Záškodníci

Ahojte  Podarilo sa mi po dlhej dobe niečo zo seba vypotiť a vznikla z toho táto kapitola. A skutočne ma mrzí, že to toľko trvá 

Tak si užite kapitolku.

Vaša Lizy

„Takmer vôbec sa nepoznáme. Za tie roky sa toho udialo veľa, obaja sme sa zmenili a už nie sme tie deti, ktoré sa spolu hrávali. Sme dvaja takmer dospelí ľudia, ktorí majú svoje vlastné záujmy, rozdielne názory na život, odlišných priateľov a všetko. Spája nás len čistota krvi, nič viac,“ vravela som frustrovane.

Práve som sedela vo Veľkej sieni a jedla raňajky. Včerajší večer dopadol dosť divne. Po tom Evanovom vyhlásení som sa dlhú chvíľu nevedela dostať zo šoku. Povedal mi to tak priamo, bez okolkov. Koho by to takto nešokovalo? A potom som celý zvyšok plesu mlčala, pretože som nevedela, čo smiem povedať a čo nie. Nedokázala som ani zareagovať (slovne) na jeho slová.

A dnes pri raňajkách som sa neodvážila pozrieť jeho smerom. Skutočne som nevedela, čo ďalej, keď sa mi takto otvorene priznal. Ale aspoň, že mi nepovedal, že ma miluje. To by som nezvládla.

„Náhodou je to veľmi milé, Lynn, a romantické,“ poznamenala Michelle s úsmevom na perách. Pozrela som na ňu ponad šálku s teplou kávou.

„Nevieš, čo hovoríš,“ zavrtela som hlavou. „Zdá sa ti to pekné, pretože si práve zaľúbená a máš skvelého priateľa. Ale keby ti niečo také povedal niekto, do koho nie si práve zaľúbená a koho si nútená si vziať, nezdalo by sa ti to také milé a romantické.“

„Nebuď taká nervózna, Lynn. Predsa si mu to vysvetlila, takže od teba teraz neočakáva to isté,“ upokojovala ma Carol.

Prehltla som, odložiac už prázdnu šálku na stôl.

„A možno áno,“ vzdychla som. Obe na mňa skepticky pozreli. Vstala som od stola. „Kašlite na to, idem sa prejsť.“

S týmito slovami som vyrazila zo siene. Vyšla som pred hrad a zišla až k jazeru, kde som si sadla do trávy. Vzduch vonku bol príjemný. Oprela som sa o kmeň stromu a zadívala sa na Zakázaný les, na ktorého stromy teraz padala ranná hmla. Privrela som viečka. Nechcelo sa mi nič, len počúvať čvirikanie vrabčekov a húkanie sov zo Soviarne a ležať v tejto tráve a ležať a ležať...

Začula som šušťanie lístia. Otvorila som oči a obzrela sa. Na sekundu som ostala prekvapená, keď som zbadala, kto to ku mne prišiel, no hneď som sa spamätala.

„Ahoj,“ pozdravil mi Lucius. „Smiem si prisadnúť?“

Prikývla som. Odkašľal si, podišiel bližšie ku mne a posadil sa vedľa mňa.

„Lucius, prepáč, čo som ti minule na chodbe povedala. Bola som len vytočená. Vieš, pozval si ma von a potom som sa znenazdajky dozvedela, že si vlastne zasnúbený s mojou sesternicou. Dotklo sa ma to. A ešte raz prepáč, nechcela som byť protivná,“ povedala som rýchlo. Lucius sa zaškľabil.

„Ospravedlnenie sa prijíma,“ odvetil. Pousmiala som sa a zadívala sa pred seba. Na chvíľku nastalo ticho, až kým ho neprerušil. „Prečo si tu bola tak sama?“

„Chcela som uvažovať,“ pokrčila som plecami. Zacítila som na sebe jeho pohľad.

„Nad čím?“ vyzvedal.

