Záškodníci

Ahojte!  Konečne mám pre vás ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť a prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy 

Transfiguráciu sme mali s Bystrohlavom. Bola to veľmi zaujímavá hodina, ale profesorka McGonagallová vyzerala byť veľmi prísna. Keď zazvonilo na prestávku, zbalila som si veci a chystala sa vyjsť z učebne, no profesorka ma zastavila.

„Slečna Van Hornová, chcela by som s vami hovoriť,“ oznámila mi. Nuž som si napravila tašku na pleci a podišla k jej stolu. Všimla som si však, že hľadí kamsi nad moje plece. Obzrela som sa. Stál za mnou Sirius a zrejme sa rozhodol počkať na mňa, no nie na chodbe, ako to urobili baby, ale priamo v triede. Zamračene som si ho prezrela. Len nevinne pokrčil plecami a zastrčil si ruky do vreciek nohavíc. Profesorka si povzdychla a pozrela na mňa. „Keďže ste tu nová a čarovať ešte neviete, radila by som vám zaobstarať si nejaké doučovanie, aby ste to všetko dohnali.“

Už som sa chystala odpovedať, no Sirius mi skočil do reči.

„Rád jej s tým pomôžem, pani profesorka. Dobre viete, že transfigurácia, čarovanie a obrana mi idú skvele,“ vravel horlivo, no hneď sa trochu zamračil. „Len elixíry, veštenie a dejiny mágie sú nič moc.“

Profesorka si ho premerala prísnym pohľadom, až napokon pomaly prikývla.

„V poriadku,“ privolila. „Dúfam, že jej s tým naozaj pomôžete. A čo sa týka zvyšných predmetov, pokúste sa, slečna Van Hornová, zohnať si niekoho vhodného. Napríklad slečna Evansová, či pán Lupin,“ uprene sa mi zadívala do očí.

„Iste, pani profesorka, niekoho si už nájdem,“ zaprisahala som sa. Na krátku chvíľu nastalo ticho a ja som sa už opäť chystala vyjsť z učebne, no zastavili ma profesorkine slová.

„Neuveriteľne sa podobáte na svojho otca,“ poznamenala, no nie tak prísne ako pred malou chvíľou. Zamrzla som na mieste a periférnym videním som zbadala, ako na mňa Sirius rýchlo pozrel. Pomaly som sa otočila k profesorke. Hľadela mi priamo do očí. „Bol mojím najobľúbenejším študentom, v transfigurácii vynikal ako nikto. Bola radosť učiť ho. Dúfam, že ste tento talent zdedili po ňom. Rovnako ako nadanie na metlobal.“

Vtedy som stuhla ešte viac, ak to vôbec šlo. Posledných niekoľko hodín som bola toľko krát prekvapená, až to nebolo normálne. A pomaly mi to začínalo liezť na nervy.

„Nadanie na metlobal?“ zopakovala som neveriacky tichým hlasom. Profesorka prikývla, až sa jej obdĺžnikovité okuliare zosunuli z nosa. Napravila si ich chudým ukazovákom.

„Áno, bol triafačom v našom tíme,“ pritakala a zjavne sa v mysli vrátila do minulosti -súdiac podľa jej neprítomného pohľadu. „Pamätám si ten deň veľmi dobre. Na Rokforte som učila prvý rok, keď sa pridal k chrabromilskému družstvu. Bol veľmi nadaný, veľmi. Môžem s čistým svedomím prehlásiť, že sa doposiaľ nenašiel lepší triafač, ako bol váš otec.“

Vydral sa zo mňa len dlhý výdych. Napokon som len trhane prikývla a s tichým rozlúčením sa som vyšla z učebne, so Siriusom za závesom. Keď sa nadýchol, že niečo povie, zdvihla som ruku, čím som ho umlčala.

„Nič nevrav,“ zamrmlala som. „Aspoň nie najbližších niekoľko minút. Myslím, že je toho na mňa dosť. Musím to predýchať. Kde sú toalety?“ spýtavo som pozrela na baby.

Vysvetlili mi, ako sa tam dostanem, nuž som neváhala a rýchlo vykročila po chodbe. Došla som na druhé poschodie a vbehla na toalety. Našťastie boli prázdne. Podišla som k umývadlu, pozrúc na svoj odraz v zrkadle. V očiach som mala slzy, ktoré sa mi za každú cenu snažili dostať na povrch. Napokon som to nevydržala a rozvzlykala som sa.

Prečo mi ho pripomínajú? Vôbec to nie je také jednoduché! Viem, po toľkých rokoch ma to už mohlo prejsť, ale teraz keď viem, že môj ocko sem chodil a bol skvelý metlobalista, či skvelý v transfigurúcii, väčšmi ma bolí, že s ním nemôžem byť. Ach, ocko...

„Ale, ale, ktože to tu narieka?“ ozval sa vedľa mňa tenký dievčenský hlások. Zdvihla som hlavu a obzrela sa. Vo vzduchu sa vznášala nejaká takmer priesvitná dievčina s okuliarmi. Stiahla som obočie.

