Záškodníci

Ahojte  A je tu ďalšia kapitolka. Nemohla som prísť na príhodný názov kapitoly, no napokon mi niečo napadlo. Nie je to ktovie čo, ja viem . Nuž, ale aj tak prajem príjemné čítanie.

Vaša Lizy

Už sa stmievalo, keď sme sa vrátili do hradu. A prišli sme presne na večeru. Nuž sme sa všetci usadili vo Veľkej sieni a pustili sa do jedenia.

„Myslíte, že James bol na večery?“ spýtala som sa priateľov, zamyslene sa mračiac.

„Pochybujem,“ odvetil Sirius vedľa mňa. Napchával sa pritom párkami. Stiahla som obočie ešte viac a tresla ho po ramene.

„Čo blbneš?“ zamumlal s plnými ústami.

„S plnými ústami sa nerozpráva,“ povedala som mu, no už som sa tvárila miernejšie. Sirius pretočil očami a aby ma viac naštval, napchal si do úst chlieb a spravil na mňa grimasu. Za to si odo mňa zaslúžil jedno zaucho. Pozrela som na zvyšok. „Mali by sme im niečo priniesť. Určite už budú hladní.“

„S Lucy by sme to urobili, ale chceli sme zájsť za McGonagallovou a spýtať sa jej, či sa jej podarilo niečo zistiť,“ povedala Sarah a veľavravne sa mi pritom zadívala do očí. Hneď som pochopila, čo tým myslela.

„V poriadku, ja im to odnesiem,“ odvetila som. Nuž som do seba nahádzala zvyšok večere, zbalila im do servítky štyri hrianky a s dvoma jablkami v druhej ruke som sa vybrala do izby. Samozrejme, cestou som musela natrafiť na toho idiota, Luciusa Malfoya. Znova si ma tak škaredo premeral pohľadom a pokračoval ďalej.

Otvorila som dvere do izby a vošla dnu. Lily s Jamesom sedeli na jej posteli a práve hrali rachotiacu sedmu. Veselo som k nim podišla.

„Čaute, hrdličky,“ pozdravila som ich. Lily ma spražila pohľadom, načo som sa len väčšmi uškrnula. Položil som im na posteľ ich večeru. „Tak, ako ste sa tu mali celý deň?“

Zatiaľ čo mi James nadšene vysvetľoval, že sa s Lily pohádal len raz za celý celučičký deň, ja som sa v kúpeľni prezliekala do trochu pohodlnejších vecí, než akými boli džínsy. Potom sa obaja najedli- jasné, že na večeru James nešiel a Lily hladná nebola. Vraj.

Po niekoľkých minútach detailného opisu celého dňa James odišiel. Práve som Lily do jej šuplíka odložila zásoby čokoládových žabiek, vysvetľujúc jej, čo sa u Troch metiel stalo, keď do izby vošli baby. Spýtavo som na ne pozrela.

„Tak čo?“ spýtala som sa dychtivo a napäto zároveň. Lucy pokrútila hlavou.

„Nič,“ odvetila jednoducho. Cítila som z nej sklamanie. Jasné, ja som bola sklamaná tiež. Chcela som už vedieť, kto to Lily urobil. Bola som z toho na nervy a nebola som sama. Aj samotná Lily.

***

Lenivo som hrebeňom zhrabla vlasy a zopla si ich gumičkou. Boli príliš dlhé a hrozne mi zavadzali. Pri čomkoľvek, čo som robila. Aj tak mi z nich vyšla už dlhá ofina. Pokrútila som hlavou, natiahla na seba teplú mikinu a vyšla z izby. Zbehla som po schodoch do klubovne. Nikto z mojich priateľov tam nebol. Všetci boli vonku pri jazere.

Dnes bolo veľmi pekne a dokonca aj príjemne. A keďže sa Lily cítila oveľa lepšie, Pomfreyová jej dovolil ísť k jazeru. Lily sa veľmi tešila. Ani sa jej nečudujem, celé dni ležať v posteli, nič moc. Spoločne sme boli na obede. Ony sa vrátili k jazeru aj s chalanmi, no ja som šla do izby. Už som nemohla zniesť svoje vlasy. Musela som si ich zopnúť. A navyše, v mikine som sa cítila lepšie ako v bunde. Tá nebola taká pohodlná.

