Záškodníci

Ahojte  Mám pre vás ďalšiu kapitolu. Opäť to trvalo trochu dlhšie, ale musíte ma chápať, teraz mám samé opravovanie, písomky a podobné veci, takže to písanie ide veľmi ťažko, čo ma dosť mrzí .

Myslím, že názov kapitoly je dosť stručný. Jules sa ocitne v riaditeľni (nemajte strach, nebude mať žiaden trest). No udeje sa aj niečo, čo ju dosť rozhodí. Ale viac neprezradím 

Tak prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Bola som veľmi nadšená, keď som sa večer hodila do kresla v klubovni a mohla si konečne vyložiť nohy. Len pred malou chvíľou sme sa s Remusom vrátili z ´malej´ obchádzky hradom. Preňho možno bola malá, no pre mňa to bolo dosť. Nedokázala som si zapamätať všetky cesty. A poviem vám, bolo ich viac než dosť.

Cestou sme šli niekoľkými schodiskami, na ktorých hocikedy len tak zmizol schod! Je toto normálne?! Čo chcú, aby som si nohy polámala?! Neskôr som zas vrazila do dverí a až potom mi Remus- keď ho prešiel záchvat smiechu- vysvetlil, že to nie sú dvere, len hlúpa stena, ktorá sa na dvere hrá. Ktovie prečo. A tie otravné obrazy! Ach, už teraz som ich mala dosť. Ale niektoré boli mierumilovné. Najmä ten upír- už ani neviem, na ktorom poschodí bol, toľko ich tu je. Najhorší na tom však boli duchovia. Zakaždým, keď sa pri mne nejaký zjavil, div mi nevyskočilo srdce z hrude. Bol to strašný pocit. No najmä to, keď po vás začal ten odporný Zloduch hádzať kriedy, alebo liať na vás vodu či nejakú ťažko zmývateľnú tekutinu. Jednej takej som sa ledva vyhla.

„Stratím sa tu a nie raz,“ poznamenala som. Baby sediace vedľa mňa sa zasmiali. Unavene som si prehrabla vlasy a zívla. „Dnes bol dlhý deň.“

Až ma vystrelo, keď som si na niečo spomenula. Vyskočila som na rovné nohy a capla sa po čele.

„Ja som mala ísť za Dumbledorom!“ vyhŕkla som a zúfalo sa poobzerala vôkol seba, akoby mi to malo pomôcť.

„Pokoj, zavediem ťa k nemu,“ zachechtala sa Lucy. Vydýchla som si.

„Ďakujem.“

Rozlúčila som sa s Lily a Sarah a spolu s Lucy sme sa vybrali do riaditeľovej pracovne.

„Čokoládové žabky,“ povedala Lucy heslo, načo sa veľká kamenná príšera odsunula a odkryla točité schody. „Počkám ťa tu.“

Povzbudivo sa na mňa usmiala. Povzdychla som si, nastúpila na schody a v malých kruhoch sa nechala vyviesť až pred dubové dvere s veľkým mosadzným klopadlom. Opatrne som naň siahla, akoby to bolo niečo veľmi cenné, a trikrát zaklopala. Zvnútra sa ozvalo veselé: „Vstúpte!“

Nuž som vošla dnu. Riaditeľova pracovňa bola kruhová miestnosť s množstvom zvláštnych prístrojov. Na stenách viseli obrazy s nejakými ľuďmi, ktorí- prisahám, že je to pravda- dýchali! Niektorí sa na mňa usmievali, alebo mračili. Iní sa zas medzi sebou oduševnene zhovárali. Zatvorila som za sebou dvere a pozrela na riaditeľa. Sedel za svojim stolom na veľkej stoličke a široko sa na mňa usmieval. Rukou mi pokynul, aby som sa posadila oproti nemu. Tak som teda urobila zopár nesmelých krokov a sadla si na stoličku. Ale len na kraj, akoby som očakávala, že čochvíľa odtiaľto budem musieť utiecť.

Konečne som si mohla riaditeľa prezrieť zblízka. Bol celkom staručký s dlhými bielymi vlasmi a fúzami. Na krivom nose mal polmesiačikovité okuliare, za ktorými mu v modrých očkách žiarili zvedavé iskričky ako u malého dieťaťa. Prezeral si ma ako nejakú zábavnú atrakciu. Na sebe mal dlhý indigovo modrý habit- konečne som to slovo mohla niekde použiť!- a ruky mal položené na stole, pohrávajúc sa pritom s brkom. Napokon som sa odvážila odkašľať si. Aj keď sa na mňa tak dobrácky usmieval, sálal z neho rešpekt.

