Záškodníci

Ahojte, decká!  Neviem ako u vás, no u nás je už sneh  Ale nie, je to krása, ale pokiaľ ho nie je príliš veľa a príliš dlho.

Dnes konečne pridávam ďalšiu kapitolu  Dobré, čo? A možno, ak to pôjde takto ľahko aj naďalej (pretože tieto kapitolky sa mi píšu podivne ľahko), tak by som to možno stihla dopísať aj do Vianoc alebo do Silvestra. No neviem, uvidíme. Každopádne, držte prsty  A ja budem držať prsty vám, aby sa vám darilo v škole (a nielen tam) .

Takže, tak ako vždy: príjemné čítanie!

Vaša Lizy

V ten istý deň mi večeru do izby priniesol James. Bola som prekvapená, že za mnou prišiel práve on. Áno, boli pri mne baby a aj zvyšok Záškodníkov, okrem Siriusa, no s nikým som nechcela hovoriť. Nemala som chuť ani na jedlo. Sedela som na okennom parapete. Objímala som si kolená a hoci to nebolo potrebné, na hlave som mala kapucňu mikiny, ktorá mi bola veľká. Takto som sa cítila lepšie. Aspoň sčasti som bola skrytá. V posteli sa mi vylihovať nechcelo, cítila som sa tam veľmi stiesnene. A z okna som mala aspoň krásny výhľad na pozemky hradu.

Položil na stôl len kúsok odo mňa servítku, v ktorej bolo zabalené jedlo. Otvoril ju. Kútikom oka som zahliadla jablko a dve hrianky. Podišiel o krok ku mne, nuž som pohľad opäť presunula na zapadajúce slnko.

„S nikým nechceš hovoriť,“ poznamenal. Nereagovala som na to. Chytil stoličku, pritiahol si ju ku mne a posadil sa. „No tak, Jules. Hovor so mnou. Viem, nie som práve najlepší psychológ, no možno ti budem vedieť pomôcť. Len sa mi musíš zveriť.“

„Paroháč, nechcem o tom hovoriť,“ vzdychla som.

„Jules,“ oslovil ma trpezlivo, no ani to ma neprinútilo naňho pozrieť. „Pred nejakým časom si takto povzbudzovala ty mňa. Nerobím to teraz preto, že som ti to dlžný. Ale preto, že sme kamaráti a tí by mali držať spolu. Pomáhať si, ak treba. A ja vidím, že to potrebuješ. Tak mi povedz, čo sa stalo, aby som ti mohol pomôcť.“

„James, s týmto mi nepomôžeš ani ty, ani nik iný. Musím to celé prekonať sama, popremýšľať o tom,“ vysvetlila som frustrovane. Už som mala dosť toho presviedčania. Nemôžu to proste nechať tak? Predsa, ak by som chcela, sama by som im o tom povedala. James si sťažka povzdychol a pohladil ma po ramene.

„Tak ako myslíš. Ale keby niečo, máš tu mňa a aj ostatných,“ povzbudivo sa usmial. Nemusela som sa naňho dívať, aby som vedela, že sa usmial. A ani som sa na nikoho nesmela dívať, mala som príliš opuchnuté oči. Proste, vyzerala som hrozne. Vstal a napravil si okuliare. „Tak sa vrátim do klubovne. Budeme tam, ak by si sa náhodou rozhodla. A dúfam, že zješ večeru. Aspoň to, ak už nič.“

Nato vyšiel z izby. Hneď ako sa za ním zavreli dvere, poklesli mi plecia. S týmto mi nik nepomôže. Je to len a len na mne. Znova. Pozrela som na chutne vyzerajúce hrianky. Čert aby to vzal! Vstala som a hltavo do seba natlačila večeru. Keď som sa neskôr umyla a ľahla si do postele, do izby vošli baby. Skúmavo si ma prezreli.

„Ideš zajtra na vyučovanie?“ opatrne sa ma spýtala Lucy.

„Isteže,“ prikývla som a lepšie sa zakryla prikrývkou. „Musím,“ doložila som potichu.

„Dobrú noc, baby,“ zapriala nám Sarah o niekoľko minút neskôr. Lily a Lucy jej zvesela odpovedali.