Nuž som prešla cez portrétový otvor a spokojne si vykračovala po chodbe. Tešila som sa z Lilinho rýchleho uzdravovania. Bola naozaj veľmi silná. Dokonca ma ani nerozhodil Malfoy, ktorý na mňa na raňajkách i na obede zazeral. Skrátka, iba som sa tvárila, že neexistuje. To je predsa to najjednoduchšie riešenie.

Neviem, na ktorom poschodí som to bola. Milovala som prechádzky hradom a najmä, keď som bola sama. Aj tentoraz som si urobila menšiu obchádzku. Keď tu odrazu... BUM! Nevšimla som si schod, ktorý často rád zmizol, a prepadla som sa cezeň. Otrasná bolesť mi vystrelila asi až ku krku a do očí sa mi natlačili slzy. Dokelu! Musela som vyzerať smiešne. Jedna noha visiaca zo schodov dole a ja celá zvláštne poskladaná na schodisku. Skvelé! Keď som už ako-tak predýchala tú neznesiteľnú bolesť, zaprela som sa dlaňami o schody a snažila sa vytiahnuť odtiaľ nohu, no nešlo to. Merlin, ja som ju nemohla vytiahnuť! No paráda! A čo teraz? Nemohla som ani nahmatať svoj prútik.

„Zrejme potrebuješ pomôcť,“ ozvalo sa nado mnou. Zdvihla som hlavu a takmer by sa mi oči vykotúľali z jamiek, ak by to bolo možné. Hľadel na mňa pár búrkových očí. Presne takých, aké mal môj najlepší priateľ. Na jeho tvári pohrával jemný, pobavený úsmev. Cítila som, ako sa mi do tváre nahrnula krv. Zaťala som zuby.

„Nie, vďaka, zvládnem to aj sama,“ odsekla som rýchlo. Nemohla som dovoliť, aby mi pomáhal nejaký Slizolinčan. A k tomu ešte Regulus Black. Pozdvihol obočie a pomaly prikývol.

„Iste, tak ako myslíš,“ povedal a vykročil vpred. Hľadela som za ním niekoľko stotín. Opäť som sa pokúsila vytiahnuť nohu, no nevyšlo to. Zúfalo som vydýchla, privrela viečka a zhlboka sa nadýchla.

„Mohol by si mi pomôcť?“ zvolala som za ním. Zastavil, stále otočený chrbtom ku mne. „Prosím,“ zaváhala som, no napokon som dodala: „Regulus.“

Nato sa otočil. Usmieval sa na mňa úsmevom tak veľmi podobným Siriusovmu, až mi to vyrazilo dych. Ale jeho úsmev bol predsa v niečom trochu iný. Možno nebol až tak veľmi príťažlivý. Kto vie. Podišiel ku mne, opatrne ma chytil a začal ma ťahať. Bolestivo som zastonala, keď sa mu podarilo vytiahnuť moju nohu a ja som sa posadila na schody.

„Myslím, že by si s tým mala zájsť k madam Pomfreyovej,“ poradil mi. Kľačal pri mojej nohe a trochu zamračene si ju prezeral. Mala som potrhané džínsy tesne pod kolenom a na tom istom miesto boli nasiaknuté krvou.

„Nie, to rozhodne nie,“ pokrútila som rázne hlavou. Moja noha však vzdorovito protestovala. Ja na ošetrovňu nepôjdem!

„Ako myslíš, ale nevyzerá to dobre,“ nedal sa Regulus. Zamračene som si ho prezrela. Vstala som- rýchlejšie, než som mala v pláne a aj na to doplatila moja úbohá noha- a len tak-tak som sa ho stihla chytiť za plece. Takmer som znova spadla. Neudržala som totiž rovnováhu. Rýchlo som ho však pustila, oprášila si nohavice a vykročila vpred. „Kam ideš?“ spýtal sa ma zmätene.

„Tam, kam som mala namierené pred tým,“ odvetila som jednoducho. Pribehol ku mne. Krívala som a noha ma strašne bolela, no bola som natoľko tvrdohlavá, že  som sa rozhodla neisť na tú ošetrovňu.

„Je mi jedno, čo robíš,“ začal, pričom so mnou zladil krok- teda, pokúšal sa o to, „no tvoja noha by mala byť ošetrená. A to čím skôr.“

Zastavila som a otočila sa k nemu so zmraštenou tvárou. Len už neviem, či od bolesti alebo od zlosti.

