Záškodníci

Ahojte  Dnes pridávam ďalšiu kapitolku! Tak dúfam, že sa bude páčiť

Príjemné čítanie

Vaša Lizy

„Jules, prosím ťa, podáš mi tú veľkú knihu?“ spýtal sa ma Remus. Zažmurkala som, schmatla hrubočiznú knihu o čarovných tvoroch a podala ju Remusovi. „Ďakujem.“

„Uhm,“ prikývla som a vrátila sa k svojej predošlej činnosti. Baby a Remus za stolom písali úlohy na zajtrajšie vyučovanie. To som sa, samozrejme, pokúšala robiť aj ja, ale akosi to nešlo. Po dvoch slovách, ktoré som napísala, mi pohľad opäť zabehol k vzdialenejšiemu kútu knižnice, kde sedel zamilovaný párik.

„Koľko toho už máš?“ nahla sa ku mne Sarah a frustrovane si prehrabla vlasy. Ani jej sa nechcelo robiť úlohy, rovnako ako ani mne. Ale keď musíš, tak musíš. Moja lenivosť mi nestojí za to, aby som dostala T alebo H. A ešte teraz, keď nás o mesiac čakajú skúšky. Už teraz som sa na ne bála. Hrozné, to vám poviem. Nestihla som nijako reagovať. „Jules, pre Merlina, stále máš len dva riadky? Čo si doteraz robila?“

Zahanbene som sklopila pohľad a zastrčila si vlasy za ucho.

„Ja ti poviem, čo robila,“ ozvala sa Lily pobavene. Rýchlo som na ňu pozrela. Žeby si to všimla? „Napísala slovo, potom sa pozrela za mňa, tak znova niečo napísala, znova sa tam na nejakú chvíľu zadívala a tak to išlo stále dookola. Ale viac sa dívala na Siriusa, ako písala.“

Remus s Lucy zdvihli hlavy od pergamenov a pozreli na mňa. Nevinne som pokrčila plecami.

„No a čo? Len dávam pozor, či nerobia niečo nekalé,“ obraňovala som sa. Ale neúspešne.

„Máš pravdu, ale ani Sirius by si to nedovolil v knižnici,“ poznamenal Remus a potichu sa zasmial.

„A nezdá sa vám, že má naňho Natasha zlý vplyv?“ pozdvihla som vyzývavo obočie. Všetci na mňa nechápavo hľadeli. Rozhodila som rukami. „Sirius predsa do knižnice nechodí. Nie dobrovoľne. Možno ho prinútila. Čo ak... čo ak naňho použila nejaké kúzlo? Čo ak ho začarovala? Navyše, sú spolu už dva týždne. Sirius, ten Sirius, ktorého poznám ja, mal babu najdlhšie štyri dni. A štyri dni a dva týždne, myslím si, je veľký rozdiel.“

Remus len pokrčil plecami.

„Každý sa mení,“ odvetil. Mlčky som naňho civela niekoľko sekúnd.

„Takže sa ti to zdá normálne? Pretože mne vôbec. Tento Sirius sa mi ani trochu nepáči. Chodí do knižnice, chodí načas na vyučovanie, dokonca si začal robiť úlohy sám, nenapcháva sa tak a má jednu babu už DVA TÝŽDNE!“ dokončil som takmer až hystericky.

„Konečne sa správa tak, ako by sa mal správať normálny chalan,“ ozvala sa Lily.

„Prečo to tak prežívaš, Jules? Buď rada, že nie je taký, prepáč za výraz, blbec ako predtým,“ pridala sa k nej aj Lucy. Zamrkala som.

„Je to môj... je to môj najlepší priateľ,“ odpovedala som. Zaklapla som knihu, strčila si ju do tašky a vstala. Pozrela som na svojich priateľov. „A už na mňa ani nemá čas. Ak vám to je jedno, v poriadku, mne ale nie je,“ doložila som slabo a vyšla z knižnice. Ani raz som nepozrela na Siriusa, okolo ktorého som prechádzala.

