Záškodníci

Ahojte  Dnes konečne pridávam ďalšiu kapitolu. Moja nálada v posledné dni nebola kto vie ako úžasná, preto sa nečudujte, že taká bude aj táto kapča. Dúfam, že to nebude vadiť.

Aj tak prajem príjemné čítanie! 

Vaša Lizy

Vošla som do izby a zničene som sa hodila na posteľ. Práve som sa vrátila z ihriska. James sa ma pokúšal naučiť lietať, ale celé to bolo na figu. Nedarilo sa mi, ani trochu. James ma len presviedčal a tvrdil, že do prvého zápasu sa určite naučím poriadne lietať a stať sa skvelou triafačkou. Dosť som o tom pochybovala, ale radšej som mu na to nič nevravela.

„Tak, ako to išlo?“ spýtala sa ma Sarah. Celkom som zabudla, že aj baby sú v izbe. Pozrela som na ňu a vzdychla si.

„Hrozne,“ dostala som zo seba skľúčene, posadiac sa. „Vôbec mi to nešlo. Lietanie nie je také jednoduché. Nie pre mňa,“ dodala som potichu.

„Chce to len tréning,“ povzbudila ma Lily. V duchu som sa zasmiala.

„Vieš, že mi to isté povedal aj James?“ spýtala som sa jej nenútene a s jemným úškrnom na tvári. Hľadela som si pritom na ruky. Nastalo ticho. Pozrela na ňu. Tvárila sa, akoby jej niekto dal facku, no rýchlo sa spamätala a pokývala hlavou.

„No a? Veď je to pravda. Musíš trénovať, ak chceš byť v metlobale dobrá.“

Na to siahla po knihe a vypochodovala z izby, zatresnúc za sebou dvere. S Lucy a Sarah sme si vymenili pobavené pohľady. Po chvíli som vstala a vzala si čisté veci.

„Mala by som ísť do sprchy,“ poznamenala som, hľadiac na svoje špinavé oblečenie a vlasy mokré od dažďa.

„Choď, ja ti zatiaľ vyčistím posteľ,“ zasmiala sa Lucy, ukazujúc na moju zašpinenú prikrývku od blata. Vydýchla som a vďačne na ňu pozrela.

„Ďakujem,“ na to som vošla do kúpeľne a zatvorila sa v nej.

Zhodila som zo seba oblečenie a vliezla do sprchy, ktorá ma príjemne zahriala a zmyla zo mňa všetku tú špinu. Po dlhej chvíli som vyšla von, natiahla na seba čisté veci a vrátila sa do izby. Baby v nej už však neboli. Zrejme sú v klubovni. Nuž som podišla k svojim veciam a snažila sa nájsť knihu na obranu, no akosi som ju nemohla nájsť. Zmätene som sa obzrela vôkol seba. Kde len môže byť? Pôjdem sa spýtať báb, či ju nevideli.

Zbehla som po schodoch do klubovne, kde všetky tri sedeli v gauči pri krbe. Lily hľadela do knihy elixírov, Sarah si zasa niečo zapisovala a Lucy ukradomky pozorovala Remusa, ktorý sedel na druhej strane klubovne a práve sa o niečom rozprával so Siriusom a Jamesom. Peter ich len unavene sledoval. Nezdalo sa, že by ho ich konverzácia nejako veľmi zaujímala. Podišla som k babám.

„Nevideli ste náhodou moju knihu z obrany?“ spýtala som sa ich. „Nemôžem ju nájsť.“

Ony však pokrútili hlavou. Vzdychla som a kľakla si na kolená, pozrúc sa pod gauč. Nebola tam. Nuž som vstala a začala ju hľadať po celej klubovni. Vtom ku mne podišiel Sirius.

„Nehľadáš náhodou toto?“ pobavene sa ma spýtal. Uľavene som vydýchla, keď mi ukázal moju knihu.

„Áno, presne to,“ prikývla som a vďačne si ju od neho vzala. „Kde si ju našiel?“

„Na stole,“ odvetil a lenivo si zhrnul vlasy z tváre. „Chcel som ti ju práve odniesť, no niečo som ešte musel vyriešiť s chalanmi.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa naňho. Podišla som ku krbu a posadila sa do kresla.

„Mala by si si do kníh napísať svoje meno, keby sa náhodou stratili,“ neodpustil si James ironickú poznámku. Zagánila som naňho, no i tak som si pomyslela, že by to nebol zlý nápad.

„Môžem si požičať to brko?“ spýtala som sa Sarah. Vedela som, že je jej, pretože ním pred malou chvíľou písala. S úsmevom prikývla, nuž som ho namočila do atramentu, otvorila knihu na zadnej strane a chystala sa napísať tam svoje meno, keď som sa zarazila. Srdce sa mi rozbúšilo ako šialené a do očí sa mi natlačili slzy.

