Záškodníci

Ahojte, decká  Ani som si popri všetkých povinnostiach neuvedomila, že prešlo tak veľa času od pridania poslednej kapitoly. Ospravedlňujem sa a dávam to hneď do poriadku  Takže tu mám ďalšiu kapču.

Tak si ju užite, rovnako tak i krásne počasie.

Vaša Lizy

K môjmu vlastnému prekvapeniu na chodbách hradu nebolo ani nohy. A vlastne som sa ani tak veľmi nečudovala. Dnes bolo veľmi chladno. Všetci sa radšej zohrievali v teplých klubovniach. Len ja som tu musela trčať, prechádzať chladnými chodbami a unudene kontrolovať každú triedu, každú komôrku. Môj spoločník sa nedostavil, kto vie, čo vlastne robí. Pôvodne som mala mať hliadku s akýmsi piatakom z Bifľomoru, no ten ochorel. A jeho náhrada sa zjavne nedozvedela, že ho musí nahradiť pri plnení prefektských povinností.

Zamyslene som si prehrabla vlasy. Už ma nudilo to premýšľanie. Áno, Carol mala pravdu, ale nebola som si istá, či chcem spojiť sily s Luciusom Malfoyom.

Otvorila som jedny z dverí, rozsvietila prútik a skontrolovala starú učebňu, na ktorú už sadal prach takmer celé storočie- aspoň to tak vyzeralo podľa množstva prachu, pavučiny a špiny. Nič. Nuž som zatvorila dvere a pokračovala v chôdzi.

Odrazu spoza rohu vyšiel môj nevlastný brat, Regulus. Na čiernom teplom svetri sa mu vynímal odznak prefektov. Podišiel ku mne.

„Ahoj, Lynn, prepáč, že toľko meškám. Nemal som ani poňatia, že mám dnes zaskakovať. Len pred malou chvíľou som sa to dozvedel,“ ospravedlnil sa mi hneď na úvod. Pousmiala som sa.

„To je v poriadku, Reg. Hlavne sa pohnime, je mi hrozná zima,“ zamrmlala som a ako na potvrdenie mojich vlastných slov ma striaslo. Regovi to neušlo. Uškrnul sa, odmotal si z krku šál s farbami svojej fakulty a podal mi ho. Zachechtala som sa nad jeho gestom, no s vďačným úsmevom som si ho od neho vzala. „Ďakujem ti.“

Obmotala som si ho okolo krku. Hneď som zacítila teplo, ktoré sa mi vlialo do celého tela ako rozhorúčená krv tečúca v žilách. Ale nebolo to to jediné, čo som zacítila. Nejaký drahý dámsky parfum.

Vykročili sme chodbou a v tichosti kontrolovali všetky miestnosti.

„Takže si už v pohode?“ spýtal sa ma po chvíľke. Letmo som naňho pozrela. Uškŕňal sa tým blackovským spôsobom.

„Áno, myslím, že áno,“ odpovedala som so smiechom. „A čo ty? Bol si s nejakou babou? Očividne nie som jediná, ktorej si požičal svoj šál.“

Reg na mňa rýchlo pozrel. Chvíľku som na sebe cítila jeho pohľad, no potom sa zadíval pred seba a vzdychol si.

„Má frajera,“ priznal potichu. Zamrzelo ma, čo povedal.

Otočila som sa tvárou k nemu, načo nasledoval môj príklad a zastavil, spýtavo mi pozrúc do očí. Pousmiala som sa, zdvihla ruku a postrapatila mu vlasy. Nespokojne zavrčal a hneď si ich naprával.

„Si len môj nevlastný brat, Reg, ale mám ťa rada ako vlastného. Vždy si vedel, ako ma potešiť a povzbudiť. Som skutočne hrdá na to, že si môj brat, i keď s tými názormi, ktoré ti do hlavy tlačí Walburga.“

Regulus sa zasmial nad mojimi poslednými slovami. No zdalo sa, že ho povzbudilo, čo som povedala. Potiahla som nosom.

