Záškodníci

Ahojte  Mám tu pre vás ďalšiu kapitolu. Tak si ju teda užite a príjemné čítanie!

PS: Nie som si istá, kde presne sa nachádzajú dievčenské internáty. Či poschodoch dopravda, doľava... alebo kde  Tak som to tam dala len tak, ako ma napadlo. Snáď to nebude prekážať

Vaša Lizy

Skontrolovala som, či mám všetko zbalené. Keď som si tým bola istá, poriadne som zatvorila kufor a spolu so Siriusom sme sa vybrali na stanicu King’s Cross.

„Ktoré nástupište to má byť?“ spýtala som sa ho, obzerajúc sa vôkol seba.

„Deväť a trištvrte,“ odvetil. Rýchlo som naňho pozrela.

„Čo? Deväť a trištvrte? Také predsa neexistuje!“

Sirius len kývol hlavou k múru medzi nástupišťami deväť a desať. Nechápavo som stiahla obočie a už som sa chystala niečo povedať, no on ma predbehol.

„Musíme prejsť cez tú stenu,“ vysvetlil mi.

„Prejsť? Nebuď blázon, Sirius. Cez stenu sa nedá prejsť.“

„Rovnako ako neexistujú kúzla, však?“ zašepkal mi do ucha. Povzdychla som si.

„Tak fajn, ako to mám urobiť?“

„Rozbehni sa priamo k tej stene. Hlavne sa neboj a nezastavuj, až kým nebudeš na druhej strane.“

Nervózne som naňho pozrela.

„A ako zistím, že som na druhej strane?“

„To uvidíš sama,“ odpovedal tajomne a postrčil ma. Prehrabla som si vlasy, pevnejšie uchopila kufor a hodila po ňom očkom. „No tak, choď už, kým sa nik nepozerá.“

Zhlboka som sa nadýchla a rozbehla sa vpred. Radšej som zatvorila oči. Nechcela som vidieť ten náraz. No nič také sa nestalo. Nuž som opatrne otvorila oči a zastavila. Stála som na nástupišti, no na celkom inom. Bolo tu veľmi veľa pary a ľudí s tými ich dlhými habitmi. Všade navôkol bol hluk, ľudia sa premiestňovali a lúčili, kontrolovali si svoje zvieratká. Odrazu sa pri mne zjavil Sirius aj s mojou sovičkou. Vďačne som si ju od neho vzala.

„Tak poď, ideme nájsť chalanov,“ ukázal na vlak. Vydýchla som. Bol veľký a jasno červený. Vpredu mal veľkými písmenami napísané Rokfortský expres.

Rýchlo som nasledovala Siriusa. Kráčali sme po chodbách. Vtom Sirius zastavil a otvoril dvere jedného kupé.

„Sirius!“ zvolal veselý chlapčenský hlas. Kvôli Siriusovým veľkým ramenám a mojej nízkej postave ma spoza neho nebolo vidieť. Nuž som trpezlivo čakala, kým sa zvíta so svojimi priateľmi. Napokon sa otočil ku mne.

„Chalani, toto je Jules Van Hornová. Je tu nová,“ oznámil im. Ako prvý mi ruku podal chalan s čiernymi strapatými vlasmi a okrúhlymi okuliarmi, za ktorými mu žiarili hnedé očká.

„Veľmi ma teší, Jules. Som James Potter,“ predstavil sa mi. Ach, tak to je on. TEN James, o ktorom mi Sirius vravel. Usmiala som sa naňho. Otočil sa na bok a ukázal na malého tučného chlapca. „Toto je Peter Pettigrew a-“

„Remus Lupin, rád ťa spoznávam,“ skočil mu do reči posledný so svetlohnedými vlasmi. Môj pohľad zaujali jeho oči. Boli nádherné, mali takú zvláštnu farbu. Vyzeral dosť unavene, zrejme sa v noci zle vyspal, no i tak sa na mňa široko a úprimne usmieval.

„Aj ja teba,“ odvetila som s rovnako širokým úsmevom.

„Poď, posaď sa,“ hneď mi ponúkol miesto vedľa seba. Neváhala som, odložila si kufor pod sedadlo a posadila sa vedľa neho, položiac si na kolená klietku s mojou sovičkou. Sirius si prisadol ku mne.

Po chvíli vlak vyštartoval a ja som sa spokojne oprela o operadlo.

„Odkiaľ si, Jules?“ zaujato sa ma spýtal James.

„Z Derby,“ odvetila som. „Len pred niekoľkými dňami som sa tam presťahovala s mamou a jej novým priateľom. Pred tým som žila v Holmsfielde, neďaleko Sheffieldu. Bolo tam naozaj krásne.“

Na chvíľu som sa zasnívala a spomínala na časy, kedy som ešte bola malé dieťa a nemala žiadne trápenie, okrem toho, že som nemohla nájsť nejakú svoju hračku.

Potom sme rozoberali nový školský rok a to, aký asi bude. Už som sa nevedela dočkať  chvíle, kedy prídem do Rokfortu. Tak veľmi som sa tešila, až sa zo mňa chalani smiali. Neskôr k nám prišla pani s vozíkom a ja som si hneď nakúpila rôzne sladkosti. Najviac mi chutili čokoládové žabky.