„Jules?“ niekto ma oslovil. Ten hlas som počula akoby z diaľky a nevedela som ho ani nikomu zaradiť. Z oka sa mi vykotúľala slza. „Jules, čo je? Čo sa deje?“

Chytila som sa za ústa, aby som zastavila vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla, no nevyšlo mi to. Periférnym videním som zbadala, ako si ku mne niekto kľakol a počula som aj jeho hlas. Napokon som naňho pozrela. Sirius kľačal pri mojich nohách a ustarostene na mňa hľadel. Hladil ma pri tom po kolene, akoby sa ma pokúšal upokojiť. V jeho očiach som videla vpísanú otázku. Nedokázala som však nič povedať. V hrdle som mala obrovskú hrču a z očí sa mi vykotúľali ďalšie slzy. Slzy smútku a bolesti, ktoré boli spôsobené spomienkami na môjho milovaného ocka.

„Jules,“ jemne ma oslovil Sirius. Zbadala som, ako ku mne podišli aj chalani a baby na mňa nechápavo no i ustarostene hľadeli. Sirius mi utrel slzy z líc a zadíval sa mi hlboko do očí. „Čo je ti?“

Trasúcimi rukami som mu podala knihu, ukazujúc na písmená na zadnej strane. Bolo tam napísané meno môjho ocka. Sirius pozrel na baby, podal im knihu a tak sa zadíval späť na mňa. Z očí mi tiekli slané slzy, hoci som to nechcela.

„J-ja viem... že nemôžem... nemôžem plakať vždy, keď... keď si naňho spomeniem... no nemôžem si pomôcť,“ vzlykala som. Sirius si sadol ku mne a zronene ma objal, upokojujúco ma hladiac po vlasoch.

„Len pokoj, Jules,“ šepkal mi nežne do ucha. „Viem, aké to je. Viem, ako sa cítiš.“

Od toľkých sĺz som mu zmáčala košeľu, no v tej chvíli mi to vlastne bolo jedno. Len ma zaplavili spomienky na môjho ocka. Nechcela som plakať, no nemohla som tie slzy zastaviť. Vždy sa mi drali do očí, keď niekto spomenul môjho ocka. Mala som pocit, akoby tá rana z jeho straty, bola ešte čerstvá. V skutočnosti to bolo už šesť rokov. Šesť dlhých a ťažkých rokov.

Z toho hrozného bôľu, ktorý som na duši cítila, sa mi chcelo kričať. Len som zovrela v pästi Siriusovu košeľu a bezvládne sa mu schúlila do náručia. Počula som, ako Sirius ticho vraví, aby zvyšok Záškodníkov a aj baby radšej odišli. Tí sa hneď zdvihli a vyhnali aj dvoch tretiakov, ktorí boli v klubovni okrem nás.

„Len sa vyplač, bude ti lepšie,“ zašepkal nežne. Všade vôkol mňa sa rozliehalo ťaživé ticho a klubovňou bol počuť len môj usedavý plač.

„Nechcem byť tak slabá, Sirius,“ zamrmlala som zničene do jeho hrude. „Nechcem vždy len plakať, keď ho niekto spomenie.“

Sirius ma len väčšmi objal a upokojujúco hladil.

„Čas všetko zahojí,“ povedal stále tichým hlasom. Akoby sa bál, že keď bude hovoriť hlasnejšie, vyplaší ma.

Chvíľu sme obaja mlčali a ja som sa postupne upokojovala, keď mi vtom niečo došlo.

„Preto mi dal Dumbledore tie knihy,“ prehovorila som slabo. No i tak som sa opierala o Siriusovu hruď a hľadela pred seba. „Pretože patrili môjmu otcovi.“

„Takže si mu tie galeóny ani nemusela dať,“ poznamenal Sirius zamyslene. Pozrela som naňho.

„Musela,“ povedala som so stiahnutým obočím. Nechápavo sa mňa pozrel. Utrela som si slzy a povzdychla sa. „Kto vie, kde vôbec boli. Možno mu trvalo, kým ich našiel. A možno ich naozaj kúpil. Otec ich predsa mohol predať.“

Sirius sa na mňa stále nechápavo díval. Odtiahla som sa od neho. Až teraz som si celkom uvedomila, že mu sedím na kolenách. V tej chvíli mi to bolo aj tak jedno.

