Záškodníci

Ahojte  Keďže mám do školy ešte veľa času, pridávam novú kapitolku. Dopísala som ju včera a aj by som vám ju sem hneď hodila, ale v poslednej dobe mi akosi blbne net. Zjavne to bude mojím staručkým noťasom  Takže som musela počkať, až sa spamätá z toho, že som od neho chcela tak veľa- aaž spustiť operu.

Táto kapitolka bude trochu dlhšia, ale to určite nie je problém. Tak si ju užite a krásny deň vám prajem! Rovnako tak i čítanie

Vaša verná Lizy

Prevrátila som sa na druhý bok a otrávene vydýchla. Celú noc som sa len prevaľovala. A už mi to liezlo na nervy. Natiahla som sa za závesom a odtiahla ho, aby som si mohla posvietiť na hodinky. Boli tri hodiny. Povzdychla som si. Cítila som sa veľmi čulo na to, koľko bolo.

Vstala som z postele a podišla k oknu. Na horizonte sa objavovali prvé lúče slnka. Hviezdy na oblohe ešte stále jasne svietili. Pousmiala som sa. Vrátila som sa k posteli, prehodila cez seba župan, obula si papuče a potichučky vyšla z izby. Tučná pani nebola veľmi nadšená, keď som ju zobudila. No ale čo už? Rýchlymi, no tichými krokmi som došla na Astronomickú vežu. Na výhľade sa nič nezmenilo. No keď som sa oprela o zábradlie, pridalo sa k tomu aj spievanie vtáčikov, húkanie sov zo Soviarne a cvrlikanie svrčkov. Nikdy predtým som si neuvedomila, aká je noc hlučná. Asi som vždy spala veľmi tvrdo, keď som to všetko, tú krásu nepočula. Všetko to v tej chvíli bolo nádherné a kúzelné. Vlastne ako všetko tu.

Do nozdier sa mi dostala vôňa zakvitnutých stromov. Na oblohe sa objavilo o dva, tri lúče viac, a tak som hviezdy videla už len veľmi málo. Odrazu sa za mnou ozvali kroky a takmer som dostala infarkt, keď sa vedľa mňa zjavil Malfoy.

„Merlin, Malfoy! Chceš, aby som dostala infarkt?!“ vypálila som po ňom. Ani som nečakala na odpoveď, vyrazila som preč odtiaľ. Vážne som netúžila po jeho spoločnosti.

„Nie, počkaj. Nechoď preč,“ povedal, čím sa mu podarilo zastaviť ma. Nie žeby som ho chcela počúvnuť, ale jeho slová ma prekvapili. On nechce, aby som odišla? A to i po tom, čo sa stalo včera u Troch metiel?

„Nemohol som spať,“ prehovoril znovu. Otočila som sa k nemu, ruky v bok. Akoby ma to malo zaujímať! Hľadel mi do očí. Vyzeral skutočne unavene, hovorili mi to jeho oči. Vlasy mal neupravené. A až v tej chvíli som si uvedomila, že je rovnako ako ja v pyžame a na vrchu mal čierny župan s vyšitým zeleným hadom, ktorý sa krútil okolo veľkého, strieborného M. „Nemohol som spať kvôli tebe.“

„Skvelé, tak to teraz zvaľ na mňa,“ rozhodila som rukami. Unavene si prešiel dlaňou po tvári. Bavilo ma vidieť ho takto frustrovaného.

„Prestaň, Jules, chcem s tebou normálne hovoriť,“ vzdychol si. Prekvapene som zamrkala. Ja asi ešte spím. Ak áno, je to šialený sen. Ak nie... Merlin, na to nechcem ani myslieť. Vyzývavo som pozdvihla obočie.

„Skutočne? A čo také mi ešte chceš povedať? Chceš mi znova vytknúť chybu môjho otca? Chceš mi znova povedať, že som humusáčka?“ každým slovom som sa k nemu približovala, až som zastavila len zopár centimetrov od neho, vzdorujúco mu hľadiac do očí.

„Jules, prestaň,“ snažil sa zastaviť prúd mojich slov. Jasné, že som neprestala. Dokonca som celkom ignorovala fakt, že ma za posledných zopár minút už druhý krát oslovil menom.

