Záškodníci

Ahojte  Dnes tu pre vás mám ďalšiu kapitolu. Vznikla vlastne vďaka istým veciam, ktoré sa udiali aj v mojom živote za niekoľko posledných dní. Takže som "dostala inšpráciu". Takéto "dostania inšpirácii" by sa mi páčili, no nie takým spôsobom. Tak teda, nebudem zdržiavať. Prajem príjemné čítanie

Vaša Lizy

Niekto mnou zatriasol. Len som nespokojne zamraučala. Opäť mnou zatriasol, no tentoraz náruživejšie.

„Jules,“ ozvalo sa chrapľavo. „Jules, no tak vstaň... Prosím.“

Otvorila som oči. Nado mnou stála Lily a tvárila sa veľmi vážne. Ešte bola noc, no už sa na oblohe objavovali prvé slabé lúče slnka. Keď som si uvedomila, že pri mne stojí Lily a po tvári jej tečú slzy, pričom sa nebezpečne kolíše a drží sa za hruď, rýchlo som sa posadila.

„Čo je, Lily?“ spýtala som sa jej vystrašene. Zavzlykala a chytila sa za ústa. Bola strašne bledá. Odrazu sa zvalila na zem na kolená a skrčila sa do klbka. Vyskočila som z postele. „Lily, čo je ti? Lily, počuješ ma? Povedz niečo.“

Kľakla som si k nej na zem a opatrne ju zdvihla, aby som jej mohla vidieť do bledej a uslzenej tváre.

„Je mi... je mi zle, Jules,“ vravela trhane a celá sa chvela. Vystrašene som sa obzrela vôkol seba, hľadajúc niečo, čo by jej mohlo pomôcť. Baby. Musím ich zobudiť.

„Sarah, Lucy,“ zvolala som polohlasne na moje spiace spolubývajúce. Nič. Tvrdo spali. Pozrela som na Lily. „Dokážeš sa postaviť, Lily?“ spýtala som sa jej jemne. Na moju otázku nereagovala. Povzdychla som si, chytila ju pod pazuchy a opatrne zdvihla. Hneď potichu zastonala. „Len pokoj, Lily. Pôjdeme do Nemocničného krídla. Madam Pomfreyová ti pomôže, uvidíš.“

„Nie,“ pokrútila slabo hlavou. „Prosím, nie.... nechcem... neber ma tam... prosím, Jules... nie...“

„Lily, ale my tam musíme ísť,“ zašepkala som zúfalo. Ona však len krútila hlavou a ticho vzlykala. Nevedela som, čo robiť. V tom šoku a strachu som zabudla premýšľať. Zavrtela som hlavou, aby som mohla uvažovať. Pomaly som ju posadila na posteľ. „Zobudím baby, vydrž chvíľu, dobre? A pomaly, zhlboka dýchaj.“

Rýchlo som podišla k Lucy, ktorá spala schúlená do klbka. Štuchla som jej do ramena.

„Lucy, vstaň, rýchlo,“ zašepkala som naliehavo. Keď otvorila oči, pribehla som k Sarah.

„Vstávaj, Sarah. Počuješ? No tak!“

„Čo sa deje?“

Odpoveď im prišla sama. Lily sa zvalila na zem a začala sa triasť a nekontrolovateľne sebou mykať. Bolo mi jasné, že má nejaký záchvat. Pribehla som k nej a snažila sa udržať jej nejakým spôsobom ruky, aby sa neudrela.

„Lily... Lily, počuješ ma?“ šepkala som horúčkovito.

„Čo jej je? Čo sa deje?“ spýtala sa prestrašene Sarah. Podišli ku mne.

„Ja n-neviem,“ zakoktala som. Lily sebou v tej chvíli prestala mykať a len nehybne ležala na zemi. „Zobudila ma kvôli tomu, že jej je zle. Chcela som ju vziať do Nemocničného krídla, no ona nechcela,“ vravela som rýchlo. „Nuž som vás chcela zobudiť, keď...“

„Musíme ju vziať k madam Pomfreyovej,“ povedala Sarah slabým hlasom. Prezrela som si Lily. Ležala príliš pokojne. A vtedy mi to došlo. Odpadla.