„Jedno nechápem, Regulus Black,“ schválne som ho oslovila celým menom a musím vám povedať, znelo to smiešne, „a to je to, prečo sa do mňa staráš.“

„Tak teda prepáč,“ zasmial sa veselo a zdvihol ruky do vzduchu v obrannom geste. „Nijak veľmi ma nezaujímaš, no len som si myslel, že by si to mala vedieť.“

Spľasla som.

„Ďakujem. Tá prvá časť druhej vety ma fakticky potešila,“ zatiahla som sarkasticky. „Nie žeby mi na tom záležalo, ale-“

„Veď si sa tu zlostila, že sa do teba starám,“ rozhodil rukami. Pozrela som naňho a vykročila vpred. On sa usmieval! On sa na mne smial!

„Hej, ale keď to povieš tak, ako si to povedal ty. Znie to veľmi krásne,“ dnes som sršala sarkazmom! Páni, mohla by som za to dostať prvú cenu.

Obaja sme pokračovali po chodbe, no tentoraz v tichosti. Ja som mierila k jazeru a kam mieril ten vedľa mňa, to neviem. Nestarala som sa. Vtom k nám pribehol akýsi Slizolinčan. Premeral si ma zvláštnym pohľadom a obrátil sa k Regulusovi.

„Máme prísť do Veľkej siene,“ oznámil mu zadychčane. Regulus na mňa letmo pozrel, kývol mi hlavou na pozdrav a odkráčal preč. Nechápavo som za ním hľadela. Už som chcela vykročiť, no opäť ma niekto zastavil. Tentoraz to nebol nik iný ako moji priatelia.

„Poď, sme žiadaní vo Veľkej sieni,“ dôležito mi oznámil Sirius. Nuž som ich začudovane nasledovala. Cestou tam som im musela vysvetliť, prečo krívam. Isteže, dokonalý Sirius s Jamesom sa rehotali na plné hrdlo. Len som im venovala jeden zo svojich škaredých pohľadov a ďalej to neriešila.

Vošli sme do siene. Boli v nej všetci študenti i celý profesorský zbor. Prekvapene som pozrela na svojich priateľov. Tvárili sa podobne ako ja. Nuž sme sa posadili k nášmu stolu a čakali. Po chvíľke sa riaditeľ postavil a podišiel bližšie k nám študentom, pohľadom mapujúc celú sieň.

„Pred niekoľkými dňami bola jedna naša študentka otrávená,“ začal zvučným hlasom, načo celá sieň stíchla a upriamila svoju pozornosť naňho. „Našťastie sa z toho slečna Evansová dostala, za čo vďačíme našej ošetrovateľke, Madam Pomfreyovej, bez ktorej by bola slečna Evansová stratená,“ pozrel to na Lily, to na Pomfreyovú, ktorá sa jemne červenala. Potom si opäť prezrel celú sieň, no už sa mračil. „Ako riaditeľ tejto školy vám musím oznámiť, že sa zatiaľ nezistilo, kto niečo také bol schopný urobiť. No dnes ráno mi profesorka McGonagallová povedala, že jej istý študent oznámil, ako počul nejakých Slizolinčanov, ako sa o tomto incidente zhovárajú a jeden z nich sa k tomu, dalo by sa povedať, priznal. Nebudem hovoriť, kto to prišiel oznámiť, nie je to podstatné, no veľmi mu za to vďačíme. I keď stále nevieme, kto za tým celým bol, keďže ho náš zdroj nevidel, len počul. Vieme aspoň to, že to bol niekto zo slizolinskej fakulty. Nemôžem povedať, že ma to neprekvapuje, no som sklamaný,“ pozrel na Slizolinčanov, ktorí sa teraz medzi sebou potichu zhovárali. „No vedzte, že ak sa nikto z vás nepríde sám a dobrovoľne priznať, všetci Slizolinčania budete mať trest. Nie je mi to jedno, záleží mi na blahu všetkých študentov, nehľadiac na to, v ktorej fakulte sú.“

Nastalo ticho. Na niekoľkých miestach v sieni sa ozýval tichý šepot, iní zasa len mlčky sedeli. Zjavne riaditeľ čakal, či sa niekto z nich neprizná. Nik sa však  k tomu nemal. Pozrela som k slizolinskému stolu. Niektorí sa tam medzi sebou zhovárali, niektorí sa zas mračili, no ON na mňa zazeral. Znova! Už mi to začínalo liezť na nervy. Prečo na mňa stále hľadí?! Neprestávala som mu však opätovať rovnaký pohľad. Až kým ma v tom neprerušil riaditeľ, ktorý znovu prehovoril. Nuž som naňho pozrela.

