Záškodníci

Po viac ako dvoch týždňoch pribúda ďalšia kapitola. Pribudla by oveľa skôr, ale keďže to na dovolenke skončilo tak, že som internet vôbec nemala, tak som musela písať len na papier a potom to celé prepisovať do wordu. Dalo mi to zabrať, ale kapitola je tu. Dúfam, že sa bude páčiť. Tak si ju užite a krásny letný deň prajem 

Vaša Lizy

Kým som dobehla k učebni OPČM, zistila som, že už zvonilo na hodinu. Zastavila som pred dverami, prehrabla si vlasy a otvorila ich, snažiac sa polapiť dych. Vošla som dnu, stále celkom zadychčaná. Profesor Devlin stál pri katedre a keď som vošla do triedy, pozrel na mňa so spýtavým výrazom v tvári.

„Prepáčte, pane, ale... zdržala som sa... pri profesorovi Slughornovi,“ funela som. Chytila som sa za bok, v ktorom ma nepríjemne bodalo. Profesor si ma pobavene prezrel a prikývol.

„V poriadku, slečna Van Hornová,  posaďte sa a snažte sa nefunieť veľmi nahlas,“ poznamenal s úsmevom. Niekoľkí študenti sa potichu zachichotali. Trhane som prikývla, podišla k Lily a hodila sa k nej na stoličku, vyložiac si tašku na stôl.

„Čo si tam robila tak dlho?“ potichu sa ma spýtala. Otvorila som tašku a vytiahla si z nej knihu.

„Akoby si ho nepoznala,“ dostala som zo seba, ešte stále trochu zadýchaná. „Je hrozne ukecaný a celý čas mi hovoril o,“ preglgla som a zhlboka sa nadýchla, „o ockovi. Vlastne som to aj chcela. Aspoň viem, aký bol.“

Podvedome som sa usmiala, keď som si spomenula na profesorove slová: „...jeho- ako to dámy nazvali- šarm mu zabezpečil dostatočnú popularitu v ženskom pokolení.“

Profesor nám po chvíli rečnenia o neverbálnych kúzlach prikázal, aby sme si napísali poznámky. Bola som rada, že som nemusela opäť len sledovať, ako celá trieda čaruje a len ja sedím pri lavici a apaticky ich sledujem. Nuž som si začala poslušne písať poznámky. Profesor sa prechádzal po triede a občas nám povedal ďalšie informácie o neverbálnom čarovaní. Zakaždým, keď začal hovoriť, prestala som písať a len som ho uchvátene počúvala. Naozaj ma to všetko zaujímalo a všetko sa mi to zdalo tak úžasné!

Práve nám profesor hovoril svoju vtipnú príhodu, ako prvý krát použil neverbálne kúzlo, keď som si uvedomila, že na sebe cítim niečí pohľad. Zamrkala som a pomaly sa obzrela po triede. Pohľad mi zastavil na mojom najlepšom priateľovi. Usmieval sa na mňa a ja som mu opätovala rovnako úprimný úsmev. Bola som veľmi rada, že som ho videla usmievať sa, hoci to bol len jemný úsmev. Ale lepšie ako nič, no nie? Otočila som sa späť a oprela sa o operadlo stoličky.

Nemohla som prestať myslieť na to, že Siriusa niečo trápi. Videla som mu to na očiach, aj keď sa na mňa usmieval. Vedela som, že je to len maska. No čo ho môže tak trápiť?

„Slečna Van Hornová, už ste dopísali?“ spýtal sa ma profesor, ktorý odrazu stál pri mne.

„Prepáčte, ešte nie,“ odvetila som potichu. „Len som... len som sa zamyslela.“

Profesor prikývol.

„V poriadku, píšte ďalej.“

Nuž som na chvíľu nechala Siriusa Siriusom a pokračovala v písaní. Keď zazvonilo na prestávku, rýchlo som si zbalila veci v snahe ísť hneď za svojím priateľom, no profesor ma zastavil. Podišla som teda k nemu.

