Záškodníci

Ahojte  Trochu som sa poponáhľala s písaním novej kapitolky. Takže ju tu dnes máme  A je to predposledná kapča, posledná by mala pribudnúť na ďalší týždeň alebo možno aj cez víkend, ak by to šlo veľmi dobre. Tak si zatiaľ užite túto a tešte sa na epilóg 

Krásny zvyšok dňa prajem a príjemné čitanie! 

Vaša Lizy

„Tá moja kamarátka by sa ti chcela poďakovať,“ povedala som Remusovi hneď, ako som ho na ďalší deň stretla. Bolo to na raňajkách. Obaja sme vstali trošku skôr, takže v sieni neboli ešte ani baby, ani zvyšok Záškodníkov. Remus na mňa pozrel a vľúdne sa usmial. Videla som v jeho očiach, že vie presne, komu tým pomohol. Pozrela som na tanier pred sebou a potom nesmelo naňho. „Ďakujem, Remus. Tvoja rada mi pomohla. A skutočne sa stalo niečo, čo mi pomohlo zistiť, čo som chcela zistiť.“

„Tak teda?“ zvedavo na mňa zamrkal spoza šálky. Pozrela som k dverám do Veľkej siene, kde som zbadala osobu, ktorú som práve chcela vidieť.

„Sirius,“ vydýchla som. V tej chvíli si k nám menovaný prisadol.

„Dobré ránko,“ poprial nám, naberajúc si raňajky. „James sa zasekol v kúpeľni, takže tak skoro na raňajky nepríde. A Peter sa mu pokúša pomôcť. A inak, kde máš kamošky? Je prekvapivé nevidieť ich v tvojej spoločnosti, Jules,“ očkom na mňa pozrel.

„Áno,“ usmiala som sa naňho. Nechápavo sa na mňa zadíval. Zavrtela som hlavou. „Teda, najprv by som sa ti mala ospravedlniť. Bola som hlúpa, ale len som si nebola istá. Vieš, nechcem urobiť nejakú chybu. I keď viem, že toto by chyba nebola, ale aj tak... veď to poznáš, nie? Hej, viem, veľa kecám. Ja som vlastne chcela,“ zasekla som sa. Zhlboka som sa nadýchla, chytila jeho tvár do svojich dlaní a pobozkala ho.

Sieňou sa v tej chvíli ozvalo obdivné zahvízdanie. Odtiahla som sa od Siriusa a široko sa naňho usmiala. Zato on sa tváril veľmi zarazene.

„Rada by som s tebou šla na to rande. Teda, ak si si to ešte nerozmyslel,“ dodala som nervózne. Sirius sa potichu zasmial a brnkol mi po nose.

„Jules, ty trdlo,“ vzdychol si. „Tak teda dnes o siedmej večer. Budem ťa čakať v klubovni, krpec.“

Veselo som sa naňho usmiala.

„No konečne,“ ozvalo sa spoza nás otrávene a prisadli si k nám baby spolu s Jamesom a Petrom. Lily bola tá, ktorá sa ozvala. „Myslela som, že sa to už nikdy nestane.“

Napäto som hľadela na svoj odraz v zrkadle. O zopár minút som sa mala stretnúť so Siriusom. Sarah podišla ku mne a povzbudivo sa usmiala.

„Vyzeráš super. A určite to rande dopadne skvele,“ pohladila ma po ramene. Lucy s Lily horlivo prikyvovali.

„Tak sa drž,“ popriala mi Lily. Ešte som sa na ne usmiala, skontrolovala sa rýchlym pohľadom a vyšla z izby. Sirius ma už čakal pod schodmi, pričom sa prechádzal dookola s rukami zasunutými vo vreckách. Keď ma zbadal, rýchlo ich vytiahol a napravil si vlasy i oblečenie.

