Záškodníci

Ahojte, decká!  Leto je konečne tu, v plnom prúde. Aj počasie sa nám umúdrilo a už to vyzerá tak, ako to má v lete vyzerať. Hneď to zlepší náladu, aj nakopne k písaniu. A aj vďaka tomu mám pre vás ďalšiu kapitolu  

Táto kapitolka nebude veľmi dlhá, jedna z tých kratších. Vystúpi v nej aj moja veľmi, veeeľmi obľúbená postava  Tak si to užite, príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Musíme sa pozhovárať, Jules,“ zatiahol chladný hlas. Rýchlo som pozrela smerom, odkiaľ prichádzal. Pomaly ku mne kráčal Lucius Malfoy a práve skláňal prútik.

„Ty si ho omráčil!“ vyhŕkla som, ukazujúc na Siriusovo nehybné telo pri mojich nohách.

„Áno, omráčil,“ odvetil pokojne. Zdalo sa, že s tým bol nadmieru spokojný. „Ale neboj sa oňho, bude v poriadku. Samozrejme, pokiaľ to JA dovolím. Vieš, mohol by som si rozmyslieť, či to tak ostane.“

Zalapala som po dychu. Pozrela som to na Siriusa to na Luciusa.

„Čo chceš?“ spýtala som sa ho zachrípnuto. Mávol rukou tak rýchlo, že som nestihla reagovať. Odrazu mi môj prútik vyletel z ruky a on ho šikovne chytil. Skvelé! Čo teraz?! Ha, aj tak by som sa ním nevedela ubrániť, keďže zatiaľ žiadne kúzlo nepoznám. Zničene som si vydýchla.

„Povedal som ti predsa, že sa musíme porozprávať,“ pripomenul mi. Kráčal ku mne, až zastavil asi pol metra odo mňa. Silno kopol do Siriusa, až ho to odsunulo o niekoľko metrov ďalej. Urobila som krok k nemu, no Luciusova ruka ma zastavila. „Len pekne stoj tu. Potom sa o svojho princa postaráš.“

Nevedela som, čo mám robiť. Bála som sa, čo také by odo mňa Lucius mohol chcieť a bála som sa aj o Siriusa. Lucius sa začal okolo mňa prechádzať, pohrávajúc sa s prútikom.

„Vieš, Jules, chcel som s tebou vychádzať. Dnes som sa o to pokúšal, sama to veľmi dobre vieš, ale ty nie. Tvrdohlavá, hlúpa chrabromilčanka, ktorá si musí niečo dokazovať,“ vravel pomaly. Zastavil za mojim chrbtom. Otočila som sa k nemu, musela som mu vidieť do tváre. Zbabelci predsa útočia od chrbta a ja som nechcela, aby to takto urobil.

„Môžeš si za to sám,“ sykla som mu do tváre. Odrazu som k nemu cítila už iba odpor. Pripadal mi nechutný. Pobavene pozdvihol obočie. „Si hlupák, Lucius, ak si myslíš, že ti patrí celý tento svet. Možno v tomto svete tvoje meno má nejaké postavenie, no správaním budeš vždy iba nula. Nikdy by som sa s nikým takým, ako si ty, nemohla baviť normálne, lebo si hnusák. Odporný a namyslený.“

„Ale, ale, nehovor tak. Vôbec ti to takto nepristane,“ povedal úlisne. Znechutene som zmraštila obočie. Opäť vôkol mňa začal krúžiť ako sup. Cítila som sa kvôli tomu veľmi zle. Napokon znova zastavil za mojím chrbtom. „Vieš, Jules, ľudia ako ty nemajú najmenšie právo súdiť ľudí, ako som ja. JA na rozdiel od TEBA mám postavenie. Mám čistú krv, zatiaľ čo ty si len úbohej polovičnej krvi-“

„Ale nie som takým zbabelcom, ako si ty!“ skočila som mu napálene do reči.

„Pst, len pokoj,“ zašepkal mi do ucha. Telom mi prebehli zimomriavky. Odhrnul mi vlasy z krku, jemne ma pritom pohladiac po krku. „Nesmieš kričať, Jules. Niekto by ťa mohol počuť.“

Jeho dych ma šteklil na krku, až to vo mne vyvolalo triašku. Pocítila som na bedrách jeho ruku. Trhla som sebou.

„Neboj sa,“ pokúsil sa ma upokojiť, no ja som sebou znova trhla. Len som tým spôsobila to, že ma zozadu pevnejšie objal a pritlačil k svojmu telu. Moje srdce začalo biť ako o preteky. Nechcela som vedieť, čo bude nasledovať. Ako som sa však mohla brániť? Veď mal prútik a dokonca až dva! A jeho silné ruky ma pevne držali okolo pásu.