„Len som chcel vedieť, slečna Van Hornová,“ začal zvesela, pričom si napravil pergameny na stole, „ako vám ide doučovanie z OPČM.“

„Myslím, že dobre,“ usmiala som sa. „Sirius je naozaj veľmi dobrý učiteľ a dáva si záležať na tom, aby ma všetko naučil na jednotku.“

„To som teda veľmi rád,“ úprimne poznamenal.

„A Jules je skvelá, rýchlo sa učí,“ ozval sa odo dverí príjemný hlas. Cítila som, ako mi stúpa krv do tváre. To kvôli tým Siriusovým slovám. Keď podišiel ku mne, pozrela som naňho. Uškrnul sa.

„Nedívaj sa tak na mňa, je to pravda!“ vyhlásil.

„JA vám verím, pán Black,“ povedal profesor. Rýchlo som naňho pozrela. Zadíval sa mi priamo do očí. „Myslím, slečna- a teda nie, viem- že dokážete všetko, čo si budete priať.“

Veľavravne mi hľadel do očí, akoby vedel niečo, čo ja nie. Ale jeho slová ma natoľko prekvapili, že som ostala len zarazene stáť. Napokon ma do reality vrátil práve on.

„Tak teda bežte, mám ešte veľa práce,“ poznamenal. Nuž som zamrkala a spolu so Siriusom sme vyšli z učebne.

Chvíľu sme vedľa seba mlčky kráčali. Bolo toho toľko, čo som sa ho chcela spýtať. Tušila som však, že o svojej rodine so mnou nebude chcieť hovoriť. No tak veľmi som to chcela všetko vedieť od neho. Chcela som vedieť aj to, čo ho tak veľmi trápi, že je opäť celkom ticho. Bolo to zvláštne. Takého som ho ešte nezažila. Vždy mal čo povedať, no teraz?

Počkala som, kým prejdeme chodbou plnou študentov, aby nemohli počuť náš rozhovor. Teda, dúfala som, že so mnou Sirius bude chcieť hovoriť. Zašli sme za roh, kde už nebol nikto, nuž som si nervózne napravila tašku na pleci a pozrela naňho. Medzi obočím mal malú vrásku, čo ma len väčšmi utvrdzovalo v tom, že ho niečo trápi. Nemohla som dlhšie čakať.

„Čo sa deje, Sirius?“ spýtala som sa ho opatrne. Rýchlo na mňa pozrel. Zrejme bol natoľko zamyslený, až zabudol, že som vedľa neho. Ťažko som si povzdychla, keď uhol pred mojím ustarosteným pohľadom a radšej pokračoval v tichej chôdzi. „No tak, von s tým. Možno ti budem vedieť pomôcť, i keď netuším, o čo by mohlo ísť. Ale aspoň sa pokúsim. Si predsa môj najlepší priateľ.“

Ak na mňa predtým rýchlo pozrel, tak teraz to bolo svetelnou rýchlosťou. Čudovala som sa, že si nevykrútil krk. Zamrkal na mňa a zastavil. Žeby ho prekvapili moje slová? Musel vedieť, že ho považujem za najlepšieho priateľa. A myslela som si, že je to z jeho strany rovnaké. Spustila som ramená. Dlho mlčal a ja som nevedela, čo povedať. Tak trochu som sa cítila trápne. Možno to takto nikdy nebral, to len ja. Hlúpe naivné dievča!

„Prepáč, myslela som, že...“ no nevedela som, ako pokračovať. Nuž som len pozrela do zeme. Pocítila som jeho ruku na svojom pleci. Pomaly som naňho pozrela. Usmieval sa na mňa tak ako predtým cez hodinu. Bol to úprimný úsmev, ktorý som na ňom mala rada.

„Prosím ťa, za čo sa mi chceš ospravedlňovať?“ spustil ruku a slabo si odkašľal. „Tak trochu som dúfal, že to je takto. Ehm, teda, že.. že sme...“

„Najlepší priatelia,“ dokončila som zaňho. Pozrel mi do očí a prikývol. Po tvári sa mi rozlial široký úsmev, taký radostný, aký už dlho nebol na mojej tvári. Opäť sme vykročili chodbou. „Tak teda?“

Povzdychol si.

