Záškodníci

Ahojte! No... áno, to trvalo  A mrzí ma to, no nejako mi to písanie v posledných dňoch nešlo. Možno to bude aj vidieť na kapitole- a možno ani nie , v čo dúfam. Nie som totiž ani schopná ohodnotiť ju, tak to nechávam na vás.

Tak si teda užite kapitolku.

Vaša Lizy

Stačila som sa len posadiť za stôl a hneď ma ovanula vôňa kvalitnej kávy. Nanajvýš spokojne som si odpila z pohára, do ktorého som si trochu z toho „životabudiča“ naliala. Pocítila som nával energie v celom tele. Pousmiala som sa.

„Čo sa tak vyškieraš, sestrička?“ zvedavo sa ma spýtal Sirius, ktorý sa posadil oproti mne. Neušlo mi, ako väčšmi zvýraznil to oslovenie. Uškrnula som sa naňho.

„Len sa teším tomu snehu,“ kývla som hlavou ku stropu, kde poletovali snehové vločky už tretí deň.

Áno, na Rokfort už doletelo zimné počasie plné snehu. A tak to aj vonku vyzeralo. Všade, kam len oko dovidelo, bola trblietavá bieloba. Školník Filch sa už druhý deň pokúšal odpratať spred dubových dverí tú hordu snehu, no keď tak aj urobil, v noci napadala ďalšia hrubá vrstva a jeho práca tak bola márna.

Sirius sa na mňa podivne uškrnul. Istotne mal niečo za lubom. A radšej som ani nechcela vedieť čo.

Siahol po mojom pohári, uchlipol si z neho a uznanlivo pohodil hlavou.

„Neviem, ako je to možné, no James má pravdu- vaša káva chutí lepšie,“ poznamenal, zjavne nespokojný s tým zistením. Nechápavo som stiahla obočie. Vzala som si od neho svoj pohár, otrela si vrch do rukáva a až tak som si odpila. Sirius nad tým pretočil očami, no rozhodol sa objasniť mi jeho poznámku. „Aale... James sa dal na výskum. Ochutnával kávu každého, kto sedel za našim stolom. A zistil, že káva pripravená babami je oveľa lepšia.“

Uškrnula som sa.

„Ako to myslíš lepšia?“

„Hm,“ zamyslene sa poškriabal na asi trojdňovom strnisku. Vlastne až v tej chvíli som si všimla, že sa  nechal zarásť. Divné. „Ja neviem... výraznejšia chuť a sladšia, hoci je mi jasné, že tam veľa cukru nie je... a tá vôňa- je silnejšia a príjemnejšia.“

Potlačila som smiech.

„To je zistenie,“ skonštatovala som, schovávajúc pobavený tón. Sirius to ale neprehliadol. Už sa chystal na to zareagovať, no vtom si k nám prisadli baby. „Dobré ráno,“ popriala som im.

„Dobré,“ zamrmlali unisono. Sirius sa ku mne trochu nahol.

„Hádam už vieš o tom plese, ktorý chystajú Rosierovci,“ spýtavo sa na mňa zadíval. S povzdychom som prikývla. Niekoľko krátkych sekúnd som na sebe cítila jeho pohľad, až kým opäť neprehovoril, ale trochu pritom stíšil hlas. „A čo máš v pláne urobiť?“

Dobre som vedela, čo tým myslel. No čo ma rozladilo, bolo, že sa ma na to pýtala už ďalšia osoba. Prečo sa ma na to odrazu každý pýta? Prečo sa odrazu každý stará?

„Prečo ťa to zaujíma?“ povedala som to ostrejšie, než som mala v pláne. Sirius vyfúkol ako balón. A tentoraz stíšil hlas na minimum, takže som ho ledva počula.

„Nemyslíš si, že ten ples je len zámienka?“ spýtal sa a ani nečakal na moju odpoveď, pokračoval ďalej. „Je to skvelá príležitosť, ako to urobiť dramatickejšie.“

„Čo?“ nechápavo som zmraštila obočie.

