Záškodníci

Ahojte  Je tu ďalšia kapitolka a táto bude trošku dlhšia. Nebudem tu zbytočne kecať. Len, ak by boli chyby, vopred sa ospravedlňujem. Nechcelo sa mi to po sebe kontrolovať 

Príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Slečna Van Hornová, môžete odpovedať na moju otázku?“ vyrušil ma z premýšľania hlas profesora Slughorna. Precitla som a pozrela naňho. Spýtavo sa na mňa díval, no vedel, že som ho nepočúvala. A určite práve preto vyvolal práve mňa.

„Eh?“ dostala som zo seba.

„Chcel by som poznať odpoveď na moju otázku,“ zopakoval. Položila som ruku, o ktorú som opierala svoju hlavu, na lavicu a zmätene sa obzrela po triede. Všetci skákali pohľadom zo mňa na profesora.

„Eh... otázku?“ ďalšia inteligentná veta. Páni, dnes mi to ide!

„Áno, otázku, ktorú som položil,“ pritakal s úsmevom. Schválne ma takto trápil. Mizerák!

„Prepáčte... nepočúvala som,“ dostala som zo seba ospravedlňujúco. Konečne niečo schopnejšie. Prekrížil si ruky na hrudi a zabodol do mňa svoj pohľad.

„Ja to viem, preto som oslovil vás,“ oznámil mi. No iste, ako som si myslela. „Tak teda, aké sú účinky koreňa Asfodelu?“

„Uh,“ a som zasa doma. Vzchop sa, Jules! Si predsa v triede plnej študentov, ktorí nemusia vedieť, že si tupá. Ja nie som tupá! No tak sa tak potom netvár. Zavri si zobák! Som úplne v pohode, nie som tupá. A ani sa tak netvárim! Skutočne? Tvoji spolužiaci si to zjavne nemyslia. Obzrela som sa po triede. Vážne sa na mňa dívali nejak zvláštne. Alebo sa mi to len zdalo? No, ako myslíš. Ale mala by si čím skôr odpovedať, pretože si to o tebe bude myslieť aj Slughy. Ale ja tie účinky nepoznám! Posnaž sa. Pohrab sa vo svojej mysli, určite tam tú odpoveď nájdeš, čítala si to predsa z tej Lilinej knihy. Argh, mlč už! Odrazu som pred sebou vo svojej mysli zbadala plávať vo vzduchu Lilinu knihu. Prižmúrila som oči. Bola v nej tá odpoveď, už len to prečítať. Ale ako? Videla som ju dosť slabo. Viac som zaostrila, tváriac sa, že tuho premýšľam. „Je veľmi liečivý... veľmi dobre účinkuje pri akýchkoľvek otravách,“ vypotila som nakoniec zo seba.

Slughorne možno nebol práve najspokojnejší, ale aspoň sčasti som svoju úlohu splnila. Spustil ruky a pokýval hlavou.

„Presne tak,“ pritakal. Vydýchla som si a radšej už počúvala jeho výklad až do konca hodiny. Podobnú situáciu by som teda znovu zažiť nechcela. Nebola hrozná, to nie. Bola otrasná! Trápna!

***

Bolo už dávno po večierke. Všetci spali, to len ja som nemohla. Sedela som na okennom parapete zababušená do prikrývky a sledovala som padajúce vločky. Usádzali sa na oknách, no aj na pozemkoch hradu. Vyzeralo to kúzelne.

Odrazu som pred hradom zbadala nejakú osobu. Tá chôdza a tá postava mi boli tak veľmi povedomé. Nevedela som však, kto to bol. Bola som príliš vysoko na to, aby som ju v tej tme spoznala. Ožarovalo ju len svetlo z prútika. Vtom som to zistila. Dopomohlo mi k tomu to známe prehrabnutie vlasov, ibaže teraz to nebolo tak zvodné ako za normálnych okolností. Ale čo tam robí?