„Jules,“ oslovil ma nadšene. Podišla som k nemu, načo si ma prezrel. „Veľmi ti to pristane.“

„Ďakujem, Sirius, aj tebe,“ odvetila som popravde. Vyzeral skutočne super. Mal na sebe svetlomodrú košeľu, ktorá mu krásne zvýrazňovala oči. Podal mi svoju ruku. Zhlboka som sa nadýchla a vložila mu do teplej dlane svoju útlu ruku, ktorá sa v tej jeho strácala. Ten prvý moment bol zvláštny. Bol to dotyk celkom iný, než na aký som od neho bola zvyknutá. Vyrazili sme spolu z klubovne. „Kam máme namierené?“

„Myslel som, že by si možno chcela zájsť do Núdzovej miestnosti. Mali by sme tam od všetkých pokoj,“ vravel jemne. Pozrela som naňho a prikývla.

„To by bolo fajn.“

O niekoľko minút sme už spolu sedeli na mäkkom koberci v Núdzovej miestnosti. Hľadela som do plameňov v krbe, zatiaľ čo nám v pozadí hrala príjemná hudba. Sirius sedel vedľa mňa a pohrával sa s prameňom mojich dlhých vlasov.

„Nie je to zvláštne?“ prehovorila som pošepky.

„Čo presne?“

„Že tu takto sedíme a,“ nesmelo som naňho pozrela. Pustil moje vlasy, chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. „Donedávna sme boli len priateľmi. Najlepší priatelia a teraz,“ slabo som sa zasmiala. Pozrela som na naše prepletené prsty a v duchu si užívala ten krásny pocit. Pozrela som späť do jeho očí. „Nechcem, aby sa táto chvíľa skončila, Sirius.“

„Ani sa nikdy neskončí,“ jemne sa na mňa usmial. Chytil ma za spodok brady a vpil sa mi do pier.

***

„Tak čo? Ako to šlo?“ spýtal sa ma Sirius hneď, ako sme sa posadili k jazeru. Vzdychla som a letmo ho pobozkala.

„Nemala som tri otázky, ale zvyšok som mala určite správne. Čo ty?“

„Prosím ťa, môj test bude určite najlepší,“ vyhlásil bezstarostne. Zasmiala som sa.

„Nepochybne, zlatko,“ zatiahla som.

„Čo si tým myslela?“ podozrievavo na mňa pozrel.

„Ale nič,“ odvetila som nevinne. Prižmúril oči, načo som sa pobavene zachechtala a znova ho pobozkala. „Myslím to vážne.“

„Aj my sme boli takíto v tie prvé dni?“ znechutene sa spýtala Lily. Zazrela som na ňu.

„Nie, myslím, že nie,“ pokrútila Lucy hlavou.

„Ešte horší,“ doplnila Sarah. Nato sme sa všetci rozosmiali.

„Je vám veselo, však?“ spýtal sa práve okoloidúci. Pomaly som naňho pozrela. Bol to on, Lucius. Okolo pása držal Narcissu Blackovú, vedľa neho si naduto kráčal Avery a za jeho chrbtom bol Snape.

„Áno, to teda je,“ odvetil Sirius so spokojným úsmevom a väčšmi si ma k sebe pritiahol. Bolo to v tej chvíli zvláštne. Bolo mi jasné, že Sirius nevie o ničom z toho, čo sa medzi mnou a Luciusom stalo. Skôr to bol len taký tik. Chalani mávajú vždy takéto majetnícke sklony. No aj tak som sa cítila nesvoja.

Lucius na mňa na krátku chvíľočku pozrel, no potom pohľad preniesol späť na Siriusa a povrchne sa pritom usmial.

„Len aby ťa tá radosť neprešla, Black,“ povedal mu samoľúbo. Sirius sa už chystal niečo škaredé mu odpovedať, no ja som mu to nedovolila.

„Prestaň, presne o toto mu ide. Skrátka si ho nevšímaj, to bude najlepšie,“ zašepkala som. Zamračene som na Luciusa pozrela, načo sa väčšmi uškrnul a odkráčal preč aj so svojou bandou. Otočila som sa k Siriusovi, ktorý sa mračil na jeho chrbát. „Nesmieš mu dovoliť vidieť ťa naštvaného. To on chce, preto sa tak správa. Ukáž mu, že mu nestojíš ani za jediný pohľad. Uvidíme, kto bude potom naštvaný.“

„Máš pravdu,“ uznal po chvíľke ticha. Usmiala som sa naňho a pustila sa do debaty s babami.