„Jules,“ oslovila ma Lily opatrne. Ani som na ňu nepozrela. Hľadela som pred seba na vlniacu sa hladinu jazera, v ktorom som videla svoj odraz. Sedela som v tráve a objímala si kolená. Prisadla si ku mne. „Jules, niečo ťa trápi. A my vieme čo. Teda ja, baby a Remus.“

Potiahla som nosom, pokrčiac plecami.

„Prečo si mu to nepovedala, keď si mohla?“ ozvala sa po chvíľke ticha. Očkom som na ňu pozrela.

„Neviem to nejako extra dlho,“ odsekla som tichým hlasom.

„Tak mu to povedz teraz,“ navrhla jemne. Povzdychla som si a pokrútila hlavou.

„Lily, nejde to,“ odvetila som unavene.

„Prečo nie?“

„Pretože má dievča,“ vysvetlila som jednoducho. Znova som si povzdychla.  „Aj keď sa mi to priznáva ťažko, som rada, že je to tak. Máte pravdu, je fajn, že sa zmenil. Ale predsa len, chýba mi ten starý Sirius. Ten blázon, do ktorého som sa zaľúbila.“

Lily ma povzbudzujúco pohladila po ramene. Oprela som si bradu o kolená a znova sa zahľadela na vlniace sa jazero.

„A čo ty a James?“ nadhodila som. Lily si napäto odkašľala.

„No... ja neviem,“ vydýchla. „Sama predsa vidíš, že ma už niekoľko týždňov nepozval na rande.“

„A ak by ťa pozval teraz, šla by si s ním?“ pozrela som na ňu so záujmom. Žmúrila oči na zapadajúce slnko, pohrávajúc sa pritom s pramienkom svojich ryšavých vlasov.

„Možno áno,“ pokrčila plecami. Pozrela na mňa a usmiala sa. „Apropo, môžeš to Siriusovi povedať v Rokville o dva týždne.“

Tiež som zažmúrila na zapadajúce slnko.

„Ešte si to musím premyslieť.“

***

„James, prosím ťa, sústreď sa na moju otázku. Nie je až tak zložitá,“ povedala som mu frustrovane. Menovaný si zúfalo prehrabol vlasy.

„Neviem, Jules. Predsa som ti vravel, že som sa všetko ešte nestihol naučiť,“ odsekol. Zaklapla som knihu.

„Až sa to naučíš a budeš si to chcieť zopakovať, za mnou nechoď,“ oznámila som mu, tresla pred neho knihu z elixírov a vrátila sa k svojej večery. V tej chvíli si k nám prisadla Lily s Lucy. Rýchlo som pozrela na Jamesa. Vycítil môj pohľad a opätoval mi ho. Pozdvihla som obočie, hodiac pritom očkom po Lily. Našťastie mu to došlo rýchlejšie, než som si myslela. Nesmelo sa na mňa usmial- no áno, už sme sa na seba nehnevali- a otočil sa k Lily, ktorá sedela vedľa neho.

„Lily, ehm, tak som premýšľal,“ začal nevinne, „no, vieš... či... či by si so mnou šla na rande.“

Lily prestala jesť a omámene naňho pozrela. V okolí dvoch metrov nastalo hrobové ticho. Odrazu Lily hrdo vyhlásila: „Veľmi rada, James.“

V tej chvíli James div nevyskočil z kože. Vrhol sa na Lily a vášnivo ju pobozkal. S babami sme sa zvesela rozosmiali. James vstal, schmatol Lily za ruku a spolu vybehli zo siene, ani nám nestihli povedať, kam sa tak ponáhľajú.

„Páni! Tak to bolo... prekvapivé,“ dostala zo seba Lucy.

„Čo sa tým dvom stalo?“ spýtala sa Sarah, ktorá si k nám práve prisadla a nechápavo ukázala na dvere do siene.

„Prišla si práve o to najlepšie,“ oznámil jej Peter. „Tí dvaja spolu chodia.“

„Čože?“ vyhŕkla Sarah ohromene. Zasmiala som sa.

