rosier, to by ste mohli vedieť,“ poznamenala s úsmevom a vošla do svojho kabinetu.

Evan si potichu odfrkol, postavil sa až úplne ku mne, vzal mi z ruky sáčok s ľadom a opatrne mi ho priložil k lícu. Mračil sa, no keď mi pozrel do očí, jeho mrzutý výraz sa roztopil.

„Bolí ťa to?“ opýtal sa ma nežne.

Celý čas som ho očkom sledovala, no vo chvíli, keď sa ma to spýtal, musela som sklopiť pohľad k zemi. Bolo to zvláštne. Hlavne to jeho správanie. Akoby... akoby mu na mne skutočne záležalo. Teda, nepochybujem o tom, keďže si ma.... ach, merlin... keďže si ma chce vziať.... doriti, ako divne to znie...

„Už nie tak veľmi,“ odvetila som potichu, ledva počuteľne.

„Tvoj brat je magor,“ zasmial sa tichým smiechom. Zavrtela som hlavou.

„Nie, mala som dávať pozor... nemala som uprostred bitky vystrkovať hlavu,“ doložila som s úškrnom. Evan sa opäť potichu zasmial.

Na chvíľu nastalo ticho a ja som premýšľala, či sa ho to mám spýtať ešte raz. No keď som sa tak dívala do jeho očí, nemohla som to nechať tak. Videla som, že sa niečo deje. Prečo sa všetci chlapi musia hrať na hrdinov?! Zaumienila som si teda, že to z neho vytiahnem, nech to stojí, čo to stojí.

„Evan,“ oslovila som ho jemne a chytila ho za zápästie. Až prekvapivo rýchlo mu to došlo. Znova sa trochu zamračil. Povzdychla som si a prezrela si jeho tvár. On skúmal zasa tú moju- teda zranené líce. „Nevidíš, ako veľmi túžim po tom, aby si sa mi zveril?“

Nemohol prehliadnuť ten pokus o žartovný tón. Zadíval sa mi hlboko do očí, pousmial sa a druhou rukou ma pohladil po nezranenom líci.

„A ty nevidíš, ako veľmi túžim po tom, aby si sa nepokúšala prekaziť našu vlastnú svadbu?“ oplatil mi to. Nie s takým humorom ako ja. Znel vážne, hoci sa usmieval. Vydýchla som a pustila jeho zápästie. Našťastie som na to nemusela nijako reagovať, lebo v tej chvíli k nám podišla madam Pomfreyová.

Keď mi ošetrila líce, s dvoma flakónmi ma poslala na internát a so slovami, že si mám zranenie natierať pravidelne, trikrát do dňa. Nuž sme spolu s Evanom vyšli z Nemocničného krídla a pobrali sa preč.

Celou cestou sme boli obaja ticho. Ja som si neustále ďobala do líca, akoby som dúfala, že sa tým rýchlejšie zahojí. A Evan len mlčal. Bolo to zvláštne.

Uvažovala som nad tým, čo povedať. A či vôbec niečo povedať. A ani sa mi nechcelo mlčať, chcela som s ním hovoriť. Irónia, že? Donedávna som s ním nechcela stráviť ani jedinú minútu navyše a teraz? Ale to nič nemení na fakte, že si ho nechcem vziať! Cítim to stále rovnako.

Práve sme došli ku schodom vo Vstupnej hale, keď som ta zbadala Luciusa. A v tej chvíli som sa rozhodla preťať to ticho medzi mnou a Evanom- radšej ja, ako by mal niečo nevhodné povedať Lucius.

Zastavila som na mieste, po sekunde aj on, a pozrela mu do tváre.

„Mrzí ma to, Evan,“ prehovorila som jemne. Nechápavo stiahol obočie. Už sa chystal niečo povedať, no ja som pokračovala ďalej. „Musím sa aspoň pokúsiť, nemôžem to nechať tak-“

„Áno, ja viem,“ skočil mu unavene do reči. Povzdychla som si a venovala letmý pohľad Luciusovi, ktorý si nás už všimol. Evan ta tiež pozrel. Keď ho zbadal, zaťal päste a zhlboka sa nadýchol. „Pomôže ti s tým on, je tak?“

To slovo ON vyslovil so zlosťou a pohŕdavo a pritom k Luciusovi kývol hlavou. Upokojujúco som mu položila dlaň na plece, načo na mňa s trhnutím pozrel. S rozšírenými zreničkami zo seba striasol moju ruku.

„Premerlina,“ vydýchol takmer až zdesene. Zmraštila som obočie od toho, ako mimo som bola z jeho správania. „Ten idiot... malo mi to dôjsť,“ mrmlal si sám pre seba.

Zdvihol pohľad od podlahy, urobil krok ku mne, chytil ma za pás a tvrdo ma oprel o stenu za mojím chrbtom.

„Evan,“ šepla som vystrašene. Odrazu mal v očiach nenávisť a znova tú zlobu, ktorá ma desila.

„Hráš sa s ohňom, Lynn, a nebude to také jednoduché, ako si teraz myslíš,“ povedal tichým hlasom blízko pri mojej tvári. „Malfoy je hlupák a desí ma predstava, čoho všetkého je schopný. Nielenže si sa s ním spriahla, Lynn, ale ešte mu aj dovolíš, aby Narcissu odkopol tým najodpornejším spôsobom,“ vravel naštvane. Mohla som cítiť jeho teplý dych na mojej tvári, ako mi dráždil všetky zmysly. Prerývane som sa nadýchla. Perami mi letmo prešiel po nezranenom líci a odtiahol sa odo mňa s chladným výrazom v tvári. „Čakal som od teba viac, Lynnette. A ver, že mňa to mrzí viac.“

S týmito slovami sa otočil na päte a odkráčal preč. Stále nalepená na stene som sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát a ako prechádzal okolo Luciusa, schválne ho udrel do ramena. Videla som na Luciusovi, ako si zahryzol do pery, aby sa doňho nepustil. Keď napokon Evan zmizol za vchodovými dverami, vydýchla som a prešla si dlaňou po nezranenej časti tváre so zúfalým zastonaním.

„Lynnette, si v pohode?“ spýtal sa ma znenazdajky Lucius. Ani som si neuvedomila, že prišiel až ku mne. Pozrela som naňho a prikývla. Uškrnul sa. „A čo to líce?“

Opatrne som si po ňom prešla a nesmelo sa pousmiala.

„Poriadna rana snehovou guľou,“ odvetila som potichu. Lucius sa zasmial.

„Merlin, kto ti niečo také strašné mohol urobiť?“

„Regulus, ale nebolo to schválne. Teda, nemal v pláne ma trafiť priamo do tváre,“ vysvetlila som rýchlo, načo sa Lucius väčšmi uškrnul.

„Musí mať riadnu silu,“ uznanlivo pokýval hlavou. Sklopila som pohľad k zemi. Na niekoľko sekúnd nastalo ticho, až kým ho neprerušil on. „A čo Rosier? Čo to vlastne malo znamenať?“

Povzdychla som si.

„Prepáč, Lucius, porozprávame sa inokedy, teraz sa to nehodí,“ zamrmlala som, prešla vôkol neho a zamierila na internát.