Záškodníci

Ahojte  Mám pre vás ďalšiu kapitolu. Nebudem tu písať žiadne omáčky. Tak len, snáď sa vám táto kapča bude páčiť a prajem príjemné čítanie 

Vaša Lizy

Odpila som si z tekvicového džúsu. V tej chvíli oblohu nado mnou preťal blesk a následne sa ozvalo hlasné zahrmenie. Nikto si to však nevšímal, len sa ďalej napchával chutným obedom. Pozrela som na strop Veľkej siene, ktorý teraz vyzeral ako zamračená obloha. Milovala som kúzla a každým dňom viac a viac.

Povzdychla som si a obzrela sa po sieni. Pohľad mi zastavil na chalanovi s dlhými blond vlasmi. Pohrával sa s vidličkou a pritom niečo hovoril spoločníkovi vedľa seba. Nepoznala som ho. No až som ostala zarazená, ako veľmi sa podobal Siriusovi. Zmätene som naňho pozrela. Sedel priamo oproti mne.

„To je tvoj brat?“ spýtala som sa ho, kývnuc hlavou k tomu slizolinčanovi. Sirius nechápavo stiahol obočie, no hneď sa otočil dozadu. Napokon pozrel späť na mňa a prikývol.

„Regulus,“ zamrmlal. Len sa mi to zdalo, alebo to fakticky povedala s nechuťou? Už som sa ho na to chcela spýtať, keď mi po chrbte prebehli nepríjemné zimomriavky. Pohľad mi automaticky zabehol k Luciusovi. Zazeral na mňa. Pozdvihla som obočie a vrátila sa k svojmu obedu.

Keď som však hľadela do taniera, akosi ma prešla chuť. Niežeby to kuracie mäso nevyzeralo chutne. To nie, len mi akosi stiahlo žalúdok a nechcela som riskovať, že keď doň niečo dám, tak to tam nebude chcieť ostať. Odsunula som od seba tanier a radšej sa napila džúsu. Bolo to ale rozhodne lepšie ako nič.

Opatrne som pozrela na Siriusa. Ani jemu sa akosi do jedla nechcelo. Chcela som sa ho spýtať na to, prečo je jeho brat v Slizoline, no videla som, že nemá dobrú náladu, nuž som to radšej nechcela riešiť. Len som ho chytila za ruku.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa ho jemne. Za tých niekoľko dní som si ho naozaj veľmi obľúbila. Áno, mal chyby, rovnako ako každý z nás. Bol sebavedomý viac, než je dobré, možno bol prelietavý tip a občas trochu tvrdý a necitlivý vďaka svojim poznámkam, no vedela som, že má srdce na pravom mieste. Opätoval mi slabý stisk a palcom ma pohladil po ruke, pričom sa na mňa vynútene usmial.

„Nič, Jules,“ odvetil. Vedela som, že to nie je pravda. Nechcela som to z neho však ťahať.

„Si si istý?“ overovala som si. Pustil moju ruku, prikývol a vrátil sa k obedu. Po chvíli sa baby zdvihli, spýtavo na mňa hľadiac. Letmo som pozrela na Siriusa, ktorý stále zazeral na svoj tanier. Povzdychla som si a vstala od stola, prehodiac si tašku cez plece. „Idem, uvidíme sa na hodine,“ oznámila som mu, načo len trhane prikývol.

Zišli sme do žalárov a hoci som nechcela vyzvedať, nedalo mi to.

„Neviete, prečo je Sirius v Chrabromile a jeho brat Regulus v Slizoline?“ pre istotu som šepkala, aby nás nepočuli niekoľkí slizolinčania, ktorí už stáli pri dverách učebne.

„Dalo by sa povedať,“ začala Lucy pomaly a zamyslene, „že Sirius je bielou ovcou čiernej rodiny.“

Stiahla som obočie.

„Čiernej rodiny? Ako to myslíš?“

„Rodina Blackovcov je veľmi vážená čistokrvná čarodejnícka rodina,“ odvetila Lily, pričom slovo čistokrvná väčšmi zvýraznila. Dychtivo som ju počúvala. „Všetci Blackovci boli vždy v Slizoline, všetci vždy zastávali názor, že muklorodení čarodejníci v tomto svete nemajú miesto.“

Zatiaľ čo sa Lily nadychovala, aby pokračovala ďalej, slova sa ujala Sarah. Zrejme si všimla, že som nechápavo zmraštila obočie.