Nuž som si rýchlo obula čižmy a vybehla potichu z izby, cestou si obliekajúc kabát. Keď som si napokon okolo krku uviazala šál, už som bola pred hradom. Bolo chladno a mráz mi štípal líca. Vykročila som po vychodenej cestičke, ktorú sa snehové vločky práve pokúšali zasypať. Obzrela som sa. Nikde však nikoho nebolo.

„Sirius!“ zvolala som polohlasne do ticha noci. Nik sa z tmy neozýval. Už aj snehové vločky prestali padať a na oblohe sa objavovali prvé hviezdy, ktoré vykúkali spoza obrovských mrakov.

Rozhodla som sa teda ísť ďalej. No tak, kde je? Nemohol predsa len tak zmiznúť. Len dúfam, že nešiel do Zakázaného lesa. Ponáhľala som sa teda tam. Odrazu však ticho preťalo zavitie, ktoré sa mi zarylo hlboko do uší. Prestrašene som sa obzrela vôkol seba. Kútikom oka som zahliadla mesiac. Bol v splne. Ach, dočerta! Tak to musí byť vlk. Ale tak blízko pri hrade?

Napravila som si šál a chystala sa vrátiť do hradu čo najrýchlejšie, keď mi došlo, že Sirius tu niekde stále je. Čo ak mu ten vlk nejako ublíži? Chytila ma panika. Rýchlo som vytiahla z kabátu prútik a snažila sa rozpamätať na nejaké obranné a útočné zaklínadlá. Zahryzla som si do pery a pomaly vykročila vpred, obozretne sledujúc každý jeden centimeter vôkol mňa. A odrazu sa to stalo.

Začula som za sebou kroky a ťažký dych. Zamrzla som uprostred pohybu. Prerývane som sa nadýchla a pomalým plynulým pohybom som sa otočila na podpätku. Vydral sa zo mňa nemý výkrik. Niekoľko metrov odo mňa bol obrovský škaredý vlk a ceril na mňa svoje veľké zuby. Takmer som znehybnela na mieste, no uvedomila som si, že v ruke držím prútik, ktorý ma môže ochrániť. Nuž som zdvihla ruku, no zasekol sa mi hlas v hrdle. Nuž som zúfalo švihla prútikom len tak naprázdno, no nič. Len to toho vlka väčšmi naštvalo a už sa ku mne prestal pomaly blížiť, rovno sa rozbehol a jedným ľahkým pohybom obrovskej tlapy mi vrazil do tváre, až ma to odhodilo dva metre dozadu.

Dopadla som na zem posiatu vrstvou snehu. Vyrazilo mi z toho dych. Prevrátila som sa na chrbát a snažila sa nadýchnuť. Po niekoľkých sekundách sa mi to podarilo, no v tej chvíli som si uvedomila, že tu stále nie som sama. Vlk ku mne pomaly kráčal. Zjavne sa rozhodoval, na aký spôsob ma zje. Či si ma uvarí, alebo si ma dá len takú surovú. V duchu som sa musela zasmiať. Tak tento ozembuch si ma určite uvarí. No jeho vycerené tesáky ma vystrašili. To už nebola sranda. A hlavne to, že som nemohla nájsť svoj prútik. Začala som rukami pomaly behať po tráve a moje prsty sa pokúšali nájsť ten kúsok dreva. No tak dôležitý kúsok dreva. Cítila som pulz v spodnej pere. Musela byť rozťatá. To ma v tej chvíli ani trochu netrápilo.