„Do dnešného večera máte čas priznať sa. Ak nie,“ na chvíľu zmĺkol, „profesorka McGonagallová ako vedúca Chrabromilčanov vám udelí trest. Teraz môžete ísť.“

Nato sme sa všetci postavili a vypochodovali zo siene. Keď sme vošli do našej izby, všetci, a dokonca i Záškodníci, boli ticho. Sadla som si na posteľ. Lily ku mne hneď podišla a chcela mi ošetriť ranu na nohe, no Remus ju chytil za plecia a odsunul ju nabok.

„Ja to urobím, Lily,“ usmial sa na ňu. Nuž sa Lily posadila na svoju posteľ a zahľadela sa pred seba. Opatrne som si vyhrnula nohavicu, keď sa mi naskytol pohľad na moju ranu. Nebola práve najkrajšia. Znechutene som zmraštila obočie. Remus sa hneď pustil do ošetrovania.

„Kto to mohol urobiť?“ ozvala sa Lily do ticha izby. Cítila som z nej, ako veľmi ju to trápi.

„Alebo prečo,“ odvetil Peter. Tak nad týmito dvoma otázkami som premýšľala celé dni.

„Sú to Slizolinčania,“ zavrčala Sarah odo dverí do kúpeľne, kde sa opierala o zárubňu. „Im stačí aj to, že Lily vôbec je. Sú to všetci idioti.“

„Najradšej by som im všetkým ublížil,“ povedal James pomedzi zaťaté zuby.

„Nešponuj sa, Paroháč,“ schladil ho Sirius pobavene. Len on jediný z nás všetkých mal v tejto chvíli dobrú náladu. Teda, dobrú ako dobrú. Skôr trošku pozitívnej energie.

„Zatiaľ by sme nemali robiť nič. Musíme si to celé premyslieť a až tak by sme mohli niečo riešiť,“ prehovorila som zamyslene.

„Jules má pravdu,“ pritakal Remus, stále ošetrujúci moju nohu. Zasyčala som od bolesti, keď mi k rane priložil gázu s niečím, čo páchlo ako alkohol. „Prepáč,“ ospravedlňujúco na mňa pozrel.

„A čo ak,“ začal James a s rozšírenými zreničkami hľadel pred seba. Odrazu však len pokrútil hlavou. „Nie, to určite nie.“

„Na čo si prišiel?“ spýtal sa ho Sirius. James sa mu zadíval do očí.

„Pred pár dňami sme počuli Slizolinčanov, ako sa bavia o tom, ako ma odpraviť,“ povedal pomalým hlasom. Sirius sa rýchlo nadýchol a šibol po Lily pohľadom. Potom pozrel späť na Jamesa, ktorý len slabo prikývol.

„Myslíš, že by to urobili?“ zamračil sa naňho. James neurčito pokrčil plecami a posunul si okuliare až ku koreňu nosa.

„Čo?“ nedalo mi to. Sirius na mňa napäto pozrel.

„Možno to urobili kvôli Jamesovi,“ vysvetlil jednoducho. Nechápavo som zmraštila obočie.

„O týždeň je náš prvý metlobalový zápas. Všetci na tejto škole vedia, ako veľmi mi na Lily záleží,“ Lily naňho pritom rýchlo pozrela, „takže by pre nich bolo prínosné, keby sa pokúsili nejako ma vyviesť z mieri. Vedia, že nič by nebolo dostatočne dobré, iba...“

„Iba to, keby ti otrávili ženu tvoju života,“ dokončila som zaňho. James prikývol.

„Nebol by som schopný sústrediť sa na hru a Slizolinčania by mali možnosť vyhrať zápas,“ doložil a ťažkopádne si povzdychol. Neveriacky som pokrútila hlavou.

„Sú otrasní,“ poznamenala Lucy znechutene.