Nahol mi hlavu na bok a jemne mi prešiel perami po krku. Zachvela som sa. Nech som sa snažila akokoľvek, jeho dotyky boli nežné a ani sčasti tak nepríjemné, ako som si myslela. No od tých šialených predstáv ma aspoň držal fakt, že je to len hnusný hlupák so zvrátenými myšlienkami.

Zrejme ho moje rýchlo bijúce srdce, ktoré muselo počuť až na sto metrov, a záchvev povzbudili. Jeho pery sa zľahka dotkli mojej pokožky na krku a pomaly stúpal až k ušnému lalôčiku, kde ma podráždil jazykom. Ďalší nechcený záchvev. Lucius sa potichučky zasmial.

„Páči sa ti to?“ šepol mi do ucha. Zhlboka som sa nadýchla.

„Ani trochu,“ odsekla som znechutene.

„Vskutku,“ pritakal sladko, hoci tušil, že moje telo hovorí niečo iné.

No čo? Ja za to nemôžem, že na mňa jeho dotyky takto pôsobili! Snažila som sa brániť, ale nešlo to. Cítila som sa ako začarovaná. Nemohla som proti tomu nič robiť. Len som tam tak stála a nechala ho, nech ma obdarúva malými bozkami na krku.

Napokon si ma k sebe otočil. Drsne si ma k sebe pritiahol a vpil sa mi do pier. Vedela som, že by som to nemala robiť, ale opätovala som mu jeho vášnivé bozky. Musela som nejako odpútať jeho pozornosť od Siriusa, ktorý sa práve zdvíhal zo zeme. Lucius je hlupák, keď sa nechal poblázniť bozkami a zabudol na to, že na zemi ležal Sirius.

V jednej chvíli mi Lucius náruživo zahryzol do spodnej pery, čo ma mimochodom riadne zabolelo, keď tu odrazu...

„Pusť ju,“ zavrčal Sirius, mieriac svojím prútikom na Luciusov chrbát. Tomu som z rúk rýchlo vytrhla prútiky a odstúpila od neho. Lucius sa otočil k Siriusovi s chladným úškrnom na tvári.

„Tak fajn, Black,“ začal, no v tej chvíli mu menovaný vrazil päsťou do tváre, až Luciusa hodilo na zem. Sirius k nemu podišiel a zhora naňho namieril prútik.

„Ešte raz sa Jules dotkneš a ja ti prisahám, že ťa zabijem najpomalšie a najkrutejšie, ako sa len dá,“ vravel pomedzi zaťaté zuby. Lucius sa len držal za nos. Už sa chystal pohnúť, no Sirius niečo zamrmlal, na čo Lucius akoby zamrzol uprostred pohybu a dopadol na zem.

Pozrela som Siriusovi do očí. Naše pohľady sa stretli na niekoľko sekúnd a ja som cítila, že je po všetkom. Sirius mi podal svoju ruku, načo som zavzlykala a prijala ju. Hneď ma zovrel v upokojujúcom objatí.

„Už je všetko v poriadku, Jules, nemaj strach,“ šepkal mi do vlasov. No toto bolo oveľa krajšie ako to, čo mi šepkal Lucius. Toto bolo úprimné, tamto len odporné a nechutné. Odtiahol sa odo mňa a skúmavo si ma celú prezrel. Napokon pohľadom zastavil na mojich perách a nežne sa ich dotkol svojím prstom. „Krvácaš.“

„To nič,“ pokrútila som hlavou. Odtiahla som sa od neho a rukou si zotrela krv z pier. Nedošlo mi, že ma Lucius pohryzol až tak veľmi. Pozrela som naňho. Nehybne ležal na zemi. Nuž som k nemu hodila jeho prútik.

„Poď, mali by sme sa vrátiť do klubovne,“ poznamenal Sirius. Chytil ma za ruku a viedol ma po chodbách, až kým sme nedošli pred portrét Tučnej pani. Otočila som sa k nemu.

„Ďakujem ti, Sirius,“ zašepkala som. Do očí sa mi znova drali slzy. „Keby si tam nebol, nechcem vedieť, čo by sa stalo.“

„Upokoj sa, Jules,“ povedal Sirius a znova ma objal. V jeho náručí som sa cítila bezpečne. Vedela som, že mi pri ňom nič nehrozí. „Ten hlupák ti už viac neublíži, o to sa postarám.“

Ešte sa na mňa usmial a spoločne sme vošli do klubovne, kde už na nás čakali baby a zvyšok Záškodníkov. Povedali sme im, čo sa stalo, no sľúbili sme si, že viac o tom hovoriť nebudeme. McGonagallovej a ani riaditeľovi som to nechcela povedať. A aj tak, vraj ich Malfoy trápil celé roky. Nuž sme to nechali tak a túto tému uzavreli.

No tým dňom sa zo mňa a Siriusa stali najlepší priatelia. Kto by to bol povedal, však? Sirius Black, rokforstký Casanova, má najlepšiu priateľku a dokonca mňa!