Záškodníci

Ahojte  Dnes pridávam ďalšiu kapitolku. Nuž, užite si ju a príjemné čítanie

Vaša Lizy

„Jules, veľmi ma mrzí, čo sa stalo. Bolo to od nich necitlivé a sama vieš, že som sa pokúšal prehovoriť ich. A aj keď som kapitán, nemôžem ignorovať názory celého tímu... Skutočne ma to mrzí,“ doložil James smutne. Pokrútila som hlavou a jemne sa usmiala.

„To nič, James. V živote nie sú len krásne chvíle, musí prísť aj nejaké sklamanie,“ odvetila som nedbanlivo, no dostatočne a úprimne vľúdne. James na mňa ešte chvíľu smutne hľadel, až si napokon pozrel na ruky a tak opatrne späť na mňa.

„Ja si aj tak myslím, že to chce len čas. Ak by si trénovala ďalej a ďalej, bola by si určite taká dobrá ako tvoj ocko,“ snažil sa ma posmeliť. Pozrela som do zeme a znova pokrútila hlavou. Cítila som na sebe jeho pohľad.

„Nie, ja si to nemyslím,“ zašepkala som. „Všetci sme iní, nik nemá dvojča, ktoré je vo všetkom rovnaké. A tak je to so mnou. Nikdy nebudem ako on, nech si to akokoľvek veľmi želám. Môžem sa naňho podobať, no vždy to budem len ja.“

Spomenula som si, ako mi to povedal Slughorne, keď som sedela pri ňom v jeho kabinete a pýtala sa ho na ocka. Aké zvláštne. Vtedy sa mi to veľmi nepáčilo, no až teraz som pochopila, že je to skutočne tak. Že je to pravda. Muselo sa mi asi niečo také stať, aby mi to otvorilo oči. Nesnaž sa toľko, Jules! Aj tak to nemá zmysel! Môžem sa rozkrájať, aj tak mi ho to nevráti späť. A tak to aj bude, vždy.

Zastavila som na mieste. Jemný vietor mi rozfúkal vlasy a prinútil ma prehrabnúť si ich prstami, aby sa trochu skrotili. Na to, že bola polovica marca, bolo nezvyčajne príjemne. Obzrela som sa za seba. Zbadala som ta metlobalové ihrisko a niekoľkých hráčov, ktorí sa preháňali na metlách. Práve sa odohrával zápas Chrabromilu proti Bifľomoru. Nechcelo sa mi tam byť a sledovať ho. Nuž som sa rozhodla prejsť.

Pozrela som späť pred seba. Predo mnou bola spleť popínavých brečtanov a magnólií, ktoré ešte ani nezačali kvitnúť. Ešte stále holé konáre s niekoľkými púčikmi sa tiahli až k zemi a v príjemnom vetre plávali vo vzduchu a odhaľovali tak nimi schovanú čistinku. Rukou som odkryla dobre ukrytý „vchod“ a prešla ním. Ocitla som sa na malej lúke plnej prvosienok, snežienok a tulipánov. Očarene som vydýchla a sadla si na vyčnievajúci koreň stromu. Hlavu som si oprela o jeho kmeň, zatvorila oči a započúvala sa do tej krásy. Samé vtáčiky, vôňa kvetín, pokoj. Čo viac som si teraz mohla priať?

Ocko. Ach, ocko, tak veľmi mi chýbaš. Tak veľmi by som ťa chcela mať pri sebe. Prečo to nejde? Prečo nemôžeme byť spolu? Po tvári sa mi skotúľali slané slzy. Schúlila som sa do klbka a po chvíľke tichého plakania som zaspala.

Zobudila som sa až o niekoľko hodín. Otvorila som oči a striasla sa od zimy. Slnko zapadalo a ja som si uvedomila, že muselo mrholiť, pretože moje oblečenie bolo vlhké a lepilo sa na mňa. Rovnako tak i vlasy, ktoré som mala prilepené na tvári. Zívla som, pretrela si oči a zhrnula vlasy z tváre. Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že som zaspala vonku. Keď sa tak stalo, vstala som, napravila si oblečenie a pobrala sa do hradu. Nemala som síce chuť na akúkoľvek spoločnosť, no baby sa už o mňa určite strachujú. A ja nutne potrebujem kúpeľ. Teplý.

Cestou do hradu som nestretla nikoho. Všade bolo ticho, akoby už bolo dávno po večierke. Zápas sa už dávni skončil, kto vie, ako dopadol. Ale s Jamesovými schopnosťami určite kladne pre nás. Veľké dubové dvere hlasno zavŕzali, keď som ich otvorila, až mi to prišlo ako štartovanie lietadla. Vskutku veľmi hlasné. Chcela som byť v klubovni čo najskôr, no nechcelo sa mi kráčať. Bola som vyčerpaná, i keď popravde neviem z čoho.

Odrazu mi to došlo. Cítila som sa tak kvôli tomu, čo sa stalo pred dvoma týždňami. Metlobal som mala skutočne veľmi rada, bolo to krásne odreagovanie. A ešte na mojej nádhernej metle! Kvôli tomu som si ju kúpila! No teraz mi bude k ničomu. Prečo by mala? Veď si na nej môžeš zalietať, keď budeš chcieť. Iste, až na to, že takmer vždy na ihrisku niekto je- tréningy! Tak tam prídeš vtedy, keď tam nik nebude. Znie to až príliš jednoducho.