„Nechcem viac počúvať, ako veľmi ma nenávidíš! Nechcem viac počúvať, ako ma strápňuješ a ubližuješ mi každým slovom, ktoré mi povieš! Lebo len toto ty robíš! Nechcem viac-“

„A ja nechcem, aby si sa dala dokopy s Blackom! Nechcem, aby si s ním šla na to sprosté rande!“ vykríkol, čím ma umlčal. Ostala som zarazene stáť na mieste. Spustil ramená a zadíval sa mi hlboko do očí. Tak ako ešte nikdy predtým. A hoci jeho oči boli chladné, cítila som z nich teplo. „Videl som vás, aj všetko počul... Jules, nechoď s ním na to rande. Ty si zaslúžiš niekoho iného, lepšie ako on. Poď... poď so mnou na to rande.“

Nemohla som uveriť tomu, čo počujem. A nové zistenie ma takmer hodilo o zem. Urobila som krok vzad, zarazene naňho hľadiac. Mlčal, len na mňa hľadel. Po chvíli som sa spamätala.

„To mi tu chceš pred celou touto krásou,“ mávla som rukou k horizontu, „povedať, že si sa do mňa zaľúbil?“

Chytil ma za ruku a pomaly prikývol. Ako som mu ale po tom všetkom, čo mi povedal a urobil, mala veriť?

„Tak mi to dokáž!“

V tej chvíli ma schytil za pás, pritiahol k sebe a vpil sa mi do pier. Nikdy v živote som takýto bozk nezažila od nikoho. Bozk túžobný, plný očakávania, no i nehy. Dovolila som mu, nech si ma pritiahne úplne k sebe. Medzi nami nebol voľný ani jeden milimeter. No ja som ho i tak neobjala okolo krku. Nútila som sa neurobiť to. Inak by ma mal v hrsti. Odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí. Zaspätkovala som. Moja ruka automaticky vystrelila k perám, na ktorých som stále cítila jeho bozky. S očakávaním na mňa hľadel. Nechcela som to urobiť, no i tak som pokrútila hlavou.

„To, čo ku mne cítiš, je túžba a nie cit, ako to ty tvrdíš,“ poznamenala som tichým hlasom. Podišiel ku mne.

„Áno, máš pravdu,“ pritakal so zvláštnym úsmev na tvári, „túžim po tebe od prvej chvíle, čo som ťa zbadal vo Veľkej sieni, Jules. A ani ty, ani ja tomu nezabránime. A ja sa tomu brániť nechcem, Jules. Nechcem.“

Nevedela som, čo na to povedať. Iba som tam tak mlčky stála.

„Vidíš, čo si so mnou urobila?“ zasmial sa potichu. No nebol to veselý smiech. „Ja, Lucius Malfoy, nemôžem spať kvôli nejakému dievčaťu. Snívam o nej ako nejaký malý chlapec. Ako blázon dúfam, že ju stretnem osamote, aby som sa jej mohol priznať, že mi pobláznila hlavu. MNE! A to všetko kvôli nejakému dievčaťu!“

Tak trochu ma to zarazilo, no i sklamalo. Odfrkla som si.

„No vidíš, kvôli nejakému dievčaťu,“ zatiahla som. „Stále budem len nejaké dievča. A to svedčí o tom, že hovorím pravdu a túžba je len slabosť.“

Ešte som si ho premerala pohľadom a odpochodovala preč. Nechápala som samú seba. Po tvári mi tiekli slzy a ja som si k sebe väčšmi pritiahla župan. Odrazu mi bolo chladno. Chladno z jeho slov a chladno zo seba.

V ten deň som na raňajky nešla. Akosi som na ne nemala chuť. Celý čas som sedela neďaleko jazera pod jedným stromom a tupo hľadela na vlniacu sa hladinu. Nevedela som pochopiť, prečo mi je tak mizerne. Nedokázala som pochopiť, prečo chcem byť sama znovu a znovu a prečo, sakra, mi po hlave behali slová Luciusa Malfoya?! Po tom, čo mi povedal, som sa cítila veľmi zvláštne. Nevedela som si predstaviť, že by som sa s ním mala niekde stretnúť, alebo sa s ním rozprávať.

Do hradu som sa vrátila až poobede. Keď som vošla do klubovne, baby sa ku mne hneď vrhli.

