Záškodníci

Ahojte  Dnes je tu opäť nová kapitolka. Vôbec som nevedela, aký názov jej dať, tak som vymyslela takýto. Snáď nie je až taký hrozný  

Ale rada by som vedela, aký ste mali prvý deň v škole (resp. prvé dva)  U mňa to bolo za nula bodov, skutočne. Takú nudu v škole som nezažila snáď ani na konci roka. Ale je fajn, že je to zatiaľ takto. Obávam sa, až začne druhý polrok. To bude pre mňa dosť- a keď píšem dosť, tak myslím DOSŤ- ťažký. Čaká ma maturita 

Tak držím prsty, aby sa vám v škole darilo  A príjemné čítanie, decká.

Vaša Lizy

Sedela som v kresle a mávala si prútikom. Skúšala som si tie najjednoduchšie kúzla. Išlo mi to lepšie, než som očakávala. Aspoň niečo dobré na tomto dni. Odrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere. Prekvapene som na ne pozrela.

„Ďalej,“ odpovedala som. Keď sa dvere otvorili a dnu vplával riaditeľ spolu s McGonagallovou, vyskočila som z pohovky na rovné nohy. „Pán riaditeľ, pani profesorka.“

„Dobrý deň, slečna Van Hornová,“ milo mi pozdravil riaditeľ. Obaja podišli k mojej posteli, v ktorej Lily spala. Hneď mi bolo jasné, že prišli za ňou. Teda, zistiť všetko o tom, čo sa stalo. A nemýlila som sa.

„Slečna Van Hornová, môžete nám to vysvetliť?“ požiadala ma profesorka. Ťažko som si povzdychla a pozrela do zeme.

„Lily ma zobudila, lebo jej bolo zle... a zjavne veľmi. No než som stihla čokoľvek urobiť, mala...“ zasekla som sa a so slzami v očiach na ňu pozrela. „Mala... mala akýsi záchvat. Nevedela som, ako jej pomôcť, tak som ju len držala, aby si neublížila. No potom, hneď keď to prestalo, odpadla a odvtedy sa ešte neprebudila,“ pokračovala som horlivo. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla. „Mala vysokú horúčku, preto som jej dala obklady. A našťastie to pomohlo,“ doložila som o čosi pokojnejšie.

Nastalo ťaživé ticho, počas ktorého sme všetci hľadeli na Lily. Tá sa ani len nepohla. Opatrne som pozrela to na riaditeľa, to na profesorku.

„Hovorila vám niečo madam Pomfreyová?“ spýtala som sa jemne. Riaditeľ na mňa pozrel a prikývol.

„Máte predstavu, kto by to mohol urobiť?“ ozvala sa McGonagallovú. Zavrtela som hlavou.

„Vôbec.“

Profesorka si ťažko povzdychla.

„Ak by vám niekto na um prišiel, okamžite mi to príďte ohlásiť, dobre?“

„Isteže,“ zaprisahala som sa. Ešte pohľadom skontrolovala Lily a chystala sa vyjsť z izby, keď sa pri dverách ku mne otočila.

„A ešte, slečna Van Hornová,“ zdvihla ukazovák, „dnes už vyučovanie nechajte tak. Radšej tu ostaňte so slečnou Evansovou. No bolo by lepšie, ak by ste si zameškané veci dobrali.“

Horlivo som prikývla, načo vyšla z izby. Pozrela som na riaditeľa, ktorý sa na mňa vľúdne usmieval a hľadel na mňa ponad svoje polmesiačikovité okuliare.

„Počul som o tom vašom malom zázraku, slečna Van Hornová,“ poznamenal tajomne. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, o čom hovorí. No hneď som sa usmiala. „Váš otec by bol na vás určite veľmi hrdý. Tak teda, dovidenia, slečna,“ rozlúčil sa so mnou a nasledoval profesorku.

Ostala som zarazene stáť na mieste, hľadiac na dvere, za ktorými pred maličkou chvíľou zmizol riaditeľ.

Váš otec by bol na vás určite veľmi hrdý... tie slová mi behali po mysli niekoľko ďalších minút. Nemohla som na to prestať myslieť. Klesla som do kresla a objala si kolená. Až v tej chvíli mi došlo, čo sa vlastne stalo. Doteraz akoby som si to ani neuvedomovala. Po tvári sa mi skotúľali slzy. Veľa sĺz. Len som hľadela na Lily a ticho plakala.