Odrazu mi napadlo, že by som si mala ísť po metlu. Stále totiž bola v šatni pri metlobalovom ihrisku. Nuž som hneď zmenila smer a vrátila sa späť na pozemky hradu. Rýchlymi krokmi som došla k ihrisku, následne prešla cez bránu a o pár sekúnd som už stála v šatni a zamyslene si ju prezerala. Naozaj ma veľmi mrzelo, ako to dopadlo. Ale čo už, stalo sa a to nezmením. Ak ma tam nechceli, v poriadku. Vzala som svoju metlu z rohu miestnosti a vrátila sa späť do hradu.

Kráčala som po chodbách opäť pomaly. Zahla som za roh, no nevšimla som si, že odtiaľ niekto ide, a tak som sa s ním zrazila, až ma to  odhodilo a ja som tvrdo dopadla na zem, pričom mi metla vyletela z ruky. Frustrovane som zastonala. Pozrela som na tie známe čierne topánky a na ruku, ktorá sa ocitla pred mojou tvárou. Nevraživo som pozrela do tváre jej majiteľa.

„Kristepane, Malfoy! Môžeš láskavo dávať pozor a sledovať, kam kráčaš?!“ vyprskla som. Stále predo mnou držal ruku. Siahla som po metle a nasrdene odvetila: „Zvládnem vstať aj sama. Tvoju pomoc rozhodne nepotrebujem.“

„Vážne? Nezdá sa mi,“ poznamenal pobavene, keď sa mi podarilo dopadnúť späť na zadok hneď, ako som sa pokúsila vstať. Z neznámeho dôvodu sa mi zakrútilo v hlave. Ešte ráznejšie mi podal svoju ruku. Zamračene som si ju prezrela a neochotne ju prijala. Hneď ma chytil aj za druhú ruku a vyšvihol ma na nohy jedným ľahkým pohybom. „Páni, si celkom ľahká, Van Hornová,“ neodpustil si ten svoj neznesiteľný tón.

 

Sklonila som sa a zdvihla metlu. Skúmavo si prezrel najprv ju a potom mňa.

„Nevidel som ťa dnes na zápase,“ oznámil mi akoby len tak mimochodom. Prižmúrila som oči.

„Máš s tým nejaký problém?“

Pretočil očami.

„Milá ako vždy,“ zatiahol. Letmo som pozrela na svoju metlu a zhlboka sa nadýchla.

„Skončila som s tým,“ povedala som tichým hlasom. Čudovala som sa, že to hovorím práve jemu. A zjavne sa čudoval i on, no nedal to na seba nijako poznať, len prikývol.

„Skončila si s tým, alebo to bol vyhadzov?“ zadíval sa mi do očí. Uhla som jeho pohľadu a radšej sa zahľadela na svoje topánky.

„Skončila som s tým,“ odvetila som napokon rázne.

„Prečo?“ zamračene som naňho pozrela.

„Nemyslíš si, že si nejaký zvedavý?“ vypálila som po ňom zostra. „Navyše sme na dobrej ceste k hádke.“

„Prečo si to myslíš?“ sucho sa spýtal.

„Nemyslím si to, viem to,“ opravila som ho.

„A ako si na to prišla?“ vyzývavo sa na mňa zahľadel. Dala som si ruky v bok a preniesla váhu tela na ľavú nohu.

„Pretože každá naša debata sa končí hádkou,“ vysvetlila som. Rozhodila som rukami, až som ho takmer udrela metlou. „A dosť bolo otázok, začína mi to liezť na nervy. Ak dovolíš, rada by som pokračovala ďalej, ponáhľam sa do klubovne. Možno ti neušlo prečo,“ ukázala som na svoje vlhké oblečenie. Uškrnul sa.

„Iste, pokojne kráčaj ďalej,“ jemne sa mi uklonil. Zavrtela som nad ním hlavou.

„Akoby som na to potrebovala tvoje povolenie,“ zamrmlala som, prešla vôkol neho a vykročila chodbou, no zastavili ma jeho slová.

„Viem, prečo si to zabalila,“ prehovoril zvláštnym hlasom. Nebol taký chladný. Pomalým a plynulým pohybom som sa otočila späť k nemu.

„Čože?“ šepla som a kúsok pozdvihla obočie. Urobil ku mne dva veľké kroky, dívajúc sa mi pritom do očí.

„Počul som, o čom hovorili. Práve som šiel okolo a-“

„Špehoval si,“ skočila som mu do reči. Povzdychol si, no nepokúšal sa zamietnuť to. Chvíľu sme na seba len hľadeli. Napokon prerušil ticho on.

„Nikomu o tom nepoviem,“ zaprisahal sa. Stiahla som obočie.

„Prečo by si to robil?“ naozaj mi to nešlo do hlavy. Prečo by mal pre mňa robiť nejakú láskavosť? Ibaže... „Ibaže by si za to niečo chcel.“

Zavrtel hlavou.

„Nie, o to mi nejde-“

„Tak o čo teda?“ opäť raz som ho nenechala dohovoriť. Tentoraz to bolo ale nedočkavejšie. Chvíľu mi hľadel do očí a už sa chystal niečo povedať, keď sa na konci chodby zjavili baby. Podišli k nám a zvláštne hľadeli to na mňa, to na Malfoya. Potom sa na mňa ale Lily obrátila s ustarosteným pohľadom.

„Jules, kde si bola celý deň? Hľadali sme ťa,“ povedala rýchlo. Nespúšťala som z Malfoya svoj nedôverčivý pohľad.