„Pomôžte mi s ňou,“ požiadala som ich. Vstala som a spoločne sme ju uložili do mojej postele, ktorá bola najbližšie. Pozrela som na baby. „Doneste mi, prosím, pohár vlažnej vody, uterák a ešte aj studenú vodu,“ požiadala som ich rýchlo. Neváhali a pobrali sa do kúpeľne.

Ja som zatiaľ Lily prikryla až takmer ku krku a odhrnula jej vlasy z tváre. Zacítila som jej horúce čelo.

„Lily,“ zašepkala som. „Lily, počuješ ma?“

Nič. Nereagovala. Zúfalo som vydýchla. No tak, Lily. Preber sa, prosím. Lucy položila pohár vody na nočný stolík a Sarah mi podala uterák a malú miskovitú nádobku so studenou vodou. Namočila som do nej uterák, vyžmýkala ho a priložila jej ho na čelo.

„Má horúčku,“ oznámila som im.

„Čo teraz? Mám ísť po Pomfreyovú?“ spýtala sa Lucy ustarostene. Len som neprítomne prikývla.

„Choď.“

Vybehla z izby, zabuchnúc za sebou dvere.

„Čo mám robiť? Ako ti pomôžem?“ ozvala sa Sarah. Cítila som z jej hlasu obavy. Pozrela som na ňu.

„Drž jej to na čele, ja idem zatiaľ niečo nájsť,“ povedala som jej. Chytila uterák a jemne jej ho pridržiavala na čele, aby jej nespadol. Ja som zatiaľ vybrala kufor spod postele a začala sa v ňom hrabať.

„Čo hľadáš?“ spýtala sa ma opatrne.

„Jeden účinný liek,“ odpovedala som jednoducho. Nemohla som ho však nájsť. Nuž som kufor zasunula späť pod posteľ a vbehla do kúpeľne. Tam som otvorila skrinku. „No tak, kde si?“ mrmlala som si popod nos.

„Jules!“ zvolala Sarah z izby znepokojeným hlasom. Rýchlo som schmatla malú fľaštičku, ktorú som hľadala a vrátila sa do izby. Keď som zbadala Lily, srdce sa mi rozbúšilo ako o preteky. Opäť sa začala nekontrolovateľne chvieť a slabo pritom stonala. Videla som na Sarah, ako sa o ňu veľmi bojí, pretože sa jej po tvári skotúľali slzy. „Čo jej je? A kde je Lucy s Pomfreyovou, dofrasa?“

Podišla som k posteli a snažila sa trasúcimi sa rukami otvoriť fľaštičku.

„Drž jej ruky,“ prikázala som jej. Už sa netriasli len moje ruky, ale aj hlas.

„Prečo?“ hlesla Sarah.

„Aby niečo nerozbila a neublížila si,“ vysvetlila som jej trochu podráždene. Nedarilo sa mi otvoriť tú fľaštičku. Zavrčala som a obzrela sa vôkol seba. Vzala som prútik do ruky, namierila ním na fľaštičku a len tak naprázdno ním mávla. Na moje prekvapenie sa fľaštička otvorila. No v tej chvíli som svoj úspech neriešila. Len som podišla k Lily a natrela jej tou tekutinou spánky.

„Jules, tebe sa len tak podarilo otvoriť tú fľaštičku,“ zamrmlala udivene Sarah. Nervózne som vydýchla.

„To je teraz jedno, Sarah.“

Lily sa však neprestala triasť. Vtom sa dvere do izby rozleteli a dnu vplávala Lucy a za ňou madam Pomfreyová, ktorá k nám hneď podišla. Keď zbadala, ako na tom Lily je, rýchlo vytiahla prútik a začala ním nad ňou mávať. Ja som o trochu odstúpila, aby som jej pritom nezavadzala, no Sarah stále držala Liline ruky. Po niekoľkých sekundách sebou Lily prestala trhať a len tak odkvecla. Vydýchla som si a pozrela na madam Pomfreyovú, ktorá sa začala prehrabávať vo svojej taške.

