Záškodníci

Ahojte  Keby ste len vedeli, čo sa stalo! Fajn, prezradím (a možno ste si sami všimli, že tu pribudla kapitolka úplne mimo deja). Požiadala som moju sestru, aby namiesto mňa pridala sem na túto stránku ďalšiu kapitolu. A čo ona neurobila?! Pridala sem niečo iné!  Mala som totiž rozpísanú niečo ako vsuvku k tejto poviedke o Jules a Luciusovi a ona, nešťastnica, to pridala namiesto kapitoly, ktorú som tu chcela pridať. Ach.... 

Tak sa ospravedlňujem a pridávam tu JA už tú pravú kapitolu. Čo sa týka tej vsuvky, chcela by som ju dopísať a pridať ju sem iba ako jednorázovku. Kto vie, kedy to však bude.

Nuž, príjemné čítanie prajem!

Vaša Lizy

Zaklopala som na tmavé dvere. Zvnútra sa hneď ozvalo veselé: „Vstúpte!“ Nuž som neváhala a vošla dnu. Zatvorila som za sebou dvere.

 „Slečna Van Hornová,“ oslovil ma profesor Devlin milo, načo som sa k nemu otočila.

„Dobrý večer, pane,“ pozdravila som mu. Stál pri svojom stole, na ktorom bolo mnoho pergamenov a zjavne ich práve odkladal.

„Očakával som vašu návštevu.“

Prekvapene som zamrkala.

„Vážne?“

Zvesela prikývol a naďalej odkladal pergameny. Nervózne som si odkašľala a urobila k nemu nesmelý krok.

„Viete, ja... ja som chcela,“ zaváhala som. Nevedela som, ako to povedať. Profesor na mňa pozrel, odhrnul si vlasy z tváre a usmial sa.

„Viem veľmi dobre, prečo ste tu,“ povedal. Vystrel sa a zahľadel sa mi do očí. „Ste jediná osoba, ktorá si to všimla. Samozrejme, profesor Dumbledore a aj moji kolegovia o tom vedia.“

Netušila som, o čom hovorí. Ale mal pravdu. Všimla som si, že je akýsi zvláštny. Iný. Teda, nie je ako ostatní profesori. Vlastne ani ako nik iný. Ach, meliem hlúposti. Ale je to tak. Pobavene si ma prezrel. Zjavne na mne bolo vidieť môj vnútorný boj.

„Som liečiteľ,“ oznámil mi pokojne. Zamrkala som.

„Liečiteľ?“ zopakovala som nechápavo. Rozhodil rukami.

„No, nazvite si to, ako chcete. Niektorí tomu hovoria šaman, iní blázon,“ pri poslednom slove sa potichu zasmial. Na krátku chvíľu zmĺkol a len mi hľadel do očí. Napokon sa zhlboka nadýchol. „Vidím ľuďom do duše.“

Udivene som naňho hľadela. Nemala som slov na to, čo mi povedal.

„Nie je to legilimencia, pretože tá slúži na to, aby sme druhým videli do hlavy. Nie je to ani empatia. Nie je na to žiaden odborný názov. Je to len akýsi dar, ktorý som dostal do vienka už ako novorodeniatko. Skrátka vidím do duše iných. Aj preto som vedel, čo práve prežívate, alebo čo prežívali iní,“ vravel pomaly, zvažujúc každé slovo. Znova sa pustil do odkladania pergamenov. „Niektorí majú čistú dušu, ďalší poškvrnenú, no najhoršie sú na tom tí, ktorých duše sú zničené úplne. Napríklad taký Veď-vieš-kto-“

„Vy ste videli jeho dušu?“ skočila som mu dychtivo do reči. Usmial sa na mňa.

