Záškodníci

Ahojte  Po týždni je tu ďalšia kapitolka. V nej sa to už konečne všetko vyjasní. Tak pevne verím, že sa vám bude páčiť

Príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Hľadela som do knihy čarovania a hľadala niečo vhodné, čo by som mohla napísať do práce. Po chvíľke som aj niečo našla, nuž som sa hneď pustila do písania. Keď som to napokon dokončila, odložila som pergamen do tašky. Pretrela som si tvár a ťažko si povzdychla.

Prešli tri dni od tej „večere“ s Luciusom. Odvtedy som sa mu krásne vyhýbala. Na vyučovaní som ho ignorovala a v sprievode báb sa hneď po zazvonení na prestávku vytratila čo najrýchlejšie preč. Keď som musela niekam ísť, šla som len skratkami.

A čo sa týka Siriusa, tak s tým som sa bavila už normálne. Nové rande sme si nesľúbili. Nemohla som predovšetkým ja. Lily možno tušila, že sa to moje „trápenie“ týka dvoch chalanov, preto mi poradila, aby som sa riadila srdcom. Ale ako som mala, keď práve to bolo zmätené? V jednej knihe o obranných kúzlach som čítala, že ak niekoho skutočne a veľmi milujeme, náš patronus zmení svoju podobu a bude taký, akého má naša „spriaznená duša“. Ale ani to mi nepomohlo zistiť, čo cítim, pretože môj patronus mal stále tú istú podobu. No neustále som myslela na tento začarovaný kruh a už mi z toho začínalo preskakovať.

Odrazu som začula tiché kroky, ktoré zastali len kúsok odo mňa. Unavene som odkryla svoju tvár a pozrela na tú osobu. Moje srdce vynechalo zopár úderov. Nervózne som si odkašľala, vstala a napchala si veci do tašky. Chcela som čo najskôr odísť z jeho blízkosti.

„Jules, počkaj,“ požiadal ma. Chytil ma za ruku, keď som vôkol neho prešla. Pozrela som naňho.

„Nemám záujem,“ odsekla som a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

„Niečo som urobil?“ nechápavo sa spýtal. Pokrútila som hlavou a vykročila z knižnice. Lucius ma nasledoval. „Prečo mi stále unikáš? Vyhýbaš sa mi. Chcem s tebou hovoriť, no nikdy nemôžem, lebo vždy keď ťa niekde stretnem, zmizneš,“ vravel horlivo. Usmiala som na madam Pinceovú.

„Dovidenie,“ povedala som jej a s Luciusom za závesom vyšla z knižnice. „Ja sa ti nevyhýbam,“ odvetila som mu, keď sa za nami zabuchli dvere.

„Ale áno, vyhýbaš. A ja chcem vedieť prečo,“ trval na svojom. Otočila som sa k nemu a napálene mu päsťou vrazila do hrude. Ale len tak slabo.

„Myslela som si, Lucius, že po tom liste, čo som ti nechala v Núdzovej miestnosti, ti to dôjde. Ale asi som sa mýlila,“ povedala som rozhorčene. Znova som sa otočila na odchod, no on ma schytil za ruku a drsne si ma k sebe otočil, až som vrazila do jeho hrude a taška mi vypadla z rúk. Vpil sa mi do očí.

„Celkom tomu rozumiem, Jules. No chcem vedieť skutočný dôvod. Tamto boli len žvásty,“ zašepkal. Počula som v jeho hlase tvrdosť. Takmer by ma to zarazilo, keby som nebola poznala aj túto jeho stránku. Neveselo som sa zasmiala a pokúsila sa vytrhnúť z jeho zovretia, no on ma držal pevne.

„Lucius, my dvaja, ty a ja,“ ukázala som naňho a tak na seba, „k sebe nepatríme. Pochop to! Medzi nami nesmie nič byť! Čo by na to povedali-“

„Takže ti ide len o to, aby o tebe ostatní nevraveli nič zlé?!“ skočil mi napálene do reči.

Priblížila som svoju tvár k tej jeho a tvrdo zašepkala: „Nie, tu ide o to, čo povedia tvoji rodičia. Sám si mi vtedy v Rokville dal najavo, ako ma ľudia berú. To chceš, aby tvoji rodičia-“

Znova ma nenechal dohovoriť. Tentoraz bozkom. Lačne sa mi vpil do pier. Pustil moje ruky a objal ma okolo pásu. Skôr, než som stihla akokoľvek reagovať, odtiahol sa odo mňa a pozrel mi hlboko do očí.