Zúfalo som zapišťala, keď sa po mne ten vlk znova zahnal, no ani neviem, ako sa mi to podarilo, uhla som sa mu! Ja som sa mu uhla! Bola som hrdá sama na seba. Rýchlo som vstala a siahla po prútiku, ktorý som zbadala pri svojich nohách. Vlk rozzúrene zavrčal a rozbehol sa priamo ku mne, no ja som rýchlo mávla prútikom a keby ma práve teraz videl Sirius, určite by ma na mieste zabil. Povedal som to najnevhodnejšie kúzlo, aké sa v mojej situácii mohlo použiť. Expeliarmus! Som ja ale sprostá. Ako môžem vlka odzbrojiť, keď nemá prútik? No na moje prekvapenie to pomohlo. Odhodilo to vlka dozadu, až sa zo mňa vydral nadšený výdych. Žeby to nebolo len na odzbrojovanie? Sirius ma často krát nechával, nech na niektoré veci prídem sama. Tak ma učil používať v niektorých chvíľach aj zdravý rozum. Ach, drahý Sirius, ďakujem ti!

Vtom do mňa zozadu niekto silno vrazil. Dnes už druhý krát som dopadla na zem. Tento raz však ako kus dreva, ako nejaká doska. Keď som otvorila oči- stihla som si ich totiž zatvoriť- zistila som, že ležím na zemi a nemôžem sa pohnúť. Predo mnou sa odohrávalo niečo zvláštne. Nejaký čierny pes skočil do toho vlka a začali sa hrýzť. Chcela som rýchlo niečo urobiť, bolo mi jedno čo, no nedokázala som sa pohnúť. Pribehol k nim odrazu aj jeleň. Čo? Jeleň? Mám halucinácie?

Tí traja sa tam začali „biť“ takmer ako o život. Z mojej pozície to vyzeralo smiešne. Jeleň a pes proti vlkovi. Ale bol to zvláštny vlk. Jakživ som takého ešte nevidela. Bol obrovský a mal trochu zvláštnu tvár. Teda papuľu. No, viete, čo myslím! Ach, panebože, pomáhaj mi. Keď sa tu títo domlátia, určite sa do mňa pustí ten pes. A možno sa k nemu neskôr pridá aj jeleň. Čo vlastne jelene jedia? Jedia ľudské mäso? Čo ak ma zjedia? Začala som sebou mykať a kričať z plných pľúc, no žiaden zvuk zo mňa nevyšiel. Dokonca som sa nepohla ani o milimeter. Bolo to ako v zlom sne, v ktorom aj keď chcete behať, nejde to. Ja umriem. Ja tu umriem. Ach, drahý Merlin- ja som oslovila Merlina! Lily na mňa bude hrdá!- pomáhaj mi. Ja ešte nechcem zomrieť. Som mladá, mám pred sebou celý život. Nestihla som sa ani naučiť čítať z kryštálovej gule.

Zbadala som, ako ten vlk z ničoho nič zdrhol do lesa. Tak trochu som si vydýchla. O jedno nebezpečné zviera menej. Plytko som dýchala, bola som stále poriadne vydesená. Odrazu kúzlo- áno, muselo to byť kúzlo, čo ma znehybnilo. Sirius mi o ňom vravel, ale ešte ma ho neučil- pominulo a ja som sa mohla opäť hýbať. Rýchlo som sa posadila. Ten pes zabrechal na jeleňa a kývol hlavou k Zakázanému lesu tam, kde išiel vlk. Jeleň len pokýval hlavou- žeby to bolo prikývnutie?- a ponáhľal sa tam.

Pes na mňa pozrel a pomaly ku mne kráčal. Vystrašene som sa obzrela po prútiku.

