Záškodníci

Ahojte  Ďalšia kapitola je na svete! Teda, ona už bola na svete niekoľko dní, ale môj notebook sa rozhodol dať si "šlofíka". Bolo potrebné nakopnúť ho, tak som sa rozhodla, že na to bude najlepší môj skvelý priateľ, ktorý má v tom zručnosti. Takže mu venujem túto kapitolu, hoci on o tom nevie a aj tak, pochybujem, že to bude čítať. No i tak 

Dobre, dosť bolo kecov, tak teda: príjemné čítanie, decká!

Vaša Lizy

PS: Hocijaký komentár by ma potešil. Tak komentujteee 

Pocítila som slabé štuchnutie do rebier.

„Jules,“ niekto ma potichu oslovil. Precitla som a pomaly pozrela vedľa seba. Bola to Sarah. Celkom som zabudla, že som bola v učebni veštenia. „Si v poriadku?“

„Som,“ odvetila som stroho. Opäť som pozrela pred seba, tváriac sa, že počúvam, čo profesorka hovorí. V skutočnosti to nebola pravda. Nevnímala som ju, len som premýšľala.

Prešli dva dni od toho rozhovoru s Dumbledorom a následne i Remusom. Odvtedy som s nikým nehovorila. Až na moje strohé odpovede. Bola som naštvaná. Bola som naštvaná na moju mamu a za to, čo mi spôsobila. Možno to nebolo úmyselné, ale stalo sa. A už sa to nedá zmeniť.

Nekonečná dvojhodinovka veštenia skončila a spolu s babami sme sa pobrali do učebne transfigurácie. Aj táto hodina sa mi zdala nekonečná a veľmi nudná. Mali sme si prepisovať akési poznámky, no mne sa vôbec nechcelo. Len som sa tvárila, že tak robím.

Veľmi som sa chcela rozprávať s mojou mamou, ale vedela som, že by to teraz nešlo. Len tak by ma z Rokfortu nepustili. No i tak, nevedela som, čo by som jej povedala, aké by to bolo.

Keď sa hodina skončila, šli sme sa naobedovať. Sadla som si za stôl, nabrala si trochu zeleninového šalátu a naliala si do pohára tekvicový džús. Na nič iné som nemala chuť. Po chvíli jedenia sa vedľa mňa posadil Sirius. Keď zbadal môj biedny obed, zasmial sa.

„Držíš diétu, Van Hornová?“

Pomaly som naňho pozrela s kamenným výrazom v tvári. Vôbec som nemala chuť na jeho trápne vtipy. Môj pohľad ho hneď umlčal.

„Tak po prvé, prestaň ma volať priezviskom. Mám aj meno a donedávna si ma ním aj oslovoval. Neviem, čo za hlúposť ťa to teraz napadla! Po druhé, tie hlúpe vtipy a poznámky si, prosím, nechaj pre sebe, okey?! A po tretie, nestaraj sa do môjho života!“ na to som schmatla tašku a napálene vypochodovala zo siene.

Nevedela som, kam idem a bolo mi to vlastne aj jedno. Nechcela som na Siriusa tak vybehnúť, ale bola som naštvaná. A on mi k tomu ešte pridal tou hlúpou poznámkou. Pomaly som kráčala po chodbách Rokfortu. Občas som stretla nejakých študentov. Do ďalšej hodiny som mala ešte niekoľko minút a hoci som ešte stále nevedela, ako sa do žalárov dostanem, bolo mi to bytostne jedno. V tej chvíli som potrebovala byť sama. Vedela som, že nemôžem byť na mamu naštvaná večne a že by som sa takto nemala správať ani k svojim priateľom. Oni za to predsa nemôžu. Ale ja som si nemohla pomôcť. V jednej chvíli som vybuchla ako sopka a nemohla som to zastaviť. No vedela som, že sa budem musieť Siriusovi ospravedlniť. To ma neminie.

Po chvíli nečinného hľadenia von oknom na pozemky, ktoré zalievali slnečné lúče, sa chodbou ozvali kroky, až zastavili vedľa mňa. Ja som však i naďalej zamyslene hľadela von oknom, prechádzajúc si prstom po perách.

„Ehm, ehm,“ ozvalo sa. Lenivo som otočila hlavu smerom, odkiaľ to nútené odkašľanie prišlo. Bol to ten slizolinčan, Lucius Malfoy, ak som si dobre pamätala. Stiahla som obočie. Čo ten tu chce? „Ahoj, Jules,“ dôležito mi pozdravil.

