Záškodníci

Ahojte, decká!  Je tu ďalšia kapitolka. Keďže zo srdca milujem Merlina, neodpustila som si vložiť do tejto kapitoly nejakú scénku z filmu. Dúfam len, že to nebude prekážať  Tak si ju užite a príjemné čítanie! 

Vaša Lizy

Prvý zápas sezóny, Chrabromil proti Slizolinu, prebehol veľmi zaujímavo. Keďže som ešte stále mala zranenú nohu, nebola som taká dobrá, ako som očakávala. Chcela som zo seba dostať čo najviac a tiež som aj dostala. Ale sťažka to stačilo na naše víťazstvo. Keby James nebol chytil ohnivú strelu, len veľmi ťažko by sme potom vyhrali. Slizolinčania nám dali nespočetne veľa gólov a nám bolo jasné, že ak James tú ohnivú strelu nechytí, môžeme sa rozlúčiť s pohárom úplne. Ale vďaka nášmu skvelému stíhačovi a kapitánovi to vyšlo. Slizolinčania nám to za to odplácali rôznymi nepeknými slovami a narážkami.

Lily sa vďaka elixírom Madam Pomfreyovej a jej dennej starostlivosti vyliečila veľmi rýchlo. Už v pondelok sa cítila natoľko dobre, že šla na vyučovanie. Celá Lily. Celý ten týždeň bol pre ňu ťažký, nemohla ísť na vyučovanie. Keby som JA mala takú možnosť, radšej by som ostala ležať v posteli.

Od toho zápasu prešli tri týždne. Stále som z neho bola sklamaná, hoci sme vyhrali. Vedela som, že nie som dostatočne dobrá. A bolo len otázkou času, kedy to prizná i James a pošle ma k vode. No napriek tomu som sa snažila. Chcela som byť dobrá. Taká dobrá ako môj ocko.

Za celé tie týždne som toho mala skutočne veľa. Učitelia nám dávali riadne zabrať, potom ešte aj moje doučovania a tréningy. Skrátka, mala som toho dosť. No i tak som si našla čas napísať mame, ako sa mám a čo je nové. Odpisovala mi na každý jeden list a v každom mi písala, že sa teší, až prídem na Vianoce domov. Tie sa neúprosne blížili. Dokonca začal padať aj sneh. Tešila som sa na Vianoce, ale veľmi mi pripomínali ocka. A to, ako veľmi som od neho odlišná. Každým dňom som si to uvedomovala viac a viac a nech som sa snažila akokoľvek, nedalo sa to zmeniť. Pokúšala som sa byť rovnako dobrá v metlobale, v elixíroch, v transfigurácii. Dokonca i v spoločnosti. Chcela som byť dobrou spoločníčkou, takou, akú budú vyhľadávať a nie takou, ktorá bude naháňať iných, len aby nesedela sama. Nie, nebola som sama, mala som priateľov. Mala som všetko, čo som si mohla priať. Teda, všetko nie. Mamu a ocka som pri sebe mať nemohla. To bolo to jediné, čo mi tu chýbalo.

***

Nervózne som prešliapla z nohy na nohu a prehrabla si vlasy. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla predtým, než som zdvihla ruku a rázne zabúchala na tmavé dvere. Prešlo len niekoľko krátkych sekúnd, kým sa dvere otvorili. Stál v nich Slughorne v hodvábnom zelenom župane. Prekvapene zamrkal.

„Dobrý večer, pane, dúfam, že neruším,“ začala som zvesela. Snažila som sa tváriť pokojne, ale moja nedočkavosť vo mne rástla každou sekundou.

„Nie, nie, slečna Van Hornová, vôbec nie,“ pokrútil horlivo hlavou. Letmo som nazrela do jeho kabinetu. Všimol si to. „Poďte ďalej,“ rýchlo povedal a ustúpil sa mi, aby som mohla vojsť.

Prvý krát som bola v jeho komnatách, dalo by sa to tak nazvať. Miestnosť, do ktorej ma vpustil, vyzerala ako nejaká útulná obývačka zariadená prevažne v zelenej farbe s tmavohnedým drevom, ktoré to celé len robilo príjemnejším. Počula som, ako za mnou zatvoril dvere. Otočila som sa k nemu a vyčarila na tvári nervózny úsmev.

„Potrebujete niečo?“ spýtal sa ma zvedavo. Podišiel k stolu, kde mal položenú šálku, z ktorej sa jemne parilo.