„Aj tebe,“ zamrmlala som. „Aj vám.“

Naposledy som pozrela na večernú oblohu a hneď mi padli viečka. Tvrdo som zaspala do bezsenného spánku, z ktorého ma až prebudil Lilin budík. Neochotne som otvorila oči. Lily vedľa práve vstávala z postele. Nuž som sa k tomu prinútila aj ja. Posadila som sa na posteli a unavene si pretrela tvár. Niekoľko sekúnd mi trvalo, kým som sa prebrala. Vzala som si čisté veci a zaliezla do kúpeľne. Tam som sa poriadne umyla, čo ma úplne prebralo, a natiahla na seba uniformu. Keď som pozrela na svoj odraz v zrkadle, nešťastne som zastonala. Oči som mala červené, opuchnuté a trónili mi pod nimi tmavé kruhy. To akože aj takto môžem niekam ísť?!

Vyšla som z izby, no ostala som stáť na dverách. Lucy si práve napravovala periny na posteli, Lily otvárala okno a Sarah sa prezerala v zrkadle. Zacítila na mne svoj pohľad a pozrela na mňa. Zatvárila sa veľmi kriticky.

„Zbav ma toho, prosím,“ požiadala som ju zúfalo. Lily a Lucy na nás zvedavo pozreli. Podišla ku mne, chytila ma za ruku a posadila ma na svoju posteľ. Chvíľu so mnou niečo robila- neviem čo, mala som zatvorené oči.

„Pozri sa na mňa,“ povedala. Nuž som otvorila oči a spýtavo sa na ňu zahľadela. Usmiala sa. „Oveľa lepšie.“

Vydýchla som si a rýchlo sa postavila pred zrkadlo. Naozaj som vyzerala lepšie. Už som nemala také kruhy a dokonca moja tvár vyzerala sviežejšie. Mala som jemnú vrstvu mejkapu. Nikdy som si ho nedávala, akosi som to neobľubovala. No toto vyzeralo fajn. Len ten pohľad. Tie oči. Stále vyzerali unavene a ja som vedela, že sa toho nezbavím, pokiaľ sa poriadne nevyspím a neprestanem nariekať ako malé decko.

„Ďakujem ti, Sarah,“ jemne som sa na ňu usmiala. Opätovala mi úprimný úsmev a slabo ma pohladila po pleci.

„Ak o tom nechceš hovoriť, aspoň sa usmej veselšie,“ povedala mi vľúdne. To mi na tvári vyčarilo tak akurát smutný a nie veselý úsmev. Naozaj, cítila som sa hrozne. A bála som sa dnešného dňa. Mala som mať dve hodiny OPČM so Slizolinom. A teda aj s ním. Včera som sa mu skvele vyhla, pretože som z izby za celý deň nevyšla. Ale dnes som už nemohla len tak nečinne sedieť. Síce, keby som mohla ostať ešte v posteli, tak radšej to, ako byť s Luciusom v jednej učebni a ešte na dvojhodinovke.

„Tak teda poďme,“ ozvala sa Lily, čím ma vyrušila v premýšľaní. Ešte som si nahádzala do tašky knihy, prehodila si ju cez plece a všetky štyri sme vyšli z izby, mieriac do Veľkej siene.

Keď sme vošli dnu, ani som sa neobzrela. Len som celý čas hľadela do zeme. Posadila som sa za chrabromilský stôl a konečne zdvihla hlavu. Bola som naozaj rada, že som sa mohla posadiť chrbtom k slizolinskému stolu. No cítila som na sebe jeden pár očí. Nevšímala som si to. Naliala som si do šálky kávu a siahla po hrianke. Ledva som ju do seba natlačila. Po chvíli sa k nám pridali Záškodníci. Pri pohľade na Siriusa mi nálada klesla ešte nižšie, ak sa to vôbec dalo, a v hrdle mi narástla obrovská hrča. Zúfalo som si prehrabla vlasy. Nevládala som byť v spoločnosti. Tak veľmi som sa chcela rozplakať, nešťastne a veľmi, no nemohla som. Nie tu, nie teraz.

Nechcela som byť taká slabá, ale nešlo tomu zabrániť. Nevedela som to ovládať. Nuž som do seba naliala zvyšok kávy, vstala a schmatla tašku. Musela som byť chvíľu sama.

„Stretneme sa v učebni,“ oznámila som priateľom a vykročila zo siene. Pohľad mi zabehol k slizolinskému stolu. Sedel tam a hľadel na mňa. Hneď som pozrela pred seba, ponáhľajúc sa preč od ľudí.