„Dobrý psíček, dobrý,“ upokojovala som ho, pričom som rukami hmatala po prútiku. „Však ma nezješ, všakže? Ja som ešte celkom mladá, vieš, som študentka. A ešte ma čaká dlhý život. Tak buď tak dobrý, psíček, a nechaj ma ísť si po svojom. Nikomu nepoviem, čo sa tu stalo, sľubujem,“ vravela som mu rýchlo, akoby mi aj rozumel. Zabrechal na mňa, až som prestrašene poskočila na mieste a zvrieskla. Zrejme chcel, aby som bola ticho. „Dobre, dobre, budem ticho, len ma nechaj ísť. Prosím.“

Vyceril na mňa tesáky a znova zabrechal. Moje prsty pocítili kúsok drievka a náhle mi celým telom prešlo teplo. Môj prútik, to je môj prútik! Rýchlo som ho schytila do ruky, vyskočila na nohy a už som sa chystala vysloviť zaklínadlo, keď na mňa pes skočil a ja som dnes po tretí krát pristála na zemi. Prútik mi vypadol z ruky. Pes mi položil predné laby na hruď a zabrechal na mňa. Zapišťala som. Odrazu som začula kroky, ktoré sa ku mne blížili. Pes zo mňa zoskočil. V jednej sekunde sa začal točiť dookola a odrazu z neho vyrástol človek. Ako som zistila, ten človek bol môj najlepší priateľ. Vypleštila som naňho oči a začala odušu vrieskať.

„Čo to má byť?“ vybachla som, ukazujúc naňho roztraseným prstom. Ten, ktorého  kroky som počula, bol Peter. Podišiel k Siriusovi a nechápavo hľadel raz na mňa, raz na Siriusa. „Čo to bolo? Predsa tu pred chvíľou bol ten pes a teraz si tam ty! Čo to má znamenať?!“

Cítila som, ako ma zaplavuje hystéria. Nemohla som si pomôcť. Kto by sa takto nesprával, keby videl svojho najlepšieho priateľa, ktorý sa práve premenil z psa na človeka? A k tomu sa predtým ešte „pobil“ s nejakým šialeným vlkom, ktorý ma chcel zabiť. Klesla som do trávy a aj napriek tomu, že bol na nej sneh, ľahla som si a priložila si dlaň na čelo. Moje srdce mi chcelo vyskočiť z hrude, no pokúšala som sa upokojiť. Zhlboka som sa dýchala.

„Nádych, výdych, nádych, výdych,“ vravela som si, aby som sa upokojila. „Nič sa nedeje, toto je len zlý sen a ja sa o chvíľu prebudím.“

„Jules, vstaň z tej zeme,“ podal mi Sirius svoju ruku. Ani som naňho nepozrela. Povzdychol si, chytil ma a jedným ľahkým pohybom ma postavil na nohy. Cítila som sa zvláštne. Akoby som bola z toho šoku omámená. Len som tupo hľadela pred seba na vysoké stromy Zakázaného lesa.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Peter. Pomaly som naňho pozrela. Skúmavo si ma prezeral. „Mala by si sa vrátiť do hradu.“

„Peter má pravdu,“ ozval sa opäť Sirius, nuž som pozrela naňho. Stále som sa cítila rovnako omámene. „Jules, musíš sa vrátiť do hradu. Teraz to tu nie je bezpečné.“

„Vysvetli mi to,“ požiadala som ho, ignorujúc jeho slová. Pokrútil hlavou.

„Teraz to nejde, Jules.“

„Sirius, vysvetli mi to!“ zvýšila som hlas. Zahľadel sa mi na pery. Zdvihol ruku a opatrne sa dotkol mojej spodnej pery.

„Krvácaš,“ oznámil mi. Trhla som sebou a odtiahla sa od neho. Ťažko si povzdychol. „Keď mi sľúbiš, že sa teraz vrátiš späť do hradu a pôjdeš na ošetrovňu, ja ti sľúbim, že ti to všetko vysvetlím.“

„Sirius, ja to musím vedieť teraz,“ zakňučala som. Chytil moju tvár do dlaní a zahľadel sa mi hlboko do očí.

„Jules, prisahám ti, že ti všetko poviem. No teraz to nejde. Musím ešte niečo urobiť. Keď sa vrátim, všetko ti poviem. Prisahám, Jules. Teraz sa len vráť do hradu, musíš si ošetriť tie rany,“ dohováral mi.