„Vlastne áno, chcela som s vami hovoriť,“ odvetila som už trochu pokojnejšie. Usmial sa a horlivo prikývol.

„Práve som si urobil čaj, dáte si so mnou?“

Nevychádzala som z údivu. Posledných niekoľko dní ma veľmi prekvapoval. Správal sa vskutku veľmi vľúdne. A nielen ku mne. Nuž som hneď prikývla. Podišiel k malej skrinke, odkiaľ vytiahol druhú šálku a nalial mi do nej pariaci sa čaj, ktorého vôňa ma v okamihu omámila. Vzala som si od neho podávanú šálku.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. Skúmavým pohľadom som prebehla po celej miestnosti. Odrazu môj pohľad zastavil na poličke s fotkami. Moje srdce vynechalo zopár úderov.

„Tak teda, o čom ste so mnou chceli hovoriť?“ ozval sa. Nevnímala som ho, len som omámene podišla k tej poličke a pohľadom hypnotizovala postavu na jednej z mnohých fotografií. Začula som jeho kroky, ktoré zastavili až pri mne. Zjavne zbadal, kam presne hľadím, pretože tichým hlasom povedal: „Tak on je ten, o kom chcete hovoriť.“

Rýchlo som naňho pozrela. Bol veľmi vnímavý. Pristihla som sa len pri tom, ako som slabo prikývla. Jemne sa na mňa usmial a kývol hlavou ku gauču, kde sme sa obaja posadili. Nenechal ma pýtať sa, skrátka začal rozprávať o všetkom, čo s mojím ockom zažil. Po celý ten čas som ho pozorne počúvala. Občas som sa úprimne zasmiala, občas potláčala slzy, no neustále som sa usmievala. Pohľad mi sem-tam zabehol k fotografii, na ktorej sa usmieval môj ocko spolu so Slughornom a ešte dvoma neznámymi chalanmi a veselo pritom mával do objektívu fotoaparátu.

Práve som pila už tretiu šálku veľmi chutného čaju, keď Slugorne stíchol. Zrejme to bolo z jeho strany všetko. Netrápil ma ani fakt, že bolo už jedenásť hodín a zajtra som musela vstávať do školy. Na prekvapenie mi so Slughornom bolo veľmi príjemne. Pomyslela som si, či sa aj on takto cíti. A ak aj áno, či to tak cítil pri mojom ockovi.

„Pane,“ oslovila som ho po dlhej chvíli ticha. Spýtavo na mňa pozrel. „Myslíte... ehm, myslíte si, že som ako on?“

„Nech si to akokoľvek veľmi želám, nie,“ pokrútil hlavou. Spustila som ramená. „Ale vyzeráte ako on a máte aj niekoľko jeho vlastností. No on bol on a vy ste vy. Ste výnimočná rovnako ako on, ale stále to budete len vy.“

Len ja. Skvelé. Mala som pocit, akoby som bola nikto. A zrejme sa mi to odzrkadlilo na tvári, pretože rýchlo zavrtel hlavou.

„Nechápte ma zle, prosím. Nechcel som vás uraziť ani nič podobné,“ povedal rýchlo.

„Nie, to je v poriadku, celkom chápem, ako ste to mysleli,“ jemne som sa naňho usmiala. Opätoval mi podobný úsmev a úkosom pozrel na hodinky na stole.

„Prepánajána, to je už toľko?“ vyskočil z pohovky, odložiac svoj pohár na stôl. Povzdychla som si, vstala a aj ja som odložila pohár vedľa toho jeho. Znova som sa naňho usmiala.

„Ďakujem vám, pane, za váš čas.“

„Rado sa stalo, slečna Van Hornová,“ odvetil vľúdne.

„Tak teda dobrú noc,“ popriala som mu ešte a nechala sa ním odprevadiť k dverám.

„Aj vám, slečna, aj vám,“ odpovedal. Nuž som vyšla z jeho pracovne a vykročila do klubovne. No, po tomto rozhovore som sa cítila veľmi príjemne.

Vošla som do izby. Baby už dávno spali. Prezliekla som sa teda do pyžama, umyla sa a zaľahla do postele, kde som hneď zaspala pod ťarchou myšlienok o mojom ockovi. Znova.