„Je mi jedno, čo na to moji rodičia,“ poznamenal tichým hlasom. Povrchne som sa usmiala, odtiahla sa od neho, čím ma pustil, a urobila krok vzad.

„Nie je,“ pokrútila som hlavou. „Neklam nás oboch, Lucius. Nikdy ti to nebude jedno.“

Zdvihla som tašku zo zeme a vykročila chodbou.

„Vidíš? Už znova to robíš! Unikáš!“ zvolal za mnou. Otočila som sa k nemu.

„A čo mám robiť?“ frustrovane som rozhodila rukami. Podišiel ku mne, znova sa mi zadívajúc do očí.

„Ostať so mnou.“

Sklonila som hlavu a vzdychla.

„Lucius-“

„Len mi znova nevrav, že to nejde,“ opäť raz ma nenechal dohovoriť. Zdvihol mi hlavou tak, aby som mu videla do jeho šedých očí. Chytil ma za ruku. „Všetko sa dá, keď sa chce.“

„Keď sa chce,“ zopakovala som slabo. Zarazil sa. Zamrkal, pustil moju ruku a ustúpil o krok vzad.

„Takže ty... ty to nechceš?“ vydýchol. Chvíľu bolo ticho. Prezrela som si jeho tvár.

„Neviem, čo chcem,“ dostala som zo seba napokon. Naposledy som mu pozrela do očí, pevnejšie uchopila tašku a vykročila po chodbe, nechajúc Luciusa stáť na mieste. Tak trochu som dúfala, že ma znova zastaví, no on nič. Nechal ma ísť. Pretože som to takto chcela. Len neviem, či aj v tejto chvíli. Čo ak sa to zmenilo? Čo ak ho vidím inak, než predtým?

Predtým než som zašla za roh, pozrela som naňho. Práve sa oprel čelom o múr a udrel doň päsťou. Povzdychla som si a pokračovala v chôdzi.

***

Vošla som do Veľkej siene v sprievode báb. Hneď, ako som si sadla za chrabromilský stôl, pozrela som k Slizolinčanom. Mala som na nich skvelý výhľad. A hlavne na Luciusa, čo mi dosť prekážalo. Zacítil na sebe môj pohľad a vpil sa mi do očí. Chvíľu sme sa na seba dívali, až kým mi nedošlo, že na mňa uprene hľadí aj niekto iný. Odtrhla som teda pohľad od Luciusa. Lily bola tá, ktorá sa na mňa dívala. Jej pohľad sa mi nepáčil, a tak som sa pustila do večere.

„Lucius Malfoy?“ zašepkala tak, aby som to počula len ja. Trhnutím som na ňu pozrela.

„Čože?“ nechápavo som sa spýtala. Neodpovedala, len na mňa hľadela.

„Verím, že vieš, čo robíš. No dávaj si pozor,“ povedala napokon s nič nehovoriacim výrazom. Zabehol mi džús, ktorý som do seba v tej chvíli naliala. Po chvíľke kašlania sa mi podarilo normálne sa nadýchnuť. Zazrela som na ňu.

„Naozaj neviem, o čom hovoríš,“ poznamenala som vyhýbavo. Pozrela na mňa pohľadom a lá nerob zo mňa blázna. Nuž som to radšej nechala tak a vrátila sa k večery. Lily na mňa celý čas ustarostene no i podozrievavo hádzala očkom.

Na ďalší deň som celý čas premýšľala o Liliných slovách. Predovšetkým na veštení. Tam som nemusela robiť takmer nič, len hľadieť do kryštálovej gule a tváriť sa, že sa pokúšam niečo v nej uvidieť.

Lily povedala tie slová tak zvláštne, akoby mi hrozilo nebezpečenstvo. Ale ako mohla tak rýchlo prísť na to, že sa to týka Luciusa? Predsa jeden pohľad nemusí znamenať nič. No, pokiaľ si nevšimla aj všetky tie pohľady predtým. Už znova začínaš? Nemôžeš ma teraz nechať na pokoji? Snažím sa premýšľať. Počas vyučovacej hodiny? No a čo? Nič, dobre, mlčím.

Zamyslene som si prešla prstom po perách. Ako môžem zistiť, čo ku komu cítim? Nemôže to ísť takto donekonečna. Nejaký spôsob predsa existovať musí. A tak som sa počas obeda vypytovala všetkých mojich priateľov na ich názor. Iste, nejako som to musela zamaskovať, aby hneď nezistili, že sa to týka mňa.

