Záškodníci

Ahojte  Začala som písať novú poviedku. Dostala som jeden nápad, nuž som si ho musela zapísať. Pôvodne to mala byť len jednorázovka, no rozhodla som sa, že to bude kapitolová poviedka. Snáď sa vám bude páčiť a dúfam, že ju budem písať rýchlejšie ako Navždy iba môj, ktoré zo mňa ide ako z chlpatej deky  Veľmi ma mrzí, že mi to nejde, ale akosi k tomu nemám žiadne nápady. Ale budem sa snažiť čo najskôr to dopísať. Medzi tým však budem písať túto poviedku.

Tak zatiaľ sem pridávam len prológ, ktorý bude predslovom a len takým jednoduchým vstupom do novej poviedky. Tak prajem príjemné čítanie

Vaša Lizy

Urobila som zopár malých krokov, modliac sa, aby som nezakopla. Kvôli obrovskej škatuli som si nevidela pod nohy. Šťastie, že som videla aspoň do strán, vďaka čomu som sa vedela trochu zorientovať.

„Jules, zlatko! Nechaj tie veci chvíľu tak a poď sa naobedovať!“ zvolala na mňa mama z kuchyne. Už som sa jej chystala odpovedať, keď vtom BUM! Potkla som sa o prah a tvrdo spadla na zem. Veci zo škatule sa rozsypali po celej dlážke mojej izby. Posadila som sa, chytiac sa za pravé zápästie, v ktorom mi pulzovala bolesť. Zhrozene som naň zazerala. Začínalo mi nepekne puchnúť a modrať.

Ach, dofrasa! Zanadávala som si v duchu. Nevyzerá to pekne. Ozvali sa kroky a už pri mne bola mama.

„Čo je ti? Čo sa, prepána, stalo?“ starostlivo si ma prezrela. Kľakla si ku mne, opatrne ma chytiac za zranenú ruku.

„Len som spadla, nič to nie je,“ vytrhla som si ju z jej zovretia, vstala a začala zbierať veci.

„Nič to nie je? Veď ti opuchla ruka. Ukáž mi ju.“

„Ale mami, veď je to v poriadku,“ nedala som sa. Podišla ku mne a chytila ma za plecia. Zabodla som pohľad do zeme. Nechcela som sa na ňu dívať. Ešte stále som bola naštvaná kvôli tomu sťahovaniu.

„Jules,“ oslovila ma nežne, „viem, že ťa to sťahovanie mrzí. Ver mi, že aj mňa. Ale tu nám bude lepšie a navyše tu má Mike skvelú prácu. Už nikdy nebudeme musieť riešiť problém s peniazmi. Uvidíš, bude tu fajn. Sľubujem.“

Konečne som na ňu pozrela.

„Nerob to, mami,“ pokrútila som hlavou, načo nechápavo stiahla obočie, „nesľubuj mi to. Nemôžeš vedieť, aké to bude.“

„Prepáč, myslela som-“

„Ahojte! Som doma!“ ozvalo sa z haly.

Bol to Mike, mamin priateľ. Spoznali sa pred rokom v obchodnom centre. Bola to láska na prvý pohľad, ako mama s obľubou zvykla hovoriť. Odvtedy spolu trávili všetok voľný čas. Pred niekoľkými dňami mame navrhol spoločné bývanie. Nuž sme sa presťahovali sem, do Derby. Do tohto jeho veľkého- čo veľkého, obrovského- rodinného domu.

A ani mu nevadila naša finančná situácia- po mojom otcovi nám totiž ostalo veľa dlhov a on ich nestihol vyplatiť pred svojou smrťou. Zomrel, keď som mala desať rokov pri autonehode. Od tej doby sme s mamou žili samy v rodinnom domčeku v malom meste neďaleko Sheffieldu a snažili sme sa všetky dlhy vyplatiť, ale s maminým platom to nešlo. Ani moja starká, ockova mama, nám nechcela pomôcť. Nikdy som ju nemala rada. Posielala nám pohľadnice k narodeninám len zo zdvorilosti.

Mama pozrela na schody, potom na mňa a tak na moju ruku.

„Poď, ošetrím ti to dole,“ usmiala sa. Povzdychla som si a nasledovala ju dole do kuchyne, kde už pri stole stál Mike a zvedavo nazeral do hrnca.

„Tu ste,“ vydýchol, keď nás zbadal. Široko sa usmial, podišiel k mame a pobozkal ju. „Obed vyzerá veľmi dobre, miláčik. Už sa neviem dočkať, až ho ochutnám.“

„Choď sa najprv prezliecť,“ prikázala mu mama s úsmevom. Zatváril sa veľmi otrávene a pretočil očami. Hneď sa však zasmial a vybehol po schodoch. „Ako malé dieťa,“ zamrmlal pobavene.

Sadla som si na svoje miesto za stolom a otrčila mame zranenú ruku. Vytiahla z jednej z mnohých škatúľ lekárničku a začala mi ošetrovať ruku. Natrela mi ju nejakou mastičkou, ktorá nechutne smrdela. Ešte mi ju obviazala a odložila lekárničku späť do škatule.

„Večer ju natrieme znova,“ prehovorila. Len som prikývla. „A už sa, prosím, nehnevaj. Na Mikeovi mi naozaj záleží. Nechcem ho stratiť, rovnako ako ani teba. Želám si len, aby si s ním vychádzala dobre a mala ho úprimne rada.“

„Mám, vieš, že mám. Ja iba nechcem, aby nahradil miesto môjho ocka,“ zamrmlala som so sklonenou hlavou. Mama si sťažka povzdychla.

„Aj mne chýba, no musíme sa s tým vyrovnať.“

Opäť som len prikývla. V tej chvíli sa k nám vrátil Mike a sadol si za vrch stola. Mama nám nabrala obed, načo sme sa doň schuti pustili. Celý čas nám Mike vravel o svojej novej práci a o tom, aký je rád, že sme tu s ním. Snažila som sa nepočúvať to, ako nechutne sladko sa oslovovali. Radšej som premýšľala nad tým, čo budem zvyšok letných prázdnin robiť.

„Čo sa ti stalo, Jules?“ opýtal sa ma zarazene Mike. Až po niekoľkých minútach si všimol, že mám zranenú ruku.

„Nič, len som spadla,“ odvetila som nedbanlivo. Zmraštil obočie. „Nevidela som na cestu kvôli škatuli a zakopla som.“

„A nepotrebuješ s tým zájsť k lekárovi?“ vstal, obišiel stôl a úzkostlivo si prezrel obviazanú ruku.

„Myslím, že nie,“ odpovedala namiesto mňa mama. „Dala som jej na to mastičku. Mala by jej pomôcť.“

„Tak dúfajme, že to nie je nič vážne,“ povzdychol si a vrátil sa k obedu.

Vedela som, že nás obe má veľmi rád. A bola som z toho prekvapená. Hlavne kvôli tomu, že mu neprekážalo, že nie som JEHO dieťa. Tú informáciu, že ma mama má, zobral úplne normálne. Mama mi povedala, že stále hovoril o tom, ako má deti rád a hneď pri prvom stretnutí si ma obľúbil. Veľmi ma to potešilo. Bála som sa totiž toho, ako s ním budem vychádzať. A navyše mi dovolil zariadiť si izbu tak, ako len budem chcieť. To sa mi páčilo asi najviac zo všetkého.