„Kde si bola, Jules?“

„Čo ti to napadlo zmiznúť len tak bez toho, aby si nám niečo povedala?“

„Alebo nechala aspoň nejaký odkaz, aby sme sa o teba nebáli!“

„Chceli sme po tebe vyhlásiť pátranie.“

Povzdychla som si. Ešte stále som bola v pyžame a župane, no bolo mi to bytostne jedno.

„Prepáčte, nechcela som vás vystrašiť,“ povedala som ospravedlňujúco. „Chcela som byť sama.“

„Siriusa takmer porazilo, keď sme mu pred chvíľou povedali, že si sa ešte neukázala. Vybehol z klubovne ako víchor, Merlin vie, kam sa hnal,“ oznámila mi Lily napäto. Dofrasa! Kvôli tomu všetkému som na Siriusa úplne zabudla. Mala by som sa s ním porozprávať. Nato som si unavene zívla. Ale až po tom, čo si trochu zdriemnem.

„Ak ma ospravedlníte, chcela by som si trochu pospať. Potom za ním zájdem a vysvetlím mu to,“ odvetila som. „A aj vám,“ doložila som potichu.

Bez toho, aby som čakala na ich akúkoľvek reakciu, pobrala som sa do izby, kde som sa hodila na posteľ a hneď som aj zaspala.

***

Otvorila som oči, zívla si a posadila sa na posteli. Pozrela som na hodinky na  mojom nočnom stolíku. Do večere som mala ešte pol hodiny. Odrazu som si uvedomila, že na sebe cítim niečí pohľad. Pozrela som na Lilinu posteľ. V tureckom sede na nej sedel Sirius a díval sa na mňa. Spustila som nohy z postele a ponaťahovala sa.

„Ako dlho na mňa takto hľadíš?“ spýtala som sa ho rozospato.

„Dosť dlho na to, aby som vedel, čo sa ti snívalo,“ odvetila zamračene. Odvrátila som od neho tvár, aby nevidel červeň na mojich lícach. Snívalo sa mi s Luciusom. V podstate takmer to isté, čo sa stalo na Astronomickej veži.

„Máš s ním niečo?“ prehovoril znova po krátkej chvíli, počas ktorej som hľadela na zapadajúce slnko za oknami hradu.

„S kým?“

„S Malfoyom!“

 Zasmiala som sa, vstala a začala si ustielať posteľ.

„To si myslíš?“ odpovedala som protiotázkou.

„Neviem, čo si mám po tom všetkom myslieť,“ poznamenal tvrdo. Zamrzla som uprostred pohybu a pozrela naňho.

„Po tom všetkom?“ zopakovala som neveriacky. Vstal z postele.

„Ráno nie si v posteli, celý deň si niekde preč, keď sa vrátiš, len spíš a zo sna hovoríš Malfoyovo meno,“ zakončil namrzene. Ostala som zarazene stáť na mieste. Dlhú chvíľu sme si hľadeli do očí, až kým som neprerušila očný kontakt.

„Nechaj ma samú,“ požiadala som ho tichým hlasom. Sirius prekvapene zamrkal. „Nechaj ma samú, prosím,“ zopakovala som ráznejšie. Napálene zavrčal, prehrabol si vlasy a odpochodoval z izby. Klesla som na posteľ, zložila si tvár do dlaní a zúfalo sa rozvzlykala.

„Jules?“ ozvalo sa spoza závesov mojej postele. Utrela som si slzy.

„Áno,“ odvetila som celkom pokojným hlasom. Závesy sa odtiahli. Pri mojej posteli stála Lily a skúmavo na mňa hľadela. Usmiala som sa. „Čo potrebuješ?“

Povzdychla si a sadla si ku mne na posteľ.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ma jemne.

„Nič, Lily,“ pokrútila som hlavou, stále sa usmievajúc.

„Iste, a preto si bola celý deň preč a teraz si plakala,“ poznamenala. Poklesli mi plecia. Nechcela som o tom hovoriť. Aj tak som mala pocit, akoby to celé bol len sen. Nie je možné, aby sa mi Malfoy priznal, že ku mne niečo cíti. Niečo celkom iné, ako je nenávisť.

