Záškodníci

Ahojte  Teraz som sa trochu posnažila a napísala o niečo dlhšiu kapitolku. Bude to jedna z tých veselších. A nebudem nič prezrádzať  Tak si ju užite a príjemné čítanie!

Vaša Lizy

V pondelok ráno som vstala s ohromnou bolesťou hlavy. Nuž som po poriadnom kúpeli vypila elixír, ktorý mi dala madam Pomfreyová. Zabral veľmi rýchlo. Dokonca rýchlejšie, než muklovské lieky. Dobré, čo? Ešte som na seba natiahla uniformu, dala sa ako-tak dokopy a spolu s babami sme sa vybrali na raňajky.

„Nemá ten elixír nejaké vedľajšie účinky?“ zachechtala som sa, zazerajúc na hrianku. Skutočne som nevedela, čo je na nej také vtipné.

„Prečo? Veď je fajn, že sa smeješ,“ vyhlásil Sirius. Áno, mal pravdu. Ale všetko je fajn len do istej miery. A jemu to zrejme došlo vo chvíli, keď som sa počas transfigurácie rozosmiala na plné hrdlo pri pohľade na mačku pred nami, na ktorú sa premenila profesorka McGonagallová.

„Slečna Van Hornová, je na tom niečo vtipné? Ak áno, povedzte to aj nám, tiež sa radi zasmejeme,“ povedala profesorka zamračene, keď sa premenila späť. Už som sa chystala niečo povedať, no Lily mi v tom zabránila.

„Pani profesorka, prosím, ospravedlňte Jules. Je takáto kvôli elixírom, ktoré musí brať ešte zopár dní. Mala úraz na tréningu. Ale to iste viete, madam Pomfreyová vám to určite povedala, však?“ spýtavo na profesorku pozrela. Ja som len prikyvovala, keďže mi Lily svojou rukou prikryla ústa. Profesorka si ma prezrela a prikývla.

„Áno, povedala mi to. No nevedela som, že slečna Van Hornová na tie elixíry bude reagovať takto,“ zostra mi pozrela do očí.

Pozrela som na Lily, keď sa trieda rozosmiala. Takto? Čo tým myslela? Stiahla som Lilinu ruku zo svojich pier a nahlas sa spýtala: „Pani profesorka, mohli by ste mi to vysvetliť? Celkom tomu nerozumiem.“

McGonagallová na mňa pozrela ponad plece a slabo sa usmiala.

„Možno by ste si mali prečítať návod na použitie,“ poradila mi. Stiahla som obočie.

„Prečo? Veď ja ho užívam tak, ako mám!“

Keď som to dopovedala a celá trieda sa znova zasmiala, došlo mi, že to bol len profesorkin vtip. Zachechtala som sa a celá červená v tvári sa posadila.

„Vďaka za radu, pani profesorka,“ zamrmlala som s vynúteným úsmevom. Tá sa otočila späť k triede a pozrela na mňa už oveľa miernejšie.

„Slečna Evansová vám to po hodine môže vysvetliť,“ ukončila týmto tú tému a ďalej pokračovala vo vyučovaní. Do konca hodiny som mala čo robiť, aby som udržala ústa zatvorené. Kvôli tomu elixíru sa mi chcelo stále len rozprávať a smiať sa. Hrozné!

„Zaujímavá hodina,“ ozvalo sa mi pri uchu, keď som sa predierala po chodbe plnej študentov. Ani som sa nemusela obzrieť, aby som vedela, kto to pri mne je. Zachechtala som sa.

„Však? Aj ja si to vravím. A už sa aspoň konečne môžem vyrozprávať. Nemohla som to tam vydržať. Bola to otravná a dlhá hodina. Veľmi dlhá! A na nevydržanie!“ vravela som horlivo. Sirius vedľa mňa sa zasmial.

„Tie elixíry ti skutočne neprospievajú,“ poznamenal pobavene. Lily mi pred malou chvíľou vysvetlila, čo to vtedy vlastne profesorka myslela. Organizmus každého čarodejníka reaguje inak na prvý elixír. Väčšina čarodejníkov si to nepamätá, lebo svoj prvý elixír užili ešte v detstve. No môj bol len cez víkend. A toto moje správanie boli len vedľajšie účinky. Aké milé, celkom ma to upokojilo (pozn. autorky: ironicky).