„Samotnú dušu sa nedá vidieť, len jej podstatu, jadro, teda to, čo ju tvorí. A vlastne aj vďaka tomu sme takými, akými sme,“ vysvetlil mi. „Ale on dušu nemá. Zničil si ju, roztrieštil na niekoľko kúskov a najhoršie na tom je, že sa to nedá napraviť. Možno iba úprimnou ľútosťou a odčinením všetkého zlého, čo dušu zničilo.“

„Páni, znie to komplikovane,“ dostala som zo seba. Profesor sa na mňa znova usmial. Nastalo ticho, počas ktorého som sledovala, ako pergameny vkladá do šuplíkov. „Takže... ehm, takže ste videli aj do mojej duše,“ nebola to otázka. Skôr skonštatovanie. Pomaly prikývol.

„Niekedy sa to nedá ovládať. S legilimenciou je to jednoduchšie, pretože tú používate len vtedy, keď to vy chcete. Ale toto je skôr niečo bližšie k empatii. Človek vníma najviac silné pocity. Presne tak to je aj v tom mojom prípade,“ odvetil. Oprel sa rukami o stôl a v tej chvíli sa z neho vydralo niečo medzi povzdychom a smiechom. „Nie je ľahké to vysvetliť. Naozaj, máte pravdu, znie to komplikovane.“

Od toho večera som profesora brala inak. Áno, stále to bol môj profesor, no vedela som o ňom niečo viac a to ma k nemu približovalo. Nútilo ma to vidieť ľudí aj z inej stránky nielen tej, na ktorú sa denne dívame. A keď som o tom hovorila s Lily, povedala mi, že o tom čítala a na svete je s týmto darom len veľmi málo ľudí.

A čo Sirius? Nuž, s ním to bolo ťažké. Z mojej strany ťažké, pretože po dlhom- zdôrazňujem veľmi dlhom- premýšľaní mi niečo došlo. Ale ako to bolo možné? Na to som nepoznala odpoveď. Možno tušíte, o čom vravím. Áno, môj najlepší priateľ mi prirástol k srdcu a zdá sa, že viac, ako som očakávala. A ako by bolo vhodné a správne medzi najlepšími priateľmi. Naozaj som nedokázala pochopiť, prečo sa môj pohľad naňho tak rapídne zmenil. Vždy som ho brala iba ako priateľa, nič viac. A teraz odrazu príde toto! Ako som sa doňho mohla zaľúbiť? Nechápte ma zle, Sirius je úžasný človek, úžasný najlepší priateľ a mám ho rada, ale toto som skutočne nečakala. Fajn, musím sa priznať, že keď som ho uvidela prvý krát v Deravom kotlíku, pomyslela som si, že je naozaj veľmi pekný. V ten deň bol aj milý, pozorný a ten jeho šarm, ktorému neodolalo žiadne dievča. Myslela som si, že s Lily budeme jediné dve baby, ktoré mu nepodľahli, no mýlila som sa. A tak veľmi.

Po dvoch týždňoch som situáciu prestávala zvládať. Nech som sa snažila akokoľvek, Sirius bol stále milý. Chcela som, aby sme sa pohádali. Aby som ho nemusela mať pri sebe a aby som mohla byť pokojná, nestrachovať sa, že sa prezradím, keď naňho budem civieť ešte dlhšie. Áno, civela som naňho. Poslednú dobu som to mala vo zvyku, prezerala som si ho, skúmala jeho správanie. Viete, či sa nejako nezmenilo. Ale zmenilo sa len moje. Dúfala som však, že si to nik nevšimol.

Bol víkend. Práve som sedela vo Veľkej sieni a tlačila do seba hrianku s marmeládou. Baby vedľa mňa sa smiali na niečom, čo hovoril Remus, no ja som ich nepočúvala. Zamyslene som hľadela pred seba.

„Jules, si okey?“ spýtala sa ma Sarah, keď si všimla, že ja jediná sa v dosahu dvoch metrov nesmejem. Rýchlo som na ňu pozrela, uškrnula sa a prikývla.

„Nad čím si potom tak tuho premýšľala?“ ozvala sa tento krát Lucy. Pozrela som späť pred seba na Siriusa, ktorý sedel pri bystrohlavskom stole hneď vedľa nejakej slečny.