Rýchlymi krokmi som došla až k jednému výklenku. Neviem, na ktorom poschodí som vlastne bola. Nevnímala som cestu sem. Oprela som sa chrbtom o múr a zatvorila oči. Začínali ma pekelne štípať a ja som si nechcela zničiť mejkap. Bola by ho škoda. No hlavne som nechcela znova nariekať. Ako malé dieťa! Ako hlúpe malé dieťa!

Udrela som temenom hlavy do steny a zúfalo zavrčala. Nevydržala som to. Tvár mi zmáčali slzy. Zaborila som si ju do dlaní a zastonala. Všetko ma to bolelo. Bolo mi zle. V hrudi ma tlačil hrozný pocit, ktorý mi nedal dýchať. Nemohla som do pľúc dostať kyslík, no i tak som potichu vzlykala a stonala.

Odrazu som zacítila nejaký korenistý, krásne korenistý, pánsky parfum. A pred sebou prítomnosť nejakej osoby. Bála som sa otvoriť oči a zistiť, kto pri mne stojí. Bála som sa, že to bude niekto, koho by som v tejto chvíli vidieť nechcela. A nemýlila som sa. Prestala som plakať, pomaly som odkryla svoju tvár a pozrela na osobu predo mnou. Srdce mi vynechalo zopár úderov. Stál tak blízko pri mne a uprene mi hľadel do očí.

„Prečo si tu?“ spýtala som sa ho slabým hlasom. Neprestával mi hľadieť do očí.

„Včera si nebola na vyučovaní, chcel som ťa vidieť,“ odpovedal tichým hlasom. Stiahla som obočie.

„Videl si ma pred malou chvíľou v sieni, nestačilo ti to?“ neodpustila som si sarkastický podtón.

„Chabý pokus o sarkazmus, Jules,“ informoval ma. Odfrkla som si.

„Dnes spolu máme dve hodiny obrany. Bola by to ďalšia dlhá chvíľa, počas ktorej by si ma mal na očiach,“ dodala som. Nič na to nepovedal. Zdvihol ruku a utrel mi slzy.

„Zmazal sa ti mejkap,“ zašepkal jemne. Akoby to nik nesmel vedieť. Ani som sa nepohla, len som hľadela do jeho šedých očí. Vytiahol z vrecka nohavíc vreckovku a utrel mi ňou slzy. Potom mávol prútikom, niečo si pritom mrmlúc popod nos. Napokon ho odložil a skúmavo si prezrel moju tvár. Palcom mi nežne prešiel pod ľavým okom. „Preto si ho mala.“

„Vyzerá to hrozne, však?“ zavzdychala som nešťastne. Bolo zvláštne, ako normálne sme sa zhovárali.

„Nie, si krásna,“ usmial sa na mňa. Zamrkala som. Toto mi nikdy nikto nepovedal. A počuť to z úst Luciusa Malfoya bolo neuveriteľné. Pre istotu som sa štipla do ruky, či sa mi to náhodou nesníva. Bolestivo som zaskučala. Lucius sa zachechtal. Takže to predsa len nie je sen. Drahý Merlin! „Myslím to celkom vážne, Jules. I keď mi ani trochu nie je jedno, že sa trápiš. Je to kvôli tomu, čo som ti povedal?“

Zabodla som pohľad do zeme. Chytil ma za bradu a zdvihol mi hlavu tak, aby som mu videla do očí.

„Mrzí ma to, ale chcel som, aby si to vedela,“ povedal ospravedlňujúco. Chytila som ho za ruku, ktorou mi držal bradu.

„To je v poriadku, nič sa nedeje,“ usmiala som sa. Opätoval mi úsmev a trochu sa ku mne sklonil.

„Prosím,“ zasekol sa. Zhlboka sa nadýchol a skúsil to znova. „Prosím, smiem ťa pobozkať ešte raz?“

Smutne som naňho pozrela.

„Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad,“ zašepkala som.