„Nechcem o tom hovoriť, prepáč,“ prehovorila som po chvíľke ticha. Pohladila ma po pleci.

„Je to niečo zlé?“

Pokrčila som plecami. „Ako pre koho.“

Opäť nastalo ticho. Lily si odkašľala a potichu, opatrne sa ma spýtala: „Má to niečo dočinenia s chalanom?“

Rýchlo som na ňu pozrela. Odkiaľ to, dočerta, vie?! Asi jej moja reakcia dala odpoveď.

„Sirius?“ tipovala.

„Lily,“ zatiahla som prosebne.

„Iste, prepáč,“ ospravedlnila sa mi. „Len... len som ti chcela pomôcť.“

„Ja viem a som ti vďačná. Ale skutočne o tom nechcem hovoriť... aspoň nie teraz,“ doložila som potichu. Chápavo prikývla a vstala z postele.

„Poď, už bude večera. Mala by si sa najesť,“ povedala s povzbudzujúcim úsmevom. Nenamietala som. Bola som už poriadne hladná. Bolo mi však jasné, že vo Veľkej sieni stretnem Luciusa. Chcela som sa tomu ale vyhnúť.

Kým som sa dala dokopy, dosť to trvalo. Teda, dlhšie než zvyčajne. Natiahla som na seba staré džínsy, ktoré boli potrhané na niekoľkých miestach, čierne tričko s veľmi trefným nápisom, za ktoré ma mama vykričala, a zopla si vlasy do chvosta. Nuž sme sa s Lily pobrali na večeru. Lucy a Sarah už ta boli a práve sa veselo zhovárali v klubovni.

Pred dverami do Veľkej siene som sa zhlboka nadýchla a nasledovala Lily k chrabromilskému stolu. Celý čas som hľadela len na jej červené vlasy, až kým som sa neposadila oproti nej. No neskoro som zistila, že som urobila chybu, pretože som priamo oproti mne zbadala sedieť za slizolinským stolom Luciusa. Zacítil na sebe môj pohľad a pozrel na mňa. Hneď som odvrátila pohľad a radšej si nabrala večeru.

Po chvíli sme obe vstali od stola a zamierili zo siene. Pri dverách sme sa stretli so Záškodníkmi. Len som im slabo kývla hlavou na pozdrav, zatiaľ čo Lily podišla k Jamesovi a „sladko“ sa s ním zvítala.

„Stretneme sa v klubovni,“ povedala som jej, keď ju James akosi nechcel pustiť. Nečakala som na jej odpoveď, ponáhľala som sa zo siene. Odrazu som za sebou začula hlasný smiech.

„Van Hornová! Skočil na teba besný pes?“ zvolal na mňa známy hlas pobavene. Neunúvala som sa otočiť, pokračovala som ďalej. Znova ten smiech a niečí- menej známy- hlas. „Ale no tak. Nebuď taká!“

Zavrčala som a otočila sa na podpätku. Len niekoľko metrov odo mňa stál Lucius s povrchným úsmevom na tvári. Vedľa neho bol Severus Snape a Thorfin Rowle. Ukázala som na nápis na mojom tričku.

„Stačí ti, keď si to prečítaš, alebo ti to musím povedať osobne?“ spýtala som sa ho unavene. Na tom tričku totiž stálo nie veľmi milé „F*ck you, burk!“ (pozn. autorky: burk= hlupák, idiot, vôl). Akoby som vedela, že si mám obliecť to tričko. Škaredo na mňa zazrel. Premerala som si ho pohľadom a odpochodovala preč.

Až do polnoci som si robila úlohy. Keď som odložila poslednú knihu, baby už dávno spali. Zničene som klesla do perín a zahľadela sa na nebesá postele. Odrazu sa Lucy strhla a posadila sa na posteli, rýchlo dýchajúc a hľadiac pred seba s rozšírenými zreničkami. Vstala som z postele a podišla k nej.

„Lucy? Čo sa deje?“ spýtala som sa jej opatrne. Znova sebou trhla, pozrúc mi do očí. Niekoľko sekúnd na mňa ešte vyjavene hľadela, až spustila ramená a vydýchla si. Sadla som si k nej, ustarostene na ňu hľadiac. „Nejaký zlý sen?“

Prikývla a prešla si dlaňou po tvári.