„Premýšľam, ako dlho Siriusovi vydrží tento ďalší vzťah,“ odpovedala som pokojne. V duchu som však na tú slečnu nadávala ako nejaký pohan a mala som chuť vyškriabať jej oči z tej jej peknučkej tváričky. Ak myslíte na to, na čo si myslím, že myslíte, tak nie, nežiarlim! A nie, nepokúšam sa tým len presvedčiť samú seba.

„Prečo?“ zasmial sa Peter, sediaci vedľa Remusa. Pomaly som naňho pozrela s vražedným pohľadom. Krotko sa usmial a vrátil sa k raňajkám, pričom už radšej nič nekomentoval.

„Len mi to tak napadlo,“ pokrčila som napokon plecami. Siahla som šálke a odpila si z obzvlášť chutnej kávy. Odrazu som dostala nápad. Zvedavo som si prezrela svojich priateľov. „Neviem ako vy, no mne sa zdá byť tá jeho nová priateľka celkom fajn. Možno by to teraz vyšlo a on sa konečne poriadne zaľúbil.“

Sarah na mňa pozrela tak rýchlo, až si takmer vykrútila krk.

„Čože?“ dostala zo seba. Slabo som sa usmiala a pokrčila plecami.

„Chcela by som sa s ňu zoznámiť, vy nie?“ opäť som si ich všetkých prezrela. Lily sa tvárila celkom nezaujato a radšej hľadela do Denného proroka. Lucy lenivo pokrčila plecami rovnako ako Peter, zato Sarah sa tvárila veľmi nespokojne a James s Remus horlivo prikyvovali. „Tak ju idem pozvať sem k nám. Myslím, že bude súhlasiť a obaja si radšej prisadnú k nám.“

Nato som vstala so šálkou kávy v ruke, obišla stôl- šťastie, že sme sedeli na konci stola- a podišla k nim. Schválne som podišla bližšie k Siriusovej frajerke. Odkašľala som si a keď na mňa obaja spýtavo pozreli, zoširoka som sa usmiala.

„Ahojte,“ pozdravila som ich zvesela. „Sirius, vieš, mysleli sme, ak by ti to samozrejme neprekážalo, že by si nás mohol zoznámiť s tvojou priateľkou.“

Zahľadela som sa na ňu. Sirius prikývol.

„Natasha, toto je moja kamarátka Jules, Jules, to je moje dievča Natasha,“ predniesol diplomaticky. Vyčarila som na tvári široký úsmev, vystrela ruku a nahla sa k nej. V tej chvíli sa mi zo šálky vyliala káva a pristála na jej béžovej sukni. Chytila som sa za pery, tváriac sa čo najpresvedčivejšie.

„Merlin, prepáč, nechcela som... ja ... ja.. mrzí ma to,“ vravela som rýchlo. Natasha sa zhlboka nadýchla a pokrútila hlavou.

„To nič, nič sa nedeje,“ odvetila. Ja som však neprestala hovoriť svoje a ospravedlňovať sa. „Jules, naozaj sa nič nestalo. Pozri, mávnem prútikom a bude to znova ako nové.“

Ako povedala, tak aj urobila. Jediným mávnutím prútika mala sukňu v poriadku, čo ma trochu aj naštvalo. Myslela som, teda dúfala, že takto bude chodiť dovtedy, kým sa neprezlečie.

„Ešte raz sa ti ospravedlňujem,“ dostala som zo seba posledný krát. „Ehm.. čo keby ste si prisadli k nám. Aj ostatní by ťa chceli spoznať. Čo vy na to?“

Dívala som sa na nich nesmelo a čakala na ich reakciu. Natasha so Siriusom na seba pozreli, až napokon obaja prikývli.