Potom Remus musel ísť hliadkovať, keďže bol prefekt, a vrátil sa, až keď zapadalo slnko. Oznámil nám, že by sme sa mali obliecť do habitov, pretože o chvíľu budeme v Rokville. Nuž som na seba natiahla školský habit, vytiahla kufor spod sedadla a natešene pozrela von oknom. Vlak zastavoval, až o niekoľko sekúnd zastavil úplne. S chalanmi sme rýchlo vybehli von z vlaku. Nasadli sme do prvého voľného koča a nechali sa viesť po cestičke k hradu.

„Pozri,“ zašepkal mi do ucha Sirius, ktorý sedel vedľa mňa, a ukazoval prstom na hrad pred nami. Užasnuto som vydýchla. Týčil sa pred nami obrovský hrad so samými vežičkami. Bol naozaj očarujúci.

„Krása,“ dostala som zo seba. Chalani sa zasmiali. O niekoľko minút sme už kráčali do Veľkej siene, keď ma odrazu zastavila postaršia pani. Remus mi ešte stihol povedať, že je to McGonagallová.

„Slečna Van Hornová,“ oslovila ma, „vy tu počkáte s prvákmi, až kým vás nezavolám.“

Iba som prikývla a postavila sa k malému blonďavému dievčatku. Usmiala som sa na ňu. Chvíľu sme čakali za veľkými dverami, až kým nás profesorka nezavolala. Vošli sme teda dnu. Hneď sa zo mňa vydral ďalší obdivný výdych. Niet divu, že sa sieň volala Veľká sieň. Bola naozaj veľká a ten strop! Páni! Akoby to bolo skutočné nebo s miliónmi hviezd. Poobzerala som sa vôkol seba. Po takmer celej dĺžke sa tiahli štyri dlhé stoly, no hneď predo mnou bol profesorský stôl.

McGonagallová stála pred ním s veľkým pergamenom v rukách. Zastavili sme hneď pri nej. Oznámila nám, že keď prečíta naše meno, máme sa posadiť na malý stolček, ktorý stál pri nej, a na hlavu si dáme Triediaci klobúk, ktorý nás zaradí do fakulty. A v tej chvíli sa začalo triedenie. Trpezlivo som vyčkávala, až prečíta moje meno. Ako naschvál som ostala na koniec. To bol trapas! Naozaj, cítila som sa veľmi hlúpo, keď som tam stála už len sama.

„Jules Van Hornová,“ vyslovila profesorka moje meno. Zhlboka som sa nadýchla, podišla k stolčeku, posadila sa naň a položila si na hlavu Triediaci klobúk.

„Hm, Van Hornová,“ ozvalo sa odrazu, až som nadskočila. Bol to ten klobúk, kto prehovoril. „Kam ťa dáme? Múdra si, to áno, odvážna tiež. Hodila by si sa do Bystrohlavu,“ uvažoval nahlas, „ale odoprieť ti tú radosť a dať ťa do fakulty, v ktorej bol aj tvoj otec?“

Vtom ma akoby niekto udrel päsťou do nosa.

„Môj otec?“ zašepkala som udivene.

„Áno, tvoj otec bol v Chrabromile,“ pritakal klobúk. „Nuž, tak teda Chrabromil!“

Niekto veselo zvýskol, ďalší zasa zapískal, no ja som to veľmi nevnímala. Ani neviem, ako som si dala dole Triediaci klobúk a došla k chrabromilskému stolu, kde som sa posadila vedľa Remusa. Bola som natoľko prekvapená novou informáciou, že som ani nepočula riaditeľov príhovor. Len som tupo hľadela na stôl. Prebralo ma až to, že sa odrazu predo mnou zjavilo jedlo. Ale horda jedla! Niekto do mňa štuchol. Pomaly som pozrela vedľa seba.

„Ty neješ?“ opýtal sa ma Remus.

„Nie, áno, teda,“ zasekla som sa. Remus sa zasmial.

„Myslel som si, že sa budeš tešiť, keďže si s nami v Chrabromile,“ poznamenal. Vynútene som sa naňho usmiala a prikývla.

„Som, som veľmi rada.“

Aby sa nepovedalo, nabrala som si trochu zeleninového šalátu a nasilu ho zjedla. Prečo mi mama nikdy nepovedala, že ocko chodil na Rokfort? Prečo to predo mnou všetko tajila? Ach, mamička.

Po jedle nám riaditeľ poprial dobrú noc a poslal nás na internáty. Nuž som vstala od stola a nasledovala Remusa, ktorý mi mal všetko poukazovať. Do klubovne som sa dostala až po niekoľkých dlhých minútach, kedy som už bola riadne unavená. V tomto hrade bolo toľko chodieb a o schodoch ani nehovorím. Pána, tu sa stratím! A nie raz.

Konečne som vošla do klubovne. Bola úplne skvelá vo farbách, ktoré som mala vždy rada. Pri krbe na gauči sedel Sirius, James a Peter a o niečom sa veselo rozprávali.