„A kam ideš ty?“

„Niečo musím urobiť. Aj to ti potom poviem,“ zaprisahal sa mi. Stiahla som obočie. Bála som sa. Veľmi som sa oňho bála.

„Ideš za.. tým, však?“ kývla som hlavou k lesu. Smutne prikývol. Zaúpela som a pohladila ho po líci. „Dávajte si pozor,“ pozrela som i na Petra. Obaja len prikývli. Ešte som si oboch premerala a pobrala sa do hradu, cestou zdvihnúc svoj prútik zo zeme.

Nechcela som ich tam tak nechať, ale nemala som na výber. Sirius vie byť občas tvrdohlavejší ako ja a to už je čo povedať. Vbehla som do klubovne. Keby sa dalo, už by som sa s Takmer bezhlavým Nickom zrazila. Ale v tejto situácii, keďže bol duchom, iba cezo mňa preletel.

„Sir Nicolas,“ oslovila som ho.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal rýchlo, šúchajúc si hrudník. „Prečo ešte nespíš, Jules?“

„Ehm, akosi som nemohla,“ odvetila som vyhýbavo. „Ale už idem, tak dobrú noc.“

„Aj tebe, Jules,“ povedal prekvapene. Nechcela som, aby sa ma pýtal, prečo vyzerám tak, ako vyzerám.

Vybehla som po schodoch, opatrne otvorila dvere a vošla do izby. Baby spali ako zarezané a dokonca ich ani nezobudil buchot, keď som vrazila do nočného stolíka. Chcela som sa hneď hodiť na posteľ, pretože ma boleli nohy, no spomenula som si na to, čo mi Sirius povedal. Nuž som neochotne vstala a vošla do kúpeľne, kde som za sebou potichu zatvorila dvere. Rozsvietila som sviece a pozrela na svoj odraz v zrkadle. Nielenže som mala rozťatú dolnú peru, ale na líci som mala nepeknú odreninu, z ktorej sa mu po tvári spúšťal pramienok krvi. Vytiahla som teda kúsok vaty a alkohol, ktorý som si vzala z domu na čistenie rán. A vlastne to bol aj ten, ktorý Lily zbil horúčku vtedy, keď sa ju pokúsili otráviť. Naliala som si ho trochu na vatu a priložila k rane na líci. Pekelne to zaštípalo. Zasyčala som a trhla sebou, až som zhodila pohár a ten sa roztrieštil o zem na niekoľko kúskov.

„Ach, dočerta!“ zanadávala som. Rýchlo som pozbierala všetky kúsky a vložila ich do uteráka. Potom to budem musieť nejako napraviť. Nuž som sa vrátila k čisteniu svojich rán. Zhlboka som sa nadýchla, zahryzla si do pery a opäť si priložila vatu k lícu. Zasyčala som. Prečo to musí tak páliť?! Zopár krát som si ranu pretrela, aby sa mi poriadne vyčistila. Už to ani neštípalo. To isté som urobila aj s dolnou perou. Napokon som všetko odložila a zadívala sa na svoj odraz v zrkadle. To zajtra teda budem vyzerať. Teda ráno.

Vyšla som z izby, podišla k svojmu nočnému stolíku a vytiahla z neho knihu. Dal mi ju Sirius. Bolo v nej mnoho užitočných zaklínadiel. Vrátila som sa do kúpeľne a začala v nej listovať. Po chvíli som našla som hľadala. Nuž som namierila prútik na čriepky a zhlboka sa nadýchla.

„Reparo,“ prikázala som. Nič sa však nestalo. Po tretí krát, kedy som už začínala strácať nervy, sa mi to podarilo. Čriepky sa vzniesli do vzduchu a pospájali sa, až z toho vznikol nový pohár. Veselo som sa zasmiala, no hneď som sa capla po čele. Baby predsa spia a zobudiť ich nechcem. Spokojne som pohár položila späť k zrkadlu, odpratala všetko potrebné a umyla. Ešte som na seba natiahla pyžamo, obula si papuče a vyšla z izby. Rozhodla som sa, že na chalanov počkám v ich izbe.