„Tak fajn, poďme teda,“ potešila som sa. Spoločne sme sa teda posadili k babám a zvyšku Záškodníkov. Sirius ich s ňou zoznámil, zatiaľ čo ja som ju pozorovala. Bola naozaj pekná. Dlhé hnedé vlasy sa jej jemne vlnili a spúšťali až na chrbát a teplými hnedými očami, v ktorých žiarila nejaká iskra, hľadela na mojich priateľov. Ako som si všimla, mala vybrané spôsoby a až ma tá jej gracióznosť rozčuľovala. Sirius si teda vybral dobre, to som musela uznať.

„Natasha,“ oslovila som ju, keď si práve odpíjala z pohára, „čo by si chcela robiť v budúcnosti? Vieš, keď dokončíš túto školu. Určite niečo plánuješ.“

Odložila pohár, prehltla a jemne sa usmiala, pričom jej na tvár vystúpil rumenec. Takmer zakryl jej pehy pod očami. Áno, aj tie pridávali k jej kráse.

„No, chcela by som byť modelkou. Fotiť pre nejaký muklovský časopis,“ a sme doma!

V Siriusových očiach som zbadala iskričky radosti, čo ma vytočilo ešte väčšmi. Tak o tomto on po nociach sníva? Skvelé! Nech tá... slečna povie ešte niečo, čo sa drahému Siriusovi bude páčiť! Pokojne môže pokračovať! Možno mu aj navrhne striptíz. A vlastne, aj keby, je mi to fuk.

„Isteže,“ milo som sa na ňu usmiala a podoprela si tvár dlaňami. „Ale, ak by ti to náhodou nevyšlo? Máš nejaký záložný plán?“

Pri poslednej vete sa „roztomilo“ zachichotala. Čo zjavne prekážalo nielen mne, ako som si mohla všimnúť. Aj Sarah sa tvárila akosi divne a mala som pocit, že pod stolom zviera v ruke prútik.

„Chcela by som si predovšetkým založiť rodinu,“ odpovedala napokon a znova si odpila. V tej chvíli mi padol kameň zo srdca. Čo kameň, balvan! Celá hora! Takmer som sa rozosmiala na plné hrdlo. Sirius o takom niečom nechce ani počuť. Je to prelietavé vtáča, nechce sa viazať. Áno, áno, áno! Široko som sa usmiala, pretože sa tomu nedalo zabrániť. Všetci si to ale asi vysvetľovali tak, že sa teším jej názoru.

„Skutočne? To je veľmi milé,“ poznamenala som. Spokojne som do seba naliala zvyšok kávy a zvyšok dňa som už mala skvelú náladu.

***

„Slečna Van Hornová, slečna Evansová, som rád, že ste prijali moje pozvanie,“ široko sa na nás usmial Slughorne, hneď ako otvoril dvere. Ustúpil sa nám, nuž sme obe vošli do jeho pracovne. V strede miestnosti bol veľký okrúhly stôl a za ním už sedelo zopár študentov. „Poďte, len sa posaďte. Tuto sú vaše miesta.“

Letmo som pozrela na Lily a posadila sa vedľa jedného mladíka z Bystrohlavu. Lily si sadla po mojej pravici a Slughorne sa usadil priamo oproti mne. Usmiala som sa naňho.

„Tak, sme už všetci. Skutočne veľmi ma teší, že sme tu. Teraz, prosím, pochutnajte si na zákusku,“ vravel Slughorne nadšene. Pozrela som na tanier pred sebou. Mala som na ňom položený skromný kúsok koláča. Vyzeral skutočne chutne, no akosi som dnes nemala chuť na podobné sladkosti. Len som si odpila z pohára. Potešilo ma, keď som zistila, že je to len tekvicový džús. „Adrian, povedzte, ako ste sa rozhodli? Čo vaša budúcnosť? Počul som, že ste to mali ťažké pri výbere povolania minulý školský rok.“

Menovaný, to bol ten vedľa mňa, si potichu odkašľal a odložil vidličku.