Cítila som sa mizerne. Kvôli Dumbledorovým slovám, no predovšetkým kvôli Lily samotnej. Vedela som, že to, čo sa stalo, nebolo ani trochu dobré. Keď jej niekto niečo také bol schopný urobiť, musel jej naozaj chcieť veľmi ublížiť. Stále som premýšľala nad tým, kto by to mohol urobiť, no nik mi nenapadal. Možno slizolinčania? Ale prečo by jej chceli ublížiť?

Po chvíli sa mi podarilo celkom upokojiť. Ani som si neuvedomila, koľko času už prešlo, až kým sa dvere do izby neotvorili a v nich sa neobjavili baby. Zarazene som zamrkala.

„Je obed, tak sme sa prišli pozrieť na Lily,“ odpovedala Lucy na moju nevyslovenú otázku.

„Ako jej je?“ spýtala sa Sarah a obe podišli k posteli.

„Ešte sa neprebrala,“ odvetila som unavene. Pretrela som si dlaňou tvár a vstala. Z nočného stolíka som si vzala pohár, schuti si z neho odpijúc.

„Mala by si sa ísť najesť,“ poradila mi Lucy, skúmavo si ma prezerajúc. „A dať sa trochu dokopy.“

„Nie som hladná,“ pokrútila som hlavou. Bolo mi jedno, že som od rána ešte nič nejedla, ale skutočne som nebola hladná. Na jedlo som nechcela ani pomyslieť.

„Pozri, Jules,“ začala Sarah, pričom si odhrnula vlasy z tváre a tým sa mi mohla poriadne zadívať do očí, „aj nás veľmi trápi, čo sa stalo. Ale mala by si sa ísť najesť a trochu si oddýchnuť. Ešte sama ochorieš a to by nám vôbec nepomohlo. Len by si nám pridala viac starostí.“

„Ja viem,“ vydýchla som. „Ale skutočne nie som hladná. A ani unavená. Keby som bola, išla by som si hneď ľahnúť. Aj tak si myslím, že by sa mi nepodarilo zaspať.“

Baby boli ticho, nič nevraveli. Napokon sa so mnou opäť raz rozlúčili a pobrali sa na obed. A tak na vyučovanie. Znova som ostala s Lily sama. Chvíľu som len tak stála pri posteli, mlčky na ňu hľadiac. Povzdychla som si, napravila jej prikrývku a pobrala sa do kúpeľne, kde som si opláchla tvár. Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle. Lucy mala pravdu, keď mi radila, aby som sa dala trochu dokopy. Bola som strapatá a bledá.

Nuž som si prečesala vlasy, zopla si ich do chvosta a vrátila sa do izby, kde som otvorila okno, aby sa dnu dostal čerstvý vzduch. Hneď som sa cítila lepšie. Pozrela som na hodinky. Mala by som Lily dať ten elixír. Nuž som vzala flakón a vo chvíli, keď som z neho do pohára nakvapkala presný počet kvapiek, dvere sa s rachotom otvorili, až som nadskočila. Stál v nich James. Strapatejší než kedykoľvek predtým, červený v tvári a celkom zadýchaný. Pohľadom behal po izbe, až ním napokon zastavil na spiacej Lily. Zamračila som sa naňho.

„Neučili ťa klopať, James?“ namrzene som sa ho spýtala. Ignoroval moju otázku a pribehol k Lily. „Počkaj, prosím ťa. Musím jej dať tento elixír.“

Nespokojne zavrčal, no predsa len odstúpil o niekoľko krokov dozadu, aby mi nezavadzal. Podišla som k Lily a opatrne jej naliala do úst trochu vody. Hneď ju prehltla. Narovnala som sa a stále so stiahnutým obočím pozrela na kapitána metlobalového družstva.

„Už môžeš,“ oznámila som mu. Neváhal, pristúpil k Lily, sadol si vedľa nej na kraj postele a chytil ju za ruku.

„Lily,“ oslovil ju nežne. V tej chvíli som pookriala. Z toho jedného slova som cítila, ako veľmi sa o ňu bál a ako veľmi ju má rád. Pocítila som pri srdci hrejivý pocit. James jej začal niečo oduševnene šepkať (nerozumela som mu ani slovo), pričom ju držal pevne za ruku a občas ju pohladil po tvári. Pousmiala som sa a radšej sa vzdialila.