„Kto si?“ spýtala som sa jej. Vyzerala, že sa jej tá otázka dotkla.

„Všetci sa pýtate, kto som!“ vyhŕkla rozhorčene. „Nikto sa o mňa nestará! Nikoho nezaujímam, ani si nik moje meno nepamätá!“

„Som tu nová,“ povedala zamračene. Hneď sa upokojila a podišla bližšie ku mne. Zaspätkovala som. Naháňala mi strach, vyzerala naozaj odpudivo.

„Ja som Myrta a ty si?“ zvedavo si ma prezrela od hlavy po päty.

„Jules,“ odvetila som po chvíľke váhania. „T-ty si duch?“

Jej zvedavý pohľad vystriedal nahnevaný.

„Áno, som duch a ak by ťa niekedy zaujímalo, ako som zomrela, zastav sa tu!“ vyhlásila a stratila sa v jednej z kabínok, z ktorej už len vyprskla voda.

Nechápala som, prečo sa tak správala. No neriešila som to, mala som oveľa väčšie problémy. Zhlboka som sa nadýchla, prehrabla si vlasy a vyšla na chodbu. Vtom mi došlo, že neviem, ako sa dostanem do učebne elixírov. Nespýtala som sa na to. Nuž som sa obzrela vôkol seba, že sa na cestu niekoho spýtam, keď som zbadala, ako sa ku mne ponáhľa Sirius. Povzdychla som si.

„Jules,“ vydýchol, keď ku mne dobehol. Napravila som si tašku na pleci. „Myslel som si, že by sa ti hodila pomoc. Predpokladám, že cestu do žalárov nepoznáš.“

Odrazu sa však zasekol a len na mňa hľadel. Zdvihol ruku, prstom ukazujúc na moju tvár.

„Ty si plakala?“ spýtal sa ma. Zarazila som sa a rýchlo si utrela slzy.

„Nie, nie, len som si umývala tvár,“ zahovárala som. Sirius si ma skúmavo prezrel, no napokon prikývol.

„Tak poď, pôjdeme na hodinu.“

A spoločne sme sa vybrali do žalárov, kde som mala mať dvojhodinovku elixírov. Až keď sme došli k triede, pochopila som, že tentoraz nebudem mať toľko šťastia. Hodinu sme totiž mali so Slizolinom. Neviem prečo, no nepáčilo sa mi, že sme s nimi mali mať niekoľko hodín týždenne. Nesadli mi už teraz. A tie ich pohľady, keď ma videli prichádzať. Myslela som si, že tu ľudia nebudú riešiť môj príchod. Skrátka sem zapadnem bez akýchkoľvek pohľadov. Či už skúmavých alebo priamo odsudzujúcich. A poviem vám, práve v tej chvíli boli všetky odsudzujúce. A to ma ani nepoznajú.

Radšej som sa si ich nevšímala a podišla k babám, ktoré sa o niečom zaujato zhovárali. Hneď na mňa spýtavo pozreli.

„Čo sa deje, Jules? Čo ti povedala profesorka?“ opýtala sa ma Lily. V tej chvíli k nám podišli aj Remus, James a Peter a čakali, čo poviem. Pozrela som na Siriusa a potom späť na Lily.

„Nič dôležité,“ odvetila som s jemným úsmevom na perách. Nechcela som im o tom hovoriť.

„Naozaj?“ neveriacky si ma prezrel James. „Prečo si potom tak rýchlo zdrhla?“

Nevedela som, čo mu na to odpovedať. No našťastie som ani nemusela, lebo v tej chvíli zazvonilo na hodinu a dvere do učebne sa otvorili. Nuž som sa na Jamesa nevinne usmiala a vošla do triedy. Sadla som si presne do stredu, vyberúc si knihu z tašky. Pozrela som na Lily, ktorá si práve išla sadnúť ku mne, no Sirius ju chytil za plecia a odsunul na bok. Zamračila som sa naňho a Lily tiež.

„Čo to robíš, Black?“ utrhla sa naňho. Ten sa len hodil ku mne na stoličku a hlavou kývol k vedľajšej lavici.

„Sadni si k Jamesovi, Evansová,“ odpovedal lenivo, oprúc sa o operadlo stoličky. „Ja sa musím s Van Hornovou vážne porozprávať.“

Lily naštvane zavrčala a s nevôľou si sadla k Jamesovi, ktorý div od radosti nezačal výskať.

„Mlč, Potter, inak ťa začarujem,“ odsekla. Ten sa hneď upokojil.

Pozrela som na Siriusa.

„Takže Van Hornová?“ zatiahla som, stále sa naňho mračiac.

„Nevyvádzaj, všetky baby na škole tak volám,“ uprel na mňa svoje oči, v ktorých mu pohrávali veselé iskričky.

„To však nemusí znamenať, že budeš oslovovať priezviskom aj mňa,“ odvrkla som a pozrela pred seba, kde si už profesor vyberal akési pergameny zo šuplíka. Bol starší s trochu šedivejúcimi vlasmi a veľmi okrúhly. Nad hornou perou mu rástli dlhé mrožie fúzy.