„Lily! Lily, chcem s tebou hovoriť!“ zvolal zozadu James. Lily po mojej ľavej strane sa zhrozene obzrela za seba.

„Dočerta s ním! Musím ísť, decká,“ povedala mne aj Siriusovi rýchlo a začala sa predierať pomedzi dav študentov. Rozosmiala som sa. Už znova pred ním uteká.

„Hej! Bacha! James Potter musí prejsť! Nevidíte? Uhnite sa mu, aby stihol dobehnúť Lily Evansovú!“ volala som na celú chodbu, rozhadzujúc rukami. Sirius sa im len tak-tak stihol uhnúť. Ešte som zahliadla Lilin vražedný pohľad, keď ju James s mojou pomocou dobehol. No čo, chce sa rozprávať! Tak som mu to uľahčila. I keď, Lily nevyzerá práve nadšene.

„To si jej asi veľmi nepomohla,“ prehlásil Sirius so smiechom. Napodobnila som jeho príklad a ďalej pokračovala v chôdzi.

Do učebne elixírov sme vošli presne so zvonením. Sadla som si na svoje zvyčajné miesto. O niekoľko sekúnd sa ku mne posadila Lily celá zadýchaná, červená v tvári a so zlosťou v očiach. Zabodla do mňa svoje zelené oči. Usmiala som sa a zamrkala na ňu.

„Vďaka, že si mi pomohla, Jules,“ povedala sarkasticky.

„Čo je? Chcel s tebou hovoriť, tak som mu to dopriala,“ obraňovala som sa. Mykalo mi však kútikmi pier.

„Jules!“ zvolala pobúrene. „Ty mu pomáhaš! Ty si na jeho strane!“

„Ja?“ zatiahla som nevinne a priložila si ruku ku srdcu tak dramaticky, až som musela vyzerať skutočne dotknuto. „Ja nie som na nikoho strane. Ja mám svoju vlastnú.“

„A tou je?“ prekrížila si ruky na hrudi, vyzývavo na mňa hľadiac. Napravila som si knihu na stole tak, aby bola zarovno s lavicou.

„Snažím sa byť rovnaká k obom stranám. K tebe aj k Jamesovi. Pomáham vám obom rovnako. Dnes Jamesovi, zajtra tebe,“ vysvetlila som nenútene. Lily sa nafúkla a už sa chystala niečo povedať, no do učebne vošiel Slughorne, nuž sa len oprela o stoličku a s našpúlenými perami začala počúvať profesora.

„Takže mi tento elixír pripravíte do konca hodiny,“ prebral ma zo zamyslenia profesorov hlas po niekoľkých minútach. „Máte na to dve vyučovacie hodiny, tak sa snažte. Postup ďalej už poznáte, nuž teda do práce!“

Nevoľky som vstala zo stoličky a zamierila ku skrinke s prísadami. Zatiaľ čo profesor hovoril o elixíre bezproblémovej mysle, ja som si v hlave predstavovala rôzne vtipné scénky týkajúce sa Slizolinčanov, s ktorými sme mali hodinu. Radšej vám o nich ani nehovorím. Vzala som si potrebné prísady a zamierila späť k svojmu stolu, keď do mňa- určite schválne- vrazil Malfoy. Zamračila som sa naňho.

„Dávaj pozor, ty ozembuch!“ zavrčala som naňho. Stiahol obočie.

„Ozembuch?“ zopakoval povýšeneckým hlasom. Niekoľkí študenti na nás zvedavo pozreli. Zamyslene som prižmúrila oči.

„Tak fajn,“ vzdychla som, „chmuľo? Trubiroh? Tupohlavec? Vyber si, čo len chceš.“

Nato som odkráčala k svojmu stolu, kde som sa pustila do prípravy elixíru. Celý čas som na sebe cítila jeho pohľad. No tss, obťažovať ma svojím pohľadom! Neuveriteľné! Zlé na tom celom bolo, že bol hneď za mnou.

Nakukla som do kotlíka. Zatiaľ elixír vyzeral tak, ako mal. A zjavne aj Lilin, pretože tá sa tvárila celkom spokojne. No keď som pozrela na Petra, ktorý bol kúsok od nás, tváril sa úplne inak ako Lily. Veľmi zúfalo a nešťastne. Dlaňou si frustrovane prešiel po tvári, keď mu zafučalo v kotlíku. Veselo som sa rozosmiala. A nemohla som prestať! Znova ten elixír! Merlin, to bolo trápne. Pozerala sa na mňa celá trieda. Ach, keby vedeli, prečo sa tak smejem, nedívali by sa tak.