Ozvalo sa slabé zaklopanie na dvere. Keď som ta pozrela, všimla som si, že boli otvorené a stál v nich Remus a za ním Sirius a Peter.

„Smieme vojsť?“ spýtal sa ma Remus. Prikývla som.

„Ale zatvorte za sebou dvere,“ odvetila som.

Nuž vošli dnu. Remus a Peter pomaly podišli k Lilinej (teda mojej) posteli. Sirius zatiaľ potichučky zatvoril dvere. Otočil sa a oprel sa o ne, držiac za chrbtom kľučku, akoby čakal, že bude musieť každú chvíľu vybehnúť z izby, a pozrel mi priamo do očí. Takmer som zabudla na to, že sa naňho hnevám. Ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Tu nešlo o moje, či Siriusovo trucovanie, ale o našu priateľku. Aj napriek tomu som sa mu otočila chrbtom a vošla do kúpeľne, kde som začala umývať šálku.

Akosi som sa so Siriusom nechcela rozprávať. Nemala som ani najmenšiu chuť riešiť našu hádku. No periférnym videním som zbadala, ako ku mne kráča. Zastavil na dverách do kúpeľne. Povzdychla som si, položila šálku na poličku a otočila sa k nemu. Niekoľko sekúnd sme si hľadeli do očí. Prehrabol si vlasy a ťažko si povzdychol, zastrčiac si ruky do vreciek nohavíc.

„Mala si pravdu, Jules-“

„Ja viem,“ skočila som mu do reči s kamennou tvárou.

„Prepáč, bol som hlupák,“ pokračoval ďalej. Prikývla som.

„To teda hej, ale neospravedlňuj sa mne,“ odvetila som stále rovnakým neprístupným tónom. Nechápavo stiahol obočie. „Nemaj strach, nepovedala som jej o tom. No neublížil si tým mne, Sirius, ale Lily. Preto, ako si o nej zmýšľal-“

„Ja viem a veľmi ma to mrzí,“ tentoraz to bol on, kto niekomu skočil do reči. A znel trochu zúfalo. Neprestávala som sa však tváriť tak ako predtým, hoci to bolo v tej chvíli o niečo ťažšie. „Proste ma to len naštvalo. Koho by aj nie, keď vidí svojho takmer brata, ako sa trápi kvôli nejakému dievčaťu? Viem, že som reagoval prehnane, som si toho vedomí a naozaj ma to veľmi mrzí. No už to nemôžem vrátiť späť a ani to, čo som povedal.“

Mlčky som naňho hľadela. Tak trochu ma prekvapili jeho slová. Nevedela som, čo by som mu na to mala povedať. Nuž som len podišla k nemu a opatrne ho objala. Jeho výdych mi prezradil, že sa mu muselo riadne uľaviť. Opätoval mi úprimne a vrúcne objatie. Spokojne som privrela viečka. Veď naňho sa hnevať ani nedá. Nie dlhšie ako tri dni.

Odtiahla som sa od neho a pozrela mu do očí. Nesmelo sa na mňa usmieval. Tak trochu som dúfala, že mu môj pohľad bude stačiť na to, aby pochopil. A podľa jeho výrazu v tvári som usúdila, že aj stačil. Nervózne sa zasmial.

„Druhý krát si radšej zahryznem do jazyka,“ poznamenal pobavene. Uškrnula som sa.

„Nie, Sirius,“ pokrútila som hlavou, no stále som sa usmievala, „chcem, aby si hovoril to, čo ťa trápi. Len si predtým, než to povieš, poriadne premysli, čo chceš povedať. Dobre?“

Väčšmi sa usmial a prikývol.

„Máš moje slovo,“ zaprisahal sa. Potľapkala som ho po ramene a spolu sme sa vrátili do izby, kde pri Lily stál zvyšok Záškodníkov. James stále sedel na posteli, držiac pritom Lily za ruku a Remus s Petrom stáli len kúsok od neho, ticho sa medzi sebou zhovárajúc.

„Mali by ste už ísť,“ oznámila som im. „O chvíľu sa začne hodina. Nechcem, aby ste na ňu meškali.“

James po mne strelil pohľadom, no mňa to neodradilo.