Potichu si vzdychol. Jeho dych ma pošteklil na tvári, čo v mojom tele spôsobilo akési príjemné brnenie. V jednej sekunde som schytila jeho tvár do svojich dlaní a v druhej som ho bozkávala na pery. Bolo zvláštne, že práve ja. Ale prečo vlastne? Bozky mi s veľkou radosťou opätoval. Objal ma okolo pásu a pritiahol si ma k sebe. Bozkával ma s nežnosťou, doslova sa so mnou maznal a ja som sa cítila tak zvláštne. Tak krásne zvláštne. Odtrhli sme sa od seba, keď sa hradom ozvalo zvonenie. Naposledy sme si pozreli do očí a obaja sme sa rýchlo pobrali každý iným smerom.

Vbehla som do učebne. Profesor a aj študenti tam už boli. Ospravedlňujúco som pozrela na Flitwicka.

„Prepáčte, pán profesor, že meškám. Sľubujem, že sa to viac krát nestane, sľubujem,“ dostala som zo seba rýchlo. Profesor sa na mňa chvíľu mračil, no potom kývol rukou k môjmu miestu, kde som vždy sedávala.

„V poriadku, slečna Van Hornová, posaďte sa,“ povedal mi, pričom jeho pohľad trochu pookrial. Neváhala som a sadla si vedľa Lily. Starostlivo si ma prezrela, zatiaľ čo ja som si z tašky vyťahovala knihu.

„Kde si bola?“ spýtala sa ma kútikom pier. Letmo som na ňu pozrela a odložila tašku na zem.

„Na toalete,“ odvetila som vyhýbavo a potichu, aby ma profesor nepočul.

„A... ehm, si v poriadku?“

„Samozrejme,“ usmiala som sa na ňu a už som venovala svoju pozornosť len profesorovi.

Celá hodina zbehla pomerne rýchlo. Keď zazvonilo na prestávku, ťažko som si povzdychla. Práve ma čakala poprava- dve hodiny s Luciusom. S babami sme vošli do učebne obrany a posadili sa celkom dozadu. So zvonením vošli do triedy aj Záškodníci, ktorí sa usadili len kúsok od nás a hneď za nimi Lucius spolu s Thorfinom Rowleom a Severusom Snapom.

Vydral sa zo mňa vydesený, vyčerpaný a zároveň aj zúfalý výdych. Lucius spolu s Thorfinom si sadli hneď vedľa nás. A práve tak, že keby ku mne Lucius vystrel ruku, nemá problém dotknúť sa ma. Zamrvila som sa na stoličke ako červík a zahľadela sa do knihy, tváriac sa, že čítam. Nevedela som, ako sa v tej chvíli správať a tváriť. A tak, keď do triedy vošiel profesor Devlin a dal nám za úlohu prečítať si jednu celú kapitolu, bola som rada, že nemusíme nič robiť. V tejto situácii by som to nezvládla. Hocijaké kúzlo, i to najjednoduchšie, by bolo pre mňa ťažké.

Nuž som nalistovala potrebnú stranu a pustila sa do čítania. Teda, tvárila som sa, že čítam, no skutočnosť bola celkom iná. Len som hľadela do knihy a pokúšala sa nevšímať si ten spaľujúci pohľad, ktorý som na sebe cítila, odkedy sa usadil vedľa mňa. Oprela som si tvár o dlane. Na chvíľku to prestalo, no o niekoľko sekúnd som ho na sebe zacítila znova a kým sa profesor pozeral von oknom, pristál predo mnou kúsok pergamenu. Zdvihla som hlavu a pozrela na podpis. Lucius. Ani som si neprečítala, čo tam je napísané. Odložila som ho do knihy. Lily do mňa štuchla.

„Hm.“

„Čo to bolo?“ spýtala sa ma naliehavo, no dostatočne potichu, aby nás nik iný nepočul.

„Ale nič, len kúsok pergamenu,“ odvetila som nedbanlivo a ďalej hľadela do knihy.

„Kúsok pergamenu?“ zopakovala neveriacky. Prikývla som. Povzdychla si a vrátila sa ku knihe.

Po chvíľke predo mnou pristál ďalší. Zúrivo som na Luciusa pozrela a pozdvihla obočie. Jemne sa na mňa usmial, kývnuc hlavou k pergamenu. Vzdychla som, pritiahla si ho k sebe a prečítala si, čo na ňom bolo napísané.

Prečítaj si ten prvý pergamen, prosím. Nenapísal by som ti ho, keby to nebolo potrebné.

Nuž som z knihy vytiahla ten prvý a aj ten si prečítala. Ostala som nemo sedieť.

Pôjdeš so mnou dnes večer na rande?