„Muklorodení čarodejníci sú takí, ktorí sa narodia muklom, teda nečarodejníkom,“ vysvetlila. „A myslím, že slovo čistokrvný celkom dobre chápeš.“

Horlivo som prikývla.

 „A tak to je aj so Siriusovými rodičmi,“ pokračovala Lily. „Už od mala ich učili, že byť čistokrvným je dôležité a vďaka tomu máš v spoločnosti vysoké postavenie. Niektorí tvrdia, že muklorodených treba,“ nervózne si odkašľala a potichu povedala: „Zabiť.“

„Aby ich čistú krv ´nešpinili´,“ naznačila Lucy prstami úvodzovky. Zalapala som po dychu.

„Ale veď to je hlúposť!“ povedala som hlasnejšie, než som chcela. Rýchlo som sa obzrela vôkol seba. Dve slizolinčanky na mňa škaredo zazerali. Pozrela som späť na baby. „Veď je to zverstvo. Koho niečo také napadlo?“

„Ty-vieš-koho,“ odpovedala Lucy zamračene. Stiahla som obočie ešte viac. Vôbec som nevedela, koho má namysli.

„Čo? Kto?“

Sarah si ťažko povzdychla, vytiahla z tašky pergamen a brko a niečo naň napísala. Podala mi ho. Bolo na ňom napísané len jedno slovo:

Voldemort

„Kto je to?“ spýtavo som hľadela raz na jednu, tak na druhú a napokon i na tretiu.

„Ty nevieš, kto to je?“ neveriacky sa spýtala Lucy.

„Nie, neviem, Luc. To, že som čarodejnica, viem len niekoľko dní,“ zatiahla som zamračene. „Odkiaľ by som mala vedieť, kto je to ten Volde-“

„Pst!“ zahriakla ma uprostred slova. „Jeho meno nesmieš vysloviť.“

„Je to temný čarodejník, ktorý sa rozhodol, že získa moc nad našim svetom a zabije všetkých muklov a muklorodených čarodejníkov,“ ozvala sa Lily. Tentoraz som pozrela na ňu. „Všetci sa ho boja kvôli jeho krutosti a moci. S nikým nemá zľutovania. Už pred nejakou dobou si vytvoril akési spoločenstvo. Teda má svojich prívržencov, ktorí si hovoria smrťožrúti a sú to čarodejníci posadnutí čiernou mágiu. Všetkým je jasné, že k nim patrí aj rodina Malfoyovcov a Blackovcov. Dalo by sa povedať, že sú to jeho doteraz najvernejší služobníci. Urobia všetko, čo im Veď-vieš-kto prikáže. Je to naozaj strašné. Už začínajú miznúť mnohí ľudia, najmä muklovia,“ dokončila smutne.

Sarah odrazu Lily súcitne pohladila po ramene. Tá len hľadela do zeme. Keď som na Lucy spýtavo pozrela, iba slabo pokrútila hlavou. No Lily si zrejme všimla môj pohľad, pretože si unavene povzdychla.

„Moji rodičia sú muklovia,“ povedala slabo. „A teda ja som-“

„Humusáčka, správne, Evansová,“ ozvalo sa spoza nej. Zabodla som svoj pohľad do Luciusových sivých očí. Nevedela som, čo to slovo znamená, no nepáčilo sa mi, ako to povedal. Určite to bola nejaká urážka alebo niečo také.

„Drž hubu, Malfoy,“ zavrčala Lily, keď sa k nemu otočila.

„Ó, skutočne? Prečo by som to mal urobiť?“ chladne sa zasmial. Zaťala som päste a snažila sa pre jeho dobro nevybuchnúť. Lily k nemu urobila krok a poklepkala si po znaku, ktorý mala pripnutý na košeli.

„Pretože som prefektka a teda mám isté privilégia-“

„Ktoré mám aj ja, Evansová. Na to nezabúdaj,“ opäť jej skočil do reči. Premeral si ju povýšeneckým pohľadom a vošiel do triedy, pretože presne v tej chvíli zazvonilo na hodinu.

S babami sme si sadli do posledných lavíc a hneď vedľa nás Záškodníci, ktorí stihli dobehnúť do triedy tesne pred učiteľom.