Sirius si prehrabol vlasy. Vstal od stola a predtým, než odkráčal preč, nahol sa úplne ku mne a zašepkal tie dve prekliate slová: „Tvoju svadbu.“

Akoby mi niekto vrazil päsťou do nosa. Omámene som hľadela za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom.

Dočerta!

„Zem volá Lynnette,“ ozvalo sa vedľa mňa počas obeda. Vzhliadla som od taniera a uprela oči na dvojicu predo mnou. Charlie sa zachechtal. „Žiješ, Lynn? Vnímaš svet?“

„Ale iste,“ zamrmlala som. „Prepáč, len som sa zamyslela.“

„Už by sme mali ísť, Michie,“ povedala Carol, náhlivo si hodila práve dopísanú domácu úlohu do tašky, dopila čaj a vstala od stola. Menovaná sa nedobrovoľne odtrhla od Charlieho. Keď sa s ním rozlúčila, obe sa pobrali na aritmanciu.

Ja a Charlie sme mali voľnú hodinu. A tak som si pomaly jedla, nikam som sa neponáhľala. Po chvíli mi napadlo, že by som sa mohla ísť prejsť po zasnežených pozemkoch. Nuž som dojedla a siahla po brašne.

„Charlie, idem sa trochu prejsť, tak sa uvidíme pred učebňou,“ oznámila som mu.

Vzhliadol od pergamenu, ktorý mal pred sebou položený, skúmavo si ma prezrel a nakoniec prikývol. Vstala som, prehodila si brašnu cez plece a pobrala sa do klubovne, kde som na seba natiahla bundu, šál a rukavice.

Vyšla som pred hrad a zamierila vychodenou cestičkou v snehu až k jazeru. Zopár krát som sa pošmykla, no našťastie som sa zakaždým udržala na nohách a bez ujmy došla do cieľa. Prekvapilo ma, keď som ta zbadala čiernu postavu chudého vyrasteného mladíka s hnedými vlasmi, ako tam stojí s rukami hlboko vo vreckách kabátu a hľadí si na topánky.

Podišla som k nemu. Keď začul moje kroky, pozrel na mňa ponad svoje plece, no potom sa hneď zahľadel pred seba. Zastavila som zopár centimetrov vedľa neho.

„Ahoj,“ pozdravila som mu.

„Ahoj, Lynn,“ odvetil potichu. Trochu ma udivilo jeho správanie. To, ako zamyslene hľadel do diaľky, ako potichu mi odzdravil a že mi vlastne ani nevenoval veľkú pozornosť.

„Si v poriadku?“ opýtala som sa ho opatrne. Skúmavo som si prezrela jeho tvár.

„Áno, Lynnette, všetko je v poriadku,“ vydýchol. Zamrkal, odtrhol pohľad od jazera a pozrel mi priamo do očí. A presne v tom okamihu mi bolo jasné, že mi klame. Už som sa nadychovala, že niečo poviem, no on mi to nedovolil. Jemne sa na mňa usmial. „Musím už ísť, uvidíme sa neskôr.“

Sklonil sa ku mne a- akoby už zo zvyku- mi vtisol na líce letmý bozk. Nato odo mňa odkráčal bez toho, aby na mňa pozrel. Mlčky som stála na mieste a hľadela za ním. Bol zvláštny, veľmi zvláštny. A trápilo ma to niečo, čo mal v očiach, keď mi klamal. Azda to bol smútok?

S povzdychom som teda zamierila späť do hradu. Cestu som si však predĺžila, nechcelo sa mi hneď vracať do hradu.

Po poobedňajšom vyučovaní som zašla do knižnice. Práve som v jednom z množstva regálov hľadala nejakú užitočnú knihu, ktorá by mi pomohla s úlohou na elixíry. Jednu som aj vybrala a len ju rýchlo prelistovala.