Áno- nie.

Inú odpoveď neprijímam. Možno ešte synonymá od áno.

Lucius

Znova som na sebe cítila jeho pohľad. Čakal na moju odpoveď. Nemohla som mu na to odpovedať. Nebolo to tak jednoduché, ako sa zdalo. Nemohla som povedať ani áno, ani nie. Áno z toho rozumného dôvodu- po 1.  je to Slizolinčan, po 2. mám dohodnuté rande so Siriusom, ktoré aj tak, zdá sa, veľmi nevyjde, súdiac podľa toho, ako sa správam, a po 3. ... skrátka to nejde! A nie mu nemôžem povedať preto, lebo... lebo... no, Jules? Prečo nie? Ja neviem.. proste mu to nemôžem povedať. Tak povedz áno. Nie! Nesmiem! Kvôli predsudkom? Samozrejme, že nie. Predsudky s tým nič nemajú. Si si tým istá? Som. Na druhej strane, je tu Sirius, ktorého nechcem sklamať. Viem, že k nemu niečo cítim, nemôžem to teraz zahodiť kvôli nejakému rozmaru. Takže ti Lucius nie je ľahostajný! Počula si, čo som práve povedala? Rozmar a nie láska! Veď ja som o láske nič nehovorila. Mlč už!

Prehrabla som si vlasy a oprela si čelo o dlaň. Čo mu mám na to odpísať? Čo mu mám povedať? Napokon som sa odhodlala. Namočila som brko do kalamára a rýchlo načarbala odpoveď na čistý kúsok pergamenu.

Nemôžeš očakávať, že ti odpoviem tak rýchlo. A ešte takýmto spôsobom. O tomto sa budeme musieť pozhovárať a nie písať si „lístočky“.

Nenápadne som mu podala pergamen a vrátila sa ku knihe. Nechcela som poznať jeho reakciu na moju odpoveď. Bolo mi to vlastne jedno. Do konca hodiny som potom mala od neho pokoj. No mala som pocit, že tá hodina nikdy neskončí. Napokon, boli to dve vyučovacie hodiny strávené v jeho prítomnosti. Neustále som na sebe cítila jeho pohľad, až mi z toho bolo divne. A komu aj nie?

Na obede som sa mu brilantne vyhla. Ani sama neviem, ako sa mi to podarilo. Ale bola som len rada. Nechcela som s ním preberať tú tému. A vedela som, že pri najbližšej možnej príležitosti sa ma na to spýta. Po obede som mala voľnú hodinu, nuž som sa zašila do knižnice. Schovala som sa ta za hrubú knihu obrany a pokúšala sa v nej nájsť niečo zaujímavé. Odrazu ma v čítaní vyrušilo zakašľanie. Naprázdno som preglgla a opatrne vykukla spoza knihy. Vydýchla som. Bol to len Remus.

„Jules,“ oslovil ma, „ja a aj ostatní by sme veľmi radi vedeli, čo sa deje. S tebou.“

Zaklapla som knihu a položila ju na stôl. Koľký krát som dnes už vzdychla? Neviem, no ani sa mi to už nechcelo rátať. Zastrčila som si neposedný prameň vlasov za ucho.

„Nič sa nedeje,“ ani som nestihla dohovoriť, pretože mi Remus otrávene skočil do reči.

„Len, prosím ťa, znova nezačínaj s tou rozprávkou!“

Moje obočie vyletelo vysoko k vlasom. Takéhoto som ho ešte nevidela. Prisahám na svoj krátky život. Odsunul stoličku oproti mne a posadil sa, hľadiac mi do očí.

„Je mi jasné, že niečo nie je v poriadku. A nemusím sa ťa na to ani pýtať. Je to na tebe vidieť a včerajší deň, a vlastne aj ten predvčerajší, hovorí sám za seba. Vieš, Jules, človek neostáva v posteli len tak pre nič za nič. Niečo sa stalo a ja by som rád vedel čo.“

„A my tiež,“ pridal sa k nemu Sirius, ktorý vyšiel spoza vysokej police plnej kníh spolu s Petrom, Jamesom a babami. Stiahla som obočie. Oni sa proti mne spriahli. Určite! Pomaly som vstala zo stoličky, pohľadom premeriavajúc všetkých mojich priateľov.