„Prepáčte, že som prišla až tak neskoro, ale bola som pracovne vyťažená,“ ospravedlnila som sa hneď na úvod. Dumbledore sa na mňa usmial ešte väčšmi.

„To je v poriadku, slečna Van Hornová. Nakoniec ste predsa prišli.“

Prikývla som, no stále som sedela vystretá a ako na ihlách. Dumbledore si to všimol a uškrnul sa.

„Prečo ste tak napätá, slečna?“ spýtal sa ma. Hoci sa snažil zakryť pobavenie, aj tak som ho v jeho otázke neprehliadla. Pozrela som si na ruky a tak späť naňho.

„Napätá?“ zopakovala som. Zvesela prikývol. Neodpovedala som, len som hľadela na pergamen na jeho stole- milovala som použiť čarodejnícke výrazy.

„Nehodlám sa vás potrestať za to, že ste prišli až teraz a ani nič podobné,“ poznamenal.

„Ja viem,“ odvetila som potichu. Mala som len strach, že mi opäť niekto povie TIE slová, ktorých som už teraz mala dosť. Pozrela som mu do očí. „Chceli ste so mnou hovoriť, však?“

Prikývol a oprel sa o operadlo stoličky.

„Bol som s vašou mamou, aby som jej to všetko vysvetlil,“ začal vecne.

„Áno, došlo mi to podľa listu, ktorý mi poslala,“ povedala som, keď sa nadychoval, aby mohol pokračovať.

„Bola veľmi rozrušená, no uistil som ju, že ste v úplnom poriadku a že to tak aj bude. Vysvetlil som jej aj ďalšie veci týkajúce sa vás a sveta, do ktorého skutočne patríte,“ vravel vľúdne. Vtom ma niečo napadlo.

„Pane, nie je to zlé... ehm, teda, nie je to veľký problém, že som na Rokfort prišla až teraz? Mala som prísť sem ako jedenásťročná, všakže?“

„Áno, no myslím, že ste veľmi šikovná, takže to pre vás nebude také ťažké,“ riekol s tajomným úsmevom. Ani neviem, ako bolo možné, že som ho tak rýchlo pochopila. Presne som vedela, kam tým mieri a nechcela som, aby pokračoval ďalej. Sklonila som hlavu a pozrela do zeme. Zrejme pochopil moje gesto, nuž sa rozhodol nepripomínať mi môjho ocka. „Možno sa čudujete, prečo sme váš príchod- teda v danej situácii ne-príchod- neriešili ďalej. Ľudí nenútime, aby študovali mágiu, ak nechcú. Je to rozhodnutie každého z nás a je len na nás, ako sa rozhodneme. Vo vašom prípade to bolo tak isto, no som veľmi rád, že ste sem nakoniec prišli, slečna Van Hornová.“

Jeho láskavý pohľad a úprimný úsmev ma prinútil celkom sa upokojiť.

„Mala by som sa vám poďakovať za lístok na vlak a za knihy a,“ strčila som ruku do vrecka, odkiaľ som vytiahla mešec s peniazmi, „zaplatiť za ne.“

„Ale nie, to nie je potrebné,“ pokrútil hlavou. No ja som sa však nedala, hoci som netušila, koľko tie knihy a lístok mohli stáť.

„Samozrejme, že je,“ položila som na stôl niekoľko galeónov. Riaditeľ na ne zarazene pozrel. „Čo? Je to málo? Ehm, vydržte,“ opäť som nazrela do mešca a snažila sa vybrať z nich ešte niekoľko mincí, no Dumbledore ma zastavil.

„To je viac než dosť, slečna Van Hornová. A ja ich od vás rozhodne nevezmem,“ vravel so širokým pobaveným úsmevom. „Povedzme, že je to akýsi dar, ktorý vám bude vždy pripomínať, kým ste.“ Pozrela som do jeho modrých očí.