***

„Nebudem dlho, len si skočím po knihu.“

„Ty si chceš čítať?“ neveriacky na mňa pozrel Sirius. Pokrčila som plecami.

„Veď už máme voľno a nejako ten čas chcem využiť,“ vysvetlila som. Siriusovi v očiach zažiarili veselé ohníčky. Schmatol ma okolo pásu a pritiahol k sebe.

„Čo takto využiť ho rozumnejším spôsobom?“ zavrnel mi do ucha, až ma striaslo. Podvedome som sa uškrnula, no i tak som sa od neho odtiahla.

„Nie, Sirius, ale vďaka za návrh,“ žiarivo som sa naňho usmiala. „O chvíľu som späť.“

Nato som od neho odkráčala a nechala ho sedieť pri jazere. O dva dni sme už mali odísť domov, no mne sa akosi nechcelo. Jasné, o dva mesiace sa sem znova vrátim, ale už to bude všetko celkom iné. Kráčala som hradom rýchlo, aby ma Sirius nemusel pri jazere čakať dlho. Napokon, nechcela som si nechať ujsť taký krásny západ slnka.

„Niekam sa ponáhľame?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Zamrzla som uprostred pohybu, no neotáčala som sa.

„Tak nejako,“ odpovedala som. Stále som mu stála chrbtom. Prešiel vôkol mňa a zastavil hneď predo mnou. Pozrela som do jeho šedých očí. „Máš dievča, to je skvelé. Naozaj ma to veľmi teší.“

„A ty s Blackom predsa len chodíš,“ vrátil mi to. V duchu som sa zasmiala.

„No, áno, vyzerá to tak.“

Odrazu sa z jeho tváre vytratila tá povrchnosť. Zadíval sa mi do očí.

„Tak si to s ním teda uži,“ povedal to takým zvláštnym tónom. Nevedela som, čo si myslieť. Nuž som len trochu podvihla bradu. Dlhú chvíľu sme si hľadeli do očí a ja vlastne ani neviem, prečo to tak bolo.

„Ešte niečo? Dosť sa ponáhľam,“ prehovorila som napokon. Prižmúril oči a pokrútil hlavou.

„Nie, nič. Môžeš ísť,“ odvetil stroho. Kývla som hlavou, prešla vôkol neho a odkráčala do klubovne. Tam som si namiesto knihy vzala mikinu a vrátila sa k Siriusovi.

„Myslel som si, že si si išla po knihu,“ poznamenal Sirius pobavene. Sadla som si k nemu a oprela sa o jeho rameno.

„Tak vidíš, nakoniec som sa rozhodla pre sveter,“ usmiala som sa.

„Som rád, že si ten západ stihla. Samému by sa mi na to teda dívať nechcelo,“ povedal po chvíľke pozorovania oblohy.

„Aj ja som rada, že som to stihla,“ zašepkala som. Do očí sa mi tlačili slzy, i keď sama neviem prečo. Cítila som v duši niečo zvláštne. Chytila som Siriusa za ruku a pevne mu ju stlačila. Očkom na mňa pozrel.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma jemne. Vyčarila som na tvári úsmev.

„Isteže,“ prikývla som. Pohladil ma po tvári a vrátil sa k pozorovaniu zapadajúceho slnka.

Na ďalší deň nám McGonagallová na večery dala pergameny s výsledkami. Moje pocity z koncoročných skúšok boli všelijaké. Cítila som, že niektoré predmety som zvládla skvele a niektoré zas nie najlepšie. Ale nik nie je dokonalý, no nie? A mala som pravdu. Elixíry, obrana a astronómia dopadli výborne, zvyšok bol ohodnotený „prekonáva očakávania“. Nič strašné, mohlo to dopadnúť oveľa horšie.