„Už som predsa povedala, že aj keby som vám o tom povedala, nič by to na tom nemenilo. Aj tak mi s tým nepomôžete, chápete? Je to len na mne a len JA to musím vyriešiť. Nik mi s tým nepomôže!“

„Tak nám o tom aspoň povedz. Aby sme vedeli, čo sa vlastne deje,“ navrhla Lily jemne. Nešťastne som vydýchla.

„Nemôžem,“ slabo som pokrútila hlavou. „Je mi to ľúto, no nemôžem. Aj keby som veľmi chcela.“

Baby si vymenili ustarostené pohľady. Sirius podišiel ku mne a pohladil ma po ramene.

„Tak dúfam, že to čím skôr vyriešiš,“ jemne sa na mňa usmial. Sklonila som hlavu.

„To... to rande,“ zakoktala som, „mali by sme ho odložiť. Teraz to nebude vhodné, Sirius.“

Opatrne som mu pozrela do očí. Videla som mu v nich sklamanie. A bolo mi to veľmi, naozaj veľmi ľúto. Chytila som ho za ruku, stlačila mu ju, ešte sa naňho smutne usmiala a vyšla z knižnice.

Na hodine astronómie sme študovali päť najjasnejších hviezd nočnej oblohy. Medzi nimi bola aj hviezda Sírius, či Regulus a Arkturus. Bolo veľmi zaujímavé vedieť o nich niečo viac. Rôzne špekulácie, záhady. Aj vďaka tomu som celkom zabudla na to, čo sa stalo pred hodinou i to s Luciusom. Napokon sa hodina skončila a ja som vyšla z učebne, premýšľajúc o domácej úlohe, ktorú nám profesorka zadala. Moja najobľúbenejšia hviezda? Pre Merlina, ako to mám vedieť? A ešte som o nej mala napísať štyridsať centimetrovú prácu! To bude na dlho.

Nuž som sa pobrala do klubovne a chystala sa urobiť si úlohu ešte dnes. Nevedela som sa však rozhodnúť, ktorá hviezda by mohla byť mojou najobľúbenejšou. Vtom som zbadala schádzať dole schodmi Siriusa. Sama pre seba som sa pousmiala a pustila sa do práce. O dve hodiny neskôr som pergamen spokojne odložila do tašky. Zrejme vám ani nemusím vravieť, ktorú hviezdu som si nakoniec vybrala.

Vošla som do izby a ešte si narýchlo urobila úlohy na zajtrajšie vyučovanie. Baby boli spolu so Záškodníkmi pri jazere. Mne sa tam však nechcelo. Radšej som si napúšťala do vane horúcu vodu a strávila v nej pol hodiny nečinným vylihovaním. Keď som už celkom oblečená vyšla z kúpeľne, bol už čas večere. Nuž som si usušila veci, dala sa do poriadku a vybrala sa do siene. Za celý ten čas som ani trochu nemyslela na Luciusa.

Sadla som si za chrabromilský stôl a nabrala si večeru. Moji priatelia prišli len chvíľku po mne. Baby mi dopodrobna opísali, ako sa Sirius predvádzal a ukazoval im perfektné skoky do jazera. Menovaný sa len spokojne uškŕňal. Cítila som sa pri nich skvele. Napokon, tak ako vždy. Dojedla som omnoho skôr ako oni, no nechcelo sa mi čakať. Nuž som im sľúbila, že sa stretneme v klubovni, kde mi toho povedia viac, a vykročila zo siene.

Vykračovala som si po chodbe a v hlave som po dlhej dobe mala ocka. Už niekoľko týždňov som nad ním nepremýšľala.

„Už som sa obával, že ťa dnes nestretnem,“ ozval sa za mnou dobre známy hlas. V tej chvíli som si spomenula na kúsok pergamenu a tú zradnú otázku. Počula som jeho kroky, ktoré zastavili kúsok odo mňa. Otočila som sa na päte. S očakávaním mi hľadel do očí. Vlasy mal opäť sčesané dozadu a na sebe sivú košeľu. Vyzeral naozaj veľmi príťažlivo. „Takže mi už odpovieš na moju otázku?“

Dnes som si už asi po stý krát vzdychla. Začínalo ma to unavovať. No, ale čo už? Taký je život.

„A nie je na to priskoro?“ odpovedala som mu protiotázkou.