„Nie je to nič strašné,“ zamrmlal. „Len nad niečím premýšľam a...“ vydýchol a dlaňou si prešiel po tvári. Napokon zo seba rýchlo vysypal: „Skrátka ma mrzí, že sa James trápi kvôli Lily. Pred ostatnými to nedáva najavo, no ja ho poznám lepšie ako sám seba. Vidím to na ňom, vidím mu to v očiach. Niekedy- a zrejme si to ani neuvedomuje- na ňu hľadí tak smutne, až by som sa na ňu najradšej vykričal kvôli tomu, že je tak veľmi tvrdohlavá!“

Posledné slová povedal dosť netrpezlivo. Trochu ma prekvapilo, že ho to tak veľmi trápi. Je mi jasné, že je to verný priateľ. No i tak ma to udivovalo. Nevedela som, čo na to povedať.

„Viem veľmi dobre, ako sa cítiš a ako sa asi cíti James,“ začala som jemne, zvažujúc každé slovo, „ale... skúsme to nechať tak. Nie je to na nás, Sirius. Je to len medzi nimi. Ak sa dokopy nikdy nedajú, bude to tak musieť ostať, pretože si nie sú súdení-“

„Čo to hovoríš, Jules?!“ skočil mi pobúrene do reči. Obaja sme zastavili. On na mňa nahnevane hľadel a ja naňho zase prekvapene. „Kto iný, ak nie oni, sú si súdení?! Je jasné, že patria k sebe, hoci to Evansová nevidí! Je vari slepá?! To nevidí, ako ju James zúfalo ľúbi? Alebo sa vyžíva v trápení ho?!“

Zalapala som po dychu. O čom to, dofrasa, hovorí?! Stiahla som obočie.

„Ako môžeš niečo také povedať, Sirius?“ spýtala som sa nahnevane. Štvalo ma, že o Lily takto hovorí. „Nikdy som si nemyslela, že by si o Lily mohol takto zmýšľať!“

„Takto?!“ zopakoval neveriacky. Hruď sa mu prudko zdvíhala a klesala. Videla som na ňom, ako veľmi ho to štve. A štvalo to aj mňa. No predovšetkým to, že som vedela, že sa schyľuje k hádke. Nemohla som to nechať tak. Musela som mu vysvetliť, že nie je pravda to, čo o Lily vraví.

„Mýliš sa, Sirius, a ani nevieš, ako veľmi! Lily nie je chladnokrvná, aby mu takto ubližovala! Tobôž nie dobrovoľne!“ rozhorčovala som sa.

„Vážne?! Nevyzerá to tak!“ zatiahol sarkasticky. Vyrazilo mi to dych. Urobila som krok vzad. Nemohla som uveriť,  že sa Sirius takto správa. Pred malou chvíľou bol v poriadku, usmieval sa na mňa a odrazu sa mračí, akoby som ho zradila.

„Zbláznil si sa?!“ vyprskla som. Zamračene stiahol obočie.

„Ja?! Choď sa to spýtať tvojej kamošky!“ vyštekol na mňa. Tak týmto ma dostal úplne. Myslela som, že mu v tej chvíli jednu vrazím, no radšej som sa udržala.

„Si hlupák, Sirius, ak si myslíš, že to Lily robí schválne. Vôbec nevieš, ako to v skutočnosti celé je a už vôbec nepoznáš jej dôvody. A vlastne jeden z nich poznáš ty sám veľmi dobre a teda aj celá škola. Vieš, drahý neomylný Sirius Black, tvoj najlepší priateľ, James Potter,  Lily vždy len strápňoval a zhadzoval pred celou školou. Povedali mi to baby a aj sám James sa mi priznal, že ho to občas robilo nesmierne šťastným. Čo myslíš, ako by sa k nemu mala za to správať, HA?! TAK SI TO LÁSKAVO CHOĎ VYBAVIŤ S NÍM A NEOPOVÁŽ SA EŠTE NIEKEDY NIEČO PODOBNÉ O LILY POVEDAŤ, AK NEPOZNÁŠ PRAVÉ DÔVODY JEJ CHOVANIA!“ kričala som napálene a na celú chodbu. Nestačila som sa ani čudovať, ako veľmi chladne moje slová zneli. Ešte som naňho fľochla naštvaným a absolútne znechuteným pohľadom a odpochodovala preč.