„Slečna Van Hornová, elixír má mať účinky až po vypití,“ poznamenal profesor, skrývajúc vo svojom hlase pobavenie. Nato som sa začala smiať ešte viac. Nemohla som to vydržať. Už ma bolelo brucho. Aj Lily vedľa mňa sa začala pochechtávať. A aj niekoľko jedincov v triede. Klesla som na stoličku a chytila sa za boľavý hrudník.

„Mám taký pocit, Van Hornová, že ti tvoj elixír veľmi nevyjde. A možno aj vybuchne,“ povedal Malfoy za mojím chrbtom neisto. Mal pravdu. Toľko, čo som zahliadla, ako mi z kotlíka stúpa tmavý dym, sa ozvala rana ako z dela a všetok jeho obsah pristál na mne a na Lily. Keď dymový opar, ktorý zalial celú triedu, zmizol, väčšmi som sa rozosmiala. Tentoraz na ufúľanej Lily. Celá bola špinavá a ja som vedela, že vyzerám podobne ako ona. Nevadilo mi to. Ďalej som sa schuti smiala. Kým Lily čistila všetko zašpinené, otočila som sa k Malfoyovi. Tváril sa veľmi spokojne i pobavene.

„Som pripravená priznať, že si mal pravdu. Samozrejme popriem, že som to niekedy povedala,“ dostala som zo seba pomedzi záchvaty smiechu.

Najbližších niekoľko minút som sa upokojovala. Zopár študentov sa na mne stále smialo, ale mne to bolo výsostne jedno. Nikdy som sa nenasmiala tak ako v tej chvíli. Bolo to príjemné uvoľnenie a myslím, že som tým zlepšila náladu aj ostatným. Hlavne Malfoyovi, ktorý to po mojej poslednej poznámke nevydržal a tiež sa schuti zasmial. To bolo na celom dni to najprekvapivejšie. Dokonca sa so mnou smial ešte dlho po tom, až kým sme sa všetci v učebni neupokojili.

„Tak, a teraz mi vysvetlite, čo to malo byť,“ vyzval ma Slughorne s jemným úsmevom na perách. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila úplne a úkosom pozrela na Lily. Nemala som to robiť, lebo mi znova prišlo smiešne. „No tak, slečna Van Hornová, už sa upokojte,“ vravel mi profesor, no tiež mu mykalo kútikmi pier.

James si dôležito odkašľal a pustil sa do vysvetľovania sám. Bola som mu za to veľmi vďačná, pretože  ja som hovoriť nemohla. Napokon sa to tak podobne ťahalo na všetkých vyučovacích hodinách. Vždy som sa na niečom rozosmiala a smiala som sa celé minúty. Merlin, dúfam, že po tomto budem žiť aspoň do osemdesiatky.

Na večery som sa už upokojila a našťastie som svoje jedlo zjedla bez ujmy. Viete, nie je rozumné jesť, keď vás chytí záchvat smiechu. O tom som sa presvedčila na obede. Aj tak, nevedela som, či by som sa zvládla ešte smiať. Cítila som, ako ma bolia svaly na bruchu.

„Určite z toho budem mať tehličky,“ poznamenala som.

„To rozhodne,“ uchechtol sa Sirius. Napila som sa z tekvicového džúsu, keď som zbadala, ako sa akási mladá dievčina potkla. Hneď mi zabehlo a ja som sa začala dusiť ako divá. Remus vedľa mňa sa veselo zasmial, no hneď mi pomohol.

„Anapneo!“ prikázal, mieriac na mňa svojím prútikom. V tej chvíli to prešlo a ja som sa mohla zhlboka nadýchnuť.

„Ďakujem, Remus,“ dostala som zo seba. Prehrabla som si vlasy a pokračovala v jedení. Spomenula som si na dnešnú hodinu elixírov a znova sa rozosmiala. No tentoraz to bol už zúfalý smiech. Už som nevládala. „Merliiin!“ zvolala som žalostne a i tak sa ďalej smiala na plné hrdlo.