„Chceš o tom hovoriť?“

Zhlboka sa nadýchla, napraviac si prikrývku. Odrazu sa potichu zasmiala. Nechápavo som stiahla obočie.

„Snívalo sa mi o tebe a,“ na chvíľu zmĺkla. Pozrela si na ruky, a tak na mňa a potichu povedala: „A o Malfoyovi.“

Jej posledné slovo mi natoľko vyrazilo dych, až som sa prekotila dozadu a dopadla na zem. Lucy sa zasmiala a pomohla mi vstať. Sadla som si späť na posteľ, Lucy vedľa mňa. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Boli ste obaja na Astronomickej veži (naprázdno som preglgla). Nepamätám si, o čom presne ste hovorili, no potom ste sa začali hádať. A poriadne. Ty si mu vlepila a ja sa čudujem, že ti to nevrátil. Rýchlo si zdrhla a bolo po všetkom.“

Mlčky som na ňu hľadela. Nemala som slov na ten jej sen. No odrazu som v hrudi zacítila zvláštny pocit. Cítila som, že niekam musím ísť. Nevedela som kam. Vyčarila som na tvári falošný úsmev a vstala.

„Bol to len hlúpy sen, pokojne spi ďalej,“ povzbudila som ju. Zívla a prikývla. Už som sa chystala pobrať sa k svojej posteli, keď ma na poslednú chvíľu zastavila.

„Jules, zatiahla by si mi, prosím ťa, tie závesy?“

„Iste,“ usmiala som sa. Nuž som urobila, o čo ma požiadala a o niekoľko sekúnd som už počula, ako pravidelne dýcha. Kiežby som aj ja vedela tak rýchlo zaspať.

Sadla som si na posteľ a zamyslene sa zahľadela pred seba na žiariace hviezdy za oknom. Ten pocit v hrudi mi nedal dýchať. Zúrivo som zavrtela hlavou, obula si papuče a potichu vyšla z izby. Tučná pani sa zasa „tešila“, keď som ju zobudila.

Netušila som, kam kráčam. Nechala som sa viesť vlastným telom. Aj preto som ostala zaskočená, keď moje nohy zastavili pod schodmi, vedúcimi na Astronomickú vežu. Prehrabla som si vlasy a vyšla hore. Pri zábradlí niekto stál. Nevedela som tú osobu rozpoznať, no tajne som dúfala, že to nie je žiaden učiteľ a ani Filch. To by bol malér. Postava sa na zvuk mojich krokov otočila a ja som ju vo svetle prútika, ktorý ten dotyčný držal v ruke, konečne spoznala.

„Ty,“ zavrčala som naňho. Samoľúbo sa usmial a pozdvihol pravé obočie, otočiac sa ku mne úplne. Dvoma veľkými krokmi som k nemu podišla a ukazovákom naštvane ďobla do jeho hrude. „Tak ty mi tu ideš tvrdiť, že si sa zaľúbil a čo robíš?! Pred svojimi priateľmi sa chováš ako idiot! Iste, pán Malfoy si zo mňa musí vždy uťahovať! Ale veď to je tak, on ma má rád, preto to robí, však?!“

Namrzene som naňho hľadela. Nič nevravel, iba na mňa hľadel. Začínalo ma to rozčuľovať.

„Prečo nič nevravíš?! Len na mňa zízaš, akoby som bola-“

„Len v šortkách a sexy tričku,“ dokončil za mňa s jemným úsmevom na tvári. Zarazila som sa. Celkom som zabudla na to, ako som bola oblečená. Zavrtela som hlavou.

„No a čo? Vadí ti to?“ vypálila som po ňom.

„Vôbec nie,“ pokrútil hlavou. Neprestával sa však tak divne usmievať.

„Iste, čo som mohla čakať,“ odsekla som. Na krátku chvíľu nastalo ticho a iba sme sa jeden druhému vpíjali do očí.

„Tak?“ ozval sa odrazu.

„Tak?“ nechápavo som zopakovala. Pretočil očami, no videla som, ako mu myká kútikmi pier.

„Nechceš mi nič povedať?“

„Čo by som ti mala chcieť povedať?“ vôbec som netušila, o čom hovorí a o čo mu ide. Pokrčil plecami.