„Nie tak celkom,“ zavrtela som pobavene hlavou. „James pozval Lily na rande a tá konečne súhlasila.“

„Takže spolu chodia,“ poznamenala zamyslene. Uškrnula som sa, pokrčiac plecami. „Mimochodom, čo máme zajtra v pláne? Chcela by som sestre kúpiť knihu, ktorá vyšla pred niekoľkými mesiacmi. Dva dni po skončení školy bude mať narodeniny, tak by to bol pre ňu darček. Myslíte, že v Rokville v kníhkupectve budú mať tak nové knihy?“

„Určite áno,“ pritakal Remus a odpil si zo svojho pohára. Napodobnila som jeho príklad a tak si nervózne odkašľala.

„Čo Sirius?“ nadhodila som nedbanlivo. Remus sa na mňa jemne usmial.

„Nechal ju včera večer. Takže máš konečne voľné pole,“ povzbudivo mi lakťom štuchol do ramena.

***

Sedeli sme U Troch metiel. Ja, baby a Záškodníci. Po dlhej chvíli sa od nás Lily s Jamesom odpojili. Hrdličky, chceli od nás mať pokoj. Krátko na to som si objednala ešte jedno ďatelinové pivo a ďalej sa bavila na Siriusových vtipoch. Dalo mi však veľa práce tváriť sa zúčastnene. Chcela som s ním hovoriť, no nevedela som, čo by som mu mala povedať. Chcela som ale, aby to vedel.

Odrazu som si však všimla, ako na seba Lucy so Sarah veľavravne hľadia. Prižmúrila som oči, keď podobne pozreli aj na Remusa.

„Tak, myslím, že my pôjdeme. Máme ešte niečo na práci, ale vy pokojne ostaňte,“ povedal napokon Remus a vstal. Baby rýchlo nasledovali jeho príklad. Len Petrovi sa akosi nechcelo. Nuž doňho Remus slabo štuchol. „Tak poď, ideme.“

„Ale mne sa nechce ísť. Tu je mi fajn,“ odvetil zamračene. Remus naňho hodil vražedný pohľad, tak sa Peter voľky-nevoľky zdvihol zo stoličky a s tichým rozlúčením všetci odišli.

Cítila som sa v tej chvíli strašne trápne. Vedela som, prečo odišli a dúfala som, že to Siriusovi nedošlo. Ale tváril sa príliš pokojne. Odpila som si z pohára.

„Som veľmi rada, že sa Lily s Jamesom dali konečne dokopy,“ začala som. Neviem, prečo práve týmto, ale nič iné mi nenapadlo. A chcela som predísť trápnemu tichu.

„To aj ja,“ zasmial sa Sirius. „Merlin, keby si vedela, čo som musel prežívať celé tie dni. A aj noci! Ach, vďaka ti, Merlin.“

Zachechtala som sa. Premýšľala som, ako by som mohla začať tú otrasnú tému, ktorej som sa vyhýbala niekoľko týždňov. Vedela som, že už dlhšie čakať nemôžem. Ale v tej chvíli som si uvedomila, že nemám tušenia, ako by mohol reagovať. Čo ak ma odmietne? Čo ak ma vysmeje? Pošle ma k vode? Bude sa so mnou ešte priateliť? V hlave sa mi vírili samé otázky a ja som ani na jednu z nich nevedela odpovedať. Tak trochu som sa bála jeho reakcie. No rozhodla som sa. Musím mu to povedať, nech to stojí, čo to stojí!

Už som otvorila ústa, keď som zbadala osobu, ktorá práve vošla dnu. Vlastne osoby, chalanov. Prvý z nich sa niesol ako páv. Svoje dlhé vlasy mal opäť raz sčesané dozadu a práve si napravoval svoj ľahký čierny kabát s vyšitým zeleným M na ľavej strane hneď pri srdci. Pohľadom prebehol po celom bare, až ním zastavil na mne a vpil sa mi do očí. Neznášala som tie jeho. Boli také chladné, až mi z nich po tele prebehli zimomriavky. Neznášala som celého Luciusa Malfoya.