Opatrne som otvorila dvere do izby Záškodníkov a nakukla dnu. Nik tam nebol. Nuž som vošla dnu, rozsvietila sviece a obzrela sa vôkol seba. Mali tam menší neporiadok. Tak som sa rozhodla, že kým na nich budem čakať, aspoň im veci poukladám na posteľ, aby to vyzeralo krajšie. Nevedela som, kde presne patria, tak aspoň takto. Zabralo mi to len zopár minút. Keď som pozrela na nočný stolík, ktorý bol pri mne najbližšie, zbadala som, ako ručičky ukazujú pol tretej.  Tak to vyzerá, že to bude ešte dlhá noc.

Najbližšiu pol hodinu som strávila skúmaním celej izby. Mali to tu zaujímavé. Posteľ pri okne bola Remusova. To mi bolo hneď jasné. On jediný ju mal perfektne ustlanú a nemal okolo nej žiaden neporiadok. Až na niekoľko kníh hodených na zemi vedľa nej. Odrazu som si však všimla vedľa postele, ktorá bol pri tej Remusovej, na nočnom stolíku jednu fotografiu. Bola pohyblivá- ach, ako len milujem tie čarodejnícke vecičky. Podišla som celkom k stolíku a vzala si fotografiu do ruky. Bola na nej Lily. Pozerala do objektívu a veselo sa pritom smiala na niečom, čo som nemohla vedieť.

„No teda, James, to by som si o tebe nikdy nepomyslela,“ zamrmlala som si pobavene popod nos. Vrátila som fotografiu na svoje miesto. Striaslo ma. Začínala mi byť zima. Ani sa nečudujem, mala som na sebe len šortky a tielko. Obzrela som sa okolo seba, keď som si niečo uvedomila. Ukladala som predsa chalanom veci, takže tá posteľ najďalej odo mňa musí byť Siriusova. Tie veci sú jeho. Chcela som si požičať nejaký jeho sveter, ale žiaden tam nemal. Nuž som sa rozhodla nazrieť do skrine. Vedela som, že je to porušenie ich súkromia, ale mne bola zima. A nechcela som ani jednému vliezť do postele. Aj by som si bola zahryzla do pery, no cítila som, ako mi za ten čas opuchla. Podišla som ku skrini a otvorila ju. Chvíľu som do nej len tak hľadela. Nevedela som, ktoré z vecí sú tie Siriusove. No napokon som medzi nimi na jednej pekne poukladanej kôpke vecí zbadala jeho obľúbenú tmavomodrú mikinu. Vytiahla som ju a natiahla ju na seba. Hneď som zacítila Siriusovu príjemnú vôňu. Zhlboka som sa nadýchla.

Fajn a čo teraz? Začala som sa prechádzať po izbe. Nemohla som len tak sedieť a nič nerobiť. Bola som príliš nervózna. Kde toľko sú? To s nimi išiel aj Remus s Jamesom? Ach, dúfam, že sú v poriadku. Po strašne dlhej chvíli ma to prechádzanie prešlo. A navyše ma začínala prepadávať únava. Otvorila som teda okno, aby do izby mohol vprúdiť studený vzduch, ktorý by ma prebral. Na chvíľu to pomohlo. Napokon som to nevydržala a hodila sa na Siriusovu posteľ. Zložila som si ruky pod hlavu, prezerajúc si izbu z toho uhla pohľadu. Sirius mal pri posteli plagáty. Jeden bol kalendár s veľmi.. ehm, sexy ženami. A na tom druhom to bolo podobne. Na nádhernej vyleštenej motorke sedela akási blondína. Len som pokrútila hlavou. Sirius, Sirius.