„Dobré ráno, žiaci,“ pozdravil nám zvesela. Niektorí sme mu lenivo odzdravili, zatiaľ čo on si zložil veci na svoj stôl. Prezrel si pohľadom celú triedu. „Dnes si pripravíme jeden elixír. Dúšok živej smrti. Kto mi vie vysvetliť, na čo slúži tento elixír?“

Lilina ruka vedľa mňa sa hneď zdvihla do vzduchu. A ako som si všimla, nebola jediná. Jeden čiernovlasý chalan niekoľko lavíc od nás tiež pomaly zdvíhal ruku.

„Evansová!“ zvolal James, čím odpovedal na Slughornovu otázku. Ten naňho pozrel so stiahnutým obočím.

„A vy to neviete, pán Potter? Alebo od vás žiadam priveľa?“

„Nemôžem vedieť všetko, pán profesor,“ odpovedal James lenivo a postrapatil si vlasy. Oprel sa o operadlo stoličky, mrknúc pritom na Lily, ktorá len napálene pokrútila hlavou.

„Isteže, ako inak,“ poznamenal profesor a pohľad mu zabehol k Lily, ktorá mala stále ruku hore. „Tak teda, slečna Evansová, čo je to za elixír?“

„Je to veľmi silný elixír, ktorý sa používa na uspávanie,“ odrapkala nadšene. Profesor sa na ňu široko usmial a prikývol.

„Veľmi dobre. Tak teda, dnes mi ho všetci pripravíte. Pokyny máte v knihe na strane dvanásť,“ vravel veselo. „A nezabudnite,“ zdvihol ukazovák, „dbajte na detaily!“

Zasmial sa a sadol si za stôl. Všetci sa hneď vybrali po prísady, nuž som vstala i ja a pobrala sa ku skrini. Keď ma Lily zbadala, pootvorila ústa. Pobavene som sa zasmiala a zaklapla jej ich.

„Idem to skúsiť. Nemôže to byť predsa také ťažké a navyše, už sa mi niekoľko elixírov podarilo urobiť,“ odpovedala som na jej nevyslovenú otázku.

„Ale to boli najjednoduchšie elixíry-“

„Ja viem, ale skúsiť to môžem, no nie?“ skočila som jej do reči a usmiala sa.

Vzala som si všetko potrebné a vrátila sa k stolu, kde som sa hneď pustila do prípravy elixíru. A mala som pravdu, naozaj to nebolo až tak zložité. Pri príprave musíš byť pozorný a ako povedal profesor: „Musíš dbať na detaily.“ A tak som to robila i ja. Lily ma občas zarazene sledovala. Na konci hodiny som naliala svoj výtvor do flakónu, ktorý som označila svojím menom a odniesla ho profesorovi. Ten sa zatváril podobne ako Lily.

„Slečna Van Hornová, vám sa ho podarilo urobiť?“ šokovane sa ma spýtal. Zacítila som na sebe pohľad celej triedy. Nervózne som sa zamrvila, keď si ho rýchlo prezrel. „Veď je bezchybný!“

„Nebolo to nič zložité, len som sa držala vašich slov,“ odvetila som nechápavo, no stále trochu nervózne. Čo je na tom, že sa mi podarilo urobiť elixír? Slughorne sa veselo zasmial.

„Výborne, slečna,“ dostal zo seba a obdaroval ma úprimným úsmevom. „Tak to si Chrabromil zaslúži desať bodov.“

Tentoraz som bola prekvapená ja. Niekoľko krát som zamrkala.

„Ďa-ďakujem, pane,“ zakoktala som a vrátila sa na svoje miesto. Keď som podišla k lavici a zbadala Lilin udivený pohľad, len som nevinne pokrčila plecami. No až kým som nevyšla z učebne, cítila som na sebe niekoľko pohľadov a najmä profesorov, ktorý bol najnepríjemnejší. Bolo zrejmé, že som svojím výkonom dosť prekvapila.

Zazvonilo na prestávku, nuž som si zbalila veci a chystala sa vyjsť z učebne, no profesor ma zastavil.

„Slečna Van Hornová, na slovíčko, prosím.“

Vymenila som si s babami nechápavý pohľad a podišla ku katedre. Cestou na mňa Lucius zamračene pozrel. Premeral si ma pohľadom a vyšiel z učebne. Keď sa dvere za posledným študentom zatvorili, profesor vstal, obišiel stôl a podišiel ku mne. Trpezlivo som čakala, čo povie, no on na mňa len s úsmevom hľadel.