„Ako dlho to potrvá?“ znepokojene sa spýtala Lily madam Pomfreyovej, keď sme o niekoľko minút neskôr sedeli v Nemocničnom krídle. Teda, ja som sedela na posteli a Lily stála vedľa mňa. Pomfreyová si ma akurát pozorne prezerala. Napokon odo mňa odstúpila.

„Len pár hodín,“ odvetila pokojne. Pár hodín? Pár hodín?! „No ten elixír sa pokúste nebrať, ak to nebude potrebné.“

„Teraz by sa mi skôr hodil elixír proti bolesti svalov,“ zamrmlala som.

Večer som zaspávala so spomienkami na dnešný deň. Na to, ako som sa začala smiať z McGonagallovej, na elixíroch z neviem-čoho, na obede znova-neviem-z-čoho, tak na dejinách mágie z monotónneho hlasu profesora Binnsa, na SOZT z Hagridových strapatých vlasov a fúzov a z Tesáka pobiehajúceho okolo jeho chalupy a jeho slín, ktoré lietali všade vôkol neho a napokon na večery, z ktorej som odchádzala podopierajúc sa o Liline rameno, ako veľmi som sa smiala.

Na ďalší deň to už našťastie prešlo, ale kvôli nehoráznej bolesti brušného svalstva som sa nemohla zúčastniť tréningu. Len som zvyšok dňa, po skončení vyučovania, vylihovala v posteli a snažila sa nerobiť prudké pohyby. Všetko má svoje chyby a nedostatky. Aj prílišný smiech.

Na OPČM sa mi Slizolinčania smiali. Jasné, čo iné som mohla čakať, však? Ale ani trochu mi to nepomohlo. Robili si žarty z mojich včerajších výbuchov smiechu i z toho, ako som chodila celý deň. No čo? Nemohla som poriadne chodiť. Celé som to okomentovala slovami, že moje včerajšie správanie bolo omnoho lepšie, ako by som mala niekomu ubližovať len preto, že sa mi zachce. Iste, robili si žarty i naďalej. Čo som na radu báb neriešila.

Celý týždeň po Rokforte kolovala mylná informácia, že som užila elixír bezproblémovej mysle. Čo, samozrejme, nie je pravda! Neviem, komu taká hlúposť napadla! Trvalo mi veľmi dlho, kým som všetkým vysvetlila, že je to hlúpa lož. Stavím sa o svoje gate- nie, tak o tie asi nie- tak, stavím sa o čokoľvek, že to bol výmysel Slizolinčanov.

Riaditeľ nám v piatok na večery oznámil, že sa v sobotu ešte bude konať výlet do Rokvillu. Čo bol skvelý nápad, pretože hneď na ďalší deň sa malo ísť domov na vianočné prázdniny a ja som nemala nakúpené žiadne darčeky. A tak sme s babami a Záškodníkmi celú sobotu strávili v Rokville chodením po obchodoch a hľadaním vhodných darčekov. Nakúpila som ich pre každého, no nepovedala som, ktorý bol pre koho.

Neskôr sme zašli k Trom metlám, kde som ochutnala Rosmertin skvelý rebarborový čaj. Celý čas sme sa skvele bavili. Bol to naozaj príjemný deň strávený v kruhu mojich priateľov. Musela som sa so všetkými poriadne rozlúčiť. Jasné, budeme sa predsa vidieť po prázdninách, no tie trvajú viac ako dva týždne. To je dosť dlhá doba. Na mňa.

To teda bude, to vám poviem. Mama mi v listoch písala, že až sa vrátim, začneme konečne preberať jej svadbu. Teda svadbu jej a Mikea. Ani si nechcem predstaviť, aké to bude. Za celé tie mesiace som na to celkom zabudla, no teraz sa mi to v nočných morách vracalo späť. Fajn, preháňam! Nočné mory som z toho nemala, ale mohli byť. Ani by som sa nečudovala. Nie! Pochopte ma, nie je ľahké zmieriť sa s tým, že moja mama si chce vziať nejakého chlapíka. Dobre, toho chlapíka poznám veľmi dobre, no i tak. Prečo svadba? Nemôžu spolu proste len chodiť?

Do postele sme si večer všetci, teda aspoň my baby, líhali v dobrej nálade. Bolo mi však ľúto, že s nimi nebudem celé prázdniny. Lily musela byť doma kvôli zásnubám jej sestry, Lucy a Sarah sa chystali do hôr, Remus a Peter sa chystali chodiť po návštevách a James so Siriusom zas užiť si prázdniny u Jamesových rodičov. Hej! A čo ja? Aj ja si ich chcem užiť!