Za ním stáli ďalší dvaja. Jeden vysoký a chudý, s dlhšími čiernymi vlasmi, ktoré mu ako-tak zakrývali orlí nos a zamračený výraz, Severus Snape. A posledný, Siriusova verná kopia. O niečo kratšie vlasy, od tých Siriusových, mu padali do rovnako búrkových očí, ktorými sa zahľadel na svojho brata.

Sirius si všimol, kam hľadím a tiež ta pozrel. Zamračil sa. Nemala som rada ten pohľad, nie na ňom. Otočil sa späť, tvárou ku mne, a odpil si z pohára. Skúmavo som si prezrela jeho tvár. Zdalo sa, akoby nad niečím rýchlo premýšľal. Periférnym videním som zbadala, ako k nám kráčajú tí traja. Povzdychla som si a keď na mňa Sirius pozrel, veľavravne som sa mu zadívala do očí. Pochopil na moje šťastie a nebadane strčil ruku do vrecka. Vedela som, že v ňom má prútik. Pomaly som pokrútila hlavou, aby vedel, že nechcem, aby ho používal, aj keby sa dialo čokoľvek. Vedela som, že by to Malfoy hneď využil proti nemu.

„Pozrime sa, koho to tu máme,“ ozval sa Malfoy posmešným tónom. Pozrela som naňho tak tvrdo, ako to len šlo. Zastavili hneď pri našom stole a nech som sa snažila akokoľvek, v mojich žilách prúdila strašná zlosť. Prezrel si ma a potom i Siriusa. Odrazu sa zatváril veľmi samoľúbo. Vedela som, že to neveští nič dobré. „No páni, kto by to bol povedal? Black a Van Hornová! To je mi dvojica.“

„O čom to hovoríš, Malfoy?“ zavrčal Sirius chladným hlasom. Rýchlo som naňho pozrela. Takého som ho ešte nevidela. A ten hlas mi k nemu vôbec nepasoval. Zazeral na Malfoya ako na vraha s pevne stisnutou sánkou. Zjavne sa pokúšal nezakliať ho. A tajne som dúfala, že to ani neurobí, pretože by mal z toho riadne problémy.

Malfoy sa zachechtal a vymenil si pobavené pohľady so svojimi dvoma spoločníkmi.

„Netvár sa, že ma nechápeš, Black,“ povedal napokon, pričom po mne hodil očkom. V tej chvíli mi to došlo. Možno bol Malfoy arogantný, chladný a sebavedomí, no bol aj veľmi vnímavý. Ach, bože, len to nie. Nie! On to využije! Využije to na to, aby ma strápnil a pokoril. V duchu som prosila Merlina, aby sa tak nestalo.

Siriusovi od toľkej zlosti zjavne nedochádzali isté fakty. Nuž som sa rozhodla rýchlo zareagovať skôr, než to pochopí. Pozrela som na Malfoya.

„Odíď, Malfoy, špiníš tu vzduch,“ zašepkala som, no veľmi jasne a zreteľne. Pomaly na mňa pozrel tým najopovrhnutejším pohľadom, aký som kedy za svoj krátky život videla.

„Ten, kto tu špiní vzduch, si ty, Van Hornová,“ poznamenal ľadovo a tvrdo. „Možno tvoj otec bol vážený čarodejník, no všetko to pokašľal tým, že si vzal tvoju matku. A ty nie si nič viac, len obyčajná humusáčka.“

V tej chvíli som sa postavila na nohy v snahe dať mu to, čo si zaslúži, no zastavil ma Sirius, ktorý bol hneď pri mne a pevne ma chytil za ruky. Snažila som sa vymámiť z jeho zovretia, no nešlo to.

„Si odporný hnusák, Lucius Malfoy,“ šprihla som mu do tváre. „Nevieš nič, tak sa nepleť do vecí, do ktorých ťa nič nie je. A už nikdy viac sa neopovažuj niečo hovoriť o mojom otcovi či o mame, inak ťa prekľajem a je mi jedno, či ma vyhodia. Zaslúžiš si to! A ešte omnoho viac!“

Malfoy sa ku mne nebezpečne priblížil, no cestu mu zatarasil Sirius, ktorý ma pustil a postavil sa predo mňa. Malfoy si odfrkol a prezrel si ho.