„Nuž, áno, výber bol pre mňa veľmi ťažký. Nevedel som sa rozhodnúť, ako pokračovať ďalej. No teraz to už viem. Rád by som robil fotografa. Pochytilo ma to cez letné prázdniny a teraz fotím pri každej možnej príležitosti. Chcel by som sa tým živiť,“ odpovedal. Konečne som mala možnosť prezrieť si všetkých prítomných. Vedľa Lily sedela akási hnedovlasá dievčina, ktorej meno som nepoznala, no vedela som len to, že hrá v bifľomorskom metlobalovom družstve. Potom tam boli ešte dve slečny, tie som tiež nepoznala, no ich tváre mi boli povedomé. A tak nasledovali chalani. Prvého som poznala len vďaka jeho rozprávaniu o tom, ako miluje upírov a že sa raz z neho takmer jeden stal. Pokiaľ som sa nemýlila, volal sa Eldred a často som ho počula vo Veľkej sieni hovoriť o tej jeho príhode s upírom. Bolo ťažké uveriť tomu. Vedľa neho sedel Severus Snape, potichu počúval a popritom sa babral v koláči, sem-tam hodiac očkom po Lily. A napokon dvaja poslední, ktorí ma celkom prekvapili. Teda ich prítomnosť tu ma prekvapila. Regulus Black, Siriusov brat, sedel vedľa Slughorna a pozorne počúval Adriana. A Lucius Malfoy, ktorý sedel vystretý ako slamka, naberajúc si na vidličku kúsok koláča. Zamračila som sa. Jeho som tu teda vôbec nechcela vidieť. Hlavne nie po tom mojom trápnom páde. A... och, takmer by som bola zabudla na to jeho pozvanie na rande. Neviem, naozaj neviem, o čo mu ide. Čo tým sleduje? Určite mu je jasné, že ho nechcem, tak by bolo hlúpe, keby ma len skúšal. Povzdychla som si.

„Jules,“ vytrhol ma z premýšľania profesorov hlas.

„Áno, pane?“ spýtavo som naňho pozrela. Vľúdne sa na mňa usmial.

„Niečo som sa vás pýtal,“ objasnil mi. Och, už znova. Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala.

„Prepáčte, zamyslela som sa.“

„Iste,“ prikývol chápavo. „Pýtal som sa vás, ako sa darí vašej drahej matke.“

Sprudka som sa nadýchla. Čo to, prepána, je za otázka? Vtom mi to ale došlo. Vedela som, kam tým mieri. Pozrela som na pohár a ukazovákom prešla po jeho ušku.

„Mama sa má skvele. Konečne sa jej darí aj v práci a našla si priateľa. Vyzerá to s nimi veľmi sľubne,“ odpovedala som stručne. Opatrne som mu pozrela do očí. Videla som v nich vpísanú otázku. Preglgla som a rýchlym pohľadom preskúmala tváre mojich spoločníkov. Všetci mlčali a čakali, či budem pokračovať. Zjavne o tom vedeli všetci. Teda, o mojom ockovi. Neviem prečo, no zadívala som sa na Malfoya. Zdvihol pohľad od taniera a pozrel mi do očí. Rýchlo som uhla pohľadom a zhlboka sa nadýchla. „S mamou sa o otcovi nerozprávame. Už dobré tri roky. A je to takto lepšie, pre mňa i pre ňu,“ dodala som stroho.

„Samozrejme, celkom chápem,“ prikývol Slughorne pomaly. Zamrvila som sa na mieste, posunula sa trochu dozadu a oprela sa o vysoké operadlo stoličky, zadívajúc sa späť na pohár.

Najbližších niekoľko desiatok minút sa Slughorne všetkých na všetko vypytoval. Bolo to ako na výsluchu. Rozdiel bol v tom, že tam vám neponúknu taký skvelý koláč, ani tekvicový džús a ďatelinové pivo. Ani čokoládové žabky, či chutnú bonboniéru. Našťastie mňa sa pýtal už len na budúcnosť. Sama som ale netušila, čo chcem ďalej robiť.