„Môžeš nás prísť pozrieť,“ navrhol mi James, keď sme sedeli vo vlaku.

„Vieš, že sa ešte neviem premiestňovať. A na cestu autom je to príliš ďaleko,“ odvetila som zamračene, pohrávajúc sa s prútikom. Letmo som pozrela naňho a tak i na Siriusa.

„Ale ak by si sa rozhodla,“ zachechtal sa Sirius.

„Si u nás vítaná,“ dokončil James. Pobavene som pokrútila hlavou.

„Napíšem ti, ako to dopadlo,“ zamrmlala som Lily do jej ryšavých vlasov.

„Fajn, budem čakať na tvoj siahodlhý list,“ zasmiala sa a odtiahla sa odo mňa. Vyobjímala som aj Lucy, Sarah, Petra, Remusa i Jamesa. Siriusa som si schválne nechala ako posledného. Keď sa nám naše pohľady stretli, široko sa na mňa usmial.

„Tak sa drž, krpec,“ zovrel ma v medveďom objatí. Potichu som sa zasmiala a spokojne ho potľapkala po chrbte. Odtiahol sa odo mňa.

„Aj ty sa drž, dlháň,“ oplatila som mu to. „A nie že tam nejakú zbalíš bez môjho vedomia. Vieš, že ti babu musím najprv schváliť,“ vytrčila som ukazovák.

Pretočil očami, no hneď sa zaškeril. Ešte mi postrapatil vlasy a spolu s Jamesom sa pobrali k jeho rodičom postávajúcim len kúsok od nás. Aj baby a Remus s Petrom sa odo mňa oddelili, nuž som prešla priechodom a ocitla sa na muklovskom nástupišti. Ťažkopádne som si povzdychla, lepšie uchopila kufor aj klietku s mojou sovičkou a vykročila vpred. Zastavila som kúsok od cesty hneď pred stanicou a obzrela sa vôkol seba. Mama s Mikeom tu už mali byť.

Po chvíli som položila kufor a klietku vedľa seba na zem a začala sa vôkol nej nervózne prechádzať. Už znova mešká! Vždy musela meškať! To bola proste moja mamka. Po pätnástich minútach ma začala chytať panika. Snáď na mňa nezabudli! Nie, určite nie, to by mi neurobili.

Och, hodila by sa mi nejaká spoločnosť. Škoda, že s mojou drahou najkrajšou sovičkou sa tu medzi ľuďmi zhovárať nemôžem. Teda, akoby som mohla aj doma. No áno, môžem, ale tá mi toho veľa asi nepovie. Hodí sa skôr ako nezaujatý poslucháč, ktorý je nútený počúvať moje kecy.

„Zdá sa, že niekomu sa akosi nechce domov,“ ozval sa spoza mňa výsmešný, povrchný hlas. Zúfalo som vydýchla. Hej, ty! Tá, čo si hovoríš moja Šťastena! Asi by som ťa mala nakopať do zadku!

Pomaly som sa otočila na päte a vykúzlila na tvári ten najpriateľskejší úsmev, na aký som sa v tej chvíli zmohla. A to vám poviem, musel vyzerať skutočne presvedčivo, pretože sa Malfoy zatváril veľmi divne. Akoby ho niekto capol po hlave. Nonšalantne som roztiahla ruky, tváriac sa, že ho idem objať. Vykoľajene zaspätkoval.

„Lucius, drahý,“ zatiahla som sladko. Čím dlhšie som hľadela do jeho chladných očí, tým menší úsmev som na tvári mala. Až napokon zmizol úplne. Stiahla som obočie. „Daj mi pokoj, ty otravná voš.“

Zdá sa, že sa z toho prvotného šoku dostal pomerne rýchlo, pretože znova nahodil ten svoj typický malfoyovský úsmev.

„Jules, takto sa lúči so starými priateľmi?“ spýtal sa ma, pričom sa pokúšal hrať moju hru. „Neuvidíme sa predsa celé prázdniny.“

Cítila som z neho však riadnu dávku sarkazmu. Prekrížila som si ruka na hrudi.