„Pane, trvám na tom,“ poznamenala som naoko tvrdo. Nezdalo sa, že by sa Dumbledore chcel vzdať. Nuž som rýchlo vstala, napravila si habit  a skôr, než stihol ďalej namietať, vykročila som k dverám. „Ďakujem, že ste boli pri mojej mame a všetko jej vysvetlili. Dobrú noc.“

Nato som rýchlo vyšla z riaditeľne. Stihla som si však všimnúť, ako Dumbledorovi mykalo kútikmi pier.

S Lucy sme vošli do klubovne. Hneď ako som sa posadila do kresla, Lily so Sarah na mňa vychrlili niekoľko otázok.

„Vydržte, chcem sa nadýchnuť,“ zatiahla som pobavene. Oprela som si hlavu o operadlo kresla a prehodila si nohu cez nohu. „Takže, Dumbledore si ma zavolal, aby mi oznámil, že hovoril s mamou. Som rada, že ju ubezpečil, že som okey. Určite musela byť strachom bez seba, čo ma veľmi mrzí. Nechcela som, aby to takto dopadlo, ale musela som odísť z domu. Navyše som mu zaplatila za knihy a lístok na vlak. A myslím, že som mu tam nechala ešte zopár mincí navyše... Tak nepriamo mi dal najavo, že som... ehm, že som svojmu otcovi veľmi podobná a že vďaka tomu by som to všetko vymeškané mohla zvládnuť. A to, že som prišla sem až teraz, nie je žiaden zločin. Ale bolo to tak, ako som si myslela.“

„Ako si si myslela?“ nechápavo zopakovala Lily.

„Tento rok mi žiaden list z Rokfortu neprišiel,“ začala som, hľadiac si na ruky, „a tak som si myslela, že na mňa možno zabudli. Dnes ma však napadlo, že je to možno kvôli tomu, že nechcú nikoho nútiť študovať tu,“ pozrela som na každú z nich. „Listy posielali preto, lebo to bola ich povinnosť upozorniť deti na to, že ak majú mágiu, bolo by správne naučiť sa ju ovládať a používať. A Dumbledore mi to dnes sám potvrdil. Vraj nikoho nenútia, aby tu prišiel študovať.“

„To je fajn, ale tým, že si nevedela o svojej mágii a teda si ju nepoužívala, mohla si ju stratiť,“ ozvalo sa spoza mňa a náhle sa k nám pridali i Záškodníci. Zamračila som sa na Remusa.

„Čo tým myslíš?“

„Nie, úplne by si ju nestratila,“ pokrútil hlavou. Zaklapol knihu a postavil sa vedľa krbu, zatiaľ čo zvyšok Záškodníkov sa usadil na zemi. „Ale tým všetkým si mohla spôsobiť, že tvoja mágia zoslabla. Mohla si ju v sebe zatlačiť. Z čoho vyplýva, že nie je možné, aby sa z teba stala mocná čarodejnica. Nebola by si na to pripravená, teda tvoje schopnosti a mágia.“

Tým okamihom sa moje predstavy o tom, že budem silná a všetko zvládnem, zrútili ako domček z karát. Márne som si namýšľala, že by som mohla byť mocná, márne som si to všetko namýšľala.

Vydral sa zo mňa dlhý výdych. Pocítila som niečiu ruku na pleci, no nevenovala som jej pozornosť.

„Je mi to ľúto, Jules,“ smutne povedal Remus. V očiach som mu videla, že ho to naozaj mrzí.

V tej chvíli som však pocítila nával zlosti. Zlosti na moju mamu. To kvôli nej zo mňa teraz bude slaboch! To kvôli nej to všetko! Naštvane som zaťala päste a sklonila hlavu.

„To kvôli mojej mame,“ zavrčala som pomedzi zaťaté zuby. Cítila som na sebe pohľady mojich priateľov. „To ona za to môže. Keby sa tak nebála mágie, bola by som tu už dávno! Keby sa netvárila, že nie som čarodejnica, mohla som byť ako vy! Mohla som byť mocná!“ do očí sa mi drali slzy zlosti. Vstala som z kresla a zahľadela sa do krbu. „Keby sa moja matka tak nebála mágie, môj otec by ju mohol používať ďalej! Určite by ma všetko naučil! Keby-!“

V tej chvíli sa môj hlas zlomil a z očí mi vyhŕkli slzy. Ani som nepozrela na svojich priateľov, len som rýchlo vybehla po schodoch na dievčenský internát a zatvorila sa v izbe.