„Mohol som si myslieť, že ste tento talent zdedili po svojom otcovi,“ prehovoril konečne. Nechápavo som stiahla obočie.

„Aký talent?“ spýtala som sa ho.

„Na elixíry predsa,“ odpovedal, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec pod slnkom. Oprel sa rukami o stôl a zadíval sa mi do očí. V tých jeho som zbadala niečo zvláštne. Ale hneď, ako pokračoval ďalej, pochopila som, že to bola sentimentálnosť. „Váš otec bol naozaj veľmi nadaný. A myslím, že nebudem klamať, ak poviem za profesorku McGonagallovú, že aj v transfigurácii. Čo sa týka elixírov, vždy vo svojom ročníku vynikal. Bol veľmi šikovný a rýchlo sa učil. Často krát mi pomáhal s elixírmi pre madam Pomfreyovú. A vlastne vďaka tomu som ho tak skvele spoznal.“

Nechala som ho, nech sa zahĺbi do svojich spomienok, a sklonila som hlavu. Pokúšala som sa zastaviť slzy, ktoré sa mi opäť tlačili do očí. Počúvať o ockovi bolo krásne, ale príliš bolestivé. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla. Ovládla som vzlyk, potiahla nosom a pozrela na profesora. Teraz sa na mňa opäť díval, no s ľútosťou v očiach. Jemne som sa naňho usmiala.

„Aký bol?“ spýtala som sa ho potichu. Usmial sa i on.

„Veľmi šikovný, ako som už spomínal,“ začal zamyslene. Prešiel si prstami po brade a zadíval sa pred seba. „Hoci bol veľmi tichý, rozumel si so všetkými. Dokonca aj s profesorským zborom, čo mnohých študentov udivovalo. Ako sa mi niektoré mladé dámy priznali,“ potichu sa zasmial, „bol veľmi šarmantný a vedel, ako na ne. Mnohí sme si to mohli všimnúť. Nebol prelietavý, aby ste ma zle nepochopili. Vedel si dámy udržať blízko pri sebe a hoci toho veľa nenahovoril, jeho- ako to dámy nazvali- šarm mu zabezpečil dostatočnú popularitu v ženskom pokolení.“

Zaujato som ho počúvala. Nikdy som nevedela, že bol ocko u dievčat tak obľúbený.

„Ach, áno,“ prikývol po chvíľke ticha, počas ktorej sme obaja premýšľali o mojom ockovi. „V metlobale bol tiež veľmi dobrý. Skvelý triafač, áno, veľmi.“

Pokýval hlavou, akoby sa o tom snažil presvedčiť sám seba a nie mňa. Napravila som si tašku na pleci a povzdychla si. Všetko sa krásne počúvalo, ale určite mal aj zlé vlastnosti.

„A čo jeho zlé vlastnosti?“ spýtala som sa ho napokon. Zadíval sa mi do očí.

„Bol veľmi tvrdohlavý,“ usmial sa milo. „Ale občas i prchký. No niekedy sme takí my všetci.“

Pomaly som prikývla a vydýchla. Bolo to lepšie, než som čakala. Myslela som, že nezvládnem počúvať to všetko o ňom, no robilo ma to šťastnou. Myslela som, že sa znova budem cítiť strašne smutne, no bolo to presne naopak. Mohla by som o ňom počúvať  a hovoriť o ňom celé hodiny bez prestávky. Slabo som sa usmiala.

„Ďakujem, pane,“ zašepkala som. Vystrel sa a prekvapene na mňa pozrel.

„A za čo?“

„Že ste mi povedali pravdu o mojom ockovi,“ odvetila som. „Vážim si, že ste mi to všetko povedali.“

„Myslel som si, že by vás to zaujímalo,“ povedal neskromne, no hneď sa na mňa široko usmial. „Tak už choďte, dosť som vás zdržal.“

„Iste, tak teda dovidenia,“ vykročila som k dverám. Zastavil ma však na poslednú chvíľu.

„Ak by ste sa o vašom otcovi chceli porozprávať, kedykoľvek ma môžete navštíviť v kabinete,“ oznámil mi vľúdne. Za tých niekoľko hodín, čo sme mali spolu, som ho takého nevidela. No veľmi ma to tešilo, nuž som len prikývla a vyšla z učebne.