Záškodníci

Ahojte  Pridanie novej kapitoly trošku trvalo, ja viem, ale mala som toho v škole veľmi veľa No, ale dnes je tu nová kapča, tak dúfam, že sa bude páčiť.

Príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Sedela som v klubovni ešte veľmi dlho. Tvár som mala zaborenú do kolien a ticho som driemala. Počula som však každý zvuk, no naďalej som sa tvárila, že spím. Mala som jedno šťastie, že všetci študenti ešte spali, bol totiž víkend. Takže sa nik nechystal na skoré raňajky. Napokon mi to ale nedalo, keď mi zaškŕkalo v bruchu. Vošla som do izby. Baby ešte spali. Rýchlo som na seba natiahla tepláky, hrubý sivý sveter a vybrala sa do Veľkej siene.

Bolo v nej len zopár študentov. Pri chrabromilskom stole nebol nikto a ani pri bifľomorskom. Za to pri bystrohlavskom ich bolo asi šesť, ak som dobre tak rýchlo zrátala, a pri slizolinskom štyria. Poznala som tam len jedného a to toho, ktorého som vôbec, ale vôbec nemala chuť vidieť- Luciusa Malfoya. Premeral si ma pohľadom a odprevadil ma ním, až kým som si nenaliala do šálky teplú kávu. Tvárila som sa, že neexistuje a že mi jeho pohľad ani trochu neprekáža. Len som sa pokojne pustila do raňajok. Bolo to však ťažké, kvôli tej rozťatej pere. Práve som si išla odhryznúť z melasového koláčika, keď som zacítila, ako mi zaschnutá krv na pere praskla a spustila sa nová. Zavrčala som, siahla po servítke a utrela sa do nej.

„Dočerta s tým!“ zanadávala som si potichu.

„Ale, ale, dámy ako ty by takto hovoriť nemali,“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Nemusela som sa obzerať, aby som vedela, kto to tam stojí. Neodpovedala som mu. „Tak ty si sa rozhodla, že ma budeš jednoducho ignorovať,“ pokračoval vo svojom monológu Lucius Malfoy, pričom si ku mne prisadol. Položila som servítku na stôl a odpila si z kávy.

„Veľmi dobrý postreh, Malfoy. Udivuje ma tvoja inteligencia,“ povedala som nenútene, ani som naňho nepozrela. Ďalej som pokojne jedla.

„Zjavne ti nedochádza istý fakt, že mňa nikto len tak ignorovať nebude,“ vyhlásil rázne. V duchu som sa zasmiala.

„A tebe zjavne tiež nedochádza istý fakt a to ten, že práve raňajkujem, ako si si mohol všimnúť, tak ma nevyrušuj, prosím,“ posledné slovo som väčšmi zvýraznila a prepálila ho pritom pohľadom. Premeral si ma naoko ľútostivým výrazom.

„Čo sa ti stalo, Van Hornová? Pobila si sa?“

„Čo sa staráš?“ zamračila som sa naňho. Nespokojne cmukol a ukazovákom mi prešiel po čele.

„No tak, nemrač sa. Nepristane ti to,“ zatiahol úlisne. Odtiahla som sa od neho.

„Zmizni, Malfoy, a choď radšej otravovať niekoho iného,“ zasyčala som. S ním to však ani nepohlo, naďalej na mňa s úsmevom sebe vlastným zazeral. Rozzúrene som zavrčala a tresla pohár na stôl. Znechutene som si ho prezrela, vstala a odpochodovala preč.

Keď som vošla do klubovne, bola som už o trochu pokojnejšia. Aj tak som ešte stále bola naštvaná na toho nafúkaného idiota. Hodila som sa do kresla a zahľadela sa do plameňov. Netrvalo dlho a už si ku mne prisadol Sirius. Zjavne bol už vyspatý. Položil mi ruku na plece, no ja som ju zo seba striasla.

