Záškodníci

Ahojte, decká!  Dnes pridávam poslednú kapitolku. No ešte by som chcela napísať nejaké to voľné pokračovanie. Mám v pláne hodiť tam zopár udalostí a la Lizin štýl. Teda to nejako skomplikovať, zamotať, aby to malo grády .

A navyše, mala by som tam ešte hodiť už spomínanú svadbu Ellen a Mikea, ktorá tam nesmie chýbať. Ale už by to nebolo o problémoch, ktoré doteraz Jules riešila- teda svojho ocka a pod. Toto by boli skôr tie pravé tínedžerské problémy. Ale viac neprezradím 

Tak si užite túto kapitolku a tešte sa na tie ďalšie!

Vaša Lizy

Bola streda. Ráno som zjavne vstala ľavou nohou, lebo sa mi vôbec nedarilo. Od stretnutia s Malfoyom prešli dva týždne. Odvtedy sme si nepovedali ani slovo. Dokonca do mňa ani nezabŕdal. Možno si všimol, že so mnou niečo je. Proste som po tom skončení s metlobalom nemala na nič chuť. Cítila som sa mizerne, i keď som vedela, že nemusím, pretože to nebolo až také strašné. Ale mne to tak prišlo.

Na raňajkách som sa oliala džúsom, no našťastie mi to Lucy mávnutím prútika vyčistila. Na veštení som sa strápnila pred celou triedou. Zakopla som, ani neviem o čo presne, preletela takmer dva metre a pristála pri profesorkinom stole. No stihla som doň poriadne vraziť, preto sa mi ho podarilo prevrhnúť a rozbiť jej obľúbenú šálku. Za to mi strhla päťdesiat bodov, ale trest mi našťastie nedala.

Po dvojhodinovke veštenia som mala transfiguráciu. Tá dopadla hrozne. Vôbec sa mi nedarilo. A profesorka mi to dala jasne najavo. Nechápem prečo. Keď sa niekomu inému nedarilo, nejako veľmi to nekomentovala. Možno mala zlú náladu. Ale cítila som sa po nej ešte horšie. Na elixíroch to dopadlo úplne rovnako. Bola som už natoľko rozrušená, že sa mi podarilo elixír skaziť na plnej čiare. A čo ma bolelo, bol Slughornov sklamaný výraz, keď som vychádzala z triedy. Vedela som, že vo mne videl nadanú študentku, rovnako ako aj v Lily, ale nepreháňal to? Ani trochu mi to nepomohlo!

Na dejiny som sa už úplne bála. I keď som vlastne ani nemala prečo. Len som nechcela znova niečo pokaziť. Ale, ak tak nad tým premýšľam, dejiny som vždy skazila. Tie mi proste nikdy nešli a nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som v nich byť tak dobrá ako Lucy či Remus. Aj Siriusovi išli o čosi lepšie ako mne, hoci ich nemal rád.

A celé to fiasko skončilo skazenou večerou. Keď som vošla do Veľkej siene, v snahe zjesť už trochu viac ako dve lyžice polievky, a zamierila k stolu, podišiel ku mne vysoký chalan s krátkymi blond vlasmi. Bol to Max, chodil so mnou na astronómiu.

„Jules, je mi ľúto, že ti to s metlobalom nevyšlo. Ja si nemyslím, že si hrala tak zle, ako to tvrdili chalani z tímu,“ súcitne ma potľapkal po ramene a s jemným povzbudzujúcim úsmevom vyšiel zo siene.

To isté sa mi počas večere stalo ešte tri krát. Rozzúrene som zaťala zuby, pozrela k slizolinskému stolu, kde sedel Malfoy, a zlosťou stláčala okraj stola. Keď som zbadala, ako vstal a vykročil von zo siene, odložila som vidličku, povedala babám, že sa stretneme v klubovni, a ponáhľala sa za ním. Hlupák jeden namyslený! Hromžila som cestou. Dobehla som ho až v žalároch.

„Malfoy!“ zvolala som naňho. Neochotne zastavil a otočil sa na päte. Podišla som až k nemu. Zhlboka som sa nadýchla a prstom mu ďobla do hrude. „Sľúbil si mi, že to nikomu nepovieš!“ vypálila som po ňom hneď.

„O čom hovoríš?“ nechápavo sa ma spýtal, odstúpiac pritom odo mňa.

„Ty veľmi dobre vieš, o čom hovorím,“ zavrčala som. Chvíľu na mňa ešte nechápavo hľadel, až sa mu rozsvietili oči. Pochopil. Povrchne som sa usmiala a pokývala hlavou. „Došlo nám to.“

„Nikomu som nič nepovedal,“ ohradil sa dotknuto. Uchechtla som sa.

„Iste,“ zatiahla som ironicky.

„Myslím to úplne vážne. Nemám dôvod vešať iným na nos tvoje problémy,“ vyhlásil nespokojne. Spľasla som. To si robí srandu. Prekrížila som si ruky na hrudi a zavrtela hlavou. Naklonila som sa k nemu.