„Čo by si jej poradil?“ spýtala som sa Jamesa dychtivo. Napravil si tašku na pleci a postrapatil si vlasy.

„A kto je tá tvoja známa?“ odpovedal protiotázkou.

„Prepáč, to ti nemôžem povedať. Dala som jej sľub, že to nikomu nepoviem. Potrebuje len radu, nič viac,“ vravela som jemne. V duši som však cítila napätie a nedočkavosť. Chvíľu premýšľal. Až na mňa napokon pozrel tými svojimi veselými očkami a usmial sa.

„Radil by som jej zájsť k nejakému lekárovi, aby jej pomohol dostať sa z toho stavu ťažiaceho jej nerozhodnú a utrápenú dušu,“ vyjadril napokon svoj názor nadmieru spokojne a vskutku veľmi diplomaticky. Vzdychla som.

„Vďaka, James. To si jej teda veľmi poradil,“ zamrmlala som.

„Chcela si počuť môj názor, tak ti ho vravím. Ak sa jej nebude páčiť, má smolu,“ pokrčil plecami. „Hej, Lily! Zlatko moje! Počkaj, už idem!“ volal na Lily, ktorú zbadal na konci chodby. Usmial sa na mňa a ponáhľal sa za ňou.

„Skvelé, Paroháč. To mi asi veľmi nepomôže,“ povedala som sama pre seba. Otočila som sa na päte a radšej sa pokúšala nájsť Remusa skôr, než zazvoní na hodinu, pretože práve tú som mala mať so Slizolinom, čo sa mi vôbec, ale vôbec nepáčilo. A do tej chvíle som si priala zistiť, čo ďalej.

„Neviem, Jules, no musím uznať, že to nemá ľahké tá tvoja kamarátka. Verím však, že sa rozhodne správne, budem jej to želať,“ ľútostivo sa na mňa pozrel Remus. Spustila som ramená. To nemá zmysel. „Mohla by však skúsiť napísať si pre a proti. Všetko, čo sa jej páči a nepáči na tých dvoch. A tak možno zistí, kto bude pre ňu lepší.“

„To som jej poradila aj ja, no vyšlo jej nerozhodne. Preto sa pokúša vymyslieť niečo iné,“ odvetila som frustrovane.

„Naozaj mi je to ľúto, Jules. No neviem jej poradiť. V takej situácii som ešte nebol. Najlepšie by bolo premýšľať a premýšľať, nechať si to poriadne prejsť hlavou. No možno sa stane niečo, čo jej napomôže k tomu, aby našla hľadanú odpoveď,“ vravel vľúdne. Prečo sa pritom na mňa tak zvláštne díval? Žeby bol natoľko vnímavý, že by si všimol, že sa to netýka tej mojej kamarátky, ale mňa? Dúfam, že nie. „Ale pozdravuj ju odo mňa a odkáž jej, že jej držím palce.“

„Odkážem,“ zaprisahala som sa.

Na hodinu elixírov som došla ako taká mátoha, keď mám tak povedať. Za jedno jediné šťastie som považovala to, že sme si na hodine mali robiť poznámky a nemuseli robiť elixír. Nechcelo sa mi premýšľať nad nejakou prípravou a dávať pozor, či robím všetky kroky správne. Musela som uvažovať nad niečím oveľa dôležitejším. Čo malo pre mňa oveľa väčšiu cenu.

Opisovala som z knihy niektoré vety a pritom premýšľala. Alebo by to bolo lepšie naopak. Premýšľala som a popritom som si písala na pergamen dôležité vety z knihy. Sčasti som bola rozhodnutá. Luciusa nemôžem mať, je to chalan, ktorý ku mne skrátka nepasuje. Nemôžem poprieť, že k nemu nič necítim. Neviem, čo to vlastne je, čo ma k nemu ťahá, no je to rovnako silné ako to, čo ma ťahá k Siriusovi. Ale láska to rozhodne nemôže byť... Alebo áno? Ach, Merlin. Prečo to musí byť tak zložité?

Odrazu mi niečo napadlo. Sprudka som sa nadýchla a pozrela na pergamen predo mnou. Nebolo v ňom nič, čo by mi pomohlo nájsť odpoveď. Nie, len mi napadlo niečo, s čím by mi ten pergamen mohol pomôcť. Nie tak doslova, ale... ach, no veď to vyskúšam hneď po vyučovaní.

