5. kapitola- List od mamy
Ahojte! 
Dnes som sa trochu poponáhľala a pridávam sem novú kapitolu. Keďže som chorá a beriem antibiotiká, sedím doma ako taký puk a nudím sa (je toto normálne?! Vonku je 22°C a ja musím byť doma!). Rozhodla som sa, že tento voľný čas využijem na napísanie ďalšej kapitoly. A je tu! Hoci trošku kratšia, ale aspoň niečo, no nie? 
Tak si ju užite a prajem príjemné čítanie, ako vždy 
Komentáre potešia
PS: Stále čakám na vaše reakcie týkajúce sa novej poviedky (pre nezainteresovaných a tých, ktorí nečítali článok: Nový nápad v sekcii Iné & Čo je nové?)
„Dobré ráno,“ ozvalo sa vedľa mňa. Neochotne som zdvihla hlavu a pozrela na bok. Práve sa ku mne, k chrabromilskému stolu, posadil Sirius. Vyzeral dosť unavene.
„Pozerám, že nie som jediná, komu sa dnes nechcelo vstávať,“ poznamenala som pobavene. Pohľad na unaveného Siriusa mi hneď zdvihol náladu. Ani neviem prečo. Aj zvyšok Záškodníkov- ako mi včera Sirius povedal, že si hovoria- nevyzeral dva krát čulo. Žeby ponocovali?
Vtom do siene vošli baby. Prisadli si k nám. Oni však nevyzerali tak ako ja a chalani.
„Evansová, ako to robíš, že vždy vyzeráš tak skvele?“ spýtal sa jej James so širokým úsmevom. Lily si lenivo sadla vedľa mňa z druhej strany, podávajúc mi moju tašku s knihami.
„Na tvoju otázku ti nebudem odpovedať, Potter. Nemám chuť ti niečo vysvetľovať, aj tak vidím, že by si to nepochopil,“ odbila ho a otočila sa ku mne.
„Ďakujem, Lily, že si mi priniesla tie knihy,“ usmiala som sa na ňu spoza šálky, z ktorej som si práve chcela odpiť.
„To je okey, Jules,“ opätovala mi široký úsmev.
„Ale cestou sme stretli Dumbledora, dal nám toto,“ povedala Lucy a vytiahla zo svojej brašny akúsi obálku. „Vraj budeš vedieť, od koho to je. A po vyučovaní sa máš zastaviť v jeho kabinete.“
Pomaly som si od nej vzala obálku, prezerajúc si ju skúmavým pohľadom.
„Ukážeme ti jeho pracovňu,“ ozvala sa tento raz Sarah. Letmo som na ňu pozrela a s vďačným úsmevom prikývla.
Otvorila som obálku a vytiahla z nej list. No akosi som sa bála otvoriť ho. Tušila som, od koho by mohol byť. A popravde som nechcela vedieť, čo by v ňom mohlo byť napísané. Napokon som sa len zhlboka nadýchla a otvorila ho. To písmo som hneď spoznala. Potichu som zastonala a začala čítať.
Moja drahá Jules,
neviem, čo by som Ti mala napísať skôr. Či to, ako veľmi ma mrzí, že som Ti nepovedala pravdu o tom, kto si, alebo to, ako veľmi ma sklamalo, že si odišla len tak bez rozlúčky. Skoro som dostala infarkt, keď som prišla domov s Mikeom a Teba nikde. Tvoje veci neboli v skrini, kufor tiež preč a na stole list, že si odišla do TEJ školy. Prosím Ťa, viac mi to nerob. Rada by som sa s Tebou stretla a normálne sa porozprávala. No veľmi dobre viem, že to teraz nebude možné, nuž Ti to vysvetlím takto aspoň tak, ako sa bude dať.