„Máš smolu, no neverím ti ani jedno slovo, Malfoy,“ povedala som tichým hlasom, no zvýrazňovala som pritom každé slovo.

„Tak to už nie je môj problém,“ odvetil, zadívajúc sa mi do očí. Zamračene som si prezrela jeho tvár. Až po chvíľke mi došlo, ako blízko je pri tej mojej. Naprázdno som preglgla a odstúpila od neho.

„Fajn, ako myslíš,“ odsekla som. Ešte som mu tvrdo pozrela do očí a odkráčala preč.

Neskôr som zistila, že mal pravdu. James mi totiž v klubovni oznámil, že to vykecal Chris. Mala som sto chutí ho pri prvej možnej príležitosti zmlátiť. Aké má právo povedať to ostatným?! Veď je to len a len moja vec! A teraz ešte budem za hlupáka, pretože sa pokúšam byť ako môj otec.

V noci som mala zvláštny sen. Zjavil sa predo mnou ocko, čo také zvláštne nebolo. Práve naopak, bola som z toho tak nadšená. Mal na sebe tmavohnedý habit, vlasy elegantne sčesané dozadu- ako aj v poslednom sne- a na tvári nádherný úsmev. Prisadol si ku mne do trávy- bolo to presne na tej čistinke, ktorú som predtým objavila- a chytil ma za ruku, zahľadiac sa mi do očí. Vydýchla som. Nikdy predtým som si neuvedomila, ako veľmi rovnaké oči máme. Opätovala som mu široký úsmev.

„Jules,“ oslovil ma nežne, až mnou prešli zimomriavky. „Moja milovaná Jules, tak veľmi mi chýbaš.“

„Aj ty mne, ocko,“ odvetila som tichým chvejúcim sa hlasom. Zmierlivo sa usmial.

„Jules, čo to robíš?“ spýtal sa rovnako tichým hlasom. Nechápala som jeho otázke. „Čo to so svojím životom robíš? Prečo sa tak správaš?“

Sklopila som hlavu k zemi a smutne si povzdychla.

„Chcem byť ako ty,“ hlesla som. „Viem, že aspoň takto ťa budem mať bližšie pri sebe.“

„Dcérka,“ pohladil ma po tvári, načo som naňho pozrela. „Nerob to. Si krásna mladá dáma a krásna taká, aká si. Prečo to chceš zmeniť? Mal som veľa chýb, urobil som veľa chýb, za ktoré sa hanbím. Nechcem, aby si bola ako ja. Buď takáto, lebo takáto si najkrajšia.“

Prerývane som sa nadýchla. Vstal, chytil ma aj za druhú ruku a pomohol mi na nohy. Zadíval sa mi do očí.

„Buď sama sebou a nikdy sa nepokúšaj byť iná. Toto si ty a nech si ostatní hovoria, čo chcú, si úžasná takáto. Narodila si sa takto, nemeň to, kým si,“ vravel mi vľúdne. Stlačila som mu ruku, pretože som nič iné nedokázala urobiť. Do očí sa mi drali slzy a v hrdle mi narástla obrovská hrča. Zovrel ma v silnom objatí. Nevydržala som to a horko sa rozplakala. Keď sa odo mňa odtiahol, utrel mi zopár sĺz.

„Ostaň tu so mnou, prosím,“ požiadala som ho zúfalo. „Nechcem, aby si znova odišiel.“

„Ja neodchádzam, Jules. Budem tu s tebou vždy,“ odvetil jemne. Prestala som nariekať a zadívala sa mu priamo do očí.

„V srdci,“ povedala som slabo. Usmial sa a prikývol. Ešte mi na čelo vtisol bozk a zmizol.

V tej chvíli som sa prebrala. Prudko som sa posadila na posteli a s rozšírenými zreničkami hľadela do tmy pred sebou. Srdce mi bilo ako o preteky. Pred očami som stále mala ockovu krásnu tvár a v ušiach mi znel jeho nádherný hlboký hlas. Rýchlo som si utrela slané slzy, ktoré mi stiekli po tvári, podvedome sa usmiala, ľahla do postele a zaspala pokojnejšie, než kedykoľvek predtým.

Hneď po raňajkách, ktoré veľmi neboli príjemné, keďže na mňa zopár študentov zvláštne zazeralo, som sa ponáhľala na hodinu obrany, ktorú som mala mať so Slizolinom. O to lepšie, pretože som chcela hovoriť s Malfoyom. Keď sme vošli do triedy, profesor nám hneď prikázal odsunúť lavice dozadu, aby bol vpredu priestor na čarovanie. Hneď som sa roztriasla pri predstave, že musím pred všetkými čarovať. A ešte sme mali vyčarovať aj patronusa. Takmer som na to zabudla. Mali sme si to na dnešnú hodinu pripraviť. Ešte šťastie, že sme to so Siriusom cvičili už aj na doučovaní- áno, dostali sme sa už tak ďaleko. Ale ani raz mi to nevyšlo. Možno som sa len nesnažila poriadne.