Ani som si neuvedomila, ako rýchlo mi elixíry zbehli. Tak veľmi som bola zamyslená, že som zabudla na Luciusovu prítomnosť v učebni. No keď som si ju uvedomila, už začala ďalšia hodina so Slizolinom, a to obrana. Sadla som si do učebne hneď vedľa Lily a trpezlivo čakala, až zazvoní na hodinu. Keď sa tak stalo, dnu vošiel profesor Devlin a všetkých si nás rýchlym pohľadom prezrel. Položil na svoj stôl pergameny, pričom si druhou rukou prešiel po hrudi. Tváril sa pritom, akoby ho ta niečo bolelo. Vtom mi to došlo. Niekto z nás musí byť na tom veľmi zvláštne. Alebo ako to nazvať.

„Dnes budeme precvičovať na skúšky. Tak odsuňte lavice a do dvojíc, prosím,“ povedal zvučným hlasom, načo sme všetci vstali. Začali sme odsúvať lavice, keď sa profesor znova ozval. „Aby nedošlo k nejakým omylom alebo k niečomu podobnému, zoradím vás do dvojíc ja.“

Nespokojne som zamraučala, keď začal čítať dvojice. Chcela som byť s niekým z mojich priateľov, no veľmi to nevyšlo. A myslela som, že profesora zaškrtím, keď ma dal do dvojice s Luciusom. Zúfalo som si povzdychla. Pohľad mi však zabehol k profesorovi. Chcela som mu dať aspoň trochu najavo, že som s tým nespokojná. Díval sa skúmavo to na mňa, to na Luciusa, znova si pošúchajúc hruď. Žeby niečo tušil? Prižmúrila som oči a podišla o kúsok bližšie k Luciusovi. Ten na mňa celý čas hľadel, až mi z toho po chrbte prebehli zimomriavky.

„Tak začni,“ vyzvala som ho, zdvihnúc do vzduchu ruku s prútikom. On sa mi len díval do očí. „Na čo čakáš?“

„Začni ty,“ odvetil. Podozrievavo som si ho prezrela. Mávla som prútikom, vyšlúc naňho zväzujúce Incarcerous. Rýchlo si vyčaroval ochranný štít, čím sa môjmu kúzlu stihol vyhnúť.

„Si na rade,“ oznámila som mu. Čakala som, až na mňa vyšle nejaké kúzlo, no on urobil presný opak. Sklopil prútik.

„Nebudem na teba útočiť,“ odvetil, krútiac hlavou. Zarazene som naňho hľadela. Zhlboka som sa nadýchla, zdvihla prútik a znova ním mávla. Raz, druhý krát, tretí, no on sa len bránil. A to dosť dobre. Začínala som byť nervózna, no i rozzúrená.

„Tak na mňa zaútoč! Myslíš si, že by som nezvládla ubrániť sa ti? Alebo si taký zbabelec?!“ kričala som naňho, mávajúc pritom prútikom, z ktorého na Luciusa vyletovali samé iskry a on sa im šikovne uhýnal. Akosi som pozabudla na fakt, že sme v triede a že na nás všetci hľadia.

„Neurobím to!“ skríkol. Zamrzla som uprostred pohybu. Niekoľko sekúnd som naňho hľadela, až som napokon sklopila prútik a napravila si oblečenie, ťažko vydýchnuc.

„Tak ako chceš,“ odsekla som. Premerala som si ho pohľadom a podišla k nejakému mladíkovi, ktorého meno som nepoznala. Poslala som ho k Luciusovi a zvyšok hodiny precvičovala s jeho bývalým protivníkom, ktorý bol tiež zo Slizolinu.

Keď zazvonilo na prestávku, chystala som sa odísť z učebne, no profesor ma zastavil. Počkal, kým všetci odídu a otočil sa ku mne.

„Slečna Van Hornová, možno to nie je moja starosť,“ začal napäto, „no cítil som z vás-“

„Viem, čo mám robiť, pane,“ skočil som mu do reči s jemným úsmevom na perách. Hneď mi ho opätoval.

„Som teda rád,“ odvetil. Prehodila som si tašku cez plece.

„Teraz, ak dovolíte, idem urobiť, čo treba,“ povedala som. Horlivo prikývol. „Tak dovidenia, pane.“

„Dovidenia, slečna.“

„Tak nezabudni, prosím ťa. Musí to vyzerať veľmi presvedčivo,“ vravela som dievčaťu predo mnou, podávajúc jej pergamen so samopíšucim brkom. Bola to moja spolužiačka z astronómie a mala mi pomôcť s tým mojím plánom. Prikývla a pobrala sa chodbou. Hľadela som za ňou, až kým sa nestratila za rohom. Povzdychla som si a pobrala sa do knižnice, kde som sa schovala za knihu obrany.