Povzdychla som si a objala si kolená.

„To je zložité.“

„Mám odísť?“ spýtal sa znenazdajky tichým hlasom. Rýchlo som naňho pozrela. Niekoľko sekúnd som mu hľadela do očí, až som napokon odvrátila tvár.

„Čo vlastne chceš, Lucius?“ zavrčala som. „Poslal ťa Evan, aby zistil, ako mi je, pretože on nemá odvahu sa ma to spýtať sám?“

Začula som, ako sa nahlas nadýchol.

„Takže on je to, čo ťa trápi,“ skonštatoval, spokojný s novým zistením. Odfrkla som si. „Nedá ti ani dýchať? Stále ti pripomína to, čomu sa ani jeden z vás nevyhne?“

„Neviem, Lucius, čo všetko ti narozprával, no vedz, že ja si ho nevezmem,“ odsekla som. Lucius sa zasmial.

„Skutočne? A ako to chceš urobiť? Vzbúriš sa? Vzoprieš sa rodine? Odídeš z domu ako tvoj úžasný brat Sirius?“ zatiahol uštipačne. Zlostne som naňho pozrela. Uškŕňal sa. „Vážne si sa s ním udobrila, Lynn? Nemôžem tomu ani uveriť-“

„Ak si sa mi prišiel posmievať, môžeš hneď odísť, nestojím o tvoje vystatovačné reči,“ skočila som mu chladne do reči. Väčšmi sa uškrnul. Vydralo sa zo mňa niečo medzi povzdychom a zavrčaním, vstala som a rozhodla sa, že radšej odídem ja.

„Viem presne, ako sa teraz cítiš, Lynn. Som v rovnakej situácii ako ty,“ zastavil ma. Pomalým pohybom som sa k nemu otočila, podozrievavo mu pozrúc do očí.

„Čo tým chceš povedať, Lucius?“

„Ty vieš čo,“ zadíval sa mi do očí. „Že som nútený si vziať niekoho, o koho nestojím. Bol by som spokojnejší s Bellou, ale tá sa chystá byť Lestrangeovou.“

„Ach, aké nečakané,“ zamrmlala som ironicky. Vstal a podišiel bližšie ku mne.

„Čo keby sme spojili sily, Lynnette?“ navrhol zvláštnym tónom. Premerala som si ho pohľadom. „Hm?“

Pozdvihla som obočie a uškrnula sa.

„Ó, vážne? A čo by sme asi tak mohli podniknúť?“ naoko zamyslene som si poťukala prstami po perách. Nemohol prehliadnuť ten sarkazmus v mojom hlase. Zatvárila som sa, akoby mi niečo napadlo. „Čo takto vyhlásiť, že sa bláznivo milujeme a chceme spolu stráviť zvyšok našich biednych životov? Hm? To by ich mohlo presvedčiť, nie? Čo ty na to?“ zamračila som sa naňho. „Si vážne taký blbý, Lucius? Myslíš, že ti na to skočím?“

„Merlin, Lynnette, čo ti zase vadí?“ spýtal sa ma podráždene.

„Prepáč, no nebudem sa spolčovať so slizolinčanom a najmä nie s tebou,“ vysvetlila som rovnako podráždene. Lucius sa vystrel ako slamka a vyčaril na tvári úškľabok.

„Ale keď si so mnou šla na rande, neprekážalo ti, že som slizolinčan,“ podotkol víťazoslávne. Odfrkla som si.

„A očividne som urobila chybu, že som s tebou na to hlúpe rande šla! Nedá sa ti veriť!“ povedala som jedovato, otočila sa na päte a odpochodovala preč.

Nie, necítila som sa previnilo pre to, čo som Luciusovi povedala. Veď je to pravda, jemu sa nedá veriť. Je to slizolinčan, ktorý myslí len a len na seba a na svoje vlastné záujmy. Ak niečo pre druhého urobí, požaduje si diškréciu. Ale takú poriadnu.