„Nech ti na nej akokoľvek záleží, James,“ začala som, „je mi to jedno. Aj ja sa o ňu bojím, no nedovolím ti zameškať hodiny. Už len to, že si budem musieť to všetko doberať ja. A ešte aj ty?“

Nič nevravel, dokonca sa ani nepohol. Len ustarostene hľadel na Lily.

„Hneď, keď sa skončí vyučovanie, môžeš sem prísť a nebudem ti v tom brániť,“ pohladila som ho po ramene. Vzdychol si, nedobrovoľne Lily pustil a vstal z postele.

„Dobre, ale budem tu pri nej celý čas,“ pozrel mi tvrdo do očí. Zasmiala som sa a prikývla. Ešte Lily skontroloval pohľadom a keď som sa rozlúčila aj s Remusom, Siriusom a Petrom, pobrali sa spolu na vyučovanie.

A ako povedal, tak aj urobil. Hneď ako sa vyučovanie skončilo, naklusal do našej spálne, sadol si k Lily, ktorá stále ešte spala, a takto pri nej presedel celé desiatky minút, držiac ju pritom za ruku a nedbajúc na to, že sa nachádza v dievčenskej spálni a keby ho tu našla McGonagallová, mal by z toho problémy. Občas jej niečo povedal, občas len mlčal a hladil ju po ruke, či po tvári. Niekedy, keď sa začala prevracať, napravil jej perinu, aby jej bolo teplo a príjemne. Bolo to krásne. Nepochybovala som o tom, že ju skutočne ľúbi. A keby si to Lily priznala a pochopila to, bolo by to o to lepšie.

Práve som sedela na okennom parapete hneď vedľa svojej posteli a sledovala Jamesa, ako sa Lily potichučky prihovára. Znova sa prevracala v posteli a stonala. Videla som mu v očiach veľa, veľa strachu, no len ju naďalej pevne držal za ruku. Lucy a Sarah museli ísť madam Pomfreyovej presne zreferovať Lilin zdravotný stav.

Odrazu sa ozvalo slabé zaklopanie a náhle sa dvere otvorili. Odtrhla som od Jamesa svoj pohľad a pozrela na osobu, ktorá práve vošla do izby. Bol to Sirius a za ním Remus. Obaja k nám podišli. Remus mi položil ruku na koleno, povzbudzujúco sa na mňa usmievajúc. Opätovala som mu nesmelý úsmev.

„Mala by si sa ísť najesť,“ poradil mi. Povzdychla som si. „Lucy a Sarah mi povedali, že si ešte nič nejedla. Chceš ochorieť?“

Zavrtela som hlavou, no nedívala som sa mu do očí.

„Tak vidíš,“ odvetil jemne. „Choď a vezmi so sebou Jamesa. Tiež dnes poriadne nič nejedol. Obom vám to prospeje, jedlo a aj malá prechádzka.“

Pozrela som na menovaného.

„Nepôjde a ty to vieš, Remus,“ zašepkala som. „Nepohne sa od nej ani na krok.“

„Skúsim ho nejako presvedčiť,“ ozval sa Sirius, ktorý nás doteraz len mlčky počúval. Podišiel k Jamesovi a položil mu ruku na plece. „Poď, braček. Zájdeme do kuchyne a niečo si zajeme. Hm? Čo ty na to?“

„Nie, Tichošľap,“ pokrútil rázne hlavou a ani neodtrhol pohľad od Lily. „Ostanem tu pri nej.“

„No tak, James. Mal by si sa ísť najesť,“ dohováral mu Sirius. James len vzdorovito mlčal. „Takto jej nepomôžeš-“

„Nepohnem sa od nej, Sirius!“ skočil mu James prudko do reči. Sirius si povzdychol a spustil ruky, pričom na mňa pozrel.

„Poď, Jules,“ kývol k dverám. Poslušne som vstala a vykročila s ním z izby, no na poslednú chvíľu som pozrela na Remusa. Prikývol a usmial sa.

„Ostanem tu,“ povedal. Vďačne som sa naňho usmiala a vyšla z izby, mieriac so Siriusom do kuchyne.

Zvyšok dňa sme všetci strávili pri Lily. Prebrala sa až večer, keď sa začalo stmievať. James div nevyskočil od radosti. A najmä po tom, čo ho Lily požiadala, aby ostal pri nej. So Siriusom sme sa v tej chvíli na seba len veľavravne usmiali.