„Ahoj,“ odvetila som. Ani tento krát som si nemohla pomôcť a moja odpoveď bola znova strohá.

Ani trochu ma nezaujímalo, čo ten slizolinčan mohol chcieť. No trpezlivo som čakala na to, čo povie. Založil si ruky za chrbát a urobil krok ku mne. Mohla som vidieť jeho zvláštnu farbu očí. Musela som sa priznať, ešte som také sivé a chladné oči jakživ nevidela. Dlhé blond vlasy mal tentoraz zviazané stuhou, aby mu nezavadzali a na perách mu pohrával arogantný úsmev.

„Niečo potrebuješ?“ prehovorila som napokon. Podvihol pravé obočie.

„Len som si všimol, ako si vybehla zo siene a tak ma napadlo, či si v poriadku,“ odpovedal. Jeho postoj bol stále tak veľmi dôležitý, akoby bol pánom celého sveta. Uchechtla som sa.

„Si veľmi vtipný,“ vyhlásila som a vykročila chodbou. Počula som, ako ma nasledoval.

„To som rád, no myslel som to celkom vážne,“ povedal. Napravila som si tašku na pleci.

„Och, iste a ja som potom jeleň,“ zatiahla som. Malfoy zastavil. Ja tiež, keď som nepočula jeho kroky, a otočila sa k nemu.

„Práve v tejto chvíli sa pokúšam vychádzať dobre s novou študentkou, keďže som prefekt a tak trochu je to moja povinnosť. No ty mi to všetko kazíš!“ vravel naštvane. Aj by som sa ho začala báť, keby sa mi nezdal taký smiešny.

„Prepáč, Lucius, ale v krvi chrabromilčana je tak trochu nevychádzať so slizolinčanom. Čuduješ sa? Lebo ja vôbec- a vlastne nie! Čudujem sa, že sa so mnou bavíš!“

Menovaný sa nafúkol ako balón. Premeral si ma škaredým pohľadom a odpochodoval preč. Pekne! To si tomu dala, Jules Van Hornová. Poserieš všetko, čo sa posrať dá. Blahoželám, Jules, teraz ťa všetci budú nenávidieť. Veď čo? Je to celkom normálne!

V tej chvíli mi došlo, že nepoznám cestu do žalárov. Mala som len jediné šťastie, že Lucius mieril práve tam. Nuž som ho nenápadne sledovala, až kým sme nedošli do cieľa. Tam som sa oprela o stenu len kúsok od dvier a čakala, kým nezazvoní na hodinu.

Po niekoľkých krátkych minútach sa tak aj stalo a ja som hneď vošla dnu. Sadla som si až celkom dozadu. Zložila som si tašku z pliec, vybrala si z nej učebnicu a položila ju na stôl. Zbadala som baby, ako vošli do triedy. Tvárila som sa, že si prezerám svoj prútik.

„Ahoj,“ pozdravili mi všetky tri naraz. Pozrela som na nich a nesmelo sa usmiala.

„Ahojte,“ odvetila som. Lily si sadla vedľa mňa a tiež si vybrala z tašky učebnicu. Keď ju položila na stôl, pozrela mi do očí.

„Siriusa to veľmi-“

„Nevrav to,“ skočila som jej do reči. „Nech mi to povie sám. Na druhej strane, tiež by som mu mala niečo povedať. Viem, že som to prehnala. Takže sa s ním potom budem musieť porozprávať.“

Lily sa na mňa usmiala. Pohľad mi zaletel o tri miesta dopredu, kde sedeli Záškodníci. Zhovárali sa medzi sebou. Povzdychla som si a začala počúvať výklad profesora Slughorna, ktorý práve vošiel do učebne. Neskôr sme si museli prečítať štyri strany, ktoré som len preletela očami. Premýšľala som totiž, čo Siriusovi poviem. A aj nad tým kedy a kde. Nechcelo sa mi ospravedlňovať sa mu pred celou klubovňou. Skôr niekde v súkromí. Asi by bolo najlepšie zatiahnuť ho na nejaké tiché miesto, kam nikto nechodí.

Celú hodinu som na sebe cítila niečí pohľad. Neodvažovala som sa zistiť, kto to na mňa tak uprene hľadí. No napokon som k tomu bola prinútená.