Frustrovane som si povzdychla a vo chvíli, keď som natiahla ruku, aby som ju odložila späť na svoje miesto, ozvalo sa pri mne zakašľanie. Až som nadskočila, ako som sa zľakla. Kniha mi vypadla z rúk a s buchotom spadla na zem. Chcela som sa po ňu zohnúť, no predbehol ma Lucius- to on ma tak vydesil. Zdvihol ju a s jemne pozdvihnutým obočím mi ju podal. Vzala som si ju od neho, letmo naňho pritom pozrúc.

„Vyľakal si ma,“ oznámila som mu celkom zbytočne.

„Nedalo sa prehliadnuť,“ odvetil pobavene.

Vrátila som knihu na svoje miesto a ďalej sa pokúšala nájsť tú pravú. Kútikom oka som zahliadla, ako sa Lucius oprel o stôl a prekrížil si ruky na hrudi.

„Čo potrebuješ, Lucius? Čakajú ma ešte úlohy,“ netrpezlivo som kývla hlavou ku kôpke kníh za jeho chrbtom.

„Je mi celkom jasné, že si to Narcisse chcela povedať,“ vysvetlil po krátkom tichu. Jedna z kníh mi padla do oka, nuž som ju vytiahla, položila na stôl a začala v nej listovať.

„Chcela, ale neurobila som to,“ podotkla som. Lucius si odfrkol.

„Len preto, lebo som včas prišiel,“ zasyčal chladne. Konečne som naňho poriadne pozrela.

Ani som si predtým nevšimla, že mal vlasy stiahnuté stuhou. Ešte stále bol v školskej uniforme a musela som uznať, že v nej vyzeral veľmi dobre. V tvári mal vpísanú zlosť.

„Čo si tým chceš dokázať, Lynnette? Myslíš si, že by si jej pomohla, keby si jej to povedala? K čomu by to bolo dobré? Vieš,“ jeho naštvaný tón hlasu sa tentoraz zmenil na pohŕdavý a trochu sa ku mne naklonil, „neublížila by si tým mne, ale jej.“

Vystrela som sa a prehrabla si vlasy.

„Prečo ťa to tak zaujíma? Veď ju neľúbiš-“

„To ale neznamená, že mi je úplne ľahostajná,“ skočil mi odmerane do reči. Pobavene som podvihla kútiky pier.

„Nuž, Lucius, musím ti zatlieskať, práve si dokázal, že máš v sebe aj ľudskú stránku- a tou sú city.“

Neušiel mu môj sarkazmus. Preto som sa radšej rozhodla odložiť to, pre tentokrát. Nechcelo sa mi s ním hádať. Nasadila som teda vážny výraz.

„Viem to, Lucius, viem, že by som jej ublížila. A práve kvôli TOMU som sa rozhodla nechať si to pre seba,“ povedala som už oveľa jemnejšie. Zdalo sa, že sa nechce len tak vzdať. A tak som pokračovala ďalej skôr, než stihol zareagovať. „Prosím ťa, neriešme to už. Nič som jej nepovedala a ty môžeš byť šťastný. A ani to neplánujem komukoľvek prezradiť. No... keď už sme pri týchto veciach,“ na chvíľu som zaváhala, zhlboka som sa nadýchla, „uvažovala som nad tvojím návrhom.“

„No výborne,“ zatiahol ironicky, „a k čomu si dospela?“

Prižmúrila som oči a namiesto odpovede mu päsťou vrazila do hrude. Ale len tak slabo.

„Nemusím sa na to dať, ak ti to prekáža,“ zavrčala som rozladene. „No myslela som, že by sme mohli skúsiť spojiť naše sily.“

V tej chvíli sa jeho tvár uvoľnila. Rýchlo som ale vytrčila ukazovák, načo naň nechápavo zazrel.

„Len to skúsime, Lucius. Ale ak na nič vhodné neprídeme, končím,“ dodala som.

„Dohodnuté,“ prikývol napokon a vystrel ku mne svoju ruku. „Na to si musíme potriasť pravicami.“

Neubránila som sa úškrnu pri jeho posledných slovách. Zavrtela som hlavou a potriasla si s ním rukou.

Napätá a nepríjemná atmosféra medzi nami rázom padla.