„Profesor Devlin povedal, že mi ich Dumbledore kúpil,“ vysvetlila som mu. „Takže ich musel predať otec. Mama to nemohla byť, jedine on. Možno keď skončil školu, alebo keď už bol s mamou.“

Zdalo sa, že Sirius nad tým tiež premýšľal. No po chvíli som sa zhlboka nadýchla a pomaly vstala. Cítila som sa mizerne. Mala som pocit, akoby mi do hrude nahádzali kamene. Až sa mi z toho ťažko dýchalo.

„Mala by si sa ísť vyspať,“ poradil mi Sirius. Smutne som naňho pozrela a prikývla.

„Zrejme máš pravdu.“

Rozlúčila som sa s ním a vošla do izby. Baby sa akurát o niečom zhovárali, no keď som vošla dnu, stíchli a spýtavo na mňa pozreli. Len som pokrútila hlavou a ľahla si do postele. Vôbec sa mi to nechcelo riešiť. Chcela som sa len vyplakať. Zatiahla som okolo svojej postele závesy a zaborila si tvár do vankúša, aby nebolo počuť moje vzlyky.

Po dlhej chvíli som konečne zaspala pod ťarchou sĺz, ktoré sa mi stále valili z očí. Nebol to však pokojný spánok. V snoch ma totiž prenasledovala minulosť. Videla som ocka, ako sa so mnou hrá a ja som bola ešte len batoľa. Videla som tú nehodu, hoci v skutočnosti som v tom čase, keď sa to stalo, bola doma s mamou. Videla som Mikea, ako žiada mamu o ruku a následne ako stoja pri oltári a hovoria si svoje áno. Chcela som zvriesknuť, zastaviť ich, aby si ho mama nevzala, no nemohla som vydať ani hlásku. Tušila som však, že sa niečo zomelie. A tak, hneď ako mu mama povedala áno, Mike sa zmenil na muža s maskou na tvári a prútikom nás chcel všetkých zabiť, vrátane mami. Nedokázala som ho zastaviť, pretože som nevedela čarovať. Len som bezmocne sledovala, ako zabíja všetkých, ktorí tam boli. Ani moje zúrivé údery ho nezastavili. Len ma nejako zaklial a ja som tvrdo dopadla na zem.

A vtedy som sa prebrala. Rýchlo som sa posadila, obzerajúc sa vôkol seba. Všade bola tma a ticho. Bolo počuť len moje rýchlo bijúce srdce, ktoré mi chcelo vyskočiť z hrude. Pod vankúšom som nahmatala prútik a vytiahla ho.

„Lumos,“ zašepkala som. Nič sa však nestalo. Zastonala som. No tak, veď je to jednoduché kúzlo. Musí sa mi to podariť. „Lumos!“ prikázala som znova a vtedy sa koniec môjho prútika rozsvietil a osvetlil moju posteľ a červený baldachýn vôkol nej. Vydýchla som si. Tak trochu som sa bála, že ten sen bol skutočnosťou. Pretrela som si tvár. Zistila som, že som celá mokrá. Zrejme od sĺz a aj od potu.

Nuž som vyšla z postele a obzrela sa po izbe. Bola hlboká noc. Baby tvrdo spali vo svojich posteliach a spokojne odfukovali. Zaliezla som do kúpeľne a umyla si tvár. Moja nočná košeľa sa na mňa lepila od toho, aká som bola spotená. Nuž som ju zo seba zhodila, narýchlo sa osprchovala a keď som sa v izbe prezliekla, zaliezla som späť do postele. No už som nemohla zaspať.

Len som ležala v posteli a premýšľala nad ockom. Neprešiel deň, aby som naňho nemyslela. Teraz som sa už ani neunúvala utrieť si slzy, ktoré sa mi znova spustili z očí. Iba som hľadela na oblohu za oknom posiatou hviezdami a spomínala. Nech som sa z toho cítila akokoľvek slabá a unavená, zaspať som nemohla. Bála som sa, že by sa mi znova mohlo snívať niečo šialené. Ako sa mi mohlo snívať niečo také, že by bol Mike čarodejníkom? Veď je to úplná hlúposť!

No v tej chvíli som sa zaprisahala, že sa naučím všetky obranné no i útočné kúzla, aby som vedela v pravej chvíli zasiahnuť. Vedela som, že to bude ťažké, no spomienky- hoci trochu bolestivé- na môjho ocka ma prinútili, aby som poriadne študovala a naučila sa všetko, čo vedel on. Zaprisahala som si, že budem ako on. Vraj bol mocný. Nie až tak ako Dumbledore, ale bol. A to ma povzbudzovalo.

Spokojne som sa prevalila na druhý bok, ešte som posledný krát pozrela na oblohu a zaspala som teraz už pokojným spánkom.