„Choď sa utopiť,“ odvetila som úsečne a otočila sa mu chrbtom. Počula som, ako prekonal tých niekoľko metrov, ktoré nás od seba delilo, a zastavil asi iba pol metra od môjho kufra. A teda aj odo mňa. Úkosom som naňho zazrela. „Ty si ešte tu? Myslela som, že už plávaš hore pupkom na hladine Temže.“

„Z teba dnes ten humor ale srší,“ ironicky poznamenal. Nasilu som sa uškrnula a znova sa obzrela vôkol seba. Ach, drahý Merlin, prečo mi to robíš? Naozaj musím byť s týmto tu? Keby aspoň naše rozhovory končili inak ako len hádkou. „Niekoho hľadáš?“

„Čo sa staráš, Malfoy?“ vypálila som po ňom. Konečne som naňho poriadne pozrela- tak, aby som si ho mohla nenápadne obzrieť. Mal na sebe to, čo zvyčajne. Tmavé nohavice a naleštené topánky. Dnes mu svaly na rukách obopínala tmavomodrá košeľa- zbadala som ju cez rozopnutý čierny kabát, ktorá skvele kontrastovala s jeho blonďavými vlasmi opäť raz zviazanými stuhou. „Prečo už nie si doma, ale otravuješ tu mňa? Ja som sa o tvoju spoločnosť neprosila!“

Ale áno, mladá dáma. Chcela si spoločnosť. Nepovedala si, koho by si ale uvítala. Mlč! Prečo? Veď je to pravda! A dosť! Nebudem sa tu predsa sama so sebou hádať.

Všimla som si, ako sa mu na tvári usadil ten JEHO úsmev. Balil naň baby na škole. Merlin, hádam si len nemyslí, že ma zbalí?!

„Videl som ťa tu stáť samú a bolo mi ťa ľúto,“ odpovedal laxne, napraviac si lem kabátu. Stiahla som obočie.

„Tebe by nemalo byť ľúto mňa, ale samého seba,“ odsekla som.

„To vtedy na elixíroch bolo rozkošné, Jules,“ poznamenal povrchne. Bokom som naňho pozrela a premerala si ho škaredým pohľadom. A konečne som zbadala prichádzať Mikeovo auto. Pozrela som na Luciusa.

„Už musím ísť, Lucius. Tak si uži prázdniny, vidíme sa o dva týždne. Pa, zlato,“ zamrkala som naňho mihalnicami a vošla do auta. Mamu s Mikeom som zvesela pozdravila, položiac kufor s klietkou vedľa mňa. Vykukla som z okna. Lucius stál tam, kde som ho nechala a hľadel za mnou. Horlivo som mu zakývala s falošným úsmevom na tvári. Auto sa pohlo a my sme vyštartovali po uliciach Londýna. „Mohli by ste mi zastaviť tam? Chcem ísť ešte pozrieť do jedného obchodu. Ale asi by ste mali počkať tu, pretože tam sa vy nedostanete.“

A tak, keď zaparkovali len kúsok od Deravého kotlíka, vzala som mešec s peniazmi a vošla do hostinca. Prešla som ním, zdvorilo pozdraviac hostinského Toma, a keď som vonku poklepkala po presne určených tehlách na stene, ocitla som sa v Šikmej uličke. Spokojne som vydýchla a ponáhľala sa do prvého obchodu, na ktorý som natrafila. Dlho som sa v ňom prechádzala od jednej police k druhej. Nevedela som, aký darček kúpiť mame a Mikeovi. A tak som zbadala fotoaparát. Bol veľký, na rozdiel od tých našich digitálnych, no vedela som, že je to to pravé. Nuž som zaň zaplatila a ešte sa vybrala pozrieť do jedného obchodu, ktorého regál ma zaujal. Boli na ňom hračky od výmyslu sveta. Možno by som im mohla k tomu kúpiť ešte niečo.

Hneď ako som vošla dnu, zbadala som to. Musela som sa zasmiať. Boli to kúzelné nožnice, ktoré plávali niekoľko centimetrov nad poličkou a náruživo cvakali vzduch. Podišla som k nim. Vtom okamihu ku mne podišla postaršia pani.

„Tie nožnice sú skôr len takým výstrelkom. Ostrihajú vlasy bez pomoci človeka, teda sú samofunkčné. No aby toho nebolo málo, zafarbia človeku vlasy na hocijakú farbu, na akú si pomyslíte,“ oznámila mi. Po tvári sa mi rozlial diabolský úsmev.