Najbližšiu hodinu a pol som strávila učením sa obranných kúziel, opakovaním na skúšky. Knižnicu som milovala, bol tu pokoj, ktorý by som nikde inde nenašla. V učení ma však vyrušilo netrpezlivé zakašľanie.

„Karen, už si tu,“ zvedavo som na ňu pozrela. Odsunula stoličku a prisadla si ku mne. Zaklapla som knihu. „Tak čo? Ako to šlo?“

„Výborne. Máš tu viac názorov, ako som očakávala, že ich bude,“ odpovedala zvesela. Položila som knihu na stôl a pritiahla si k sebe pergamen.

„A čo Sirius a Lucius? Ich názory tam máš?“ spýtala som sa netrpezlivo. Spupne sa na mňa usmiala.

„Aj ich,“ vypla hrdo hruď. Vydýchla som a široko sa na ňu usmiala.

„Ďakujem, Karen. Tu máš tú prácu, môžeš si ju opísať,“ vytiahla som z tašky prácu na astronómiu. Spokojne mi poďakovala a odkráčala preč.

Rýchlo som sa vrhla na ten pergamen. Obe strany boli zapísané. No ja som hľadala len dva názory, ktoré ma zaujímali najviac. Prvý z nich som hneď našla. Bol to Siriusov. Pri jeho mene bolo napísané:

„Kvôli dievčaťu? No, tu záleží, aké dievča by to bolo. Keby to bola len jedna z tých dievčin, ktoré nezaujíma nič len to, že som naj chalan na škole, nemalo by zmysel niečoho sa vzdať. Zmeniť sa kvôli nim. Ale ak by to bola žena, ktorú by som miloval a ktorá by milovala mňa, takého, aký som a aj s mojou minulosťou, tak vtedy... vtedy by som bol ochotný vzdať sa čohokoľvek. Vážne. Žena, ktorá by bola ochotná milovať ma napriek všetkému zlému, ktorá by bola tá pravá, stála by za všetko. Stála by za to utiecť s ňou niekam ďaleko. Stála by za to vzdať sa svojho mena, ktoré mne osobne aj tak neprinesie veľa slávy. Bol by som pre ňu ochotný zomrieť, skočiť do horúcich pekiel, ak by to bolo potrebné... Ale poviem vám, slečna, jedna taká dáma je. A ona to veľmi dobre vie... Stačí toľko? Alebo chceš vedieť ešte niečo? Povedz, však nepatríš k tým babám z fanklubu, že nie? To by som ľutoval, že som niečo také povedal.“

Potichu som sa zasmiala. Do očí sa mi tlačili slzy. V hĺbke duše som cítila, že Siriusove slová boli úprimné, hoci to celé vravel len kvôli „výskumu“, ktorý Karen „robila“. Bolo to ale pre mňa. Chcela som takto zistiť, ktorý z tých dvoch by bol pre mňa ochotný urobiť viac. Zhlboka som sa nadýchla a vyhľadala Luciusa. Bola som veľmi nervózna. Napokon som sa ale odhodlala prečítať si aj jeho názor.

„Ženy. Ženy sú veľmi vynaliezavé tvory, ktoré prídu na všetko i na to, na čo by nik nemal prísť. Ale vzdať sa kvôli nim niečoho? Neviem, možno sa raz môj pohľad na to zmení, no nemyslím si, že by som bol schopný vzdať sa rokov tvrdej práce, vďaka ktorej som získal všetko, čo mám, kvôli žene. Ktovie, možno to raz budem musieť urobiť, ale teraz rozhodne nie. Som spokojný s tým, čo mám, nechcem sa toho vzdať kvôli rozmaru.“

Vydral sa zo mňa dlhý výdych. Odrazu som sa cítila tak prázdne. Mohlo mi napadnúť, že Lucius povie niečo také. Je to predsa Malfoy, egoizmus a povrchnosť má v krvi. Chvíľu som ešte nevedela, čo robiť, no napokon som zložila pergamen, spolu s knihami ho odložila do tašky a vyšla z knižnice. V izbe som sa prezliekla, načarbala na kúsok čistého pergamenu zopár slov a ponáhľala sa na večeru. Celý čas som čakala, až do siene vojde aj Lucius. Keď sa tak stalo, ospravedlnila som sa priateľom, ktorí sedeli vedľa mňa, podišla k Luciusovi a položila pred neho zložený pergamen. Nečakala som, až si ho prečíta, vyšla som zo siene. Na tom kúsku pergamenu stálo: Po večery na zvyčajnom mieste.