„Možno si to zaslúžim, no rovnako ako ty si nezaslúžiš byť v tomto svete so svojou humusáckou krvou,“ povedal mi výsmešne. Zalapala som po dychu. Sirius mu už išiel vraziť, no chytila som ho za ruku a povedala mu, nech neblázni. Pozrela som na Malfoya, ktorý sa tváril veľmi samoľúbo. „Nechápem, ako môžeš takého zradcu čistej krvi chcieť. Je to len obyčajná nula. Ale, ako sa vraví: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“ A tak je to aj s vami.“

Tentoraz som mala čo robiť, aby som ho nezaškrtila na mieste. Sirius od toho tiež nemal ďaleko, no vzájomne sme sa upokojovali silnými stiskami rúk. Do očí sa mi však drali slzy. Všetko to pokazil. Ten hlupák všetko pokazil!  Postavila som sa pred Siriusa, ktorý stále zjavne nič nechápal, a zahľadela sa Malfoyovi do očí. Urobil krok vzad.

„Si obyčajný zbabelec, Malfoy, a odporný podrazák, ktorý si nezaslúži nič viac, len trpieť. Nikdy som to nikomu neželala, ale tebe áno. A je mi jedno, ako veľmi je to hnusné, no prisahám ti, že raz budeš pykať za to, aký si odporný. Raz sa ti to všetko vráti a ty budeš prosiť o pomoc, no nik ti nepomôže. Všetci sa ti otočia chrbtom. A vtedy pochopíš, ako veľmi si ubližoval a stále ubližuješ. Pochopíš to, no bude neskoro,“ vravela som ľadovo pokojným hlasom.

Čudovala som sa, kde sa to vo mne všetko berie. Ten pokoj i tie slová. No vedela som, že všetko, čo som povedala, je pravda. Akosi som to vo svojom vnútri cítila. Ešte som si ho prezrela ľútostivým pohľadom, chytila Siriusa za ruku a vyviedla ho von. Na stole som nechala zopár drobných za moje a Siriusovo pivo. Malfoya aj so svojimi spoločníkmi som tam nechala stáť celkom prekvapených.

Napálene som kráčala ulicami Rokvillu a snažila sa upokojiť aspoň do takej miery, aby som mohla vnímať, kam vlastne kráčam. Počula som za sebou Siriusove kroky, no mlčal. Zjavne mu to ticho po chvíli začalo prekážať, pretože rýchlo podišiel ku mne tak, aby mi videl do tváre.

„O čom to Malfoy hovoril?“ spýtal sa ma nechápavo. Letmo som naňho pozrela.

„Neviem, čo máš namysli, ale dopredu ti hovorím, nepočúvaj ho. Je to kretén,“ odvetila som. Tušila som však, čo mohol myslieť. A nemýlila som sa.

„Myslím, že veľmi dobre vieš, čo mám namysli,“ povedal rázne. Spomalila som krok. Odrazu ma však chytil za ruku a drsne ma k sebe otočil. Vystrašene som pozrela na jeho prsty, ktoré silno zvierali moje rameno. „Vysvetli mi to, Jules.“

„Pusť ma, Sirius, bolí ma to,“ zakňučala som. Uvoľnil zovretie, no nepustil ma.

„Hovor,“ požiadal ma, no vôbec nie prosebne. Tak tvrdo, akoby som spáchala nejaký zločin. Nechápavo som naňho hľadela. Nespoznávala som ho.

„Čo je to s tebou, Sirius?“ spýtala som sa ho opatrne. Odrazu akoby si to uvedomil. Pustil moju ruku a urobil krok vzad, hľadiac na svoju ruku. Pomaly na mňa pozrel, zatiaľ čo ja som sa chytila za boľavé rameno.

„Prepáč, Jules, prepáč... neviem, čo to do mňa vošlo,“ odvetil trhane. Premerala som si ho skúmavým pohľadom.

„V poriadku,“ zašepkala som. Podišiel ku mne, opatrne ma chytil za boľavú ruku a vyhrnul mi rukáv, aby mi mohol vidieť na začervenané miesta. Stopy od jeho silného stisku.