„Nechajte ma s ňou samú, prosím,“ požiadala nás. Nuž sme s babami vyšli z izby a sadli si v klubovni do kresla. Lucy mávla prútikom, načo sa oheň v krbe rozhorel. Slnečné lúče za oknami hradu zalievali už takmer celú oblohu. Všade bolo ticho. Klubovňou sa ozývalo len pukotanie ohníka v krbe a naše občasné ťažké povzdychy. Objala som si kolená a zahľadela sa do plameňov.

„Ako sa ti to podarilo, Jules?“ spýtala sa ma odrazu Sarah. Nechápavo som na ňu pozrela, no po niekoľkých sekundách mi to došlo. Ale nevedela som, ako sa mi podarilo len tak otvoriť tú fľaštičku. Ešte stále som bola v čarovaní slabá. Poznala som už niekoľko užitočných zaklínadiel, ale bolo to málo.

„Ja... neviem,“ pokrčila som plecami.

„O čom to hovoríte?“ ozvala sa Lucy.

„Jules sa podarilo otvoriť fľaštičku len jednoduchým mávnutím prútika,“ vysvetlila Sarah. Lucy sa ma už chcela niečo spýtať, no vyrušila ju v tom madam Pomfreyová, ktorá práve kráčala dole schodmi. Rýchlo som vstala z gauča a podišla k nej.

„Ako jej je?“ vyhŕkla som na ňu prudšie, než som mala v pláne. Ale bála som sa o Lily a chcela som vedieť, ako sa má.

„Už lepšie, ale mala by oddychovať. Na vyučovanie dnes rozhodne nepôjde a mal by s ňou niekto ostať,“ vravela zamračene, no i ustarostene.

Pozrela som na baby, ktoré len pokrčili plecami.

„Ostanem s ňou teda ja,“ vyhlásila som unavene.

„Dobre,“ prikývla ošetrovateľka. Lucy so Sarah vybehli po schodoch a vošli do izby, kde Lily pokojne spala. „Dala som jej elixír na pokojný spánok. Nechala som vám tam dve, pre istotu a ešte jeden. Z neho jej budete dávať každé dve hodiny do čistej vody štyri kvapky.“

„Ale prečo? Na čo je ten elixír?“

„Slečna Evansová má veľké šťastie, že ste ma zavolali tak skoro,“ ignorovala moje otázky a zahľadela sa mi do očí. Stiahla som obočie.

„Ako to myslíte?“

„Niekto sa ju pokúsil otráviť,“ odvetila potichu. „A takmer sa mu to aj podarilo.“

„Čože? Otráviť?“ hlesla som a chytila sa za ústa. „Ale kto by chcel niečo také urobiť?“

„Neviem, myslela som, že by ste mi to mohli povedať vy.“

Zamyslela som sa. Kto by, prepána, chcel niečo také urobiť? Nikto mi však nenapadal.

„Skúste o tom popremýšľať. A nemusíte o tom nikomu vravieť, poznáte túto školu. Ráno sa vám niečo stane a večer to už vedia v Rokville,“ poznamenala. Prikývla som, stále celkom šokovane. „Dajte na ňu pozor a nezabudnite jej dávať ten elixír. Pomôže jej. Našťastie k Svätému Mungovi nemusí ísť, nie je to až také zlé, ako som si myslela, že bude. Ale niečo by ma zaujímalo. Ako ste jej zbili horúčku?“

Stiahla som obočie.

„Normálne, studenými obkladmi,“ odvetila som. No vtom ma niečo napadlo. „A vlastne ešte niečím,“ doložila som potichu. Madam Pomfreyová sa na mňa veľavravne usmiala a prikývla.