„No ja neviem. Možno si si niečo premyslela a-“

„Ach, ty myslíš to,“ skočila som mu lenivo do reči a zatvárila sa veľmi otrávene.

Odrazu, ani neviem, kedy to stihol, no stál celkom pri mne. Zacítila som na tvári jeho dych, až sa mi roztriasli kolená. Pomaly som mu pozrela do očí. Vpíjal sa mi do nich, akoby sa pokúšal niečo v nich nájsť, vyčítať z nich niečo. No ja som sa zo všetkých svojich síl pokúšala tváriť úplne pokojne a prirodzene.

„Tak, čo na to vravíš?“ spýtal sa potichu.

„Nič, nemám na to čo povedať,“ odvetila som rovnako tichým hlasom a urobila krok vzad.

„Ja si to nemyslím,“ poznamenal. Priblížil sa ku mne znova na rovnakú vzdialenosť. No aby som nezačala opäť cúvať, chytil ma za pás a pritiahol si ma k sebe. Rýchlo som pozrela na jeho ruku, ktorou ma držal, a potom späť do jeho očí.

„Čo to robíš? Pusť ma,“ prikázala som mu. Musela som si však v duchu vynadať. Chvel sa mi hlas. Po tvári sa mu rozlial jemný úsmev. Pokúsila som sa odtiahnuť ho od seba, no len som tým docielila to, že ma chytil aj druhou rukou. Vydýchla som. „Prosím, pusť ma. Nič tým nedocieliš. Aj tak mi bude viac záležať na Siriusovi. Pochop to,“ dohovárala som mu.

V jeho očiach sa niečo mihlo, no nevedela som čo. Zatlačil do mňa, až sme obaja zacúvali k múru, o ktorý ma oprel chrbtom a pritlačil svoje telo k môjmu.

„Teraz klameš,“ zavrčal do ticha, prerývaného len mojím zrýchleným dychom.

„Neklamem a ty to vieš,“ odvetila som rozochveným hlasom. Moje srdce mi bilo ako splašené a za každú cenu si chcelo vydobyť cestu von. Sklonil sa k mojej tvári a znova sa mi zahľadel do očí. Jeho dych ma šteklil na perách. „Prečo to robíš?“ hlesla som. Cítila som sa pri ňom tak bezbranne. Akoby ma očaroval.

„Sama si to minulú noc povedala,“ zašepkal mi do ucha, až mi po tele prebehli zimomriavky. Vydýchla som.

„Ak po tom túžiš, choď si za nejakou inou,“ poradila som mu. Pozrel mi priamo do očí.

„Ty vieš, že netúžim po tom,“ zamračil sa a medzi obočím sa mu z toho vytvorila hlboká vráska, „ale po tebe.“

Znova sa zo mňa vydral dlhý výdych, no tentoraz roztrasený a prerývaný viac než kedykoľvek predtým. Priblížil sa k mojej tvári ešte viac a pozrel mi na pery. Vedela som, čo chce urobiť. Nemohla som dovoliť, aby sa to stalo. A tak, zo všetkých svojich síl som mu položila ruku na hruď.

„Nerob to,“ požiadala som ho potichučky. Napadlo mi, či to vôbec začul. Zmapoval mi celú tvár.

„Prečo? Aj ty po tom bozku túžiš, vidím ti to v očiach,“ vyhlásil sebavedomo. Obaja sme však šepkali, akoby sme sa báli, že nás niekto nepovolaný začuje.

„To, čo v nich vidíš, je tvoj odraz, Lucius,“ opravila som ho. Jeho tvár sa rozjasnila. Privrel viečka, oprel si čelo o to moje a pohladil ma po líci.

„Povedz to znovu,“ požiadal ma slabým hlasom. „Vyslov moje meno.“

Nervózne som sa zasmiala.

„Prosím,“ dostal zo seba. Zamrkala som. To slovo som od neho ešte nepočula.

„Nie,“ vydýchla som takmer nečujne.