„Tvoja izba je číslo dva, hore po schodoch a vľavo, tam sú dievčenské internáty. Tvoje spolubývajúce by tam už mali byť,“ oznámil mi zvesela Remus. Nervózne som prikývla. Tak trochu som sa bála, či s mojimi spolubývajúcimi budem vychádzať dobre. Zrejme si to všimol, pretože sa na mňa zmierlivo usmial. „Nemaj strach, sú skvelé a určite si s nimi budeš rozumieť.“

Opäť som len prikývla a pomaly vyšla po schodoch na dievčenský internát. Zastavila som pred dverami s číslom 2. Prehrabla som si vlasy a opatrne vošla dnu. Remus mal pravdu, moje spolubývajúce tam už boli. Zatvorila som za sebou dvere a otočila sa k nim. Stáli pri svojich posteliach, vybaľujúc si svoje veci z kufrov, no keď som vošla dnu, pozreli na mňa.

„Ahoj,“ nesmelo som ich pozdravila, „som Jules Van Hornová.“

„Ahoj,“ pozdravila mi jedna z nich. Mala nádherne ryšavé vlasy a žiarivo zelené oči. Jakživ som také oči nevidela. Podišla ku mne. „Ja som Lily Evansová, toto je Sarah Dailyová,“ ukázala na vysokú veľmi peknú blondínu, „a Lucy Sparksová,“ tentoraz  ukázala na brunetku.

„Rada vás spoznávam,“ usmiala som sa na ne.

„My teba tiež,“ opätovala mi široký úsmev Lucy. Bola odo mňa o trochu nižšia a mala dobrácke hnedé oči. „Tvoj kufor je tu pri tvojej posteli.“

Pozrela som na posteľ pri okne. Potešila som sa. Mala som rada, keď som sa mohla dívať na nočnú oblohu z postele. Nuž som k nej podišla a začala si vybaľovať veci. Neodvážila som sa však čokoľvek povedať.

„Počuj, Jules, odkiaľ si?“ Sarah bola dnes už druhá osoba, ktorá mi túto otázku položila. A mala som neblahé tušenie, že to nie je posledný krát.

„Pred niekoľkými dňami som sa presťahovala do Derby, predtým som žila v Holmesfielde,“ odvetila som nedbanlivo, stále si vybaľujúc veci. Napokon som odložila do skrine poslednú vec. Ešte som si zobrala uterák, kefku a zubnú pastu a vošla do kúpeľne. Vzdychla som. Dnes som si s tým nemohla pomôcť. Skrátka, všetko tu bolo tak úžasné. „Cítim sa tu ako v päťhviezdičkovom hoteli.“

Počula som, ako sa baby zasmiali, čo ma trochu potešilo. Podarilo sa mi ich rozosmiať. Bod pre mňa. Nuž som sa rýchlo umyla a vrátila sa do izby. Napadlo mi, že by som si mohla nastaviť budík. Pozrela som do kufra, no vtom mi to došlo. Zabudla som ho doma. Ach, dofrasa! Napäto som pozrela na moje spolubývajúce.

„Nemáte náhodou budík? Ten svoj som zabudla doma,“ priznala som sa zahanbene.

„Ja mám,“ prikývla Lily. „Ale nemaj strach, včas ťa zobudím- ehm, moment. Že nie si tá, ktorá si musí privstať o hodinu skôr, len aby sa mohla nalíčiť?“ s nádejou na mňa pozrela. Zasmiala som sa nad jej výrazom.

„Nie, nie som,“ odvetila som, ešte stále sa usmievajúc. Očividne som ju potešila, keď si tak uľavene vydýchla.

„Skvelé, pretože táto tu hej,“ ukázala na Sarah. Áno, hneď keď som ju zbadala, bolo mi jasné, že si na svojom vzhľade tá záležať. Sarah len pokrčila plecami.

„Čo je na tom, že chcem vyzerať ako človek?“ obhajovala sa.

„Ale nič, Sarah,“ zatiahla Lucy. Uškrnula som sa a prezliekla sa do pyžama. Zaľahla som do postele.

„Mhm, tak tu sa mi bude spať skvele,“ poznamenala som spokojne, schúliac sa pod perinu. „Dobrú noc.“

„Dobrú noc, Jules,“ odvetili baby unisono a tiež zaľahli do svojich postelí. Niektorá z nich zhasla sviečky a nastala tma.

„Neviem prečo, ale mám taký pocit, že s tebou nuda nebude, Jules,“ ozvala sa ešte Lucy a zachichotala sa. V duchu som sa spokojne uškrnula. Ja cítim to isté!

No vtom ma ako v zlom sne opäť prepadla tá myšlienka o otcovi. Tak on tu chodil? On chodil na Rokfort a ja som o tom nevedela? Prečo mi to všetko mama zatajovala?

Následne som sa zaprisahala, že jej čo najskôr napíšem a požiadam ju, aby mi to celé vysvetlila. Nebola som síce spokojná, ale po chvíli sa mi podarilo zaspať.