„Nemyslela som si, že by nejaký muklovský liek mohol tak rýchlo pomôcť. Ale bol to dobrý nápad, to musím uznať,“ spokojne sa na mňa usmiala. Opätovala som jej nesmelý úsmev.

„Naučila ma to mama,“ povedala som len tak mimochodom. Opäť prikývla.

„Ak by sa jej pohoršilo, zavolajte ma.“

„Iste.“

„Tak teda dovidenia, slečna Van Hornová,“ na to odkráčala preč. Ťažko som si povzdychla a vyšla po schodoch na internát. Opatrne som vošla do izby. Baby stáli pri mojej posteli a mlčky hľadeli na Lily, ktorá tvrdo spala.

O niekoľko nekonečne dlhých minút baby pod ťarchou únavy zaspali. Dlhú chvíľu po tom, čo madam Pomfreyová odišla, sme riešili všetko, čo sa stalo. Nemohli sme však prísť na to, kto by jej niečo tak zlé dokázal urobiť? Došli sme k záveru, že to muselo byť počas včerajšej večere. Ale ako sa ten dotyčný dozvedel, kde bude Lily sedieť a z ktorého pohára sa napije?

Sedela som v kresle, ktoré som si prisunula k mojej posteli, v ktorej ležala Lily. Hľadela som na ňu a premýšľala. Hodiny na Lilinom nočnom stolíku ukazovali pol ôsmej. Mala by som zobudiť baby, aby stíhali na vyučovanie. Ale nie, nechám ich pospať si ešte aspoň desať minút.

Vedela som, že na vyučovanie by som nemala ísť. Ale veľmi som chcela. No Lily je prednejšia. Odvtedy sa stále neprebrala, len spala. Pokiaľ som dobre rátala, prešli už takmer tri hodiny. Pred nedávnom som Lily musela naliať do úst vodu s tým elixírom. Len ho pokojne prehltla.

Počas celých tých desiatok minút sedenia pri Lily som mala čas nad všetkým popremýšľať. Nielen nad tým, čo sa stalo dnes nadránom, ale i nad tým, čo sa stalo pred niekoľkými dňami. Prešli tri dni od hádky so Siriusom a my sme sa stále nerozprávali. Akosi som nemala chuť púšťať sa s ním do debaty. Čo sa týka Jamesa, prestal Lily pozívať na rande. Začal ju oslovovať jej krstným menom a dokonca ju prestal strápňovať a pokrikovať po nej: „Čav, Evansová! Nedáme si dnes jedno rande?“ cez celú chodbu.

Bola som za to vďačná, pretože vďaka tomu bola Lily pokojnejšia, než kedykoľvek predtým. A aby toho nebolo málo, všimla som si, ako Lucy poškuľuje po Remusovi. Zrejme jej padol do oka. Ani sa jej nečudujem, Remus je naozaj skvelý človek. Úžasný priateľ so srdcom na pravom miesto. Pozrela som na ňu. Zo spánku sa jemne usmievala. Možno sa jej snívalo práve s ním. Ktovie.

Povzdychla som si a vstala. Zamierila som práve k nej.

„Lucy, vstávaj,“ povedala som jej a jemne ňou zatriasla. Zamrvila sa a otvorila oči.  „Už je čas vstávať, spachtoš.“

Kým sa terigala z postele, podarilo sa mi rovnako rýchlo zobudiť aj Sarah. No tej sa však z postele nechcelo vyliezť.

„No tak, nestihneš sa nalíčiť,“ poznamenala som pobavene. Sarah sa slabo uškrnula, no hneď bola vonku z postele.

O krátku chvíľu už boli obe oblečené. Ja som sa prezliekla do starých teplákov a obyčajného bieleho tielka. Rozlúčili sa so mnou a rýchlo sa pobrali na vyučovanie. Vybrala som si knihu na čarovanie, transfiguráciu a OPČM, sadla som si späť do kresla a začítala sa do prvej z nich. Občas som Lily skontrolovala. V jednu chvíľu mi začali padať viečka, nuž som sa nešetrne prepleskla a už som sa cítila fit.