„Nechaj ma,“ odsekla som a objala si kolená. Sirius si ťažko povzdychol. Prečo musel prísť práve teraz? Nechcem nikoho vidieť!

„No tak, Jules, nehnevaj sa,“ požiadal ma potichu.

„Ja sa nehnevám, Sirius, som len naštvaná,“ odvetila som rovnako tichým hlasom. „Kvôli Malfoyovi,“ doložila som.

„Čo ti urobil?“ spýtal sa, no jeho hlas už znel rozladene. Zavrtela som hlavou.

„Nič,“ odvetila som. Sirius ma prepálil pohľadom. Frustrovane som vzdychla. „Len to, že sa ku mne vôbec ozve, ma vie úžasne naladiť. A každé jeho slovo navyše je pre mňa utrpením.“

Sirius sa zachechtal. Už sa chystal niečo povedať, no ja som mu skočila do reči.

„Kedy mi to vysvetlíš?“ zahľadela som sa mu do očí. Spustil ramená a uhol pohľadom. Chvíľku ticho premýšľal, až na mňa napokon pozrel s rozšírenými zreničkami.

„Poď,“ vstal, chytil ma za ruku, načo som vstala i ja, a viedol ma po schodoch do ich izby. Tam hneď otvoril dvere. James s Petrom akurát vstávali z postele. „Mali by sme jej to vysvetliť. Stretneme sa pri Remusovi.“

Nato zatvoril dvere a ,stále ma držiac za ruku, ťahal ma po chodbách Rokfortu. Vošli sme do Nemocničného krídla k jednej z postelí so zatiahnutým závesom. Pomaly sme k nej došli. Pustil mi ruku a odtiahol závesy.

„Remus,“ oslovil svoju kamaráta, ležiaceho na posteli, na ktorého som bohužiaľ dobre nevidela kvôli Siriusovej veľkej postave. Pozrel na mňa ponad svoje plece a kývol mi. Nuž som spoza neho vyšla. Vyrazilo mi dych, keď som zbadala Remusa. Mal poškriabanú tvár a celkovo vyzeral veľmi zle.

„Remus, čo sa ti stalo?“ hlesla som, podišla k nemu, sadla si na stoličku a chytila ho za ruku. Smutne pozrel to na mňa, to na Siriusa.

„Musíme jej to povedať,“ oznámil mu Sirius. „Videla nás, takže nemáme na výber.“

„Videla?“ zopakovala som a rýchlo naňho pozrela. „Chceš mi tým povedať, že... že Remus...“ skákala som pohľadom z neho na Remusa, „že Remus bol tým jeleňom?“

Siriusovo obočie vyletelo vysoko k vlasom. Nervózne si odkašľal, letmo pozrúc na Remusa.

„Nie tak celkom,“ odvetil trhane. Naprázdno som preglgla. Ak nebol tým jeleňom, tak... Pomaly som na Remusa pozrela, vstávajúc pritom zo stoličky. Chytila som sa za pery.

„Ty... t-ty si,“ koktala som. „Remus ty si... vlkolak?“

Ťažko si povzdychol, pozrel do zeme a slabo prikývol. Prerývane som sa nadýchla. Opatrne som si sadla k nemu, chytiac ho pritom za ruku.

„Ako? Ako sa to stalo?“ spýtala som sa jemne. S trhnutím na mňa pozrel.

„Ty sa ma nebojíš?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou a slabo sa zasmiala. „No... ak sa ma nepokúsiš zabiť.“

Viditeľne mu odľahlo. Pohladila som ho po ruke s očakávaním v očiach. Zamrvil sa na posteli.

„Keď som bol ešte malý, napadol ma Fenrir Greyback, vlkolak,“ začal nie veľmi nadšene.

Pozorne som počúvala každé jeho slovo. Bolo mi veľmi ľúto, čo sa mu stalo. Medzi tým prišli aj James a Peter. Prezradili mi, že kvôli Remusovi sa stali animágmi, aby mu uľahčili spln a pomohli mu počas neho. Preto každý mesiac niekam zmizol. Nedošlo mi, že by to mohlo byť niečo také.