„No ja neviem, to bolo na tebe,“ pokrčil plecami a strčil si ruky do vreciek nohavíc. Stiahla som obočie a pozrela do zeme. Pristúpil o krok ku mne. Pozrela som naňho. „Jeden príjemný večer by nebol vhodný?... Len ty a ja, nik iný... My sami... Hudba, sviečky, príjemná atmosféra...“

„Nevedela som, že si romantik,“ uškrnula som sa. Opätoval mi jemný úsmev.

„To som nevedel ani ja,“ priznal sa. V tej chvíli bol naozaj neodolateľný. A ja som sa neznášala za to, že som tak rýchlo podľahla a vzdala sa.

„Len jeden jediný večer,“ povedala som rázne, no stále tak prívetivo. Široko sa na mňa usmial, chytil ma za ruku a viedol ma chodbami Rokfortu. Nechala som sa ním viesť bez zbytočných rečí. Zastavili sme až pri akejsi stene. Lucius sa pred ňou začal prechádzať a mne došlo, že je to Núdzová miestnosť. Keď sa pred nami zjavili dvere a Lucius mi ich otvoril, spýtavo som naňho pozrela.

„Ty o nej vieš?“

„Áno, no nevedel som, že aj ty,“ odvetil pobavene.

Usmiala som sa, prešla vôkol neho a vošla dnu. Vyrazilo mi dych to, čo som videla. Táto miestnosť bola dokonalá. Len niekoľko metrov odo dverí stál prestretý stôl s dvoma stoličkami. Neďaleko pri krbe, v ktorom pukotal ohník, bola veľká pohovka a nad nami bol veľký balkón. Celé to bolo krásne vyzdobené a v pozadí hrala jemná pomalá hudba. Naozaj nádherné. Lucius ma chytil za ruku a zaviedol ma až k stolu. Ospravedlňujúco som naňho pozrela.

„Práve som večerala,“ povedala som mu opatrne. Zmierlivo sa na mňa usmial. Merlin, bola som celkom mimo. Z tohto všetkého, no i z neho. Posledných niekoľko dní bol úplne iný. Na nepoznanie.

„Ja viem, no myslel som si, že zákusok by si ešte zvládla,“ opäť sa usmial. Prekvapene som prikývla. Nuž sa na stole zjavili dva taniere s chutne vyzerajúcim koláčom. Lucius sa posadil oproti mne. „Dobrú chuť, Jules.“

„Aj tebe,“ odvetila som slabým hlasom. Niekoľko stotín mi ešte trvalo, kým som sa spamätala. No po chvíli som sa aj ja pustila do koláča. Nemýlila som sa, bol naozaj skvelý.

Neskôr sme z balkóna sledovali, ako krásne to zvrchu vyzerá a rozprávali sa. O všetkom možnom. To snáď ani nebolo možné! Ale hej, bolo a páčilo sa mi to. Veľmi. Potom sme zišli späť dole a posadili sa na pohovku. Chvíľu sme mlčali, chvíľu si len hľadeli do očí, keď vtom odrazu vstal, pristúpil ku mne a podal mi svoju ruku, jemne sa mi ukloniac.

„Smiem prosiť?“

Pousmiala som sa a vložila mu ruku do dlane, stavajúc sa na nohy. Pritiahol si ma k sebe. Jednou rukou ma objal okolo pásu a druhou mi nežne držal ruku. Začali sme tancovať valčík po celej miestnosti. Nejakým kúzlom, ktoré si určite pomyslel Lucius, sa pohovka odsunula bokom, dokonca aj stôl zmizol a my sme tak mali dosť priestoru na tancovanie.

„Si skvelý tanečník,“ pochválila som ho úsmevne.

„A ty skvelá tanečnica,“ oplatil mi to zvesela. Po chvíli začala hrať pomalá hudba, nuž sme aj spomalili. Objal ma oboma rukami okolo pásu a zadíval sa mi do očí. „Je mi s tebou úžasne, Jules.“

Cítila som, ako mi stúpa krv do tváre. Pozrela som si na topánky. Pustil ma, načo sme zastavili. Chytil mi tvár do svojich teplých dlaní a tým ma prinútil pozrieť mu do očí.

„Myslím to úprimne vážne,“ zašepkal.  Jemne ma pohladil po líci, zadíval sa mi na pery, sklonil sa ku mne a pobozkal ma.