„Poď sem, nech ťa objímem,“ natiahla som k nemu ruku. Regulus na chvíľu zaváhal. Napokon však podišiel ku mne a zovrel ma v objatí. Spokojne som vydýchla.

Walburga nezvykla svojich synov objímať. Iba vtedy, ak sa s nimi lúčila. Teda vlastne, objímala len Regulusa. A ja som bola vždy tá, ktorá mu objatia s láskou darovala vždy. Ešte ako menší za mnou zvykol chodievať so psími očami.

Po jeho objatí som sa cítila oveľa lepšie a očividne aj on zabudol na nevydarenú lásku. Mne sa podarilo vyhnať z hlavy Luciusa i Evana a byť na chvíľu opäť malým dievčatkom, ktoré v izbe hrávalo šach spolu s Regulusom a Siriusom a napchávalo sa pritom odcudzenými koláčikmi z komory.

A potom sme opäť pokračovali v hliadkovaní. Obaja sme sa bavili ako už dlho nie. Keď odbilo deväť hodín, už sme sa išli rozlúčiť, no niečo mi v poslednej chvíli napadlo.

„Sirius robí nejakú party, nechcel by si sa pridať? Bol by si mojím partnerom a -“

„Nepozval ma, nemôžem si tam len tak prísť,“ skočil mi trpko do reči. Zmierlivo som sa naňho usmiala.

„Ale môžeš, si jeho brat a aj môj. A ja ťa tam vezmem, či chceš alebo nie,“ nenechala som sa odradiť. Videla som na ňom, ako nad tým uvažuje. Uškrnula som sa, chytila ho za ruku a viedla po chodbe.

Pred dverami učebne, v ktorej sa party konala, ma zastavil.

„Lynn, neviem, či je to dobrý nápad,“ zamrmlal.

„Tiež váham, či tam ísť, ale budeš tam ty, takže bude všetko v poriadku,“ vyhlásila som. Regulus sa zamračil hádam ešte viac, no nechal ma, nech ho vtiahnem do učebne, v ktorej to poriadne žilo.

Hneď ku mne pribehla Michelle.

„No skvelé, že si prišla,“ potešila sa, hodiac pritom očkom po Regulusovi vedľa mňa. Venovala som jej úsmev.

„Prinesiem zatiaľ niečo na pitie,“ oznámil mi Reg napäto a pobral sa k stolom s malým pohostením.

Presne v tej chvíli sa pri mne zjavil Sirius.

„Prečo si priviedla jeho?“ posledné slovo zvýraznil, kývnuc hlavou smerom k Regulusovi. Odmotala som si šál a nechala ho voľne visieť.

„Je to tvoj brat a rovnako tak i môj a tento večer je mojím partnerom,“ vysvetlila som laxne.

Sirius sa už nadychoval, že niečo povie, no práve v tom okamihu sa vrátil Regulus. Podal mi pohár s tekvicovým džúsom, Siriusa si ani nevšímal.

„Už pôjdem, Lynn, uvidíme sa potom,“ oznámil mi. Zamračila som sa.

„Nie, nechoď, myslela som-“

„Prepáč, Lynn, zabudol som, že mám ešte nejaké povinnosti,“ skočil mi do reči. Pohladil ma po ramene a jemne sa usmial. S povzdychom som mu teda vrátila šál.

„Čo, ideš si za tými svojimi slizkými kamarátmi?“ neodpustil si Sirius štipľavú poznámku. Strelila som po ňom pohľadom.

„Drž zobák, Sirius,“ zavrčala som naňho. Regulus na to nepovedal nič. Predtým, než vyšiel z miestnosti, venoval Siriusovi chladný pohľad.

„Ty sa ho ešte zastávaš?“ vypálil po mne Sirius hneď, ako sa za Regom zatvorili dvere. Michelle, ktorá doteraz mlčky stála pri nás, potichu zastonala a radšej sa vzdialila. Ostro som naňho pozrela.