Schúlila som sa do klbka a zahľadela sa na dvere. Izbou sa ozývalo len tikanie hodiniek na Siriusovom nočnom stolíku. Otupene som hľadela pred seba. Nechcelo sa mi už nič robiť, len som čakala a čakala. Viac som sa zababušila do Siriusovej mikiny a zaborila si do nej tvár, aby som mohla cítiť jeho upokojujúcu vôňu. Nevedela som, koľko času prešlo od vtedy, čo som prišla do ich izby. Na krátku chvíľu som nevydržala tú ťarchu mojich viečok a zatvorili sa mi oči. Zdalo sa mi, akoby prešlo len niekoľko sekúnd, keď som ich znova otvorili. Zistila som však, že za oknami hradu sa už objavovali prvé lúče slnka, muselo už byť niečo po siedmej. Pretrela som si oči a zívla. No nevstala som z postele. Nechcelo sa mi. Naďalej som ležala a vyčkávala.

Odrazu sa dvere prudko otvorili a dnu sa vterigal Sirius, za ním Peter a James, ktorý napokon zatvoril dvere. Vyskočila som z postele. Všetci traja na mňa prekvapene pozreli, keď ma tam zbadali stáť. Vyzerali veľmi unavene a zničene. James mal škrabanec na čele a Sirius zas na nose. Pomaly som k nim podišla. Takmer som umrela strachom. Už som chcela prehovoriť, keď Peter len pokrútil hlavou a hodil sa na svoju posteľ. James nasledoval jeho príklad. Zhodil zo seba veci a len v trenkách zaľahol do svojej postele. Sirius okolo mňa mlčky prešiel a vošiel do kúpeľne. Opatrne som pozrela to na Petra, to na Jamesa. Oni však len ležali v posteliach. Nuž som podišla k Siriusovi, ktorý si práve umýval tvár. Zastavila som na dverách do kúpeľne a sledovala každý jeho pohyb. Čakala som, až s tým začne sám. Utrel si tvár do uteráka a pozrel na mňa. Jeho búrkové oči ma premerali do hlavy po päty. Najprv pozrel na moje huňaté papuče, tak na šortky, na jeho mikinu a napokon mi celú tvár skontroloval rýchlym pohľadom.

„Sekne ti,“ kývol rukou k jeho mikine. Zamrvila som sa na mieste.

„Bola mi zima,“ odvetila som pošepky kajúcnym tónom. Sirius sa na mňa len unavene usmial, podišiel ku mne, pravou rukou ma chytil za zátylok a vtisol mi na čelo bozk. Odtiahol sa odo mňa a vrátil sa do izby, kde sa hodil na posteľ. Vyzul si topánky a začal si dávať dole i zvyšok veci, načo som podišla k nemu. „Niečo by si mi mal vysvetliť,“ pripomenula som mu.

Sirius zo seba stiahol sveter, hodil ho na zem a siahol po svojom pyžame, ktoré bolo položené na zemi. Aby ste ma chápali, po nohaviciach. Len tie tvorili jeho pyžamo. V tej chvíli som si však z jeho dokonalého tela nič nerobila, napokon ako vždy. Vôbec ma nezaujímalo, ako veľmi je krásny. Bol to môj najlepší priateľ. Nikdy by som ho ani inak nemohla brať.

Pozrel na mňa.

„Jules-“

„Sirius, niečo si mi sľúbil,“ skočila som mu do reči. Vedela, čo mi chcel povedať.

„Prepáč, nemôže ti nič povedať, pokiaľ tu nebude Remus,“ povedal rázne, no i tak som z neho cítila únavu. Vtom mi to došlo. Veď tu nie je Remus!

„A kde je vlastne?“

„Teraz je to jedno,“ odvetil. „Potom ti to všetko vysvetlím.“

Vzdychla som a vyčerpane si pretrela tvár.