„Remus, je mi to veľmi ľúto,“ povedala som mu úprimne. Pokrčil plecami.

„No čo už, stalo sa a nedá sa to zmeniť,“ vzdychol si ťažko.

„A... nedá sa s tým niečo urobiť?“

„Protivlkolačí elixír ešte nevynašli, takže nie,“ pokrútil hlavou. Ťažko som si povzdychla a pohladila ho po ramene.

„Ak by si niečo potreboval, hocičo, som tu,“ usmiala som sa naňho. „Budem sa snažiť pomôcť ti, ako sa len bude dať.“

„Jules, nerob si starosti,“ odvetil už s lepšou náladou. „Ale aj tak ti ďakujem. Je to od teba veľmi milé.“

„Remus,“ oslovila som ho trpezlivo, „na to sú predsa priatelia, nie?“

***

„Paroháč!“ zvolala som na Jamesa. Hneď som sa však veselo rozosmiala. Bolo zábavné volať ho takto. Vykukol spoza dverí vedúcich do kúpeľne.

„Čo je, Jules?“ moje meno schválne vyslovil so sarkazmom. Pretočila som očami a väčšmi sa rozvalila na Siriusovej posteli.

„Napadlo ti už niečo?“ spýtala som sa ho. Sťažka si povzdychol.

„Vôbec nič,“ zatiahol rozladene. „Nech premýšľam, ako premýšľam, na nič nemôžem prísť. Chcem, aby to bolo skvelé. Lily si niečo také zaslúži. Chcem, aby z toho bola nadšená a aby na tú oslavu nikdy nezabudla.“

„Vieš čo, James? Myslím, že na túto oslavu Lily určite nikdy nezabudne,“ povedala som pobavene Jamesovi o niekoľko dní neskôr. Stála som na schodoch, vedúcich z internátu, a prezerala si klubovňu. Celá bola krásne vyzdobená, v strede stál kúzlom zväčšený stôl a na ňom plno dobrôt, pitie a dokonca aj alkohol. Po podlahe boli porozhadzované ľalie, farebné konfety a vo vzduchu nad hlavami pozvaných hostí plávali maličké víly, ktorých krídelká im nádherne žiarili a trblietali sa ako z malých kryštálikov. Niektorí hostia mali dokonca na hlavách tie papierové narodeninové čapice a zjavne sa už poriadne bavili aj bez oslávenkyne, ktorá o tomto ani vôbec nevedela. Keď ale o niekoľko sekúnd zišla dole v sprievode báb a James zvesela zvolal: „Prekvapenie!“, od úžasu otvorila ústa a div sa jej oči nevykotúľali z jamiek. Hneď sme sa všetci pustili do blahoželania, priateľských objatí a náruživých potriasaní rúk. Pri stole sa kopila pekná kôpka darčekov. Tak to teda Lily bude mať čo rozbaľovať. Na jednej oslave som ale jakživ toľko darčekov nevidela. Nečudo, Lily je naozaj úžasné dievča a len hlupák by ju nemal rád.

Oslava prebiehala bez akýchkoľvek strastí. Všetci sa skvele bavili, všetci si jemne vypili, niektorí aj trochu viac. Ale bola to jedna z najlepších osláv, na akých som kedy bola. Baby s chalanmi mali pravdu, keď tvrdili, že to bude skvelé. A James sa naozaj postaral o to, aby na tú oslavu Lily nikdy nezabudla. Vymyslel jej tak perfektnú báseň, až som sa váľala po podlahe. Bola vtipná, no i krásne výstižná- samozrejme v tom, aká je Lily skvelá. Potom jej zaspieval, hoci trochu falošne, jej obľúbenú pieseň, ktorú sa učil celé dni a ešte dlhšie zháňal niekoho, kto ju pozná. A celé to predstavenie zakončil dramatickým vyznaním lásky. Čo Lily aj dramaticky zamietla. Nie žeby sa jej na jej názor pýtal. Skrátka jej povedal všetko, čo mal na srdci, nečakal na jej odpoveď. Veľmi ma to vyznanie potešilo. Presne o tomto som hovorila.