***

Sedela som za stolom vo Veľkej sieni. Bol víkend. Konečne, po nekonečne dlhom týždni. Jedla som obed a popritom som hľadela do knihy čarovania. Poobede som mala mať doučovanie s Remusom a o piatej tréning. Pretočila som stranu, napichla si na vidličku kúsok zemiaku aj s kuracím mäsom a zjedla ho. Keď vtom do siene vpochodoval môj najlepší priateľ. Ako som to vedela bez toho, aby som vzhliadla od knihy? Stačilo mi nešťastné: „Ale, zlatko, to mi nemôžeš urobiť. Boli sme spolu predsa takí šťastní!“

„Kto ti to povedal?“ zhrozene sa spýtal Sirius, kráčajúci priamo ku mne. Letmo som naňho a na jeho partnerku pozrela. Iste, vysoká, štíhla, dlhé tmavé vlasy po pás, žiarivý úsmev. Vrátila som sa späť ku knihe. Viac som nepotrebovala vedieť.

„Veď... veď si mi to včera sám povedal... že sa so mnou cítiš skvele,“ vykoktala zo seba pomedzi vzlyky. Sirius si sadol hneď vedľa mňa a ona sa hodila na voľné miesto pri ňom. Zbadala som, ako sa nechápavo obzrel vôkol seba.

„Na nič také si nespomínam,“ vyhlásil.

„Ale... ale,“ zdalo sa, že tej brunetke dochádzajú slová. Sama pre sebe som sa zachechtala a ďalej som si tých dvoch nevšímala. Teda, snažila som sa. A to až do tej chvíle, kým sa po celej sieni nerozľahol jej plač. Pretočila som očami. „Tak ako myslíš, Sirius Black! Rozchádzam sa s tebou!“

„To som urobil ja pred niekoľkými minútami,“ oznámil jej otrávene. Nahlas vzlykla, vstala a urazene odpochodovala preč. Zo Siriusa vyšiel neurčitý zvuk. Niečo medzi zavrčaním, zastonaním, no i uľaveným výdychom. Pobavene som naňho pozrela. Keď zbadal môj výraz v tvári, zamračil sa.

„Nedívaj sa tak na mňa, Sirius. Ja za to nemôžem, že si vyberáš len podľa vzhľadu a nie podľa toho, čo majú v hlave,“ obranne som zdvihla ruky do vzduchu. Už na to chcel niečo povedať, no prerušilo ho v tom Lilino zúfalé zastonanie. Hodila sa za stôl oproti mne a James vedľa nej, usmievajúc sa ako slniečko. Zvedavo som si tých dvoch prezrela. Žeby znova hádka? Už dlho James Lily nijak nenaštval, asi to už nemohol vydržať.

„Čo presne robíš, James?“ nechápavo sa ho spýtal Sirius po chvíli tichého jedenia. Pozrela som na menovaného. Hľadel zamyslene na dvere do siene. Letmo pozrel na Siriusa a potom späť na dvere.

„Som ako labuť,“ odvetil. So Siriusom sme na seba nechápavo pozreli. „Zdá sa, že nič nerobím, no v mojom vnútri sa toho deje veľa.“

„Zaujímavé,“ skonštatovala Lily. Ach, znova ten jej ironický tón. „Mne sa zdá, že si skôr ako voš.“

James na ňu rýchlo pozrel, div si nevykrútil krk.

„Neuveriteľne otravný,“ doložila rázne. So Siriusom sme vybuchli v hlasný smiech, až na nás pozreli niekoľkí študenti. James na ňu len ublížene hľadel. Hneď však na tvári nahodil svoj najkrajší úsmev a prehrabol si vlasy. Naklonil sa k Lily a tým najzvodnejším hlasom sa spýtal: „A čo takto rande, kráska?“

Lily očervenela ako paprika. Nafúkla sa a odrazu sa po celej sieni ozvalo len hlasné PLESK! James sa chytil za červenajúce líce, na ktorom mal Liline odtlačky prstov. Tá sa postavila, napravila si habit a podobne ako tá bruneta pred ňou odpochodovala preč. James sa zachechtal. Pošúchal si líce a spokojne sa pustil do svojho jedla. Pokrútila som hlavou, zaklapla knihu a vstala od stola.

„Mal by si si na ňu dávať pozor, James. V poslednú dobu má často zlú náladu. A ak nechceš skončiť s pečiatkami jej ruky po celom tele, dávaj si pozor, čo vravíš,“ povedala som mu sprisahanecky. James sa zasmial.

„Po celom tele? Hm, to by sa mi páčilo,“ zatiahol a opäť sa zasmial. A Sirius s ním. Stiahla som obočie.