„Prepáč,“ dostal zo seba skormútene. Chytila som ho za ruku a pozrela mu hlboko do očí.

„Nič sa nestalo, Sirius. Netráp sa tým,“ povedala som mu jemne. Slabo sa na mňa usmial.

Dlhú chvíľu sme si hľadeli do očí, až kým som neprerušila očný kontakt. Nemohla som sa mu ďalej dívať do očí. Nerobili so mnou nič dobré. Až som sa začala chvieť. Nuž som od neho trochu odstúpila, pozrúc do zeme. Snažila som sa čo najrýchlejšie upokojiť svoje telo, ktoré sa mi chvelo a srdce, ktoré sa pokúšalo vydobyť si cestu von. Cítila som na sebe Siriusov pohľad. Urobil ku mne zopár malých krokov. Naprázdno som preglgla.

„Najprv som jeho slovám nechápal, no teraz mi to dáva celkom zmysel,“ povedal pošepky. Stále som hľadela zaryto do zeme. „Jules,“ oslovil ma jemne, načo som sa zachvela. Chytil mi bradu a zdvihol mi hlavu tak, aby som mu videla do očí. Teda, aspoň on mne, pretože ja som sa dívala za jeho chrbát. Radšej, ako by som mala hľadieť do jeho očí. „Jules, pozri sa na mňa,“ prikázal mi stále rovnakým tónom. Zavrtela som hlavou.

Odrazu mi chytil tvár do svojich dlaní a vpil sa mi do pier. Nemohla som uveriť tomu, čo sa stalo. Niekoľko sekúnd som len tak zarazene stála, no keď ma jednou rukou chytil za pás a pritiahol si ma k sebe, akoby som sa prebrala z tranzu. Od toľkého šťastie som mu obmotala ruky okolo krku a prehĺbila náš bozk. Bol dokonalý. Nežný a bolo z neho cítiť toľko lásky, až sa mi takmer podlomili kolená. Neverila som tomu, že by ma Sirius niekedy takto mohol pobozkať.

Po chvíli som sa od neho odtiahla a nesmelo mu pozrela do očí. Milo prekvapene na mňa hľadel. Nevedela som, čo povedať a zjavne ani on. Len sme si hľadeli do očí.

„Prečo?“ hlesol odrazu. Nechápavo som stiahla obočie. „Prečo si mi to nikdy nepovedala?“

Zhlboka som sa nadýchla a s odpoveďou som si dala načas.

„Dnes som to mala v pláne,“ odpovedala som.

„Ako dlho?“ spýtal sa pošepky. Preglgla som a zamyslela sa.

„Neviem,“ vydýchla som napokon. „Neviem, ako dlho, ale uvedomila som si to pred niekoľkými týždňami.“

Siriusovi sa rozšírili zreničky a urobil ku mne krok.

„Koľko? Koľko týždňov?“ pokračoval naliehavo.

„Ja n-neviem presne,“ zakoktala som. „Asi... asi osem?“

Zo Siriusa sa vydral dlhý výdych. V očiach sa mu zračilo čosi zvláštne. Po niekoľkých sekundách mi došlo čo- pochopenie.

„Odvtedy, čo som ti povedal, že si jediné dievča, ktoré som na škole nepozval na rande a ktorého by som sa to bál spýtať,“ skôr mi to oznámil, hoci som to vedela. Slabo som prikývla. Usmial sa na mňa tak nádherne, ako to vedel len on, a s láskou sa mi zahľadel do očí. Pristúpil až úplne ku mne a jemne ma pohladil po líci. „Ach, ty hlupáčik,“ vzdychol dojato. „Keby si len vedela, že som sa ťa to vtedy chcel spýtať.“

Nesmelo som sa usmiala. „Tak sa ma to spýtaj teraz.“

„Jules, chcela by si so mnou ísť na rande?“ spýtal sa ma so širokým úsmevom. Zhlboka som sa nadýchla, nahla sa k nemu a vtisla som mu na líce horúci bozk. Keď som od neho odstúpila, pozrela som mu priamo do očí.

„Samozrejme, že áno, Sirius.“