„Nepovedal ti ani jedno krivé slovo, nechápem, prečo doňho stále rýpeš,“ odsekla som. Sirius zafunel ako stará lokomotíva.

„Pretože má podivný zvyk vyberať si vždy to horšie- priateľov! Stranu, za ktorú bojuje! Nevidíš, čo sa z neho stáva?!“ každým slovom hovoril hlasnejšie, no hudba našťastie hrala dosť nahlas, aby nás nebolo veľmi počuť.

Zasmiala som sa. Zhlboka som sa nadýchla, aby sa mi podarilo upokojiť.

„Regulus má právo vybrať si priateľov aj stranu, akú chce, je to jeho vec! Ty si si vybral stranu dobra, to je skvelé a som rada,“ vravela som mu trpezlivo ako malému dieťaťu.

„Je to jeho vec,“ zopakoval namosúrene a odfrkol si. Nalial do seba celý obsah pohára, ktorý držal v rukách.

„Nebudem to ďalej rozoberať. Musíš sa zmieriť s tým, že Regulus má svoj vlastný rozum a iný názor na život. Asi sa mu viac pozdáva temná strana plná násilia, zvráteností a podobných nechutných a strašných vecí. No to už nie je náš problém, hoci je náš brat, a,“ v tej chvíli som sa zasekla, hľadiac ponad Siriusov chrbát na osobu na opačnom konci miestnosti. Kývla som ta hlavou. „A on tu čo robí?“

Sirius sa pozrel smerom, kam som hľadela.

„Evan?“ spýtal sa, akoby len tak mimochodom, a otočil sa tvárou ku mne. „Myslel som, že by ste si to mohli vyjasniť.“

„My nie sme pohádaní, Sirius,“ precedila som pomedzi zuby. „Och, Sirius, prečo musíš všetko tak pokaziť? Dočerta.“

Bola som taká rozladená z toho, že tu musí byť aj on a že sa mu nevyhnem, pretože ma zbadal a už mieril ku mne. Počastovala som Siriusa škaredým pohľadom a otočila sa k Evanovi, ktorý už bol pri nás.

„Ahoj, Lynn,“ pozdravil mi veselo.

„Ahoj,“ odvetila som stroho.

Neváhala som a pobrala sa k stolu, kde som si začala prezerať dobroty, uvažujúc nad tým, čo z toho by som si dala. Neprekvapila ma skutočnosť, že ma nasledoval k stolom. Tam mi dolial do pohára tekvicový džús.

„Ako sa máš, Lynn?“

Musela som prekvapene zamrkať. Tón, akým sa ma to spýtal, ma celkom zarazil- znel tak jemne a starostlivo. Až som zamrzla na mieste. Niekoľko krátkych sekúnd som nehybne stála s rebarborovým koláčikom v ruke. Napokon sa mi podarilo vrátiť sa späť, otočila som sa tvárou k nemu.

Hľadel mi priamo do očí, podávajúc mi môj pohár, teraz už celkom plný.

„Celkom fajn, vďaka,“ hlesla som. Pousmial sa nad toľkým prekvapením. Vzala som si od neho pohár a rýchlo zjedla koláčik.

„Mala si službu?“ ukázal na prefektský odznak na mojom svetri. Preglgla som.

„Bohužiaľ, áno. Nevieš si predstaviť tú zimu na chodbe a ešte keď tam musíš trčať minimálne hodinu,“ posťažovala som sa hneď.

Z jeho predošlej otázky som bola stále celkom mimo a nevedela som preto ovládať svoje vlastné telo. Navyše sa na mňa divne usmieval s hlavou trochu naklonenou na stranu, až som pocítila, ako mi vystúpila červeň na líca. Nuž som si odpila poriadny dúšok džúsu, aby som schovala bordovú tvár.