Neprítomne som hľadela pred seba už niekoľko minút. Vlastne od chvíle, čo som sa usadila za okrúhly stôl. Tvár som si podopierala dlaňou a len na pol ucha vnímala profesorkin výklad. Ani neviem kedy, no hodina sa skončila a ja som už kráčala preplnenou chodbou. Baby ma na moje šťastie netrápili a nežiadali odo mňa, aby som s nimi o čomkoľvek debatovala.

Odrazu sa zjavila nejaká osoba po mojom boku, prehodiac svoju ruku okolo mojich pliec. Zamrkala som, aby som sa vrátila do reality.

„Ahoj, Lynn,“ nonšalantne mi pozdravil Sirius, pohodiac dlhou hrivou.

„Ostrihaj sa,“ odpovedala som namiesto pozdravu, ani som naňho nepozrela.

„V pohode, Lynn?“ spýtala sa ma Lily, ktorá sa zjavila po mojej pravici rovnako nečakane ako môj nevlastný brat.

„Iste,“ vynútene som sa na ňu usmiala. Očividne úsmev vyzeral presvedčivo, pretože to Lily ďalej nerozoberala.

„Mimochodom, Lynn,“ ozval sa opäť Sirius, „tento víkend robíme s chalanmi menšiu party v tej starej učebni pri Sieni slávy. Ak by si mala záujem, budem poctený tvojou prítomnosťou. Samozrejme, dámy,“ pozrel na Michelle a Caroline, „ste taktiež pozvané. Takže, ak by ste chceli, v sobotu o ôsmej večer. Dovtedy, au revoir, dámy!“

Nato sa od nás odpojil s hlbokým úklonom a stratil sa v dave študentov. Michelle sa zachichotala.

„Bude to skvelé, nie? Zabavíme sa tak ako na plese,“ nadchýnala sa. Letmo som na ňu pozrela.

„To teda bude,“ prikývla som.

Do konca týždňa som sa nevenovala ničomu iného len premýšľaniu nad Malfoyovými slovami. Keby len Cissy vedela, ako veľmi netúži byť jej manželom. A čo sa týka Evana, nevídala som ho často, len na hodinách alebo vo Veľkej sieni. Ale nerozprávali sme sa- až na to zdvorilé ahoj.

V sobotu ráno som sa zobudila veľmi skoro. Slnko ešte ani poriadne nevyšlo a ja som už stála v kúpeľni a tupo hľadela na svoj odraz v zrkadle. Cestou na raňajky som uvažovala nad tým, či ísť na tú party, ktorú robili Záškodníci, alebo nie.

Sadla som si k stolu a naliala si kávu. Neviem, ako dlho som tam takto sedela, no zbadala som, ako do siene vošli baby aj s Charliem. Posadili sa ku mne a schuti sa pustili do raňajok.

„Ideš dnes na tú party?“ spýtala sa ma Carol. Prehltla som, pokrčiac pritom plecami.

„Mám večer hliadku a neviem, či sa mi potom ešte bude chcieť ísť,“ zamrmlala som.

„Ale no tak, Lynn, to predsa nemôžeš prepásť!“ rozhodila Michelle rukami. Nereagovala som však na jej nespokojné mrmlanie a dohováranie Charliemu, aby ma presvedčil.

„Nad čím toľko uvažuješ?“ ozvala sa Carol, keď už sme vychádzali zo siene. Tie dve hrdličky sa aj naďalej napchávali, mne a Carol sa už tam ale sedieť nechcelo, a tak sme zamierili do klubovne.

Letmo som na ňu pozrela a venovala jej jemný úsmev.

„Nad ničím dôležitým,“ odvetila som. Zastavila ma tým, že ma pohladila po ramene. Zadívala sa mi do očí.