Keď som bola na rade ja, opatrne som došla ku katedre. Profesor podišiel ku mne a so zmierlivým úsmevom mi zašepkal, tak aby to nik okrem mňa nepočul: „Buďte sama sebou a pôjde to ľahko.“

Prekvapene som naňho pozrela, no on už kráčal na druhú stranu triedy. Rýchlym pohľadom som prebehla celú triedu, zhlboka sa nadýchla a zdvihla ruku s prútikom. Snažila som sa myslieť na nejakú silnú a šťastnú spomienku. Spomenula som si na sen s ockom. Cítila som, ako mi telom prešla radosť, otvorila som ústa a nahlas zvolala: „Expecto Patronum!“

Z konca môjho prútika vyšla labuť. Nádherná labuť. Vzniesla sa do vzduchu, rozprestrela krídla a zatrepala nimi, no neodletela. Vytrčila hlavu so zobákom a pozrela priamo na mňa. V tej chvíli som takmer umrela od šťastia. V jej očiach som zbadala tie ockove. Aj ten pohľad patril jemu. Prerývane som sa nadýchla a vydýchla. Videla som v nich, ako mi hovoria: „Si skutočnou dcérou svojho otca.“

Celá trieda mlčala a len skákala pohľadom zo mňa na môjho patronusa, ktorý mal podobu toho ockovho. Vedela som, že aj jeho patronusom bola labuť. Preletela ponad hlavy všetkých študentov, ľavým krídlom akoby schválne šuchla o profesorovo rameno, až zastavila pri mne a rozplynula sa. Predtým, než som sa usadila na miesto, vydral sa zo mňa dlhý šťastný výdych.

Po skončení hodiny som si rýchlo zbalila veci. Babám som povedala, aby ma počkali pred hradom (mali sme mať starostlivosť), že si ešte musím odbehnúť. Keď som vychádzala z triedy, ponáhľajúc sa za Luciusom, zbadala som, ako sa na mňa profesor povzbudzujúco usmieva. Opätovala som mu radostný úsmev a klusala z triedy. Dobehla som ho až o poschodie nižšie.

„Malfoy, počkaj! Chcem s tebou hovoriť!“ zvolala som za ním. Jeho kamoši na mňa prekvapene pozreli. Lucius im pokynul, aby odišli a nechali nás, nuž tak urobili. Otočil sa ku mne so spýtavým pohľadom. Podišla som k nemu bližšie a nesmelo mu pozrela do očí. „Ja... chcela som...,“ vydýchla som a pretrela si tvár. Hneď som pozrela späť naňho. „Chcela som sa ti ospravedlniť za ten včerajšok. Už viem, že si to neprezradil ty. Nemala som právo zvaľovať to na teba. Prepáč.“

Lucius na mňa prekvapene hľadel. Zrejme niečo také nečakal. Keď som však zbadala, ako sa mu po tvári rozlieva ten jeho úsmev, rýchlo som si odfrkla.

„Je ti hádam jasné, že je to posledný krát, čo niečo také robím,“ spýtavo som pozdvihla obočie a prekrížila si ruky na hrudi. Uškrnul sa.

„Samozrejme. Tento deň si zapíšem do denníka ako Deň D,“ vyhlásil. Pretočila som očami.

„Fajn, ale týmto sa na veciach nič nemení. Stále pre mňa budeš ten Malfoy, ktorého neznášam,“ oznámila som mu ľahostajne. Väčšmi sa uškrnul a zastrčil si ruky do vreciek nohavíc.

„Iste, nič iné som ani nečakal. Ale u mňa to bude rovnako. Stále to budeš len ty, Van Hornová, tá otravná baba,“ vrátil mi to. Po jeho poslednej vete som sa nadula. Našpúlila som pery.

„Výborne!“ odsekla som.

„Výborne,“ zopakoval povýšenecky. Zavrčala som, prižmúrila oči a odpochodovala preč.

Cítila som, ako to od tej chvíle bolo všetko lepšie. V ušiach mi neustále zneli slová: „... skutočnou dcérou svojho otca.“ Mala som pocit, akoby mi ich v tej chvíli, keď som hľadela svojmu patronusovi do očí, povedal sám ocko. Akoby stál vedľa mňa a šepkal mi ich do ucha.

Pri prvej možnej príležitosti, a to bolo večer v klubovni v kruhu mojich najlepších priateľov, akých som kedy mala, som znova vyčarovala patronusa. Neustále som sa naňho dívala a pripomínala si tak ocka. Bola to čarovná chvíľa. A ešte som pri sebe mala aj svojich priateľov, ktorých by som skutočne nevymenila za nič na svete.