Odtrhol sa odo mňa, pozrel mi na pery, chytil ma za zátylok a vpil sa mi do pier. Tak zúfalo, tak túžobne. Jeho pery boli horúce a dráždili moje telo. Zahryzol mi do spodnej pery, no len tak slabo, akoby mi tým chcel niečo povedať. Nevychádzala som z údivu. Kvôli sebe, nie kvôli nemu. Nechcela som to urobiť, no moje telo si odrazu robilo, čo chcelo. Pootvorila som ústa a dovolila tak jeho jazyku dotknúť sa toho môjho. V tej chvíli mnou prešiel výboj elektriny. Pomaly som zdvihla ruky a obmotala ich okolo jeho krku, čím som mu vlastne nechcene dala povolenie pokračovať v bozku. No nevadilo mi to. Ani trochu.

Jednu ruku mi zahrabal do vlasov a tou druhou ma láskal po chrbte, pritláčajúc moje rozhorúčené telo k tomu jeho. Odrazu svojimi perami začal kĺzať nižšie. Po brade až ku krku, kde na pravej strane našiel moje citlivé miesto. Vydral sa zo mňa ston. Zatlačil do mňa a oprel ma o múr. Pozrel mi do očí. Jeho zreničky boli rozšírené a jeho dych prerývaný. Nechápala som, prečo prestal. Zdvihol ruku a opatrne sa dotkol môjho líca. Zacítila som teplo na mieste, kde sa jeho prst dotýkal mojej pokožky. Rozochvelo ma to ešte viac. Bol to zvláštny dotyk.

Ukazovákom pomaly kĺzal po mojom tele nižšie a nižšie. Nežne po krku, živôtiku, páse, až opatrne nadvihol okraj môjho trička a odhalil tak moju bielu pokožku. Jemne ma pohladil na bruchu, až mnou prešli zimomriavky. Vsunul ruku pod tričko, pritiahol si ma späť k sebe a znova sa mi prisal na pery. No tentoraz nežnejšie. Hladil ma pritom po chrbte. Cítila som narastajúcu horúčavu v mojom tele. Mala som pocit, akoby mi pod jeho dotykmi a bozkami horelo celé telo.

Za nič na svete som sa od neho nechcela odtiahnuť. Nechcela som, aby ma prestal bozkávať. Pretože ma bozkával nádherne. Tak ako nikdy nikto. Akoby boli naše pery dávno stvorené jedny pre druhé. Vytesané z toho istého, len nechcene rozdelené. A teraz sa našli a nechcú sa od seba odtrhnúť. Skutočne som mala ten pocit. Zvláštne, čo? Vedela som ale, že to neznamená nič dobré.

„Lucius,“ vyslovila som jeho meno, keď som sa od neho odtiahla, aby som sa mohla nadýchnuť. Pobozkal ma, držiac pritom moju tvár vo svojich dlaniach. Neprestával mi však bozkávať pery.

„Jules,“ zašepkal. Položila som ruky na jeho zápästia. Znova ma pobozkal a pozrel mi do očí.

„Prestaň s tým, prosím,“ dostala som zo seba.

„Prečo?“ nechápal. Stále mi však medzi slovami a nádychmi vtisol na pery bozk.

„Nejde to,“ vysvetlila som jednoducho. Opäť ma pobozkal.

„Ale ide, je to celkom jednoduché,“ ďalší bozk a za ním hneď ďalší.

„Prosím,“ zaúpela som. Pustil moju tvár a odstúpil odo mňa. Zhlboka som sa nadýchla. „Nerob to ešte ťažším, než aké to je. Je to dosť zložité a ty nám to, teda sám sebe,“ rýchlo som sa opravila, aby som zakryla fakt, že sa mi takmer dostal pod kožu, „vôbec neuľahčuješ.“

Skúmavo si ma prezrel a pristúpil ku mne. Znova ma pobozkal, no tentoraz zdĺhavo a dal si záležať. Odstúpil odo mňa, prehrabol si blonďavé vlasy a odkráčal preč. Hľadela som za ním, až kým sa mi nestratil na schodoch v tej tme. V tej chvíli sa mi podlomili kolená a ja som tvrdo dopadla na zem. Zaborila som si tvár do dlaní. Bolo mi jedno, koľko je hodín a kde práve som. Zúfalo som sa rozplakala. A plakala som tam tak dlho, až kým opäť nezačalo svitať a ja som sa musela vrátiť do izby, kde som preležala celý deň. Bolo mi otrasne. Kvôli tomu, čo som urobila sama sebe, no predovšetkým Siriusovi. Som hrozná krava!