Keď som sa spoznala s Tvojím ockom, bolo to úžasné. Po niekoľkých dlhých mesiacoch nášho chodenia mi nie veľmi ochotne prezradil, kým v skutočnosti je. Chodil na Rokfort, tak ako teraz aj Ty. A tiež bol v Chrabromile- veľmi ma teší, že si sa dostala práve tam. Profesor Dumbledore mi povedal, že je to dobrá fakulta, napokon ako všetky ostatné. Ale späť k téme. Nevedela som, čo robiť. Bolo to zvláštne zistenie- môj priateľ bol čarodejník! Priznal sa, že sa mi to bál povedať. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla, no napokon som sa s tým zmierila. Ale vadilo mi, keď používal kúzla predo mnou. Nebolo to príjemné. Možno raz pochopíš, prečo som urobila to, čo som urobila- požiadala som ho, aby to viac nerobil. S menším zdráhaním sa mi zaprisahal a tvrdil, že kvôli mne by sa vzdal čohokoľvek. V tom čase som totiž čakala Teba a bála som sa, ako by to celé dopadlo. Ani neviem prečo, no bolo to tak. Odložil si svoj prútik a zvyšok života prežil pri mne a pri Tebe ako obyčajný človek- mukel, ako by povedal ktorýkoľvek čarodejník.
Keď som zistila, že si tie schopnosti zdedila po ňom, zľakla som sa. Popravde som ani trochu nechcela, aby si bola tým, čím bol on. Viem, že to nie je žiaden zločin, no chcela som, aby si bola obyčajná. Úlohou matky je veriť, že jej dieťa je výnimočné, no ja som si želala, aby si Ty výnimočná nebola. Vedela som, že by Ti to prinieslo len veľa trápenia. A mala som pravdu, hoci Ty si celkom nechápala, čo sa s Tebou deje. Keď Ti prišiel prvý list z Rokfortu, rozhodla som sa, že to pred Tebou utajím v nádejí, že to uľahčí celú situáciu, v ktorej sme sa obe nachádzali- sama veľmi dobre vieš, že nebolo ľahké zmieriť sa so stratou Tvojho ocka a k tomu ešte tá vec s listami z Rokfortu. Myslela som si, že sa tým Tvoje schopnosti stratia, no mýlila som sa.
Zrejme moje chovanie nikdy nepochopíš, no keby si bola v mojej situácii, vedela by si, ako som sa cítila a čo to znamenalo pre mňa. Nikdy som Ti nijak nechcela ublížiť ani nič podobné. Záleží mi na Tebe a dala by som za Teba vlastný život, len aby si sa mala dobre. Snáď mi raz odpustíš moju hlúposť.
S láskou
Tvoja mama
Dočítala som list, zložila ho a zaborila si tvár do dlaní. Nevedela som, čo mám v tej chvíli robiť. Celkom som chápala jej správanie, ale aj tak ma to bolelo. Všetko predo mnou tajila! Vedela som si však živo predstaviť, ako sa asi musela cítiť.
Odrazu som pocítila niečiu ruku na mojom ramene. Nechcelo sa mi však odkryť svoju tvár. Chcela som byť chvíľu sama a popremýšľať o tom, no vedela som, že na to teraz nie je čas. Čakalo ma vyučovanie, na ktorom sa budem musieť sústrediť na sto percent.
„Jules,“ oslovila ma opatrne Lily, „čo sa píše v tom liste? Stalo sa niečo vážne?“
Napokon som sa prinútila pozrieť na ňu. Ustarostene na mňa hľadela. Nuž som jej podala list.
„Prečítaj si ho,“ povedala som jej zamračene.
Rýchlo si ho odo mňa vzala a nestačila prečítať ani oslovenie, keď Sirius nedočkavo poznamenal: „Čítaj nahlas!“
Strelila po ňom pohľadom, no hneď na mňa skúmavo pozrela. V tej chvíli mi bolo jedno, či to budú vedieť aj chalani. Len som si povzdychla a odpila si z čaju. Nuž Lily začala čítať list, ale len tak, aby to počuli iba oni. V tej chvíli som sa cítila tak prázdne. Po niekoľkých minútach Lily dočítala. Všetci boli celkom ticho, až kým som neprehovorila ja, berúc si od Lily list.
„Nemusíte to komentovať. A pevne verím, že nebudete hlasné trúby.“
„Zo mňa to nedostane nikto!“ vyhlásil James a zdvihol pravú ruku. „Máš moje slovo.“
Slabo som prikývla a dojedla zvyšok raňajok.
„Mali by sme ísť na hodinu,“ ozval sa opatrne Remus, pozerajúc na hodinky na rukách. Všetci sme súhlasne zamrmlali. Prehodila som si tašku cez plece a spoločne sme sa pobrali na prvú hodinu- transfiguráciu. A vtedy sa to celé začalo...