Nuž som došla na Astronomickú vežu, oprela sa o zábradlie a zamyslene sledovala západ slnka. Cítila som sa zvláštne. Veľmi zvláštne, no vedela som, že to takto musí byť. Lucius ku mne nič necíti, je to len túžba, ako som to tvrdila celý čas. Po niekoľkých minútach konečne prišiel.

„Tak som tu,“ oznámil mi. Neotočila som sa za ním, stále som hľadela pred seba. Počula som jeho kroky, ktoré zastavili vedľa mňa. Tiež sa oprel dlaňami o zábradlie, no nepozrel pred seba, ale priamo na mňa.

„Rozhodla som sa,“ prehovorila som.

„Rozhodla?“ zopakoval potichu. Niekoľko sekúnd som bola ticho, až som nakoniec pomaly prikývla.

„Pôjdem so Siriusom na to rande,“ pokračovala som. Pozrel si na ruky a tak späť na mňa.

„Prečo?“

„Lebo takto je to najlepšie,“ konečne som pozrela aj ja naňho. Hľadel mi uprene do očí. Odfrkol si.

„Najlepšie? A pre koho?“

Povzdychla som si.

„Lucius, nezačínaj s tým znova. Sám veľmi dobre vieš, ako to v skutočnosti je. Koľko krát ti to mám povedať? Ty ma neľúbiš, je to len túžba,“ posledné slovo som väčšmi zvýraznila, aby to konečne pochopil.

„A koľko krát ti mám povedať, že to tak nie je?“ vypálil po mne nedočkavo. Prižmúrila som oči.

„Vážne?“ spýtala som sa vyzývavo. „Keby to bolo tak, ako to tvrdíš ty, nepovedal by si niečo také.“

Z vrecka džínsov som vytiahla pergamen, v ktorom bol ten „výskum“ a teda aj Luciusov názor. Zamračene naň pozrel, vytrhol mi ho z rúk a prečítal si, čo na ňom bolo napísané. Ešte niekoľko sekúnd po tom, čo to dočítal, naň hľadel. Potom mi ale pozrel do očí. Čakala som, či niečo povie. Zároveň som aj hľadala v jeho očiach náznak niečoho, čo by nasvedčovalo tomu, že to nie je pravda. Že nie je pravda to, čo Karen povedal.

„Popieraš teda, že to na tom pergamene nie je pravda? Že by si bol pre mňa ochotný urobiť čokoľvek?“ šepkala som, keďže to ani v tej chvíli hlasnejšie nešlo. V hrdle som mala hrču. Vedela som presne, čo povie. Neodpovedal však. Len mi hľadel do očí. Vydýchla som, potiahla nosom, vzala mu z rúk pergamen a schovala ho do vrecka džínsov. „Tak teda, nie je čo riešiť, Lucius. Je to odpoveď, ktorú som hľadala. Rýchlo na mňa zabudneš, pre teba to nebude problém. Nájdeš si slečnu, ktorá ti tvoje túžby opätuje. Ja za ten čas pôjdem so Siriusom na rande a ak to vyjde, dáme sa dokopy.“

Naposledy som mu pozrela do očí. Už som sa chystala odísť, no na ma zastavil tým, že ma chytil za ruku. Otočila som sa k nemu a čakala. Zjavne sa mu ale do reči nechcelo. Išla som už niečo povedať, no priložil mi ukazovák na pery.

„Neviem, čo presne to je, ale ťahá ma to k tebe takou silou, ktorej sa neviem brániť,“ prehovoril konečne tichým a chrapľavým hlasom, zložiac svoj prst z mojich pier. „Možno máš pravdu a je to len túžba. Ja to však neviem, aj keď by som mal.“

„Je to už aj tak jedno, Lucius. S tým všetkým je koniec. Musí to tak byť a ty to veľmi dobre vieš,“ odvetila som rovnako tichým hlasom. Až v tej chvíli som si uvedomila, že ma druhou rukou stále drží za tú moju. Nuž som mu ju jemne stlačila, usmiala sa naňho a odkráčala preč. Cítila som sa zvláštne, ale bolo to správne. Správne rozhodnutie, ktoré som nechcela zmeniť. Tam v klubovni ma čakal niekto, koho som skutočne ľúbila a kto ľúbil mňa. Kto by bol pre mňa ochotný urobiť čokoľvek.