Keď som nakoniec odtiahla od tváre pohár, Evan mi ho nečakane vzal z rúk a položil na stôl. Nechápavo som naňho hľadela. Vzal moju ruku do svojej dlane a bez varovania ma zaviedol do stredu malého parketu, na ktorom bláznivo tancovali odvážne decká. Otočil sa ku mne, chytil ma druhou rukou za pás a pritiahol celkom k sebe, až medzi nami nebol žiaden voľný priestor. Váhavo som mu položila ruku na šiju, no neodvážila som sa pozrieť mu do očí.

„Som prekvapený, že som bol pozvaný na túto party,“ preťal ticho medzi nami. Aj napriek tomu, že hrala rýchla pieseň, my sme sa len vlnili. A ja som celý čas hľadela ponad jeho plece.

„Ver mi, že som tým bola prekvapená aj ja,“ odvetila som.

Opäť na krátku chvíľu nastalo ticho. Prekvapilo ma, že nebolo také ťaživé ako obvykle. A tiež aj to, že si nás ľudia okolo nás nevšímali. Akoby sme boli vzduch. Čo mi vlastne neprekážalo, pretože som nechcela opäť rozoberať niečie klebetné reči a cítiť sa nepríjemne kvôli divným pohľadom.

„Aký si mala vlastne týždeň? Ani sme sa poriadne nestretávali, ak nerátam vyučovanie a Veľkú sieň,“ opäť to bol on, kto prerušil to ticho. Potichu som si odkašľala.

„Bol dlhý a náročný a,“ chcela som pokračovať, no nevedela som ako. Zhlboka som sa nadýchla a konečne mu pozrela do očí, odtiahnuc sa od neho o kúsok. Zvedavo sa na mňa díval. „A celý čas ma prenasledovali tvoje slová.“

Evan sa na sekundu zatváril ohromene. Zamrkal a zamyslene sa zadíval na miesto niekde pod mojou bradou. Zdalo sa, že nad niečím uvažuje. Skúmavo som si prezrela jeho tvár. Po krátkej chvíľke mi pohľad opätoval a usmial sa. Lepšie mi uchopil ruku vo svojej dlani, priložil si ju ku svojej hrudi a pritiahol si ma späť k sebe.

„Nemal som dôvod klamať ti, Lynn,“ poznamenal potichu. Nevedela som, čo na to povedať, nuž som len mlčky tancovala. Tentoraz už hrala pomalá pieseň. „Neviem, či ti to tvoji rodičia oznámili, no počas vianočných prázdnin robíme u nás doma ples. Hádam ti nemusím vravieť, že si naň pozvaná aj ty.“

Rýchlo som naňho pozrela.

„Ples?“ zopakovala som. „A kto tam bude?“

„Každý,“ odvetil jednoducho. Nešťastne som vzdychla. Povzbudivo sa usmial. „Neboj, bude to fajn. A keď už sme pri tom, budeš mojou partnerkou?“

Sklopila som pohľad.

„Ja... Evan, neviem, či by to bolo dobré,“ povedala som pomaly a opatrne. Začula som, ako si potichučky povzdychol. Palcom ma pohladil po vrchu ruky.

„Ešte je dovtedy času dosť, možno si to premyslíš,“ šepol mi do ucha jemne.

Do klubovne som sa vrátila tesne pred polnocou. Aby som nešla sama, Evan ma odprevadil takmer až do veže. Už som mu išla popriať dobrú noc, keď ma odrazu chytil za zátylok a vtisol mi teplý bozk na čelo.

„Dobrú noc, Lynnette,“ zaželal mi. Dnes už asi stý krát som prekvapene zamrkala nad jeho chovaním.

„Aj tebe, Evan,“ vydýchla som. Ešte mi venoval žiarivý úsmev, otočil sa na päte a odkráčal preč.

Ako obarená som vošla do izby. Poriadne som sa umyla, prezliekla do pyžama a ľahla si do postele. Zaspať som ale nemohla. Nedokázala som z hlavy vyhnať dnešné Evanovo správanie. Odrazu bol taký starostlivý a milý. Ako niekto úplne iný.

Nemám tušenia, koľko bolo hodín, no podarilo sa mi zaspať až niekedy nadránom.