„No tak, Lynn, nebuď taká,“ nedala sa presvedčiť. „Nie som hlúpa, je mi celkom jasné, že sa niečo deje. Stále ťa trápi to, čo ti povedal Evan na tom plese?“

Netrpezlivosť v jej hlase ma trochu zarazila. Sklopila som pohľad k zemi.

„Teraz ani tak nejde o Evana,“ pokrútila som hlavou.

„A o koho teda?“ dožadovala sa. Frustrovane som sa obzrela vôkol seba, hľadajúc niečo, čo by ma zachránilo od toho, aby som jej povedala pravdu. Sama neviem, prečo som sa jej nechcela zveriť.

A vtom som zbadala, ako zo siene vychádza Narcissa v sprievode nejakej hnedovlásky. Pozrela som na Carol.

„Prepáč, Carol, potrebujem si niečo vybaviť,“ povedala som rýchlo a skôr, než stihla akokoľvek zareagovať, pribehla som k Narcisse. „Ahoj, Cissy, môžem s tebou hovoriť? Osamote.“

Cissy sa trochu zamračila, no napokon kývla na svoju kamošku, ktorá sa hneď pobrala preč s nespokojným výrazom v tvári. Narcissa na mňa upriamila svoje modré oči a trochu pozdvihla obočie.

„Čo je, Lynnette? Čo potrebuješ? Ponáhľam sa,“ súrila ma. Odkašľala som si. Nevedela som, ako začať. A vôbec, či jej to mám povedať.

Ach, Lynnette, si hlúpa. Prečo jej to chceš povedať? Ty by si chcela niečo podobné vedieť? Chcela by si, aby ti to povedal dokonca niekto iný?

Zavrtela som hlavou. A presne v tej chvíli k nám podišiel Lucius. Prehodil Cissy okolo pliec svoju ruku a spýtavo pozrel to na mňa, to na svoju budúcu manželku.

Vzdychla som.

„Vlastne som nechcela ani nič dôležité. Tak ahoj,“ rýchlo som sa otočila a zamierila do klubovne.

Tam si ma odchytila Carol a či som chcela alebo nie, musela som jej dopodrobna porozprávať o rozhovore s Luciusom.

„A máš v pláne prijať jeho ponuku?“

„Vôbec netuším, čo mám robiť,“ vydýchla som zúfalo. Dlaňou som si unavene pretrela tvár a zadívala sa do krbu. „Lezie mi na nervy. Je taký povýšenecký. K Narcisse vôbec nič necíti a tvári sa, akoby to bol presný opak- hoci nie až tak veľmi ako Michelle a Charlie. A najhoršie na tom je, že mu Cissy naletela. Že mu bezvýhradne dôveruje a myslí si, že ju skutočne ľúbi a berie si ju z lásky. Bude pre ňu veľmi ťažké, až zistí, aká je pravda.“

„Je mi to ľúto, no myslím, že ty s tým už nemôžeš urobiť nič,“ poznamenala. Zahryzla som si do pery.

„Iba ak by som jeho ponuku prijala.“

„To by ti vyhovovalo, nie? A navyše, pomohla by si aj Narcisse,“ skonštatovala zamyslene. Pomaly som na ňu pozrela.

„Pochybujem, že by to vyšlo. Čo by sme im povedali? Ako by sme to bláznovstvo zastavili? Nie je žiadna šanca, Carol,“ schovala som si tvár do dlaní. Bola som z toho tak veľmi frustrovaná, až sa mi chcelo plakať.

„Nevzdávaj sa predtým, než to skúsiš,“ povedala mentorsky. Odkryla som tvár a pozrela na ňu. „Ak to vyskúšaš a potom zistíš, že to naozaj nemá cenu, potom to môžeš vzdať. Ale nie teraz, ak ešte nevieš, ako to môže dopadnúť. Možno to vyjde. Ale to nezistíš, pokiaľ to neskúsiš.“

Carol mala pravdu. Počas celej hliadky som uvažovala nad jej slovami- za posledných niekoľko dní som sa nauvažovala viac než dosť.