„Jules,“ oslovila ma Lily. Pozrela som na ňu so spýtavým pohľadom. „Malfoy na teba nejak zvláštne zazerá.“

Stiahla som obočie a pohľadom vyhľadala menovaného. Lily mala pravdu, díval sa na mňa. A tak uprene. Nikdy v živote sa na mňa nikto tak nedíval. Až mi po tele prebehli zimomriavky. Nie však také, aké opisovali v romantických filmoch. Nie, toto s tým nemalo spoločné nič. Boli to nepríjemné zimomriavky. Prerušila som očný kontakt, no pohľad mi automaticky zabehol k Siriusovi. Zamračene skákal pohľadom zo mňa na Luciusa. Radšej som sa vrátila ku knihe a neriešila to.

Po elixíroch ma ešte čakali dejiny mágie a tak som už mala voľno. Rozhodla som sa, že sa so Siriusom porozprávam po večery.

V izbe som ešte počkala na baby, ktoré boli v knižnici. Mne sa tam nechcelo ísť, radšej som si urobila úlohy v izbe. Tu som aspoň mala pokoj. Niežeby v knižnice nebol, ale predsa len je izba izbou. Odložila som si knihy do brašny a prezliekla sa z uniformy. Natiahla som na seba obyčajné tmavé džínsy, biele tričko a zopla si vlasy do chvosta. Už boli na môj vkus dlhé a zavadzali mi. No nik z mojich priateľov sa na ostrihanie podujať nechcel. A ja som si ich sama nechcela ostrihať. To by dopadlo!

Vo chvíli, keď som odstúpila od zrkadla, do izby vošli baby. Aj ony sa ešte prezliekli z uniforiem a spoločne sme sa vybrali na večeru.

„Takže sa potom porozprávaš so Siriusom?“ overovala si Lucy. Trhane som prikývla. Ktovie, prečo som bola taká nervózna.

„Hej,“ dostala som zo seba.

„Neviem, prečo si taká nervózna,“ zasmiala sa Sarah. Pozrela som na ňu a pokývala hlavou.

„To neviem ani ja, ver mi.“

Vošli sme do siene a posadili sa za chrabromilský stôl. Cítila som sa o trochu lepšie ako na obed, nuž mi aj viac chutilo. Tento raz som zjedla dokonca celý krajec chleba! A k tomu ešte veľký pohár tekvicového džúsu.

„Ach, to vaše jedlo je úžasné,“ pochvaľovala som si. Lily vedľa mňa sa len zasmiala.

Po chvíľke sa k nám pridali Záškodníci. Hneď som stuhla, keď na mňa Sirius pozrel. No rýchlo som do seba natlačila rebarborový koláč, aby som v tej chvíli nemusela nič hovoriť. Zdalo sa, že ani jemu sa veľmi do reči nechcelo. No vedela som, že potom to budem musieť povedať, či sa mi bude chcieť alebo nie.

Počkala som, kým všetci dojedia. Baby schválne jedli pomaly, aby som na Siriusa nemusela čakať sama. Nuž sme všetci spoločne vykročili zo siene. Po niekoľkých krokoch sa baby od nás odpojili, nenápadne ťahajúc chalanov preč. Nuž sme so Siriusom osameli.

Pomaly sme kráčali po chodbe a ja som premýšľala, ako začať. Nevedela som, ktoré slovo by bolo vhodnejšie, takže som niekoľko sekúnd prežívala celkom neopodstatnený vnútorný súboj. Napokon som sa odhodlala.

„Sirius, je mi veľmi ľúto, že som na teba dnes tak vybehla. Prepáč, bola som naštvaná,“ dostala som zo seba. Neodvažovala som sa však pozrieť mu do očí. Zastavil a chytil ma za plecia, otočiac si ma tvárou k sebe.

„Pozri sa na mňa,“ povedal potichu. Pomaly som mu pozrela do očí. Na tvári mu pohrával jemný úsmev. „To ja by som sa ti mal ospravedlniť. Moja poznámka bola fakt veľmi hlúpa.“

Nervózne som sa zasmiala. Myslela som si, že sa na mňa bude hnevať. Takže som v tej chvíli bola šťastná ako blcha.

„T-to nič, S-Sirius,“ zakoktala som. Sirius sa zasmial, načo som nasledovala jeho príklad.

„Sľubujem, že sa budem snažiť nebyť viac tak necitlivý,“ zaprisahal sa. „Viem, že to máš teraz ťažké, kvôli... no, vieš čomu. A ja ti to ani trochu neuľahčujem.“

„To je v poriadku, naozaj,“ ubezpečovala som ho. Už sa chystal niečo povedať, keď sa ozvali z konca chodby kroky a náhle som už len počula svišťanie zaklínadla (ak to vôbec bolo to, čo som počula svišťať) a Sirius dopadol na zem ako doska.