„Pre Merlina, vy ste hrozní,“ dostala som zo seba. Oboch som si ich premerala pohľadom a nechala sa zo siene vyprevadiť ich hlasným smiechom.

Pred dvere starej učebne som dobehla práve včas. Akurát k nim prišiel Remus a keď sa obzrel po chodbe a zbadal ma prichádzať, usmial sa. Ten jeho úsmev som zbožňovala. Bol dokonale úprimný a dokázal ním na tvári vyčariť podobný úsmev druhej osobe. A vedel sa na niekoho usmievať už z diaľky, čo bolo ešte krajšie.

„Ahoj,“ pozdravila som mu, keď som pri ňom zastavila. Veselo mi odzdravil a spoločne sme vošli do starej triedy, kde mi zvykol dávať doučovania on i Sirius a občas aj Lily. Hneď sme sa pustili do práce. Ako mi oznámil, rozhodol sa, že ma začne konečne učiť aj niečo ťažšie. Spočiatku ma učil základné veci. A nebolo to ľahké, ak prvý krát držíte v ruke vlastný prútik. Ale časom sa to všetko zlepšovalo a tým, že som každý deň cvičila, som sa učila rýchlo.

„Neverbálne čarovanie nie je zložité. No musíš byť pri tom veľmi sústredená, sústredená len na kúzlo, ktoré chceš použiť. A musíš byť rýchla. Nikdy nepremýšľaj zbytočne dlho. Strácaš tým len čas a tvoj protivník to môže využiť vo svoj prospech,“ vravel mi, prechádzajúc sa predo mnou. „Chce to však čas. Veľa času, veľa úsilia a veľa tréningu. No ty to určite zvládneš, s tvojím odhodlaním.“

Usmial sa na mňa. Jeho slová ma povzbudili k tomu, aby som sa snažila najviac, ako som vedela. Opätovala som mu rovnaký úsmev a pustila sa do skúšania. Samozrejme, že mi to nešlo. Bolo to na mňa ešte príliš zložité. No tak ako vravel Remus, chce to svoj čas a tréning. Rovnako ako metlobal.

Dlho sme ešte cvičili, až kým som nemusela odísť kvôli tréningu. Vbehla som do izby, odložila knihu, prezliekla sa a ponáhľala sa na ihrisko. Mala som to šťastie, že tam neboli všetci. Poslednú dobu som totiž často meškala a bála som sa, aby to Jamesovi nezačalo prekážať. Bola som teda skutočne rada, že som tento raz neprišla posledná. Natiahla som na seba dres, zopla si vlasy a keď sme už boli všetci, vrhli sme sa do trénovania. Dnes mi to veľmi nešlo. Kto vie prečo. Nevedela som sa sústrediť možno kvôli Vianociam, ktoré mali byť už o dva týždne. Aj preto ma trafila do hlavy dorážačka. Pamätám si len to, ako mi niečo silno vrazilo do hlavy, až sa mi zakrútil celý svet. Zatmelo sa mi pred očami a ja som cítila, ako padám dole. Bol to otrasný pocit, to vám poviem.

Prebrala som sa až po nejakej chvíli na naliehavé volanie môjho mena. Pomaly som otvorila oči. Hneď ma však rozbolela hlava. Nuž som zatvorila oči, chytiac sa za ňu.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa chrapľavo. Začula som uľavené vydýchnutie.

„Spadla si z metly, pretože ťa trafila dorážačka,“ vysvetlil mi nejaký hlas vedľa mňa. Vedľa mňa nado mnou.

„Dorážačka? Skvelé, to ma chcete zabiť?“

Znova som otvorila oči, no tento krát opatrnejšie. Uvedomila som si, že mi je akosi chladno. Obzrela som sa vôkol seba. Iste, ležala som v snehu. Zjavne tam, kde som dopadla.

„Jasné, že nie,“ zasmial sa niekto, koho som kvôli Jamesovi, ktorý kľačal pri mne, nevidela. Ale podľa hlasu som usúdila, že to asi bude Chris, strážca.

„A to ste ma museli nechať na zemi? Nielenže budem mať hrču na hlave, ešte aj prechladnem. Vďaka, chalani, ste úžasní,“ zatiahla som sarkasticky. Posadila som sa a pokúsila sa vstať, no zakrútilo sa mi v hlave. Klesla som späť do snehu. James ma len tak-tak chytil.