Ďalší deň pre nás nebol ani trochu príjemný. To upratovanie mi nerobilo problém, ale tá otrasná bolesť hlavy. Napokon nám Remus zohnal elixír proti bolesti hlavy, nuž sme sa všetci medzi sebou bratsky podelili a zvyšok dňa už bol podstatne ružovejší. Lily sa tešila z darčekov ako malá a ja som sa tešila, že sa jej to všetko páčilo. Ešte niekoľko dní po tom o nej s radosťou hovorila a spomínala na to, ako báječne si zatancovala so Záškodníkmi- ako nikdy predtým.

Nasledujúce dni ubiehali pomerne rýchlo. Po prázdninách nám učitelia pridávali stále viac a viac učiva a mne sa chcelo učiť stále menej a menej. Čo ma začiatkom marca začalo trápiť, bol prichádzajúci zápas. Ani pri tom prvom- a ten bol podstatne dôležitejší, pretože sme hrali proti Slizolinu, ktorý je silný, a teraz je to len Bifľomor, oveľa slabší protivník- som nebola taká nervózna ako teraz. Do zápasu ostávali dva týždne. Počasie sa konečne umúdrilo, hrubá vrstva snehu konečne zmizla a spod zeme začali vykúkať snežienky a zelená tráva. Na konároch stromov sa objavovali prvé púčiky a po okolí hradu sa rozniesol spev vtáčikov. Začala jar.

Zastavila som tečúci prúd vody, siahla po uteráku a poriadne sa doň poutierala. Toľko, čo som sa usušila a natiahla na seba čisté oblečenie, začula som spoza dverí hlasy. Takže chalani zo šatne ešte neodišli (len pred niekoľkými minútami nám skončil tréning). Už som sa chystala otvoriť dvere, keď som strnula uprostred pohybu a len ticho načúvala rozhovoru.

„Neviem, aký máš na to názor ty, ale nemyslím, že by mala byť Jules v našom tíme,“ začula som tichý hlas. Podišla som ešte bližšie k dverám a priložila k nim ucho.

„Prečo si to myslíš?“ spýtal sa James mrzuto. Dnes mal celý deň nejakú zlú náladu.

„O dva týždne nás čaká zápas, nemôžeme si dovoliť prehrať. A Jules, nič proti nej nemám, no ona v metlobale nie je dobrá. Určite by jej šlo niečo iné, no nie toto,“ pokračoval Chris. Prerývane som sa nadýchla. Tak toto si o mne myslí? A zjavne aj ostatní, ak nenamietajú.

„Jules je nová, ešte metlobal nevie dobre hrať, musíte ju chápať. A navyše, každý z nás si tým musel prejsť. Všetci sme mali podobné začiatky,“ obhajoval ma James. Do očí sa mi tlačili slzy. Nevedela som, či mu mám byť vďačná, alebo mám byť naštvaná na zvyšok tímu za to, že o mne hovoria za mojím chrbtom. Toto by som predsa mala vedieť!

„Ale, James, toto je iné. My sme vtedy mali dvanásť,“ ozval sa aj Larry, jeden z odrážačov.

„Zrejme zabúdaš na to, že Jules tu je niekoľko mesiacov. Čo myslíš, kedy sa to mala naučiť, Larry?“ odsekol.

„Možno sa pokúša byť ako jej otec. Všetci predsa vieme, akým bol perfektným trafačom. Ale ona nie je on,“ pridal sa Ian, triafač. Utrela som si slzy a skôr, než stihol ktokoľvek z nich niečo povedať, vošla som dnu.

„Majú pravdu, James, mala by som odstúpiť,“ povedala som tvrdo. „A aj to urobím. Nie som môj otec, je mi to jasné. Ale toto vy nepochopíte.“