„Je to veľmi ťažká otázka a nájsť na ňu odpoveď je pre mňa zložité, pane. Neviem, čo mi budúcnosť prinesie, preto sa nepokúšam robiť si nejaké plány. Ale ak si mám vybrať niečo, čo by ma napĺňalo,“ na sekundu som sa odmlčala a zamyslela. Cítila som na sebe zopár pohľadov. Medzi nimi bol aj Malfoyov. „Zjavne by to bolo liečiteľstvo. Chcela by som pomáhať ľuďom. Alebo s nimi aspoň spolupracovať. Niečo ako medziľudské vzťahy. Riešiť ich problémy a navrhovať nové možnosti, ako vychádzať s inými. Napríklad vzťahy medzi čarodejníkmi a domácimi škriatkami. Viem, že nie som jediná, kto by to chcel napraviť. Ale nevidím žiadne zmeny. Prepáčte, ak budem opovážlivá,“ rýchlo som sa ospravedlnila, načo sa na mňa Slughorne iba jemne usmial a ostatní mi venovali ešte väčšiu pozornosť, „no čítam v novinách, ako sa nejeden čarodejník pokúša napraviť tieto vzťahy. Ak to je naozaj takto, prečo nie je badať žiadne zmeny? Ak to je naozaj takto, prečo je ešte toľko domácich škriatkov nútených robiť niečo, čo nechcú robiť? Aspoň keby sa k nim všetci správali úctivo. Sú to rovnako živé tvory, ako sme my, prečo ich teda čarodejníci berú ako menejcenných? Ako obyčajné zvieratá?“

„Pretože toto je ich práca, slúžiť nám  čarodejníkom,“ oznámil mi Malfoy chladne. Zostra som naňho pozrela.

„Iste, čo iné by som od vás mohla očakávať, všakže, pán Malfoy?“ zatiahla som sarkasticky.

„No, myslím si, slečna Van Hornová, že vaše úvahy sú veľmi zaujímavé. Možno sa s týmto v budúcnosti niekde uchytíte. Budem vám určite priať veľa šťastia,“ ozval sa profesor skôr, než Malfoy stihol akokoľvek reagovať. Pozrela som naňho s jemným úsmevom na perách.

„Ďakujem, pane.“

Zvyšok večera prebiehal pokojne. Po tom, čo nás profesor vyprevadil, sme s Lili zamierili do našej klubovne. Vo chvíli, keď okolo nás prešiel Malfoy, vrazila som do steny, ako som sa naňho uprene mračila. Lily na mňa spýtavo pozrela.

„Som v poriadku,“ vynútene som sa na ňu usmiala a pošúchala si pritom dlane. No nebola som. Ešte stále som naňho bola naštvaná za tie jeho pohľady a aj tú sprostú poznámku. Ale prečo, dočerta, sa musím strápniť vždy pred ním?! Vždy sa musím udrieť, potknúť či spadnúť, keď ide okolo?! Už aj bez tak si zo mňa uťahuje. Teraz na to aspoň bude mať pádne dôvody.

Keď sme vošli do klubovne, dopodrobna sme museli babám vyrozprávať, aké to tam bolo. A rovnako tak i Záškodníkom, ktorí išli puknúť od zvedavosti. Najmä Sirius a James.

„Povedz, aké mladé slečny sú v tom Slugyho klube?“ dychtivo sa spýtal Sirius. Capla som ho po hlave, načo nespokojne zavrčal.

„Máš dievča, takže bacha na slová. Ale urobím ti radosť, nech máš Vianoce. V jeho klube je tá bifľomorská metlobalistka Gwenog, Wendy... a ešte tá operná speváčka,“ zatiahla som pobavene, „Dahlia, či ako sa volá. A mimochodom, je v ňom aj tvoj brat, Snape, ten vášnivý fotograf Adrian, upírsky chlapec Eldred a... a aj Malfoy.“

„No páni, tak to tam máte veselo,“ zasmial sa James. Lily ho tresla po pleci, načo hneď zmĺkol.