„Poď, mali by sme zájsť na ošetrovňu,“ povedal a vstal, očistiac si pritom dres.

„Nie, myslím, že to nebude potrebné,“ zatrhla som hneď jeho návrh. James na mňa zhora zostra pozrel.

„Ja som sa ťa nepýtal. A keďže som kapitán, budeš ma počúvať,“ vyhlásil panovačne. Stiahla som obočie.

„Voš,“ zamrmlala som, keď som si spomenula na dnešný obed. Chvíľu sa tváril stále tak rovnako, no potom sa schuti zasmial.

„Tak vstaň,“ prikázal mi oveľa miernejšie.

 Zamračila som sa, no veľmi som nemala na výber, keďže ma zdvihol zo zeme a v náručí ma odniesol až do Nemocničného krídla. Pred dverami som naňho škaredo zazrela, pretože celú cestu ignoroval moje pokusy dostať sa z jeho náručia. Keď ma v jednu chvíľu položil na zem, takmer ma o ňu hodilo, ako sa mi krútilo v hlave. Takže som sa musela nechať niesť a zlostiť sa na všetko navôkol.

„Raz ťa zaškrtím, James Potter,“ zavrčala som. Nechcela som ísť na ošetrovňu. Len sa na mňa žiarivo usmial, rozkopol dvere a položil ma na najbližšiu posteľ. Hneď k nám pribehla madam Pomfreyová. Musela som jej vysvetliť, čo sa stalo. Potom nado mnou mávala prútikom a niečo si popritom mrmlala. A o niekoľko minút mi už podávala nejaký elixír. Zamračene som si ho prezrela.

„Budete sa po ňom cítiť lepšie,“ oznámila mi. Nuž som na hlt vypila jeho obsah.

„Musí tu ostať?“ spýtal sa jej James.

„Nie, nemusí,“ pokrútila hlavou a ešte raz ma skontrolovala. „Je to len slabý otras, budete v úplnom poriadku. Dám vám ešte jeden elixír, ktorý si vezmete pred spaním. No ak by ste sa necítili dobre, prídete sem, je vám to jasné?“

Až ma vystrelo pod jej autoritatívnym tónom. Prikývla som.

„Rozkaz,“ zahlásila som. Dala mi flakón s nejakým elixírom a odprevadila mňa a Jamesa až k dverám. „Tak teda dovidenia.“

„Dovidenia,“ odvetila. S Jamesom sme sa pobrali do klubovne, kde som sa hneď hodila na gauč, hlúpo sa usmievajúc.

„Čo jej je?“ spýtal sa Peter Jamesa tichým hlasom, keď podišiel k nám. Zjavne si myslel, že ho nepočujem. Zaujato som pozorovala ohník v krbe.

„Cítim sa ako opitá,“ prehovorila som napokon. Naozaj, akoby som bola omámená. Pozrela som na Jamesa, sediaceho vedľa mňa. „Čo mi tam Pomfreyová dala? Nepridala tam nejaké omamné látky alebo niečo podobné?“

James sa zachechtal a pohľadom zaletel k hrče na mojej hlave. Vtom do klubovne vošli baby a hneď sa k nám pridali. Keď nás Sirius zbadal pokope, opustil svoju novú korisť a prisadol si k nám.

„Čo tu riešite?“ vyzvedal. A to si ešte ani poriadne nesadol. Bože, je ten chalan ale zvedavý!

„Nič dôležité,“ odvetila som nedbanlivo. Sirius sa odrazu rozosmial na plné hrdlo.

„A čo tá hrča na hlave?“ dostal zo seba. Šľahla som po ňom pohľadom.

„Aká hrča? Neviem, o čom hovoríš. Ja žiadnu hrču nevidím-“

„Samozrejme, veď ju máš vzadu na hlave. Ťažko by si ju mohla vidieť,“ vysvetlil mi pobavene, ani ma nenechal dohovoriť. Zamračila som sa ešte viac.

„Nepokúšaj sa robiť zo seba inteligentného človeka. Vieš, že ti to nesekne,“ poznamenala som. Baby sa potichu zachechtali. Sirius pohodil dlhými tmavými vlasmi.

„Tá rana ti neurobila dobre, však?“ oplatil mi to sebavedomo. Vyplazila som naňho jazyk. Sirius sa uškrnul. „Správaš sa ako dieťa.“

„A i tak som chytrejšia než ty,“ odsekla som.