Jeho teplé pery mi roztriasli celé telo a keby ma nebol držal, asi by som spadla na zem. Obmotala som mu ruky okolo krku a prehĺbila náš bozk. Od radosti ma pevne objal okolo pásu. Začal ma tlačiť dozadu, až som vrazila do pohovky, čo ma zrazilo z nôh a ja som sa na ňu posadila. Keďže som držala Luciusa okolo krku, stiahla som ho na seba. Priľahol ma svojím dokonalým telom a znova sa mi vpil do pier, no tentoraz vášnivejšie.

Naše bozky neboli nikdy predtým tak ohnivé, horúce. No zároveň aj nežné. Jeho ruky blúdili po mojom  tele, akoby sa pokúšal zapamätať si každú krivku môjho tela. Stiahla som mu z vlasov stuhu a zahrabala si do nich prsty. Jeho vlasy boli jemné ako pierka. Perami skĺzol k môjmu krku. Hneď sa vydal k môjmu citlivému miestu a keď ma na ňom podráždil jazykom, vydral sa zo mňa vzdych. Rukami zablúdil k okraju môjho trička a začal mi ho dvíhať nahor, no v tej chvíli som sa spamätala. Položila som mu ruky na hruď a odtiahla ho od seba.

„Lucius, prestaň,“ požiadala som ho. Pokrútil hlavou.

„Nie, Jules,“ zastonal. „Ja to už bez teba neviem vydržať.“

Znova sa mi vpil do pier a maznal ma svojimi dotykmi. Opätovala som mu každý jeden bozk, no musela som ho aj tak zastaviť.

„Medzi nami to nebude fungovať,“ dostala som zo seba, keď sa odo mňa odtiahol, aby sa nadýchol. Znova pokrútil hlavou a pobozkal ma na krk.

„Bude, veď je nám spolu krásne.“

„Nebude. Sme veľmi rozdielni,“ trvala som na svojom. Pozrel mi do očí tak zvláštne. Jeho zreničky boli rozšírené od vzrušenia.

„Nechcem prestať, Jules. Nechcem ťa prestať bozkávať,“ vravel mi blízko pri mojich perách. V mojom tele to len vyvolalo vlnu horúčavy, ktorá mnou prešla.

„Tak ma neprestávaj bozkávať,“ zašepkala som. Jeho zreničky sa väčšmi rozšírili a on sa mi opäť vpil do pier, no tentoraz omnoho nežnejšie.

Drahý Lucius,

Ty sám veľmi dobre vieš, že to takto ďalej nemôže ísť. Medzi nami nesmie nič byť. Nikdy by nám to ani nevyšlo. Sme rozdielni, z dvoch fakúlt, ktoré sa neznášajú. A navyše, Ty si mladý muž, ktorému väčšmi záleží na povesti. A nepokúšaj sa s tým nesúhlasiť! Je to tak, ja to viem. Neprekáža mi to. Toto si Ty a ani ja, ani nik iný, by sa nemal pokúšať zmeniť Ťa. Nie, takýto si najkrajší.

Chcem, aby si vedel, že to, čo medzi nami bolo, neľutujem. Ani v najmenšom, pretože som nikdy nič podobné nezažila. No vedz, že je to koniec. Mali by sme sa vrátiť do starých koľají a zabudnúť na to. Takto to bude najlepšie. Pokús sa na mňa zabudnúť. A ja sa pokúsim zabudnúť na Teba i na toto všetko.

                                                                                                             Jules

Položila som pergamen na vankúš vedľa Luciusa, ktorý spokojne spal vo veľkej posteli. Povzdychla som si. Bol nádherný. A mne sa nechcelo opúšťať jeho teplú náruč, no musela som. Bola som ale rada, že sme večer zaspali celkom oblečení. A že odo mňa nechcel nič viac. Pamätám si, ako sme sa rozprávali o budúcnosti a potom už nič. Zaspala som na gauči a on ma musel uložiť do postele. Keď som sa pred chvíľou prebudila, ležala som schúlená v jeho náručí s hlavou na jeho hrudi. Bol to nádherný pocit.

Napravila som mu prikrývku, pobozkala ho na čelo a vyšla z Núdzovej miestnosti. No ešte som mu na nočný stolík položila hodiny s budíkom, aby ho včas zobudili. Ach, úžasná Núdzová miestnosť. Dá ti, čo si zažiadaš.