V ten večer sme si v klubovni urobili menšiu party na oslavu ukončenia roka. Školský pohár sme nezískali, ale boli sme hneď druhí. Slizolinčania boli víťazi tohto roku. Zamrzelo ma to, ale sčasti mi to bolo jedno. Život nie je len o výhrach. A o čom by to bolo, keby sme nevedeli prehrávať?

V posledný deň som vstala veľmi skoro. Akosi som nemohla spať. Nuž som vstala z postele, umyla sa, zbalila si posledné veci a vyšla z izby. Všade bolo ticho, celý hrad ešte spal. Prechádzala som chodbami a pokúšala si zapamätať každý jeho kúsok. Počas prázdnin mi to tu bude chýbať. Došla som až na Astronomickú vežu. Oprela som sa o zábradlie a zamyslene sa zadívala pred seba.

Slnko vyšlo tesne nad obzor a rozžarovalo celú oblohu. Vtáčiky si všade navôkol veselo poletovali, vyspevovali svoje piesne. Odrazu pri mne niečo zatrepotalo svojimi krídlami, až som naľakane poskočila. Pozrela som k svojim nohám. Bola to moja sovička.

„Axa,“ vydýchla som. Sklonila som sa k nej a vzala ju na ruky. „Vieš, že si ma vyľakala?“

Slabo zahúkala a ďobla mi jemne do prsta.

„Jasné, odpúšťam,“ usmiala som sa. Pozrela som späť na oblohu. „Pozri, no nie je to krása? Nádherný výhľad, však?“

„To teda hej,“ odpovedal namiesto mojej sovičky známy chlapčenský hlas. Povzdychla som si. Niežeby som ho nechcela vidieť, ale... Zastavil vedľa mňa.

„Blahoželám k výhre pohára,“ povedala som mu tichým hlasom. On sa však díval celý čas pred seba. Pozdvihol pravý kútik pier a stiahol obočie, žmúriac na slnko. Dlho, veľmi dlho sme takto vedľa seba stáli a hľadeli pred seba. Nemala som potrebu niečo vravieť. Takto mi bolo fajn. Popritom som hladkala svoju sovičku. Napokon som ale vystrčila ruku pred seba. „Tak leť, Axa. Budem ťa čakať doma.“

Znova ma láskyplne ďobla do ruky, slabo zahúkala, rozprestrela krídla a odletela preč. Otočila som sa k Luciusovi.

„Aj my by sme sa mali rozlúčiť,“ poznamenala som. Povzdychol si a pozrel na mňa. Moja ruka k nemu vystrelila sama. Prekvapene pozrel to na ňu, to na mňa. Napokon ju ale prijal a jemne mi ju stlačil vo svojej dlani. „Tak teda dovidenie, Lucius.“

„Uži si leto, Jules,“ jemne sa na mňa usmial. Prikývla som a odkráčala preč.

V izbe som počkala, kým baby vstanú. Spoločne sme šli na raňajky. O niekoľko desiatok minút potom som už sedela vo vlaku a hľadela na miznúci hrad. Sťažka som si povzdychla, pritúlila sa k Siriusovi a pousmiala sa. Baby práve spomínali na deň, keď som prišla na Rokfort prvý krát. Krásne spomienky. Ale vtedy to celé začalo. Môj nový život. Život, kedy mi všetko tam na hrade pripomínalo môjho ocka. Privrela som viečka a vybavila si pred sebou ockovu krásnu tvár. Kráčal ku mne, mával mi a už z diaľky sa na mňa usmieval.

Keď sme došli do Londýna, poriadne som sa so všetkými rozlúčila. Všetkých som ešte raz pozvala na svadbu, ktorá sa mala konať o niekoľko dní.

„Musíte prísť v oblekoch,“ zdvihla som ukazovák, uškŕňajúc sa na Záškodníkov. Všetci štyria horlivo prikývli. Nuž som sa otočila k babám a naraz ich objala. Keď sme sa od seba odtiahli, usmiala som sa. „Takže, vidíme sa na svadbe. Už teraz sa teším.“