„No tak,“ ozval sa Sirius vedľa mňa. Ani som naňho nepozrela.

„Čo je, Black?“ jeho priezvisko som schválne zvýraznila. Zasmial sa.

„Teraz budeš trucovať?“

Strelila som po ňom pohľadom.

„Nie, nebudem trucovať, nie som ten typ,“ zavrčala som pomedzi zaťaté zuby. Siahla som po knihe a taške, tvrdo mu pozrela do očí a napálene zašepkala: „Dúfam, že nebudeš taký hlupák a nevykecáš všetko, čo mi povedala profesorka, zvyšku Záškodníkov. Alebo babám.“

Vstala som a pozrela na profesora.

„Pán profesor, prepáčte, ale rada by som si presadla,“ oznámila som mu. Profesor sa na mňa prekvapene zadíval. Chvíľu mlčal, potom pozrel na Siriusa a tak na mňa.

„Isteže,“ prikývol. Nuž som pozrela na Jamesa, ktorý sedel pri Lily. Podišla som k nemu s veľavravným pohľadom. Zamračil sa na mňa, vzal si svoje veci a s nespokojným mrmlaním sa usadil vedľa Siriusa. Hodila som sa na stoličku vedľa Lily.

„Ani sa nepýtaj,“ zastonala som, keď už som videla, že chce niečo povedať.

Po niekoľkých minútach nám profesor prikázal urobiť elixír pomätenia. Keďže som nevedela, ako sa elixíry robia, len som pozorovala Lily so zbožnou úctou. Bolo to fascinujúce. Všetky tie prísady dokázali vytvoriť nejaký elixír, ktorý bol nielenže účinný, ale niektoré vedeli aj zahojiť rany, či na krátku chvíľu privodiť smrť. Nevedela som sa dočkať chvíle, až sa to naučím aj ja.

„Ss,“ ozvalo sa spoza mňa. Sedela som na stoličke a s hlavou opretou o dlaň som pozorovala každý Lilin pohyb. Nechcela som sa však otočiť. Na také veci nereagujem a ani na zapískanie. Nie som pes. Znova sa ozvalo zasyčanie, no tentoraz náruživejšie. Povzdychla som si a otočila sa. Za kotlíkom, z ktorého sa parilo, stál veľmi pekný mladík s dlhými blond vlasmi a šedými očami. Stiahla som obočie, keď som si všimla jeho kravatu. Slizolinčan. „Ty si tá nová, všakže?“

„Dobrý postreh,“ poznamenala som. Vymenil si pohľad s nejakým chalanom, ktorý stál vedľa neho. Mal čierne vlasy po plecia a tmavé oči. Celý sa mi zdal taký zvláštny. Z jeho spustených pliec som usúdila, že je utiahnutý do seba. Čo sa o jeho spoločníkovi povedať nedalo. Jeho povýšenecký pohľad mi dával jasne najavo, aký je.

Pozrel späť na mňa a zvodne sa na mňa usmial. Zrejme si myslel, že ma na ten úsmev zbalí. Unudene som si zívla, aby som mu dala najavo, že o konverzáciu s ním nestojím.

„Včera som akosi prepočul tvoje meno. Vieš, nezvyknem sa sústrediť na mená nových študentov, no ty si ma veľmi zaujala,“ vravel, stále sa na mňa sladko usmievajúc. V duchu som sa zasmiala. Takéto typy chalanov som už videla mnoho krát ešte v mojej starej škole. Nuž som sa naňho nevinne usmiala.

„Ja.. s cudzími ľuďmi by som sa nemala rozprávať,“ povedala som. Periférnym videním som zbadala, ako na mňa Lily pozrela. Veľmi mi išlo do smiechu, no nesmela som sa rozosmiať. Len by to skazilo moju scénku. Rada som sa hrala s chalanmi, ako bol tento tu. Horlivo pokrútil hlavou.

„Ale nie, aký cudzí? Som Lucius Malfoy,“ podal mi svoju ruku. Pozrela som to na ňu, to na Luciusa a opatrne si s ním potriasla rukou.

„Skvelé,“ vyhlásila som s úsmevom a otočila sa späť k Lily, ktorá sa na mňa pobavene uškŕňala.

Zakryla som si ústa dlaňou, aby nebolo vidieť môj hlúpy úsmev, keď sa ma Lucius sklamane spýtal: „A ty mi svoje meno neprezradíš?“

Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa k nemu.

„Uhádol si, nie,“ ľútostivo som naňho pozrela. Presne v tej chvíli zazvonilo na prestávku. Nuž som vstala a siahla po taške. Prehodila som si ju cez plece, pozrúc na Luciusa so širokým úsmevom. „Rada som ťa spoznala, ale už musím ísť. Tak ahoj.“

Ešte som počkala, kým Lily odnesie profesorovi flakón so svojím elixírom a až tak sme spoločne vyšli z učebne.